Rímske právo II.
Rímske právo
Občianske právo procesné
SUBJEKTÍVNE PRÁVO
Ius
subjektívne
jednotlivcovi patriaca výhoda
deje sa na základe právnej ochrany a vynútenie dodržiavania
Právny poriadok určuje a vymedzuje v danej spoločnosti , kto má mať pri využívaní vonkajšieho sveta prednosť pred druhým, vymedzuje podmienky, obsah, a rozsah tejto prednosti. Právnym poriadkom priznané zvýhodnenie alebo priznaná výhoda a prednosť sa nazývajú SUBJEKTÍNE PRÁVO a na druhej strane postavenie tých, ktorí sú zaviazaní znášať a rešpektovať výhodu druhého, nazývame subjektívnou povinnosťou.
vyplývajú z objektívneho práva pre určité subjekty ako nositeľov práv a povinností.
Subjektívne právo a subjektívna povinnosť
Zvýhodnenie a zaťaženie
Oprávnený a povinný
Obsah oprávnenia a jeho ochrana – subjektívne právo sa odvíjalo od prirodzeného práva . Určité oprávnenia priznávala človeku od prírody, bez ohľadu na štátne zriadenie a bez ohľadu na priznanie štátnej ochrany.
Rimania neoddeľovali oprávnenia a jeho ochranu, alebo v dnešnom chápaní hmotné a procesné právo. Tvorili jednotu. Kládli dôraz na právnu ochranu. Dnes sa pýtame či mame právo ale vtedy sa pýtali či majú žalobu. Každá chránená situácia mala osobitú žalobu.
Ochrana ( žaloby, námietky …)
Súhrn noriem , ktoré ochraňujú subjektívne práva – sankčný mechanizmus
represívne
motivačné
Subjektívne právo
A, absolútne právo a relatívne právo
B, rodinné právo (osobné) a majetkové právo
Absolútne subjektívne právo je také, ktoré oprávnenému zabezpečuje právnu výhodu oproti všetkým (erga omnes) t.j. že oprávnený nemá byť nikým rušený alebo nerešpektovaný vo využívaní vonkajšieho sveta v rámci priznanej výhody. V opačnom prípade toho kto to poruší postihne právna sankcia. Všetci ostatní sú vylúčení z akéhokoľvek pôsobenia na predmet absolútneho práva. (napr. Vlastnícke právo , dedičské právo, práva osobné a rodinné, vyplývajúce z právnej moci hlavy rodiny, manželskej , poručníckej, opatrovníckej a patrónskej)
Relatívne subjektívne právo , oprávnenému zabezpečuje výhodu v tom zmysle, že jeden alebo viacerí sú v jeho záujme povinní kladným alebo záporným správaním alebo plnením niečo dať, urobiť, robiť. Oprávnený môže od povinného a len od neho požadovať právom priznané správanie a plnenie.- nárok na plnenie a správanie
Je vždy namierené proti určitej osobe alebo osobám. Napr. Záväzky ( peniaze, veci, v práci, v pokutách)
Rozlišovanie žalôb vecných in rem a žalôb osobných in personam.
Rodinné práva, v popredí sú sociálne a mravné výhody (záujmy)(viazaná povinnosť, napr. vyživovať) a pri majetkových sú v popredí záujmy hospodárske ( záujmy vyjadrené v peniazoch).
ŽALOBA
V Ríme chránili právo prostredníctvom štátu – žaloba = ACTIO – prostriedok ochrany
rozsudok SENTENTIA
Rozsudok – kondemnačný (odsudzujúci) Žalovaný musí svoju povinnosť splniť.
absolutio (oslobodzujúci) Oslobodený od povinností.
Každé subjektívne právo malo svoju žalobu. Ten kto sa uchádzal o ochranu sa mohol oprieť o žalobu danú na jeho situáciu. Otázka znela : Akú žalobu má k dispozícii ( qualis actio)
V období poklasickom a Judtiniánskom nadobudla žaloba iný význam – ako procesný prostriedok a ako súdne vymáhateľný nárok. Ale ani tu sa nestala abstraktnou formou ako je tomu dnes.
Od 3. –4. storočia platil princíp pekuniárnej (pékus- dobytok) kondemnácie. Každý pekuniárny kondemnačný rozsudok znel iba na peniaze
Napr. Krádež – skutková podstata
Žaloba z krádeže actio furty
Kúpna zmluva – dve žaloby
Žaloba z kúpy actio empty kupujúci žalobu proti predávajúcemu
Žaloba z predávajúceho actio vendity
Edikt prétora
obhajoval žaloby
bol na rok volený
na začiatku spísal edikt
Actio in factum – žaloba na určitý prípad
Historický vývoj rímskeho procesného práva:
1. LEGIS ACTIO – ledisakčný proces; najstarší, zákonná žaloba (obd. Rímskej republiky)
2. FORMULOVÝ PROCES
3. KONGIČNÝ PROCES – mimoriadny úradnícky proces (poklasická doba, stredovek)
Veľkú úlohu v civilnom procese zohrávali najmä také články , ktoré spočívali v ľuďoch, alebo ktoré ľudia mohli ovplyvniť. Osoby zúčastnené na procese prétor, sudca, svedkovia, advokáti.
