Rudolf II.

Narodil sa do purpuru, ale viac ako vládnutie miloval umenie, vedu a ženy. Zdedil rozbité mocnárstvo, ale o jeho problémy sa príliš nezaujímal. Celý život viedol boj s vlastnou rodinou - klanom Habsburgovcov. Urobil množstvo chýb, na ktoré čakal nenávidený mladší brat, a nakoniec prišiel o trón. Cisár Rudolf II. sa narodil pred štyristopäťdesiatimi rokmi.

Rozdvojená výchova - tolerantná vo Viedni a bigotná na dvore strýka, španielskeho kráľa Filipa II. - spôsobila, že Rudolf sa celý život ako osobnosť hľadal. Vyhľadával voľnosť, skúmanie a zábavu. Ako jedenásťročného ho však strýko nútil sledovať utrpenie umierajúcich v plameňoch.

Ako prvorodený syn cisára mal život predurčený. V roku 1572 ho v Bratislave v Dóme svätého Martina korunovali za uhorského kráľa. V roku 1575 sa stal rímskym i českým kráľom, o rok neskôr cisárom svätej ríše rímskej.

Mimoriadne inteligentný a vzdelaný chlapec, ktorý však trpel melanchóliou a záchvatmi zúrivosti, si zamiloval Prahu. Za jeho panovania sa mala stať centrom vied, umenia, ale i rozkoší. On zavolal astronóma a astrológa Johannesa Keplera, on dal postaviť letohrádok Hviezda podľa astrologickej symbolistiky, on umožnil pracovať Paracelsovi na lieku, ktorý by zabezpečil nesmrteľnosť. Dal vybudovať aj známe kúpele, v ktorých sa viedol čulý nočný život.

Kepler o ňom hovoril: ,,Vyzerá to, akoby mal cisár akýsi archimedovský spôsob pohybu.” Vyjadril tým cisárovi najväčšiu úctu. Ostatní ho však považovali za blázna. Rudolf vytvoril vlastne prvú akadémiu vied a umení. Čoskoro to po ňom opakovali všetky významené rody v Čechách i Európe. Vznikali galérie, múzeá, alchymistické dielne. Praha sa v rudolfínskej dobe stala centrom vedcov, umelcov, ale aj bohémov a lumpov.
Intrigy a podplácanie v ríši riešil tak, že ako panovník vlastne nikoho neprijímal. Svoje dynastické poslanie - mať potomka - odkladal, až sa Izabela, jeho španielska snúbenica (a sesternica), vydala za jedného z jeho bratov.

Rudolf pritom, na rozdiel od brata Mateja, nebol neplodný. Dokazuje to jeho šesť nemanželských detí, ktoré mal s Katarínou Stradovou, dcérou dvorného starožitníka. Tá jediná s ním vydržala celý život. Ignorovala Rudolfove vrtochy a mala na neho veľký vplyv.

Rudolfova nechuť riešiť dynastické záležitosti viedla k osamelosti a časom sa čoraz viac začal uzatvárať na Hradčanoch. Ignoroval turecké nebezpečenstvo v Uhorsku, rozpory medzi protestantmi a katolíkmi v Čechách, mocenské spory v Nemecku i intrigy medzi talianskymi kniežacími rodinami.

Oveľa viac ho zaujímali vedecké úspechy, astrologické predpovede, elixír nemsrteľnosti, kameň mudrcov, ale najmä umelecké diela. Skupoval ich po celej Európe a rovnako po celom kontinente podporoval napríklad maliarov. Praha má dodnes neopakovateľné Rudolfínum s nádhernými zbierkami umenia, aj keď je už len zlomkom toho, čo Rudolf nazhromaždil.

Rok 1605 bol pre cisára kritický. V Uhorsku sa začalo prvé protihabsburské povstanie, ktoré viedol Štefan Bocskay, protestantizmus sa stal odporom proti Habsburgovcom. Rudolf sa dostal do hlbokej depresie a ešte viac ,,zaliezol” do seba. Ani najbližší z jeho okolia mu nevedeli pomôcť. V Linzi sa stretli jeho bratia a vyhlásili, že Rudolf musí zaujať jednoznačné politické stanovisko, ale cisár im vôbec neodpovedal, dokonca ich odmietol prijať.

Matej medzitým vyjednal mier s Bocskayom i s Turkami a to už bol jasný krok k prevzatiu moci. Pridal sa k nemu i kardinál Melchior Khesl, ktorý sa o pražskom dvore vyjadril: ,,Krajinu a ľudí možno udržať len vtedy, ak sa Rudolf II. zriekne moci.” Rudolfa opustila aj česká protestantská šľachta, aj keď jej ,,majestátom” zabezpečil náboženskú slobodu.

Habsburgovci porušili ,,Boží zákon” predurčenia prvorodeného syna a ešte počas života prvorodeného syna sa cisárom stal druhorodený Matej. Postupne prebral všetky tróny a Rudolfa rodina dôsledne izolovala na Pražskom hrade.

Finále bolo smutné - excisár Rudolf zomrel v roku 1612 v úplnom zabudnutí. Jeho posledné slová svedčia o tom, že nebol blázon ani duševne chorý, len človek hlboko sklamaný realitou. Kňaza chcel len v prípade, ,,keby ste mali takého, čo by mal náš humor”. Taký duchovný sa však nenašiel.

Nesmrteľným Rudolfa spravil Jan Werich v známom filme o cisárovi a pekárovi. Na konci filmu sa cisár išiel ,,historicky znemožniť”, aby prenechal vládu pracujúcemu ľudu, ako to v päťdesiatych rokoch bolo zvykom. V skutočnosti uvoľnil trón len cieľavedomejšiemu monarchovi.