Rímske náboženstvo a architektúra

Život v antickom Ríme

V Ríme bola zložitá situácia pretože cesta od dediny k mestu sa neformovala organickým vývojom jednotlivých osád, ale ako zrastanie a spojovanie rôznych dedín v mesto. V Ríme nežilo veľmi veľké obyvateľstvo, ale aj napriek tomu tu bolo viacero rôznorodých jazykov a kultúr. Z jazykov sa používali archaická latinčina, etruština, v niektorých miestach ešte aj gréčtina.
Rimania dostali od Etruskov mestské zriadenie, Etruskovia im priniesli aj náboženskú jednotu obyvateľstva a taktiež prispeli aj ku kultúre. Vďaka nim sa do Ríma dostala aj znalosť písma.
Etruskovia používali grécku abecedu upravenú podľa svojich potrieb. Túto abecedu prevzali aj Rimania a taktiež ju prispôsobili svojim potrebám. V tejto forme je používaná až dodnes. Aj napriek tomu, žer znalosť písma sa rozšírila v Ríme už v archaickom období, počet zachovaných latinských textov z tohto obdobia a aj z obdobia rannej republiky veľmi malý.
Avšak aj napriek silnému vplyvu Etruskov na rozvoj rímskej civilizácie, Rím ostal hospodársky dosť zaostalý v porovnaní s Etruskami.
Etruskovia boli známi aj skvelým talentom na výstavbu miest. Avšak v Ríme túto svoju schopnosť aplikovali len na výstavbu stavieb, ktoré mali pre mesto prvoradý význam. Ostatný stavebný vývoj ponechali bez hlbších zásahov. Základom osídlenia boli aj naďalej niekdajšie dedinské osídlenia, medzi ktorými vznikali len ojedinele nejaké urbanistické spojenia. V tejto dobe ešte nevznikali ulice v pravom zmysle slova, existovali len zoskupenia domov na určitom území.
Rimania boli známi aj tým, že veľmi dbali na svoju vojenskú ochranu a organizáciu svojho vojska. Rímsky občan si uvedomoval svoju spoluúčasť v obci najmä ako vojak, ktorý bol povinný brániť jej existenciu. Vojenská organizácia občanov bola jednou z vecí, pomocou ktorých sa udržovala jednota obcí v Ríme.
Ďalšou formou, ktorá upevňovala vnútornú jednotu obyvateľstva, bola účasť na náboženských obradoch, hlavne ak mali význam pre celé mesto.
Bežný každodenný život sa odohrával prevažne v kruhu rodiny a jeho náplňou bola prevažne práca pri obrábaní pôdy patriacej rodine, ďalej v remeslách či v domácnosti.
Importovaný tovar z Grécka a od Etruskov využívali hlavne rodiny vplyvnejších členov vtedajšej spoločnosti. Boli to predstavitelia rodov, ktorí si získavali vplyv na kráľovskom dvore a uplatňovali sa ako vojenskí velitelia a členovia kráľovskej družiny. Náplňou ich života bola účasť na vojenských výpravách. Na vyplnenie voľného času im slúžili veselé hostiny.
Tieto aristokratické skupiny sa stále viac oddeľovali od ostatných vrstiev obyvateľstva.


















