Renesancia a osvietenstvo

Renesancia
Renesancia (fr. renaissance = obrodenie)
Myšlienkové a umelecké hnutie tvoriace epochu medzi gotikou a barokom zhruba v intervale 14. stor. - zač. 17. stor. Jeho ideovým východiskom bol humanizmus. Charakteristickými črtami renesancie bol dôraz na rozum, antropocentrický uhol hodnotenia a oslabovanie úlohy teológie.
Renesančné myšlienkové a umelecké hnutie oživuje ideály antiky, najmä starého Grécka. V rôznych krajinách či oblastiach malo toto obdobie aj iné názvy: v hudbe sa napríklad hovorí o franko-flámskom umení 15. stor., pre neskoršiu etapu (hlavne 16. stor.) sa používa názov nizozemská škola; vo filozofii, vedách a práve sa píše o humanizme.
človek v renesancii sa stáva mierou všetkých vecí, slobodným, zbaveným duchovných pút mysticizmu a rozbíjajúcim feudálnu spoločenskú a filozofickú hierarchiu

Filozofia renesančná
Súhrn filozofických učení 15. stor. - 16. stor., ktorých cieľom bola emancipácia človeka cestou návratu k prirodzenosti života, spoločenského zriadenia a práva a viery. Renesančná filozofia je podstatná súčasť renesančnej kultúry.

Kultúra renesančná
Etapa ktorou začína novoveká kultúra; zahrnuje renesančné umenie, renesančnú filozofiu, ... Rozhodujúcou tendenciou renesančnej kultúry je prechod od teocentrického k antropocentrickému chápaniu sveta.
V prvom ranom období, t. j. v 14. stor.- 15. stor. má renesančná kultúra predovšetkým humanistický ráz a sústreďuje sa hlavne do talianskeho prostredia, v 16. stor. a v značnej časti 17. stor. ju charakterizuje najmä rozvoj prírodných vied. Renesančný humanizmus v tomto období prechádza do ďalších európskych krajín ( L550;10,14).

Osobitosť renesančnej kultúry
Spočíva v tom, že sa charakterizuje ako kultúra humanistická, čím sa myslí jej celkové zameranie, jej vlastný svetonázor orientovaný na problémy slobodného a všestranného rozvoja osobnosti. Tak 3iroko chápaný humanizmus je ideovým jadrom temer celej ľudskej civilizácie. Renesancia však do takto chápaného humanizmu prináša racionálny základ a jeho vedomé utvrdenie prostredníctvom svetského vzdelania, vedy a umenia.

Renesancia a architektúra
Zrod renesancie spôsobilo rozsiahle kultúrne hnutie, ktoré sa v Taliansku prejavilo už v 14.storočí a postupne sa rozvíjalo a rozšírilo v priebehu 15.storočia a v prvej polovici 16.storočia. Aj keď renesancia mala vzory v antickej kultúre, jednako vytvorila výrazovo veľmi silné a samostatné obdobie. Renesanční architekti tvorili na základe dôkladného poznania gréckych a starorímskych stavebných diel.

Znaky renesančnej architektúry
Horizontalizmus - Renesancia rozvíja architektúru do šírky a tento horizonatlizmus zdôrazňuje rímsami ( v úrovni stropov jednotlivých podlažia nad a pod oknami ). Horizontalizmus často vytvárajú arkády ( stĺpy, či piliere pospájané klenbovými pásmi).Renesancia začala opeť používať masívne murivo.
Klenbový oblúk je polkružnicový, mierne prevýšený ( nikdy nie lomený). Na zachytenie šikmých tlakov sa používajú železné klieštiny. Druhy klenieb v renesancii sú krížová, kláštorná, valená s lunetami, zrkadlová a korýtková. Kopule dosiahli konštrukčné; smelosť a technickú dokonalosť.
Strešné štíty majú; väčšinou trojuholníkový tvar, ktorý sa po obvode bohato člení.
Návrat ku klasickým formám, prvkov a proporciám starovekých rímskych stavieb.
Prvá monumentálna stavba renesancie bola výstavba kupoly Katedrály Panny Márie Kvetinovej ( Santa Maria del Fiore) vo Florencii v roku 1420. Autorom kupoly je slávny sochár a architekt Filippo Brunelleschi.

