Rímsky právny poriadok

Rímsky právny poriadok – všeobecný pohľad

Právny poriadok – súhrn právnych noriem daných v rôznych formách silou ovládajúcou spoločnosť, ktorými sa členom spoločnosti prikazuje, ako sa majú správať, čo im je dovolené a čo pod hrozbou zakázané.

Právny poriadok (PP) je objektívny vzhľadom na členov spolčnosti → objektívne právo

V antickom Ríme sa súbežne vyvíjali št. zriadenie a PP.
Št. zriadenie vplývalo na foprmovanie PP a jeho obsah.

Vývoj rímskeho PP:
a) starorímske obd.: (753 pr. Kr. – 264 pr. Kr.)
primitívne právne úpravy

b) predklasické obd.: (264 – 146 pr. Kr.)
základy svetskej (laickej) právnej vedy

c) klasické obd.: (kon. 1. stor. pr. Kr. – pol. 3. stor. po Kr.)
rozkvet právnej vedy (jurisprudencie)

d) poklasické obd.: (pol. 3. stor. po Kr. – 476)
vulgarizácia práva a právnej kultúry pod vplyvom provinčných prvkov

e) justiniánske obd.: (527 – 565)
kodif. podujatie Justiniána I
feudálne prvky prenikajú najmä do súkromného práva

Charakter rímskeho práva (RP)
RP malo kazuistický charakter. Nespočívalo v komplexných zákonoch a kodifikáciách, ale oveľa viac v právnych rozhodnutiach jednotlivých prípadov.

V rímskom PP sa stretávame s právnymi prostriedkami, ako riešiť konkrétne sporné situácie (so žalobami, námietkami,...).

Základom RP súkromného boli:
pojmy
vytvárali sa pomocou dialektiky rozdeľovaním (analýzou) na právne podstatné a nepodstatné a spájaním (syntézou) podstatného

reguly
konštruovali sa z pojmov; časom zdržanlivosť

definície
časom zdržanlivosť

Celsus:

„Právo je umenie dobrého a spravodlivého.“ (Ius est ars boni et aequi).

Ulpianus:

„Právne pravidlá sú tieto: čestne žiť, druhému neubližovať, každému dať, čo je jeho.“

Hermogenianus: „všetko právo je ustanovené pre ľudí.“

Verejné právo (ius publicum)
Cicero: verejné právo – právo, ktoré vychádzalo od štátu alebo ním bolo uznané a malo zaväzovať všetých príslušníkov spoločnosti.

Ulpián: „verejné právo je to, ktoré sa vzťahuje na rímsky štát...“

V rímskom PP pod oblasť verejného práva patrilo:
ústavné právo
administratívne právo
trestné právo

Súkromné právo (ius privatum)

V rímskom PP pod oblasť súkromného práva patrilo:
civilné (občianske) právo (ius civile)
úradnícke (honorárne) právo (ius honorarium)
cudzinecké právo (ius gentium)
prirodzené právo (ius naturale)
cudzie národné práva (domáce právo provinčného obyv.)

Protiklad verejné právo / súkromné právo
Verejné pr. – donucovacie (ius cogens) → malo donucovací charakter

Súkromné pr. – dispozitívne (ius dispositivum) → malo voľný, občanmi formovateľný charakter

Ulpián: „Táto veda (o práve) má dve časti: verejnú a súkromnú. Verejné právo sa vzťahuje na rímsky štát, zatiaľ čo súkromné právo na záujem jednotlivcov: sú totiž veci, ktoré sú prospešné verejnosti a veci prospešné súkromným osobám.“

I. Občianske právo (ius civile) OP
V antickom svete právne úpravy platilivýlučne pre občanov príslušného štátu → princíp personality.

Túto zásadu neskôr doplnila zásada územnosti → princíp teritoriality, podľa ktorej právo platilo pre všetkých, ktorí sa nachádzali na štátnom území.

Rímske OP upravovalo vzťahy medzi občanmi navzájom, ako aj medzi občanmi a štátom.

Tendencia zrovnoprávňovať cudzincov (provinčné obyv.) s rímskymi občanmi → 212 po Kr. – priznanie rímskeho občianstva všetkému obyv. Rímskej ríše (constitutio Antoniniana).

II. Úradnícke právo (ius honorarium) ÚP
= prétorské právo; magistrátne právo

Papinián: „právo, ktoré zaviedli prétori vo verejnom záujme s cieľom podporiť alebo doplniť alebo opraviť civilné právo.“

Nedostatky rímskeho OP:
princíp personality
priveľká formálnosť
vznik ÚP

Prétor nemohol tvoriť OP, lebo jeho právomoc sa obmedzovala len na výkon súdnictva (jurisdikcie).

V skutočnosti (de facto) významne prispieval k tvorbe práva (prétorský edikt).

Súdnu právomoc (písomné justičné – súdne edikty) mali:
mestský prétor
cudzinecký prétor
kurulský edil
miestodržiteľ
finančný kvestor

III. Cudzinecké právo (ius gentium)
je to právo rímske, vypracované cudzineckým prétorom
242 pr. Kr. – úrad cudzineckého prétora (praetor peregrinus)
rozhodoval právne spory medzi:
Rimanmi a cudzincami
cudzincami navzájom, pokiaľ bývali alebo sa zdržiavali v Ríme
rozhodoval celkom voľne, mal impérium

IV. Prirodzené právo (ius naturale)
myšlienka prir. práva ovplyvnená gréckou filozofiou

za Justiniána – prir. právo sa stalo právnou kategóriou v tom zmysle, že v duchu etického zamerania, dobrého a spravodlivého (bonum et aequum), sa mala uberať zákonodarná i súdna činnosť.

zneužívalo sa ako kultúrna zásterka, ideologická ozdoba
bolo viac nadpozitívnym než pozitívnym právom

V. Cudzie národné práva
obyv. rímskych provincií – pred podrobením – svoje vlastné, národné práva
po podrobení Rímom – Rím určil, podľa akého práva sa budú riadiť

obyv. obcí, ktoré boli donútené vzdať sa (dediticii) – ponechávalo sa im ich právo, ale mohlo sa kedykoľvek odňať → provinčný poriadok

vytváralo sa aj osobitné provinčné právo na základe provinčného poriadku
Význam rímskeho práva súkromného v dejinách právnej kultúry

RPS stelesňuje ucelený vývoj dlhých stáročí – vysoká dokonalosť

napr. :


organizácia výkonu súdnictva
systém zmlúv a žalôb
rozpracovanosť právnych pojmov a inštitútov
jasnosť a presnosť pojmov

Rímskoprávna terminológia sa stala prevažne medzinárodnoprávnou terminológiou.

V právnickej lit. sa dodnes používajú rôzne rôzne rímskoprávne definície.

Znalosť RP – prínos pre – rozvoj hosp., právnych a kultúrnych stykov medzi štátmi
vzájomné ľahšie dorozumievanie sa právnikov rôznych krajín
lepšiu orientáciu v práve a právnej vede

Systém výkladu RP:
Prevažujú 2 systémy výkladu RP:

Gaiov systém

v súčasnosti už neprehľadný
rozdelenie celej matérie na 3 časti:
osoby (personae)
veci (res)
žaloby (actiones)

Pandektový systém

v súčasnosti pretrváva
zaviedli nemeckí pandektisti na prelome 18./19. stor.
zo systému osamostatnili procesné právo
do systému zaradili tzv. všeobecnú časť – osoby, pr. skutočnosti, veci
ostatná matéria – rodinné, vecné, dedičské a obligačné právo