Každý, kto sa hojdal na hojdačke, vie, čo treba robiť, aby sa udržal jej kmitavý pohyb. Keby sme na sedadle hojdačky iba sedeli, prestala by po chvíľke kmitať. Ide o tlmené kmitanie. My ju však chceme udržať v pohybe, čo dosiahneme zmenou polohy ťažiska tela, alebo pravidelnými vonkajšími nárazmi. Potom hojdačka kmitá tzv. netlmeným kmitaním (straty sú počas celej periódy nahradzované pôsobením sily).
Periodickým pôsobením sily vzniká vynútené kmitanie. Ak na teleso nepôsobí vonkajšia sila, hovoríme o vlastných kmitoch. Keď sa frekvencia vynúteného kmitania rovná frekvencii vlastných kmitov nastáva jav, ktorý nazývame rezonancia. Amplitúda (výchylka) vynúteného kmitania je pri rezonancii maximálna, čo znamená, že dochádza k zosilneniu kmitov.
Rezonančné zosilnenie demonštrujeme nasledujúcimi pokusmi:
Úderom kladivka rozochvejeme ladičku. Počujeme tón hlasitosti. Ak podoprieme chvejúcu sa ladičku nôžkou o dosku stola, počujeme hlasnejší tón ladičky. Doska stola sa môže rozochvieť tónmi s rôznymi kmitočtami. Dotykom s nôžkou chvejúcej sa ladičky vznikne v doske nútené chvenie, v ktorom prevláda kmitočet odpovedajúci tónu ladičky. Tón ladičky sa zosilňuje tým, že sa nôžka ladičky upevní na dutú drevenú skrinku. Chvením ladičky sa rozochveje skrinka aj stĺpec vzduchu vo vnútri tak, že u nich prevláda kmitočet odpovedajúci tónu ladičky. Tým sa zdroj zvuku zväčší a zvuk vnímame hlasnejšie.