samovražedné pokusy

1 ZÁKLADNÉ POJMY

1.1 Základné pojmy samovražednej aktivity

Otázkami samovražedného konania sa zaoberá suicidológia, ktorá prináša rad poznatkov o diagnostike, liečbe prevencii suicídií a suicidálnych pokusov. Jedná sa o interdisciplinárny odbor, v ktorom sa uplatňuje sociologický, filozofický, etický, psychologický a medicínsky prístup, pričom každý z uvedených odborov prináša vlastné teoretické a praktické hypotézy a metódy skúmania ( Vlčková , 1995, s.9 ).


Napriek rozmanitosti literatúry zaoberajúcej sa problémom samovražednosti a existujúcich rozdielov v čiastkovom pohľade, prejavujúcich sa v rozličných prístupoch k vymedzeniu charakteru samovražednosti a k jej definovaniu , môžeme konštatovať, že suicidialita je čisto ľudský jav, lebo predpokladá sebauvedomenie a sebareflexiu .
Už pred viac ako 100 rokmi T.G. Masaryk zdôrazňoval
Že pojem samovraždy môžeme chápať v rôznych zmysloch . Podľa neho k vymedzeniu podstaty a charakteru samovraždy je možné vychádzať zo širšieho, alebo užšieho hľadiska . V širšom slova zmysle pod ňou rozumieme ten najprirodzenejší spôsob smrti, ktorý bol privodený neúmyselným zásahom človeka do životného cyklu, či už kladným, činným vlastným konaním, alebo záporným, trpným správaním k nebezpečenstvám života . V tomto zmysle je napr. samovrahom ten, koho pre nemravný alebo nerozumný život postretne predčasná smrť, lebo normálne by bolo, keby každý človek dosiahol starobu .
Podľa Flourensa ( in Masaryk , 1999, )

By sa každý normálny človek dožil sto rokov a až potom by opustil tento svet pre slabosť staroby a života .
V užšom vlastnom zmysle je naopak samovrahom ten
Kto ukončí svoj život úmyselne a vedome, kto si smrť privodí . Rýchlosť smrti nie je podstatnou známkou činu, lebo je tiež možné spôsobiť si smrť veľmi zdĺhavým spôsobom, pomaly . Áno i samotné konanie, záporné, trpné správanie k nebezpečenstvám života sa môže diať v rovnako samovražednom úmysle, ako pri každom samovoľnom konaní a tu záleží na úmysle .
Z novších autorov Heretik ( 1994, )

Uvádza, že samovražda je vedomé rozhodnutie ukončiť život sebadeštrukciou so zámernou voľbou situácie a prostriedkov: Viewegh ( in Antončíková, Brokešová , 1999, s.8 ) hovorí o samovražde ako o spôsobe autodeštrukčného konania, ktoré zreteľne vyjadruje úmysel jedinca dobrovoľne ukončiť vlastný život a cieľavedomú snahu zvoliť k tomuto účelu prostriedky, u ktorých je možné predpokladať, že povedú k zániku života .
Aj podľa Prokopa ( in Janík, Dušek, 1974,)

Samovražda je vedomým a úmyselným ukončením života, pričom jedinec si smrť želá a očakáva a svojim činom si ju privodí .
Stengel ( in Janík, Dušek, 1974, )

Uvádza, že ako samovraždu je nutné hodnotiť takú situáciu, kedy osoba, ktorá sa rozhodla ukončiť svoj život, alebo tak robí pod vplyvom náhleho impulzu, sa zabije, keď si zvolila najintenzívnejšiu dostupnú metódu a má istotu, že nikto nezasiahne Smrť je jediným cieľom tejto aktivity a teda jediným kritériom jej úspešnosti .
Samovražda podľa Vlčkovej (1995, )

Predstavuje osobitný druh autoagresie a ako uvedomelé ukončenie vlastného života určitým konaním, predstavuje závažný patosociálny jav celosvetového charakteru . Aj uvedená autorka zdôrazňuje, že ide o čisto ľudský jav, nakoľko predpokladá sebauvedomenie, sebareflexiu, ktorá je vlastná iba človeku .

Nášmu chápaniu samovraždy najlepšie zodpovedá posledná definícia, ktorá sa svojimi východiskami v základných aspektoch približuje k vyššie uvedeným a najviac akceptuje je patosociálny charakter a široký rozsah jej výskytu .


Vedľa pojmu samovražda v literatúre sa objavuje aj pojem sebausmrtenie . Je tiež ukončenie života činom, ktorý bol namierený proti integrite vlastného tela, nebol však vedený túžbou zomrieť, alebo ublížiť . Vyskytuje sa často pri porušení vedomia, pri halucináciách, bludoch, alebo v afekte ( Janík , Dušek , 1974, s. 349).
Podobne Heretik (1994, )

Zdôrazňuje, že pri sebausmrtení chýba vedomý úmysel zomrieť, príp. postihnutý nie je schopný pre psychickú poruchu sa dostatočne rozhodovať ( sem patria i detské sebausmrtenia motivované nápadom či navedením).

