Riadená a riadiaca demokracia (SARTORI)

Riadiaca a riadená demokracia Participačná demokracia Participačná demokracia má odstrániť voľby alebo výslovne vyradiť zastupovanie, hoci stúpenci participačnej demokracie prechovávajú lásku k ideálu priamej demokracie, svojou teóriou zriedkakedy dospejú k zhode s ním. Pri participačnej demokracii „účasť vo voľbách“ nie je ani ozajstnou účasťou, ani primeraným miestom účasti. Svoj status a novosť táto teória odvodzuje z centrálneho miesta, ktoré v nej má pojem účasť, teda z toho, že účasť chápe v silnom a koncentrovanom význame. Účasť chápaná primerane a zmysluplne, je osobná účasť a sebaaktivizujúca vôľová účasť. Účasť je samopohyb, a tým je teda priamym opakom uvedenia do pohybu (inou vôľou), je teda opakom mobilizácie.

Účasť je teda definovaná ako dobrovoľná osobná účasť, jej intenzita- najmä autenticita a účinnosť – je nepriamo úmerná počtu účastníkov. Takže účasť možno zreteľne určiť ako pomer vyjadrený zlomkom. Ako rastie menovateľ, tou istou mierou klesá podiel každého účastníka. l

Stúpenec participačnej teórie právom podceňuje účasť vo voľbách, pretože pomerom účasti rádovo od jedného do desiatok tisíc občanov, alebo celkovo od jedného do desiatok miliónov, účasť stráca zmysel. Môže sa teda uberať cestou zdôraznenia malých a silných skupín.

Tento problém má dnes neostré kontúry, autor sa ho pokúša definovať vzhľadom na susediace a jasnejšie pojmy ako sú

a) priama demokracia
b) referendová demokracia
c) volebná demokracia a d)zastupiteľská demokracia. Volebná a zastupiteľská demokracia Zastupiteľskú demokraciu definujeme ako nepriamu demokraciu, v ktorej si ľud nevládne sám, ale volí si zástupcov, ktorí mu vládnu. Pokiaľ ide o vzťah medzi volebnou a zastupiteľskou demokraciou, stačí uviesť, že prvá je nevyhnutnou, aj keď nie dostačujúcou podmienkou tej druhej.

Riadiaca demokracia Priama demokracia Hoci priamu demokraciu možno definovať a contario, teda ako demokraciu bez zástupcov a bez prevodových väzieb, tento typ demokracie má podskupiny, ktoré si vyžadujú osobitné rozlíšenie. Každá priama demokracia je v určitom zmysle samo-správnou demokraciou. Vieme však, že význam samosprávy zásadne závisí od faktora veľkosti, rovnako ako od neho závisí význam a reálnosť priamej demokracie. Možno povedať, že doslovná, autentická, samosprávna, priama demokracia jestvuje len v relatívne malých skupinách, povedzme, do veľkosti zhromaždenia.( rozdiel medzi priamou a priamou pozorovateľnou demokraciou)

Referendová demokracia Je to demokracia, v ktorej ľud rozhoduje o problémoch priamo, aj keď nie na spoločných zhromaždeniach, ale každý jednotlivo prostredníctvom referenda ako nástroja. Je to jedna z podskupín priamej demokracie. Vďaka technickým možnostiam však možno povedať, že referendová demokracia prekonáva rozmerové a priestorové obmedzenia priamej demokracie. Ak s týmto súhlasíme, môžeme chápať referendovú demokraciu ako samosprávny druh demokracie a to z 2 dôvodov: Referendová demokracia je priama, tým že odstraňuje sprostredkovateľov, chýba jej však bezprostrednosť vzájomného pôsobenia.

Je takpovediac demokraciou izolovaných indivíduí- nie vzájomne sa ovplyvňujúcich účastníkov. Tým chýba tzv. „osvietenie z diskusie“, podľa Ernesta Barkera sa teda to rozhodujúce pre zjemnenie rozhodnutí vylúčilo. Rozhodujúcou otázkou však zostáva problém, kto stanovuje program a formuluje vlastný problém, o ktorom sa má rozhodovať v referende. Čím je demokracia rozmernejšia, tým je jej autenticita menšia. Je jasné, že v referendovej demokracii je rozhodujúce vytýčenie programu, sotva si však možno myslieť, že sa tak vôbec niekedy stane na základe priamych demokratických kritérií, t.j. že ho stanoví ľud sám. Referendovú demokraciu chápe Sartori ako makrodemokraciu, ktorá nahrádza zastupiteľskú demokraciou.