Sociálny obsah (majetný vo výhode oproti nemajetným, alebo menej majetným)
Deformačný vplyv peňazí.
LEGISAKČNÝ PROCES
magistrátovo preskúmanie sa obmedzovalo len na to, že vzal na vedomie tvrdenia sporových strán a potom nasledoval priamy ochranný zákrok samého magistrátu , alebo ho odkázal na sudcu.
Riadny proces (cognitio ordinaria)
Priame zastúpenie
FORMULOVÝ PROCES
riadny proces
nejaké spoločné rysy s legisakčným procesom
magistrát aktívnejší, podrobne sa oboznámil s oboma stanoviskami a v spolupráci s nimi vymedzil vlastný predmet a rozsah sporu a s týmto vymedzením odkázal spor na sudcu
dve formy procesného zastúpenia cognitor a procurator
Prokurátor bol dosadzovaný celkom neformálne jednostranným prejavom zastúpeného. Naopak kognitora predstavili v neprítomnosti druhej strany ako zástupcu.
rozpadli sa na dve štádia
priebeh sporu A. pred magistrátom in iure (pred prétorom) rozhodoval spory medzi rímskymi občanmi
B. pred sudcom apud iudicem
Žalobná formula
hlavné časti
vymenovanie sudcu
intentio
condemnatio
vedľajšie časti
námietka exceptio (pred condemnatio)
demonstratio popis skutkového stavu ( pred intentiou)
taxatio (maximalizácia peňažného odsúdenia)
INTENTIO
predpokladom odsúdenia obžalovaného
právne tvrdenie žalobcu
základ a predmet žaloby
kto koho prečo a čo žaluje
CONDEMNATIO
súdiť alebo oslobodiť
Napr. Titius buď sudcom. Ak sa preukáže , že žalovaný má dať 10000 žalobcovi Sudca odsúď žalovaného na 10000 ak sa to nepreukáže osloboď ho.
EXCEPTIO
Audatur et partial as
nech je vypočutá aj druhá strana
nesmela popierať intentiu
robí odsúdenie obžalovaného závislé od pravdivosti exceptio
vždy formulovaná negatívne
negatívna condemnačná kondícia
negatívna odsudzujúca podmienka
závisí od nej či bude odsúdený alebo oslobodený
Prétor bol autorom vedľajších častí, IUS CIVILE bolo autorom hlavných častí.
Ak prebehol medzi stranami dohovor o tom, že sa nebude žalovať ( PACTUM DE NON PETENDO) Prétor musí dať žalobu žalobcovi a žalovanému námietku podľa ius civile. Po excepcii nasleduje replika žalobcu vyjadrená pozitívne.
KOGNIČNÝ PROCES
mimoriadny proces (cognitio extra ordinem)
Sporové strany
Žalobca ( actor)
Žalovaný ( reus)
Strany mohli spor nie len uviesť do pohybu ale ho aj usmerniť žalobnou žiadosťou, námietkami, ponúknutými dôkazmi a pod. , ale mohli ho aj kedykoľvek skončiť späťvzatím podanej žaloby, alebo jej uznaním, alebo zmierom. Sporové strany disponovali celým sporom, hovoríme o dispozičnej zásade. A tá bola smerodajná vo všetkých troch systémoch.
V spore mohol vystupovať len ten kto bol procesne spôsobilý.
1. spôsobilosť byť účastníkom civilného sporu ,či už ako žalobca, alebo ako žalovaný. Procesnú spôsobilosť nemali ženy podriadené otcovskej alebo manželskej moci ani otroci.
2. spôsobilosť na procesné úkony, t.j. vystupovať v procese s právnymi účinkami; chýbala nedospelým a duševne chorým osobám, rovnako ako pri spôsobilosti na právne úkony. Až do poklasickej doby ju nemali ani otroci , hoci inak mali spôsobilosť na právne úkony. Ženám sa táto spôsobilosť priznala až koncom 3.storočia n. l. a deťom v otcovskej moci sčasti až za Justiniána. V legisakčno procese mohli vystupovať len rímski občania a vo formulovanom aj Latínovia a Peregríni.
3. spôsobilosť robiť právne návrhy pred súdom , chýbala niektorým maloletým osobám a hluchonemým. Ako zástupcovia nemohli robiť návrhy za druhých, ženy vôbec, slepí a niektorí nečestný (infames)
Okrem kognitora, prokurátora ako procesný zástupcovia vystupovali tútori , kurátori a oprávnené orgány korporácií a obcí.