Podľa Vondráčka (in Jedlička,Koťa,1997,s.14) pri sebausmrtení sa nestretávame s vedomým úmyslom jedinca zomrieť. Postihnutý koná buď pod vplyvom okamžitého impulzu, nepríčetnosti, alebo pod vplyvom halucinácií, či bludov .
K sebausmrteniu môže dôjsť

Aj u inak zdravých osôb a to v prípade nešťastnej zhody okolností u demonštratívneho pokusu, kde pôvodným cieľom vôbec nebolo zomrieť, ale „vystrašiť, či vydierať“ najbližšie okolie. Tu môže ako hovorí Viewegh (in Jedlička, Koťa ,1997,s.15) stáť na začiatku hrozba v podobe sociálnej manipulácie : „ak mi nevyhoviete, tak vás potrestám tým, že si nejako ublížim“. Ale situácia sa nakoniec môže vyvinúť celkom inak, než si jedinec zaranžoval, lebo hra na samovraždu sa mu vymykne spod kontroly a skončí tragicky .
Celkom iným typom je sebaobetovanie
Kedy si jedinec neželá svoju smrť, ale vedome obetuje vlastný život ,aby pomohol iným ľuďom, či ich záchrane. Sem spadá napr. aj toľko diskutovaný čin J. Palacha. Bol napodobením protestného sebaupaľovania budhistických mníchov a svojim charakterom a vyjadrením odporu proti sovietskej okupácií bývalej ČSSR otriasol mravným vedomím československej i svetovej verejnosti.


Sebaobetou môže byť i dobrovoľná smrť jedinca z ideových dôvodov. Postihnutý buď odmieta únik z hrozivej situácie v krajine (napr. G. Bruno), alebo sa usmrtí sám, aby upozornil svetovú verejnosť na situáciu v krajine (J. Palach a J. Zajíc v Československu v r.1969).

Janík a Dušek (1974) hodnotia sebaobetovanie ako sebausmrtenie, ktorému chýba túžba po smrti a naopak prevažuje snaha prospieť inému jedincovi, alebo celku.
Viewegh (in Vágnerová, 1999, )

Upozorňuje na podobnosti samovraždy a sebaobetovania : „Samovražda a sebaobetovanie ako extrémne formy špecificky ľudského konania, vyrastajú zo spoločenského základu : vyjadrujú – tragickým spôsobom – schopnosť a možnosť človeka dokumentovať vedomým sebazničením určitý hodnotový postoj“.

Za relatívne samostatný jav môžeme považovať samovražedný pokus – tentamen suicidii . K pokusom o samovraždu podľa Heretika (1994) dochádza spontánnejšie po kratšej príprave a častejšie bývajú motivované interpersonálne ( láska, profesia). Avšak i v základe samovražedného pokusu je vedomý úmysel jedinca dobrovoľne zomrieť .
Antončíková a Brokešová (1999 )

Považujú samovražedný pokus za jedno zo štádií suicidálneho vývinu, za ktorým veľmi často nasleduje dokonané suicídium. Vysoké riziko dokonaného suicídia, ako uvádzajú uvedené autorky je v prvých troch mesiacoch po suicidálnom pokuse. Rizikové obdobie trvá však ešte 2 až 4 roky.
Niektorí autori napr. Janík a Dušek (1974 )

Uvádzajú, že samotný pokus sa už nehodnotí ako neúspešná samovražda. Medzi obidvomi javmi existujú podstatné rozdiely, a to v skupinách osôb a v motívoch, ale aj v prevedení. Napriek tomu medzi nimi nie je možné viesť ostrú hranicu . Sú známe samovraždy, ktoré sa kvôli vonkajším okolnostiam nerealizujú, ale sú tiež samovražedné pokusy, ktoré nechtiac končia smrťou.

Stengel (in Viewegh, 1978, s.282) uvádza, že samovražedné pokusy robia častejšie ženy ako muži a sú 8 až 10 – krát častejšie ako dokonané samovraždy.Dokonaným samovraždám spravidla predchádza dlhšie, alebo kratšie trvajúca príprava a častejšie sú motivované intrapsychicky ( choroba, defekt, existenčné vákuum). Pri samovražedných pokusoch sú častejšie využívané „mäkké“ prostriedky( lieky , plyn), pri dokonaných samovraždách naopak „tvrdé“ prostriedky ( zastrelenie, obesenie, porezanie žíl, skok z výšky).
Mimoriadny druh suicídia

Predstavuje tzv. rozšírená samovražda . Ide o samovraždu v dvojici ( typu Rómeo a Júlia), skupinovo či dokonca masovo ( napr. samovražda takmer tisíc príslušníkov sekty Svätyňa ľudu). Pri rozšírenej samovražde stojí v popredí iniciátor a ďalšie obete, ktoré buď so samovraždou súhlasia, alebo sú k nej donútené, prípadne iniciátorom zabité. Psychopatologicky motivované rozšírené samovraždy sa vyskytujú najmä u pacientov s endogénnymi depresiami, ktoré sa pod vplyvom bludov „rozhodnú, že zoberú na druhý svet i svojich blízkych, aby tu neostali trpieť ( Heretik,1994, s.248 ).
Podobne i Antončíková a Brokešová (1999 )

Považujú rozšírenú samovraždu za zabitie ľudí v najbližšom okolí (rodine) s následnou samovraždou v jej rámci. Najčastejšie sa uvádza, že k nej môže prísť následkom chorobných psychotických predstáv o utrpení a nešťastí, ktoré hrozí najbližším ľuďom a depresívny chorý sa týmto spôsobom snaží o ich záchranu.

Pri celkovom pohľade na problém samovraždy môžeme v súlade s názormi Lesného a Spitza (1989, s.229) konštatovať, že pod suicidálnym správaním rozumieme činnosti, ktoré súvisia so suicidálnym aktom, a to bez ohľadu na to či už príde k realizácii, alebo nie. Patria k nim všetky suicidálne nápady a fantazijné predstavy zaoberajúce sa myšlienkami na suicídium, príprava suicidálneho aktu, suicidálne vyhrážky, upozorňovanie na suicidálny zámer až po suicidálny pokus a dokonané suicídium .