ropa

Znečisťovanie morí ropou narastá stále do väčších rozmerov a miestami dostáva formu lokálnych katastrof.
Ropa

Je zmes nízkomolekulárnych a vysokomolekulárnych uhľovodíkov, z ktorých sa frakčnou destiláciou získava petrolej, benzín, petroléter a plynový olej.Zostáva mazut, ktorý sa používa na vykurovanie.Ropa bola síce známa už v staroveku, napríklad v babylonskej ríši, ale vtedy sa využívala nanajvýš na liečebné účely alebo na „kúzla“.Len v tomto storočí sa stala významným zdrojom energie, takže zatlačila do pozadia aj uhlie.Hlavné zdroje ropy ležia väčšinou mimo ťažiska priemyselnej výroby.Preto sa dopravuje buď cisternovými loďami alebo potrubím, dlhým niekedy aj tisíce kilometrov.
Až do päťdesiatych rokov

Boli cisternové lode alebo tankery neveľkých rozmerov, a tak ich stroskotanie nemohlo príliš ohroziť morské organizmy.Ani množstvo ropy, ktoré sa dostávalo do mora pri ich vymývaniach, nepresahovalo spravidla hranicu, kedy by mohlo ešte byť v blízkej dobe zneškodnených prirodzenou cestou, vtedy bakteriálnou činnosťou.
V roku 1950 existoval jediný tanker

O nosnosti 50 000 ton, za 15 rokov už brázdilo vlny 47 tankerov o nosnosti 50 000-200 000 ton. Ku zvlášť rýchlemu nárastu počtu supertankerov došlo v dobe, kedy bol za vojny s Izraelom vyradený z prevádzky Suezský prieplav v roku 1967.Znovuotvorený bol v roku 1975.
Hlavná cesta veľkých cisternových lodí

Vedie dnes juhozápadnou časťou Indického oceánu od Arabského polostrova okolo Južnej Afriky do západnej Európy, značná frekvencia je tiež v karibskej oblasti a na trati od Arabského polostrova k Japonsku.Trať okolo Južnej Afriky je však používaná najviac.Každý deň tadiaľ prepláva 224 tankerov, ktoré za rok transportujú 475 mil. ton ropy (Ferrari, 1983). Pokiaľ mali cisternové lode menšie rozmery a ich ponor nepresahoval 11 m, skracovali si cestu od arabských zdrojov do Európy Suezským prieplavom. Ten bol vybudovaný už v rokoch 1858-1869, je dlhý len 161 km a prejazd ním trvá len 15 hodín. Tým sa však cesta z Indického oceánu do Európy značne skráti. Aby sa tankerom vyplatila dlhá cesta okolo juhu Afriky, boli im dávané stále väčšie rozmery. Neskoršia prax ukázala, že to nebola šťastná kalkulácia a dnes už valná časť supertankerov hrdzavie bez úžitku. Za doby svojej existencie však spôsobili nemalé škody na morských organizmoch.
Podľa odhadu odborníkov

Uniká pri normálnej prevádzke týchto lodí a pri čistení ich nádrží do mora asi 33 000 ton ropy ročne, a to už je množstvo, ktoré je záťažou pre morské organizmy. Ďaleko horšie sú však havárie cisternových lodí, a zvlášť moderných supertankerov. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, v období dvadsiatich rokov, stroskotalo viac ako 250 väčších tankerov. K týmto haváriám dochádza čoraz častejšie, i pri všetkých vymoženostiach modernej techniky, ktorú majú k dispozícii. Tu je niekoľko z nich.
V roku 1957