Rímske Náboženstvo


Rimania boli vo viacerých smeroch ovplyvňovaní Grékmi. Od nich prijali Rimania aj súbor veštieb teda Sibyllské knihy. Taktiež prevzali aj niektoré božstvá či prvky kultúry.
Základom rímskeho náboženstva boli všeobecné latinské predstavy o nadprirodzených silách, ktoré sa prejavujú v živote prírody a ľudí. Okrem božstiev, ktoré sa vzťahovali na celý rímsky kolektív a ktorých si Rimania predstavovali podobne ako aj Gréci v stelesnených podobách, ľudských postavách, verili Rimania vo viacero nestelesnených božstiev, ktoré sa prejavovali v určitom konaní jednotlivca. Takéto božstvá nazývali numina. Podľa ich predstáv pôsobila značná časť týchto božstiev v poľnohospodárskej oblasti.
Rimania taktiež verili aj v duchov. Boli to duchovia mŕtvych Manes. Niektorým pripisovali negatívne pôsobenie a iným zase pozitívne. Medzi duchov zaraďovali aj ochrancov domu Penates. Títo duchovia zasahovali do ľudských životov. Prirodzeným vývojom, ktorý bol urýchlený vplyvom Etruskov, sa vytvorili aj predstavy o božstvách ako o osobných bytostiach, ktoré sú od seba odlišné a majú nadprirodzenú moc. Vzhľadom na spôsob života Rimanov, ktorí viedli boli uctievané hlavne božstvá úrody a dozrievania. Boli to napríklad: Ceres, Consus, Faunus, Liber, Maria, Mars, Ops, Saturnus, Vulkanus, a podobne.
Pomerne skoro sa začali tvoriť rozdiely medzi božstvami v zmysle významu, aký im Rimania pripisovali. Niektorí boli v popredí a iní zas naopak ustúpili viac do úzadia.
V Ríme začala vznikať nová predstava o božstvách a to keď boli oficiálne zavedené kulty celkom cudzieho pôvodu, ktoré neboli pripojené k žiadnemu domácemu kultu, ale boli prijaté preto, že rímsky štát nechcel zostať bez ochrany božstva, ktoré sa inde osvedčilo svojou mocou a silou.
Keď sa Rímska ríša rozšírila po svete, prenikli do Ríma aj kulty podmanených krajín. Niektorým z nich sa dostalo verejného uznania, iné Rimania len trpeli a ďalšie boli zas pestované len súkromne a tajne.
Začiatkom cisárstva sa začal tiež vladársky kult, ktorý mal hlavne politický význam.


Usporiadanie kultov

Kult Sacra privata
Každý jednotlivec mohol vzývať bohov vo svojom mene, buď sám alebo za pomoci kňaza tohto božstva. Za rodinu konal bohoslužbu pater familias.
Rodinná bohoslužba bola orientovaná najmä na bohov chrániacich rodinu, domácnosť, zamestnanie členov rodiny a podobne. Boli to napríklad Vesta, Lares, Penates, Genius,...
Ďalej boli bohoslužby orientované na odvracanie zlých duchov alebo na vzývanie veľkých duchov, ktorých pomoc bola potrebná.
V rodinách bolo za vlády Augustusa prikázané uctievať aj kult Genius Augusti.
Medzi kult sacra privata patria aj rodové kulty.
Existovali rôzne kultové združenia. Jednými z nich boli aj kultové združenia vytvorené len na pestovanie určitého kultu. Napríklad sa združovali obyvatelia susedných domov a uctievali Lary. Avšak väčšinou sa vytvárali kultové združenia pre pestovanie cudzích kultov, ktoré boli verejne neuznávané. Takéto zhromaždenia sa väčšinou uskutočňovali v súkromných domoch, v podzemí a podobne.

Takýmto súkromným kultom bolo na začiatku aj kresťanstvo.

Kult Sacra publica
Bol to štátny kult. Obracal sa k božstvám, ktoré boli v Ríme uctievané už od starodávna a k tým, ktorých kult bol prijatý alebo uznaný úradne.
O prejav vzťahu obce k bohom mal na starosť najskôr kráľ, neskôr magistrát.
Bežné potreby kultu mali na starosť kňazi a kňažné. Starali sa všeobecne o kult, o jeho formálne stránky. Kňažstvá boli určené aj jednotlivým bohom. Existovali aj kolégiá, ktoré sa starali o niektoré starobylé alebo podľa nich vytvorené slávnosti .
Do kňažstiev boli jednotlivci menovaní, neskôr do niektorých hodností aj volení.

Collegium pontificum
Bol to pontifikálny zbor. Tvorili ho vlastní pontifikovia, kráľ obetníka, flamíni a vestálky. Na čele celého zboru bol za republiky aj za cisárstva pontifex maximus. Hodnosť najvyššieho pontifika sa zdôraznila najmä v období republiky, keď sa stal kráľovým nástupcom vo vrchnej správe kultu. Bola to doživotná funkcia a už od tretieho storočia p. n. l. bol pontifex maximus dosadzovaný do funkcie voľbou.
Pontifex maximus mohol zasahovať do všetkých zložiek štátneho kultu a mohol vykonávať činnosť hociktorého kňažského hodnostára. Jeho úlohou bol dozor nad celým štátnym kultom. Zvláštnou funkciou bolo menovanie flamínov a vestálok a taktiež uvádzanie ostatných pontifikov do ich hodností.
Pontifex maximus mal disciplinárnu moc nad všetkými kňazmi a mohol im udeľovať tresty formou pokuty. Nad vestálkami mal rovnakú moc, aká prislúchala otcovi rodiny.
Zbor pontifikov sa učil obradné bohoslužobné aj právne texty, starali sa o kalendár, o štátnu kroniku (annales pontificum), kde zaznamenávali každý rok úradníkov, úrodu a podobne.
Zbor pontifikov mal šestnásť členov a ich sídlom bola regia.
Kráľovský titul dedil Rex. Taktiež konal niektoré obrady, ktoré boli naviazané priamo na kráľovskú hodnosť. Avšak v období republiky nesmel zastávať žiadne z verejných hodností.