V súčasnosti neexistuje, je však technicky uskutočniteľná. ( napr. existencia videoterminálu u každého voliča, na ktorom by sa týždenne objavovali problémy a volič by len stlačil jeden z gombíkov áno – nie – zdržujem sa. ) Referendová demokracia spĺňa základnú požiadavku priameho, a teda populistického a participačného demokrata, teda tú, že o problémoch rozhoduje ľud sám. Pravda, množstvo voličov bude také, že podiel každého účastníka sa zredukuje na bezvýznamný.

Nedostatky súvisiace s veľkosťou však odstrániť nemožno. Referendová demokracia musí čeliť dôležitej námietke, že zavádza jednoznačný mechanizmus s nulovým súčtom rozhodovania, teda doslovný systém väčšinového pravidla, ktorý vylučuje práva menšín. Pri každom probléme víťazná väčšina získava všetko, menšina všetko stráca. Skutočne len ťažko sa dá pochopiť, ako možno obhajovať priamu demokraciu, ak si zároveň uvedomujeme, že je dôležité obmedziť princíp väčšinového pravidla.

Nemožno pochybovať, že referendová demokracia, uskutoční ideál riadiacej demokracie. Neznamená však, a to treba podčiarknuť, že všetci bez výnimky sa priblížia k splneniu svojich želaní. To, čo si každý človek želá sám pre seba, sa môže sumárne stať výsledkom, ktorý si neželal nikto. Nie je teda samosprávou každého indivídua. Je teda pre spoločnosť a verejnú mienku väčším bremenom ako zastupiteľská demokracia.

Tak isto treba posúdiť problém poznania, kompetentného porozumenia. Pokiaľ voliči len volia, ešte ho možno obísť alebo oklamať, nie však v prípade, keď voliči rozhodujú o probléme. Vtedy môžeme a musíme z právneho hľadiska „kognitívneho zvládnutia“ uvedomiť kvalitatívny skok , ktorý je zahrnutý v prechode od volebnej demokracie k referendovej. V prvom prípade je podmienkou, aby na názory ľudí pôsobili informácie. V druhom prípade sa požaduje, aby sa adekvátne informácie premenili na adekvátne poznanie, na porozumenie problémov, ich vnútorných závislostí, celkového pôsobenia rozdelenia a prerozdelenia zdrojov.

Problém autentickej „plnej účasti“ je riešený stavom, kedy je účastníkovi odmenou aktivita samotná. Nech už je predchádzajúca motivácia akákoľvek, stranícky aktivista, vytrvalý demonštrant, angažovaný člen zoskupenia má k politike intenzívny vzťah. V tejto súvislosti vzniká otázka: ako sa intenzita rozvíja a k čomu vedie? Prirodzená následnosť bude asi takáto: intenzita- záujem- pozornosť- informácia- poznanie. Problém intenzity má však sklon korešpondovať s extrémizmom a ten je najmenej vhodnou pôdou pre poznanie. Extrémista je extrémistom, pretože nepochybuje, on už jednoducho vie, a je si istý tým, čo vie. On nehľadá poznanie, on vyhľadáva informácie, ktoré jeho stanovisko podporujú a poznanie, ktoré ho potvrdzuje.

Berelson prvý zapochyboval, že by masová demokracia mohla vôbec fungovať, ak by všetci ľudia boli vážne zaangažovaní do politiky. Všimol si, že extrémny záujem ide ruka v ruke s extrémnou fanatickou oddanosťou a môže vrcholiť rigidným fanatizmom, ktorý dokáže zničiť demokratický proces, ak sa rozšíri do celej spoločnosti. Demokracia funguje teda vďaka „ heterogénnosti voličstva“, vďaka vyvažovaniu „konania motivovaného silnými citmi a konania apatického. Z uskutočneného psychoexperimentu vyšlo najavo, že referendová demokracia by rýchlo a katastrofálne stroskotala na útesoch kognitívnej nekompetentnosti. Volebná demokracia tento problém odsúva, pretože od voličov nevyžaduje, aby boli dobre informovaní, kompetentní.