Renesančná architektúra na Slovensku
Renesancia na Slovensku v architektúre začína stavbami radníc. Najstaršia radnica je v Bardejove, ktorá ja síce vo svojej celkovej koncepcii gotická, ale už širokými oknami a arkierovou kaplnkou je renesančná. Meštianske domy majú dokonalú dispozíciu, zodpovedajú nárokom remeselníkov. Sem patria domy v Kežmarku, v Spišskej Belej, Vo Vrbove, v Matejovciach, v Spišskej Sobote, v Levoèi, v Prešove, v Nitre, v Bratislave atď. Zo šľachtických domov tohto obdobia je známy Thurzov dom v Banskej Bystrici, Rákocziho dom v Prešove, šľachtické domy v Levoči a v Bratislave.

Renesančné kaštiele sú najkrajšou architektúrou tohto obdobia. Najstarším voĺne stojacím kaštieľ;om je kaštieľ v Betlanovciach (1564), . Kaštiele s hradbami sú v Nižnej Šebestovej a v Hronseku. Významný;m kaštieľom je Thurzovský kaštieľ v Bytči ( s vežou a nárožnými baštami). V renesancii sa kostoly stavali veľmi zriedkavo. Kostolné veže a zvonice (kampanily) s renesanènými štítmi sú typické pre východoslovenskú renesanciu, napríklad zvonica v Kežmarku, vo Vrbove, v Poprade, v Spišskej Sobote a inde.

Renesancia a botanika
Začiatkom 14. storočia sa v Európe rozšíril nový myšlienkový prúd, ktorý mal pôvod vo Florencii. Bola to renesancia, ktorá znamenala znovuzrodenie antických myšlienok. V 16. storočí sa založilo viacero univerzít, spočiatku v severnom Taliansku (Padova, Pisa, Bologna) neskôr aj v zvyšku Európy (Leiden,
Montpellier, Heidelberg). Pod ich vplyvom sa štúdium rastlín začalo vykonávať na živom materiály, nielen podľa kníh, ako tomu bolo zvykom v stredoveku. Botanický výskum bol stále v službách medicíny. Vynájdenie kníhtlače sprístupnilo vedeckú literatúru širším vrstvám obyvateľstva a podnietilo publikovanie množstva flór rozličných krajín. Objavné cesty vykonané v 15. storočí priniesli do Európy nové rastliny, medzi ktorými boli dnes bežne pestované jedlé rastliny.

LUCA GHINI
Ktorý pracoval v záhrade v Pise bol prvým, kto lisovaním a sušením konzervoval rastliny a vytváral tak herbár. Najstarší zachovalý herbár pochádza od jeho žiaka CIBA (1532).

OTTO BRUNFELS (1488-1834)
Bernský lekár, bol prvým, kto publikoval originálnu prácu týkajúcu sa pôvodných rastlín, Herbarum vivae eicones ad naturae imitationem: sum[m]a cum diligentia & artificio effigiatae, una cum effectibus earundem, in gratiam ueteris illius, & iamiam renascentis herbariae medicinae, ktorá je doplnená množstvom ilustrácií od Hanza Weiditza.

HIERONYMUS BOCK (1498-1554)
Vkonal niekoľko botanických expedícií, na ktorých zbieral rastliny a následne pestoval ich vo svojej záhrade, aby mohol sledovať ich vzťahy. V roku 1953 bola publikovaná jeho práca Kreutterbüch: Darin Underschei dt Namen und Würckunng der Kreütter, Staüden, Hecken und Beümen Sampt Iren Früchten so inn Teütschen Landen Wachsen.
Dielo De historia stirpium commentarii LEONARDA FUCHSA (1501-1566) publikované v roku 1542 patrí ku klasickým botanickým prácam. FUCHS k už známym rastlinám pridáva najmenej 100 rastlín, ktoré neboli dovtedy spomenuté. Rastliny sú tu zoradené podľa abecedy.