Flamines (flamíni)
Flamínov bolo dohromady pätnásť. Prví traja sa nazývali famines maiores. Boli to Dialis, Martialis, Quirinalis.
Ďalších dvanásť nižších flamínov malo na starosť opateru kultov iných starých božstiev, podľa ktorých boli aj nazvaní.
Flamines maiores mali veľkú vážnosť a výsady, ako napríklad že mohli zasadať v senáte. Avšak súčasne im ich postavenie prinášalo aj množstvo obmedzení, či už v súkromnom alebo v občianskom živote. Museli sa chrániť pred každým rituálnym poškvrnením, vyhýbali sa pohľadu na zamestnania na nízkej úrovni a tiež dotyku toho, čo malo nejaký vzťah k؀
smrti a bohom podsvetia.
Mali osobitý druh obradného rúcha. Patrila k nemu najmä zvláštna pokrývka hlavy, ktorá vybiehala do hrotu, na ktorom bola vlnenou stuhou pripevnená olivová vetvička.

Virgines Vestae ( vestálky)
Vestálky tvorili šesťčlenný zbor. Bpredstavenou bola tzv. virgo Vestalis maxima, ale vlastným náčelníkom bol pontifex maximus.
Do Vestiných služieb zväčša vstupovali dievčatá vo veku od šesť do desať rokov života.
Zasväcoval ich pontifex a to zvláštnym obradom, podobným posvätnej symbolickej svadbe.
Pokiaľ bolo dievča členkou zboru vestáliek, nesmela sa vydať, ani sa previniť voči počestnosti. Jej osobnosť bola nedotknuteľná a posvätná. Rovnako nedotknuteľný bol aj dom vestáliek umiestnený na Fóre vedľa Vestinho chrámu. Z tohto dôvodu sa často u vestáliek ukladali dôležité dokumenty, cennosti a podobne.
Vestálka, ktorá porušila záväzok čistoty bola potrestaná. Trestom bolo pochovanie zaživa na campus sceleratus za quilinárskou bránou.
Ošatenie vestáliek tvorilo biele rúcho, vlasy upravené do šiestich vrkočov a previazané stuhou. Pri obeti si zahaľovali hlavu závojom uviazaným pod krkom.
Po tridsaťročnej službe sa vestálka mohla zriecť svojej hodnosti, ale väčšinou ostávali v zbore až do smrti.
Okrúhly Vestin chrám bol v podstate ohniskom celej rímskej obce. Nachádzalo sa v ňom ohnisko a posvätná komora, v ktorej sa uchovávali posvätné a sakrálne predmety. Do tejto komory mohli vstupovať len vestálky, do chrámu iba ženy a pontifex maximus.
Vestálky mali za úlohu udržiavať posvätný oheň v chráme. Ten bol rituálne obnovovaný vždy prvého marca. Tento deň bol totiž začiatkom rímskeho roku.
Ak nechala vestálka oheň vyhasnúť, dopustila sa tým ťažkého hriechu. Za to bola potrestaná najvyšším pontifikom trestom zbičovania. Potom sa mohol oheň znovu zapáliť len pomocou trenia dreva.
Ďalšou prácou vestáliek bola príprava obetných koláčov, ktoré boli potrebné pri štátnych obetiach.

Augures
Augurovia mali pôvodne troch členov. Neskôr bol ich počet zvýšený na deväť a na šestnásť členov.
Činnosť augurov bola založená na získavaní a pestovaní odborných vedomostí o znameniach, ktorými sa prejavovala vôľa bohov, ďalej o spôsobe ako vykladať znamenia, ako ich získavať, ako uchovávať.