Riadená demokracia To, že demokracie sú riadené, nijako nezmenšuje fakt, že sú demokraciami. V západných demokratických systémoch je totiž verejná mienka nezávislá sila a voľby sú účinnou mocou. Na druhej strane naše demokracie treba vyhlásiť za riadené, z toho nevyvrátiteľného dôvodu, že sú zastupiteľskými demokraciami. Georges Burdeau práve vydal tri zväzky o „riadenej demokracii“, ktorých hlavnou myšlienkou bolo, že demokracie síce začínajú ako riadené, ale teraz sa stali alebo stávajú riadiacimi demokraciami tým, že všemocná vôľa ľudu využíva v svoj prospech štát.

V takmer všetkých demokratických krajinách je vláda skutočne vystavená rastúcemu tlaku zdola a realita masovej demokracie spolu s rétorikou populistickej demokracie stále viac a viac tlačia štruktúry liberálno-demokratického štátu. Keď však Burdau tvrdil, že niektoré krajiny, najmä východné, takzvané ľudové demokracie, už skutočne dosiahli stav riadiacej demokracie, očividne zamenil zdanie za podstatu, viac demokracie za predstieranú demokraciu. Prvé varovanie: Demagógiu by sme teda nemali považovať za paideía a uspokojiť sa s vierou, že posilnením aktivistických spôsobov zasahovania a reakcií sa blížime k ideálom demokracie.

Demagógia totiž posúva zvrchovanosť ľudu z pozícií, kde si zachováva schopnosť úsudku a racionálnosť postavenia, v ktorom ich stráca. Dav tisícok ľudí s nadšením odsúhlasí návrh, ktorí vy tí istí ľudia , rozdelení na menšie skupiny, určite odmietli. Masu teda možno ovládať ľahšie ako malé publikum. Druhé varovanie: Menej moci na strane vládcov neznamená nevyhnutne viac moci ovládaných. Nemusí ísť o hru s nulovým výsledným súčtom, môže to rovnako dobre byť hra so záporným súčtom, v ktorej strácajú obe strany, v ktorej moc, ktorú stratili vládcovia, nezískavajú ovládaní.

Takémuto priebehu sa venuje zvýšená pozornosť a opisuje sa ako stav preťaženia a neovládateľnosti. Západné demokracie teda všeobecne zatiaľ smerujú k rozptýlenej bezmocnosti, neschopnosti a paralýze. Predbežne je dobré uvedomiť si, čím verejná mienka vlastne je, čoho sa môže alebo nemôže týkať. Nič takého ako bezmocnosť verejnej mienky preto nejestvuje. Verejná mienka však nie je ani všemocná. Priemerný volič málokedy koná, on reaguje. Politické rozhodnutie len zriedkavo robí suverénny ľud, on sa im podrobuje. A proces tvorenia názorov nevychádza z ľudu, ale prechádza cezeň. Keď ľud niečo ovplyvňuje, je aj sám ovplyvňovaný. Keď počujeme, že ľud si vládne sám, overme si, že to, čo sa nám ukazuje, nie je len demokratická fasáda, jednoducho vyslovená imitácia demokracie.

Pokiaľ ide teda o výraz „riadiaca demokracia“, ten označuje prirodzene ideál. Poctivým uskutočnením ideál by bola referendová demokracia. Prečo je o ňu taký malý záujem? Ak si uvedomíme, že naši maximalizátori sú účeloví luhári, musíme u nich predpokladať pochopenie, že referendová demokracia by zapríčinila len ich samovraždu. Takže ako by sme mali naložiť s ideálom riadenej demokracie? Máme plné právo rozvíjať ideál riadiacej demokracie vo význame viac samosprávy. Pri tom sa musíme vyrovnať s faktami.

Nenechajme sa oklamať: maximalizácia demokracie vo vstupe a neskôr a ceste, ktorá robí ľud menej ovládaným tým, že sa stáva viac samosprávnym, zásadným spôsobom závisí od správania priemerného občana. Toto správanie nezlepší aktivistický spôsob účasti, eskalácia vášní, intenzita alebo ideologická stimulácia. Možno ho zlepšiť vzdelávaním, ak budeme zároveň rešpektovať obmedzenia a varovania, ktoré boli už spomenuté. Je to však bezpochyby zdĺhavý proces a v žiadnom prípade nie je receptom na zázraky.