Schengenské acquis

Zásadné zmeny v procese vývoja európskeho práva prináša práve Schengenská dohoda, od ktorej je odvodená nová sústava právnych aktov. Schengenská dohoda a Dohovor spolu s rozhodnutiami a deklaráciami schengenského výkonného výboru, tvoria tzv. schengenské aquis. V čase tvorby a prípravy Amsterdamskej zmluvy bolo rozhodnuté, že schengenské aquis bude začlenené do právneho systému EÚ so zreteľom na voľný pohyb osôb.



Rada ministrov za týmto účelom prijala opatrenia, ktoré vytvorili systém schengenského aquis a európska rada následne rozhodla o tom, že vízová, azylová, prisťahovalecká a iné politiky upravujúce voľný pohyb osôb budú zaradené do IV. hlavy Zmluvy o založení ES a že ustanovenia o policajnej a súdnej spolupráci v trestných veciach budú zaradené do VI. Hlavy Zmluvy o založení EÚ.



Právne začlenenie schengenského aquis do EÚ bolo spojené s vytvorením inštitucionálneho rámca. Rada prevzala právomoci schengenského výkonného výboru a generálny sekretariát Rady prevzal agendu schengenského sekretariátu. V súčasnosti do schengenského aquis patrí asi 148 právnych aktov ES a EÚ. Schengenské dohody patria k právnym nástrojom, ktoré majú za cieľ prehĺbiť európsku integráciu a najmä umožniť EÚ čo najrýchlejšie vytvoriť priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

Predmetom Schengenskej dohody z roku 1985, ktorú podpísalo belgicko, Fran. Luxem., Nem., a Holan., bolo postupné odstránenie hraničných kontrol na spoločných hraniciach a zavedenie slobody pohybuosôb pre všetky osoby, ktoré sú občanmi signatárskych štátov. Neskôr k dohode pristúpili aj ostatné členské štáty EÚ - Tal., Špan., Portugal., Rak., Grécko. Dňa 19.6. 1990 podpísali štáty Schengenskej dohody Dohovor o vykonávaní dohody zo Schengenu z roku 1985, ktorá sa v aplikačnej praxi označuje ako Schengen II.

Štruktúra základných podmienok vstupu do schengenského priestoru je nasledujúca :
platný cestovný doklad s dostatočnou dobou platnosti
ak sa požaduje vízum, tak osoba musí mať vízum
dostatok finančných zdrojov na pobyt na danom území, ako aj na návrat do krajiny pôvodu
osoba nesmie byť evidovaná v schengenskom informačnom systéme ako osoba nežiaduca.



Protokol o začlenení Schengenského systému do rámca EÚ vytvára všeobecný rámec na medzinárodnú spoluprácu aj s krajinami, ktoré nepatria do systému EÚ, t.j. Islandská republika, Nórske kráľovstvo sa stávajú pridruženými štátmi schengenského systému.

Funkcie európskeho práva
podriaďuje spoločným princípom a úlohám národné právne poriadky jednotlivých členských štátov a vytvára univerzálny systém práva, ktorý je vlastný týmto členským štátom.

Funkcia regulačná:
Európske právo reguluje oblasť vzťahov, ktorých subjektami sú členské štáty EÚ. Za účelom predchádzania právnym konfliktom a správnosti uplatňovania a vykonávania európskeho práva jednotlivými členskými štátmi predstavuje regulačná funkcia v histórii európskeho práva jednu z najvýznamnejších funkcií.

Funkcia ochranná:
Význam ochrannej funkcie je hlavne v tom, že prostredníctvom právnych aktov ES/EÚ sa môže fyzické a právnické osoby dovolávať svojich práv a najmä v takom prípade , ak národná právna úprava odporuje európskej právnej norme, Európskej komisii a súdnemu dvoru ES prináleží právo chrániť záujmy Eúa dohliadať nad dodržiavaním európskeho práva.

Pramene európskeho práva

K základným prameňom komunitárneho práva patria :
primárne právo (ústavné)
sekundárne právo, t.j. právne akty vydávané a prijímané inštitúciami ES/EÚ,
rozhodnutia Súdneho dvora ES,
zmluvy uzatvorené Spoločenstvami a členskými štátmi a tretími štátmi(dohody o pridružení)
všeobecné právne zásady obsahujúce základné pravidlá, ktoré sú spoločné pre všetky členské štáty

právne obyčaje obsahujúce záväzné pravidlá správania sa, prijaté a osvojené dlhodobým používaním v praxi členskými štátmi EÚ a inštitúciami EÚ
zmluvy o medzinárodnej spolupráci v rôznych oblastiach.

Primárne komunitárne právo
K primárnym prameňom komunitárneho práva (práva ES) patria významné dokumenty medzinárodnej povahy, ktoré boli uzatvorené podľa medzinárodného práva verejného a podľa Viedenského dohovoru o zmluvnom práve. Tieto dokumenty možno označiť za medzinárodné zmluvy otvorené, pretože k nim subjekty medzinárodného práva ešte stále môžu pristúpiť.


Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ, je prvým významným medzinárodnoprávnym dokumentom, ktorý zakladá univerzálny právny rámec začiatkov ekonomickej integrácie za účelom vytvorenia spoločného trhu so surovinami a výrobkami Uhoľného a oceliarskeho priemyslu. Iniciátorom predmetného dokumentu bol francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman. Zmluvu o ESUO, tzv. Montánnu úniu podpísalo 18.4.1951 v Paríži 6 zakladajúcich členov (Fr., Nem, Tal, Holand, Luxem, Bel, ). Do platnosti vstúpila 23.7. 1952.

Zmluva zároveň vytvorila základný predpoklad pre formovanie jednotného právneho systému, t.j. práva Európskych spoločenstiev.

V poradí druhým dokumentom, ktorý patrí medzi primárne pramene eu. práva je Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu. Ktorá bola podpísaná 25.3.1957 v Ríme a do platnosti vstúpila 1.1.1958. tento dokument položil základy pre širšiu spoluprácu a hospodársky rozvoj v oblasti jadrovej energetiky a poukazuje najmä na to, že aj ekonomické záujmy štátov musia slúžiť predovšetkým na zachovanie mieru vo svete a Európe.



Zmluva o založení európskeho hospodárskeho spoločenstva bola podpísaná spolu s ESAE v Ríme v roku 1957. Obidva dokumenty sú označované ako Rímske zmluvy. Zmluva o EHS bola v roku 1992 pozmenená zmluvou o založení EÚ z Maastrichtu na Zmluvu o založení európskeho spoločenstva. Jednou z významných úloh, ktoré sleduje spoločenstvo, je vytvorenie je vytvorenie vnútorného trhu bez vnútorných hraníc.

Zmluva o zriadení jednej komisie a jednej Rady Európskych spoločenstiev, niekedy označovaná aj ako zmluva O fúzii z roku 1965, ustanovila jednotný inštitucionálny systém európskych spoločenstiev.

V roku 1968 člen. Štáty prijali Jednotný európsky akt (1.7.1987), často označovaný ako Zákon o jednotnej Európe. Jeho dominantným cieľom bolo vytvorenie vnútorného trhu, kde bude zabezpečený voľný pohyb tovarov, služieb a kapitálu. Na základe tohoto aktu bol zriadený Súd prvého stupňa. Súčasťou aktu sú aj deklarácie.



Zmluva o založení EÚ z Maastrichtu, bola podpísaná 12 členskými štátmi 7.2.1992 a do platnosti vstúpila 1.10.1993. súčasťou zmluvy je 17 protokolov a 33 deklarácií. K hlavným cieľom, prečo bola EÚ založená, patria nasledujúce ciele:

podporovanie vzájomného hospodárskeho a spoločenského rozvoja,
vytvorenie priestoru bez hraníc, kde bude zabezpečený voľný pohyb tovarov, osôb a služieb, kapitálu

hospodárska a menová únia,
zavedenie systému Európskych centrálnych bánk a založenie ECB
občianstvo Únie,
posilnenie ochrany ľudských práv a základných slobôd,
princíp subsidiarity,


určenie podmienok pre prijímanie nových členov,
vysoká úroveň zamestnanosti a sociálnej politiky,
zvyšovanie životnej úrovne a kvality života,
rozšírenie spolupráce v oblasti súdnictva a vnútorných vecí,

presadzovanie vlastnej identity v medzinárodných vzťahoch, najmä v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky.

Zmluva o založení EÚ z Amsterdamu. Bola podpísaná 15 plnoprávnymi subjektmi medzinárodného práva verejného 17.7.1997 a do platnosti vstúpila 1.5.1999. táto zmluva mení zmluvu o založení EÚ z roku 1992, a vymedzuje základné ciele EÚ :

prispôsobovať politiku EÚ bližšie k občanom,
vytvoriť také podmienky v EÚ, aby bola priestorom slobody, bezpečnosti občanov, priestorom práva a spravodlivosti,
zabezpečiť väčšiu akcieschopnosť orgánov EÚ v oblasti vízovej a azylovej politiky,
zabezpečiť vnútornú ochranu hraníc EÚ v boji proti drogám, medzinárodnému terorizmu a ďalším formám kriminality ohrozujúcim bezpečnosť občanov,
zabezpečiť akcieschopnosť EÚ v medzinárodných krízach,
pripraviť inštitucionálnu reformu EÚ



Výsledkom medzivládnej konferencie EÚ v roku 2000 bolo prijatie textu Zmluvy z Nice, ktorým sa mení Zmluva o založení EÚ z Maastrichtu, Zmluva z Amsterdamu. V histórii EÚ sa práve na pôde medzivládnej konferencie EÚ po 1x prerokúvali inštitucionálne problémy, ktoré súvisia s rozšírením EÚ o krajiny Strednej a východnej európy

uvedené zmluvné dokumenty tvoria právny základ európskej integrácie, resp. akúsi ústavu európskej integrácie, ako aj základy jednotlivých sektorových politík. Na základe týchto zmlúv môžu spoločné inštitúcie ES/EÚ prijímať právne akty sekundárnej povahy a prostredníctvom nich rozvíjať politiku integrácie vo všetkých oblastiach vymedzených v predmetných zmluvách.



Acquis communautaire – zahŕňa komunitárne právo, únijné právo a dosiahnutú mieru politickej, ekonomickej, právnej a socálnej integrácie EÚ