XVviri sacris faciundis
Tento zbor pôsobil v oblasti kultov a obradov, ktoré boli z cudzej oblasti, ale boli verejne prijaté a uznané.
Členovia tohto zboru opatrovali a vykladali sibylské veštby a preto boli taktiež známi ako carminum Sibyllae interpretes.

Epulones
Zbor epulónov bol novozaložený zbor, ktorý založili Rimania a to z dôvodu potreby zložitých obradov na grécky spôsob pri rôznych príležitostiach. Počet členov tohto zboru bol časom zvýšený na sedem. Neskôr Caesar pridal ešte ďalších troch členov, ale názov zboru ostal nezmenený.
Hlavnou povinnosťou epulónov bolo zariadiť skvelú hostinu pre bohov Iova, Iunonu a Minervu počas sviatkov.
Ďalej sa epulones starali o usporiadávanie všetkých oficiálnych hostín, ktoré sa postupne pripojili k veľkým sviatkom a slávnostiam.

Fetiales
Bol to zbor s dvadsiatimi členmi.
V starších dobách, keď bola ohlásená vojna, šiel jeden z fetialov, pater patratus, k hraniciam nepriateľského územia a hodil do neho krvavú kópiu. Neskôr bol za symbolické nepriateľské územie vyhlásený pozemok na Martovej pláni pri Belloninovom chráme a pater patratus vykonával svoj obrad tu.
Pri uzatváraní zmlúv zabíjali fetialovia prasa úderom kameňa z Iovovho chrámu, čím sa naznačovalo, že toho kto poruší zmluvu má Jupiter zasiahnuť bleskom.
Pri porušení medzinárodných záväzkov šiel pater patratus za vinníkmi a žiadal od nich zadosťučinenie alebo náhradu. Naopak platilo, že taktiež fetialovia vydali do rúk nepriateľa občanov, ktorí sa zaviazali ako magistráti predbežnou zmluvou, ktorá potom nebola schválená.

Frates arvales
Tento zbor mal dvanásť členov, arvalských bratov. Ich činnosť súvisela s pôvodným poľnohospodárskym zamestnaním rímskeho obyvateľstva.
Usporadúvali prosebný sprievod za úrodu a vykonávali obete príslušným božstvám. Táto slávnosť sa volala Ambarvalia a bola uskutočňovaná v máji.
Vzývaní boli nie len starobylé božstvá úrody, ako napríklad Mars, Dea Dia, Lares, Semunes, ale aj veľa iných bohov.

Salii
Tento zbor bol tvorený dvomi dvanásťčlennými zbormi a to Salii Palatini a Collini. Jeden zbor mal kultovú miestnosť na Palatíne a druhý na Quirinále.
Začiatkom salijských obradov bol obradný vojnový tanec, aký sa vyskytuje u všetkých národov a sprevádza začiatok a koniec vojnových výprav.
Začiatkom marca sa odeli do starobylého vojnového kroja a s posvätnými kópiami a štítmi prechádzali mestom a predvádzali posvätný tanec a spievali starú pieseň. Tak sa obracali najmä k bohom Martovi, Iovovi a Ianovi. Každý deň končil sprievod na inom mieste, posvätné štíty boli cez noc uložené a saliovia sa pobrali na hostinu. Tieto obrady vrcholili devätnásteho marca, čo bol pôvodne deň obradnej očisty zbraní. Rovnako aj jesenná slávnosť sa konala devätnásteho októbra na Aventine.
Aby nedošlo pri ceremóniách k chybe, jeden zo saliov predspevoval pieseň a iný ukazoval pohyby posvätného tanca.

Luperci
Kult Fauna Luperca súvisel s pastierskou zložkou zamestnania starého rímskeho obyvateľstva. Luperci tvorili pôvodne dva zbory a to palatinský a quirinálsky. Verejne vystupovali raz za rok pätnásteho februára. Vtedy sa konala totiž slávnosť Luperkálie. Jej účelom bolo odohnanie vlkov a tiež symbolické očistenie od neplodnosti. Luperci obetovali psa a capa. Po vykonaní obete, dvaja z Luperkov opásaní len kožou z obetovaného capa, prebehli okolo Palatinu a tým sa mal okolo osady uzavrieť magický kruh, ktorý bránil v prenikaní škodlivých síl. Z kože capa narezali prúžky. Luperci odetí do kože capa okolo pása behali po meste a šľahali bičom vyrobeným z narezaných prúžkov. Keď zasiahli ženu verilo sa, že sa tím očisťuje a že sa stane plodnou.