KONRAD GESNER (1516-1565)
Si ako prvý všimol, že flóra je rozdelená do viacerých zón v závislosti od nadmorskej výšky.
Najvýznamnejším talianskym botanikom tých čias bol CESALPINUS (1519-1603), profesor v Pise. Jeho hlavná práca De plantis bola nová v mnohých ohľadoch a mala veľký vplyv na Karola Linného. Zaoberala sa viacerými vetvami botaniky, ako je morfológia, anatómia, biológia, fyziológia, systematika a nomenklatúra. Ako podklad k teoretickým úvahám slúžili CESALPINOVI jeho vlastné pozorovania. Porovnával semená a púčiky a pokúšal sa dokázať, že najdôležitejšou časťou semena by mohla byť tá časť, kde majú pôvod klíčne listy. Pozornosť venoval aj morfológii kvetov. Jeho systém rastlín bol založený na rozličnej štruktúre plodov. Tomuto bolo stále nadradené klasické rozdelenie na stromy, kry a byliny podľa THEOPHRASTA.
V tomto období bolo publikovaných viacero herbárov. Ich autormi boli WILLIAM TURNER, JOHN GERARD, MATTHIAS DE L'OBEL, PIETRO ANDREA MATTHIOLI.

Osvietenstvo
Osvietenstvo vzniklo koncom 17. storočia v Nizozemsku a vo Veľkej Británii. Odtiaľ preniklo do Francúzka, kde zažilo svoj vrchol. V Taliansku a Nemecku sa prejavilo neskôr.

Základnou črtou osvietenstva bolo vyzdvihovanie rozumu. Človek, nie Boh, sa dostával do popredia úvah. Rozpadal sa feudalizmus a nastupovala buržoázia. Heslo filozofa Kanta z Kráľovca znelo: Maj odvahu používať vlastný rozum!
Na čele Francúzskych osvietencov stál Francois Marie Arouet-Voltaire. Bol vášnivým odporcom cirky a pokladal ju za úhlavného nepriateľa pokroku. Napriek tomu náboženstvo neodmietal a pokladal ho za prostriedok na ovládanie ľudu. Vo svojom diele používal satiru. Voltaire neprial revolúciu, ale vo svojej tvorbe ju pripravoval.

Osvietenci sa snažili presadiť
Rovnosť pred zákonom, slobodu podnikania, zabezpečenie vlastníctva, zmenu trestného práva, podporu vied a techniky, slobodu tlače, spravodlivé vyberanie daní atď. Toto všetko bolo obsahom Encyklopédie, ktorú vydal Denis Diderot a D´Alembert v rokoch 1751 až 1772.
Francúzky právnik a filozof barón de Montesquieu rozvinul významnú náuku o rozdelení moci a zodpovednosti za vládu. Navrhol, aby sa štátna moc rozdelila na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Vykonávatelia mali byť príslušníkmi rôznych sociálnych skupín. To malo znamenať kontrolu a následné nezneužívanie moci. Trochu inak to videl Rousseau. Podľa neho všetci občania sú rovnoprávni a „všetka štátna moc vychádza z ľudu“.
Osvietenstvo sa prejavilo i v hudbe, sochárstve, architektúre a maliarstve. David je autor diela Zavraždený Marat a je považovaný za oficiálneho maliara buržoáznej revolúcie.