Stroskotala napríklad na brehu mexického polostrova Dolná Kalifornia cisternová loď Tampico Maru a vyliala do mora viac ako 9 000 ton paliva pre dieselové motory s vysokým obsahom aromatických zlúčenín. Na pobreží v dĺžke 10 km zahynulo skoro všetko živočíšstvo, ktoré tam žilo. V roku 1967 stroskotal na pobreží Cornvallu tanker Torrey Canyon a vylial do morských vĺn 20 000 ton ropy. Účinky tejto havárie na morské organizmy vzbudili vtedy značnú pozornosť. V decembri roku 1976 sa plavila pozdĺž východného pobrežia USA loď Argo Merchant. Bola stará 25 rokov a v búrlivom počasí sa rozlomila na polovice práve na bohatom lovisku rýb. Do mora z nej uniklo 28 000 ton ropy. Za dva dni explodovala loď Sansinema, plná ropy, v prístave Los Angeles. V októbri roku 1976 stroskotal pri pobreží Bretónska tanker Boehlen, ktorému uniklo do vody 5 000 ton ropy. V rovnakej oblasti stroskotala v roku 1978 loď Amoco Cadiz, o ktorej si neskôr povieme viac. V roku 1979 stroskotal sovietsky tanker Antonio Gramsci pri brehu Lotyšskej SSR. Vytieklo z neho 5 500 ton ropy.


V marci a apríli boli zbytky ropy, odhadom asi 1 500 ton, zanesené až k ostrovom nedaľeko Stockholmu a fínskeho Alandu. Ropa vetrala v tomto prípade veľmi pomaly, pretože v dobe havárie bolo v mori ešte mnoho ľadu a voda bola veľmi studená. V rovnakom roku havarovala pri bretónskych brehoch loď Gino a v roku 1980 sa v prielive La Manch rozlomil malgašský tanker Tanio, ktorý viezol 26 200 ton ropy. Prednú časť lode sa podarilo dovliecť v poriadku do Le Havru, zostatok klesol do hĺbky 87 metrov asi 32 morských míľ od ostrova Ile de Batz. Do mora sa vylialo 8 700 ton ropy, ktorá znečistila 195 kilometrov pobrežia Bretónska v severovýchodnom Francúzsku.
Časté havárie obrovských tankerov

Sú spôsobené niekoľkými okolnosťami. Supertankery sú príliš ťažkopádne, majú veľmi dlhú brzdnú dráhu, a tak stroskotávajú ľahšie než menšie lode. Okrem toho sa koncerny priemyselne rozvinutých krajín, ktoré tankery vlastnia, snažia vyhnúť zdaneniu a prísnym bezpečnostným predpisom materskej krajiny, preto si s podstatne menšími nákladmi zaopatrujú registráciu v niektorých rozvojových štátoch, napríklad v Libérii. Tá v dôsledku toho vlastní najväčšiu flotilu obchodných lodí na svete. Pretože kontrola bezpečnostných opatrení na palube cisternových lodí býva v týchto štátoch často veľmi povrchná, niet divu, že je v prevádzke mnohokrát už vyslúžilé plavidlo. Pri jeho stroskotaní je pri spravidla vysokom poistení lodi pre majiteľa viac ziskom než stratou. Málokoho z firmy potom zaujímajú dôsledky pre posádku i pre daný úsek pobrežia.
O ekologických dôsledkoch havárie

Jednej z cisternových lodí si povieme v nasledujúcich riadkoch. V noci zo 16. na 17. marca 1978 stroskotala na skalnatom bretónskom pobreží loď Amoco Cadiz, plávajúc pod liberijskou vlajkou. Bolo to 1,5 míle od Portsellu. Viezla dva typy ropy, jednak z Iránu, jednak zo Saudskej Arábie. Aromatické uhľovodíky v arabskej rope tvorili asi 30% a v iránskej 35%. Práve tieto aromatické uhľovodíky sú pokladané za biologicky najškodlivejšie. Ropa sa dostala k brehom behom niekoľko hodín až dní. Vietor hnal ropu od západu na východ asi 150 km od vraku rýchlosťou 20 – 30 km/h. Vplyv miestnych prúdov bol bezvýznamný. Začalo to v Portsellu, potom to zasiahlo rybársky prístav Roscoff, záliv Lennion bol zasiahnutý povlakom ropy 12. marca, deň na to bola postihnutá vtáčia rezervácia Sedem ostrovov atď. Začatkom apríla sa vietor obrátil a hnal ropu opačným smerom. Potom sa ropný povlak ustálil a postupne strácal svoje škodlivé zložky. To trvalo niekoľko rokov.