Haruspices
Pochádzali ešte od Etruskov. Boli známi najmä skúmaním vnútorností obete teda extispicium. Extispicium sa dalo uskutočňovať oveľa jednoduchšie ako rímska auspicia, preto sa extispicium stalo dosť rozšíreným zvykom.





Architektúra

Rímska architektúra v sebe spojila silný vplyv gréckej harmonickej architektúry s technickou vyspelosťou Etruskov. Vďaka novým stavebným postupom mohli Rimania spojiť stĺpový systém s oblúkovým. Ako prví na svete dokázali stavať architektúru s veľkým vnútorným priestorom vďaka klenbám s veľkými rozponmi. Rímska architektúra prekvitala až do piateho storočia.

Klenby
Rimania poznali klenby oválne, krížové a kupolové. Najskôr sa klenby budovali podľa spôsobu Etruskov a to postupným približovaním horných vrstiev stien. Tieto klenby boli veľmi ťažké a preto sa využívali len pomenej. Popri tom sa však vyvinula aj pravá klenba zložená z klinovito pritesaných kameňov alebo klinovitých tehál. Rimania budovali z kamenného a tehlového materiálu len čelné alebo operné oblúky, zatiaľ čo samotné klenbové pole bolo z ľahkého staviva zmiešaného s dlaždicami alebo tehlami navonok a s cementovou maltou vo vnútri.

Spôsob stavieb
U Rimanov platila zásada používať na stavbu materiál, ktorý je práve po ruke. Okrem rákosia, dreva, hliny a riečneho štrku mali taktiež k dispozícii tuf a vápenec. Tento materiál im postačil na všetky doby, menil sa len spôsob jeho spracovania.
Mramor bol používaný ako ozdobný materiál určený na obkladanie podláh, stien a podobne. Neskôr sa mramor používal aj pri stavbe prepychových stavieb aj ako súčasť konštrukcie.
Stavby sa rozlišovali na stavbu povrchovú a stavbu základovú. Základy sa kládli z kameňa. Pre povrchové steny sa využívali sušené tehly a steny sa podľa potreby vystužovali.
Až neskôr v prvom storočí pred našim letopočtom sa začali používať pálené tehly.

Druhy stavieb
Opus quadratum bola kvádrová stavba. Najskôr sa pridržiavala len etruského spôsobu krížového kladenia kvádrov, neskôr sa však prešlo ku gréckemu spôsobu kladenia kvádrov jedným smerom.
Kvádre na sebe držali len pomocou vlastnej váhy. Tam, kde to vyžadovala stabilita stavby, sa spojovali kovovými svorkami. Malta sa používala len na zatretie medzier.
Opus latericium alebo testaceum boli tehlové stavby. Od zavedenia pálených tehiel sa vytvorili rozličné spôsoby tehlových múrov. Ich účelom bolo docieliť čo najväčšiu pevnosť ako aj dobrý vzhľad.
Používané boli obdĺžnikové, štvorcové a trojuholníkové tehly. Pálené tehly boli veľmi pevné a spájali sa maltou.
Opus caementicium bola stavba zložená z cementovej malty, do ktorej sa sypali ploské okrúhle kamene, štrk a aj kusy mramoru či úlomky pálených tehál. Budova sa stavala tým spôsobom, že najskôr bol postavený obklad z dosiek a kolov. Do neho sa liala malta a sypala náplň. Keď steny stvrdli, obklad bol odstránený.


Rímske kúpele
V čase cisárstva malo každé rímske mesto verejné kúpele. Boli to veľké budovy, kde sa zmestili tisíce ľudí, ktorý tam mohli tráviť hodiny kúpaním vo vyhrievaných bazénoch alebo v pare v miestnosti nazývanej kaldárium. V tých časoch nepoznali mydlo, a tak nečistoty odstraňovali pomocou oleja, ktorým sa natreli a potom zoškrabali škrabkou. V kúpeľoch sa teplo udržiavalo pomocou pary vedenej rúrkami pod podlahou.