Rímske právo

Týmto pojmom označujeme rímske právne normy, ktoré tvoria celok od r. 753 pred n. l. do r. 565 n. l. Pod právnym poriadkom sa rozumie súhrn právnych noriem (príkazov) daných v rôznych formách silou ovládajúcou spoločnosť, ktorými sa členom spoločnosti prikazuje, ako sa majú správať, čo im je dovolené a čo pod hrozbou zakázané. Právny poriadok je objektívny vzhľadom na členov spoločnosti - objektívne právo.

Vývojové obdobia rímskeho práva (najmä súkromné):
ARCHAICKÉ OBDOBIE (od 753 p. n. l. po púnske vojny
Typický je preň poľnohospodársky charakter spoločnosti a výroby , v podstate aj primitívne právne úpravy.

PREDKLASICKÉ OBDOBIE ( 264-146 p. n.l.)
Položili sa aj základy rozsiahlej Rímskej ríše, nastal rozvoj výroby a obchodu, vyrovnávanie sa s gréckou a východnou kultúrou, kládli sa základy svetskej (laickej) právnej vedy.

KLASICKÉ OBDOBIE ( cca koniec 1.st.p. n.l. do pol. 3 st. n. l .)
Vrcholí územná expanzia Ríma, nastáva úpadok štátneho zriadenia po pomerne dlhom období relatívneho mieru, keď výroba a obchod v ríši dosiahli najväčší rozmach, v oblasti právneho poriadku vyvrcholil rozkvet právnej vedy (jurisprudencie).


POKLASICKÉ OBDOBIE (od pol. 3.st. n. l. do zániku Západorímskej ríše roku 476 n. l. )
Nastal rozklad hospodársko- spoločenského zriadenia, nastúpil absolutizmus (dominát) i úpadok štátneho zriadenia, rozdelenie ríše na západnú a východnú časť, upadli výroba a obchod, pod vplyvom provinčných prvkov nastupovala vulgarizácia práva a právnej kultúry.

JUSTINIÁNSKE OBDOBIE ( 527-565 n. l. )
Kodifikačné podujatie východorímskeho cisára Justiniána I., feudálne prvky prenikajú predovšetkým do súkromného práva. Malo kazuistický charakter. Rímsky právny poriadok nebol koncipovaný a vybudovaný ako obsahovo jednotná pyramída. Delilo sa podľa Ulpiania – rímskeho právnika na súkromné (ius privatum) a verejné (ius publicum)

VEREJNÉ PRÁVO
Vychádzalo od štátu alebo ním bolo uznané a malo záväzovať všetkých príslušníkov spoločnosti. Neskôr sa dôraz položil na právom chránený záujem napr. urobiť závet je vecou verejného práva (Papinianus). Zahŕňalo oblasti ústavného, administratívneho a trestného práva.

SÚKROMNÉ PRÁVO (ius privatum)
V tých časoch to bol omnoho zložitejší pojem ako dnes.
Delí sa na : civilné právo (ius civile), úradnícke právo (ius honorarium), prirodzené právo (ius nature), cudzinecké právo (ius gentium), domáce právo provinčného obyvateľstva.

V protiklade s verejným právom – donucovacím (ius cogens) je právo súkromné dispozitívne (ius dispositivum). Neskôr aj súkromné právo dostalo prospechový obsah. Šlo o záujmy jednotlivcov, veci prospešné súkromným osobám, netvorilo jednoliaty celok. Súkromné právo bolo obyčajové – nekodifikované, nepísané.

IUS CIVILE

Jednalo sa o občianske právo, ktoré platilo pôvodne len pre rímskych občanov, respektíve medzi rímskymi občanmi navzájom, ako aj medzi občanmi a štátom. Uplatňoval sa princíp personality, ktorý bol neskôr doplnený princípom teritoriality.
Bolo obsiahnuté v zákonoch, uzneseniach plebsu a senátu, v cisárskych nariadeniach...


Zmluvou o spojenectve sa uznalo Latínom právo obchodovať a uzatvárať manželstvá s rímskymi občanmi. Vyvrcholilo roku 212 n. l. všeobecným priznaním rímskeho občianstva všetkému obyvateľstvu Rímskej ríše (constitutio Antoniniana). Veľkú zásluhu na rozvoji práva mali právnici a prétori

IUS HONORARIUM

Úradnícke právo. Princíp personality brzdil styky Rimanov s ostatným obyvateľstvom (hospodárske a obchodné záujmy). Prílišná formálnosť rímskeho občianskeho práva – nepružnosť v styku rímskeho obyvateľstva s ostatným obyvateľstvom. Bolo potrebné tieto nedostatky odstrániť, prostriedok sa našiel v právomoci rímskych magistrátov, najmä prétorov (najvyšší úradníci, mali súdnu jurisdikciu, rozhodovali súdne spory). Nepriamo tvorili právo tým, že rozhodovali súdne spory, avšak nemohli priamo tvoriť občianske právo.


Inštitút prétora bol zriadený roku 367p. n. l. Prétori boli mestskí, cudzineckí (praetor peregrinus) a kurulský. Zároveň plnili úlohu finančných kvestorov a miestodržiteľov v provinciách. Vytvorením postu prétora sa dosiahla pružnosť v rozhodovaní sporov medzi Rimanmi.

IUS GENTIUM

Cudzinecké právo. Vznikla potreba riešiť nevýhodu princípu personality, pretože ak išlo o spor medzi Rimanom a nerimanom, nebolo možné naň uplatniť ani rímske občianske právo, ani peregrínske právo a pritom šlo práve o spory z obchodného styku. Roku 242 bol zavedený úrad cudzineckého prétora (praetor pereginus), ktorý riešil spory medzi Rimanmi a cudzincami, zriedkavo aj medzi cudzincami, ak sa nachádzali na území Ríma. Ten nebol viazaný rímskym civilným právom ani procesným, rozhodoval slobodne, opierajúc sa o svoje impérium (bral do úvahy cudzinecké právo aj rímske). Od dôb Ciceróna sa pre súhrn právnych pravidiel, ktoré cudzinecký prétor vytvoril a vo svojej praxi uplatňoval, vžil názov ius gentium.

Jedná sa vlastne o právo rímske vypracované a uplatňované rímskym orgánom, ktoré prispelo k rozvoju práva súkromného (obchodný, peňažný styk s cudzincami)

IUS NATURALE

Prirodzené právo (korene v gréckej filozofii), podľa Ulpiana, právo, ktoré príroda naučila všetky tvory, čiže dobré a spravodlivé. Dovolávanie sa prirodzeného práva malo spočiatku význam rečnícky, neskôr aj sociálny a pod vplyvom kresťanstva aj náboženský a až za Justiniána sa pojem prirodzeného práva stal právnou kategóriou. V duchu etického zamerania, dobrého a spravodlivého sa mala uberať zákonodarná a administratívna činnosť i súdna prax. Bolo však viac nadpozitívnym, nadskutočným ako pozitívnym , skutočným právom

CUDZIE NÁRODNÉ PRÁVA


Obyvateľstvo rímskych provincií pred podrobením Rimanmi žilo podľa svojho vlastného, národného práva, preto bola so stratou nezávislosti, spojená aj strata národného právneho poriadku.


Na západe vládlo vulgárne právo (domáce pomiešané s rímskym). Od Ríma záležalo, či krajinám ponechá ich právny poriadok.

Na východe obyčaje a obmedzene rímske právo, osobité provinčné právo