Veda a mystika v šľachtickej knižnici za čias osvietenstva
„Ale vedzte, že všetci sme zajedno, nech čokoľvek hovoríme“ (Turba Philosophorum)
Myšlienky osvietenstva – šírenie všeobecnej vzdelanosti, uprednostňovanie rozumu a vedeckého poznania, ako aj rozumného náboženstva – sa začali v Uhorsku a na Slovensku šíriť okolo polovice 18. storočia a najvýraznejší rozmach zaznamenali v rokoch 1770 – 1820. Ich vyústením boli reformy Jozefa II. (tolerančný patent, zrušenie nevoľníctva, zrušenie jezuitského rádu), vznik učených spoločností a rozvoj tlače vedeckej alebo náučnej tvorby domácich i zahraničných autorov.

Filozofia osvietenstva
Nadväzovala na idey humanizmu a renesancie, v oblasti náboženstva na heretické hnutia neskorého stredoveku (valdenských, anglických lollardov, české husitstvo) a reformáciu. Nové myšlienky sa napriek podpore cisára nepresadzovali ľahko, ale mali svojich nositeľov vo všetkých spoločenských vrstvách. V katolíckej cirkvi proti dogmatizmu vystupovali jansenisti (zaslúžili sa o zrušenie jezuitského rádu), v protestantizme proti autoritárskemu výkladu Biblie vystupovali pietisti, medzi šľachtou sa šírili myšlienky deizmu (Boh svet stvoril, ale ďalej doňho nezasahuje), meštianstvo poukazovalo na prirodzené právo.
Uvoľnenie spoločenských pomerov a zároveň tvrdý odpor konzervatívnej časti feudálnej spoločnosti podnietili vznik početných učených spoločností, ľudových osvieteneckých spolkov, ale aj uzavretých vedeckých spoločností, ktoré sa priamo podieľali na najnovšom vedeckom výskume. Medzi uzavreté spoločnosti patrili aj slobodomurárske lóže.

Osvietenstvo 18. storočia
Je obdobím rozkvetu slobodomurárstva, v ktorom sa združovali učenci, šľachta, úradníci, kňazi a politici s cieľom spoločného presadzovania humanistických ideálov, rovnosti národov a náboženských konfesií, propagácie nových metód poznávania a vierou v ľudský pokrok. Slobodomurárske lóže zakladali často členovia vedeckých spoločností, ktorí sa zasvätením hospodárskych, politických a cirkevných predstaviteľov do svojej činnosti snažili urýchliť presadzovanie pokrokových ideí do praktického života.

Na základe ideí racionalizmu
Že všetko možno poznať rozumom a deizmu, že svet je ako hodinový stroj, ktorý Boh síce uviedol do chodu, ale ďalej už idú samé, sa niektorí učenci a vedci pokúšali objaviť „tajný plán chodu sveta“, na základe ktorého by bolo možno ovplyvňovať dejinný vývoj. Postupne, cestou rozumového poznávania sa znovu oživovali aj alchymistické tradície, debatovalo sa o kameni mudrcov, od štúdia kyselín sa prechádzalo až k výrobe pozoruhodných elixírov, rozširoval sa záujem o staré hermetické náuky, o tajné bratstvá Ružového a Zlatého kríža, študovala sa kabala a skrytý význam čísel. Dôkladný racionalizmus v snahe odhaliť všetky tajomstvá sa tak dostával aj na pozície mágie, mystiky a okultizmu.

Všetky tieto myšlienkové prúdy a zápasy
Boli prítomné v Uhorsku i na Slovensku. Aj keď prichádzali s určitým oneskorením, mali svojich zanietených predstaviteľov a propagátorov. Jedným z hlavných priekopníkov osvietenských ideí na Slovensku bol Matej Bel, všestranný vedec a učenec. Z náboženského hľadiska bol hlavným reprezentantom pietizmu na Slovensku. Názory katolíckeho jansenizmu zastával napr. Juraj Fándly, ktorý bol aj popredným ľudovýchovným osvietencom. Ľudovú osvetu šíril aj Samuel Tešedík, konzervatívnu šľachtu kritizoval vo svojich spisoch J. I. Bajza. Zakladali sa učené spoločnosti ako Societas slavica, Slovenské učené tovarišstvo, Učená spoločnosť malohontská.

V sedemdesiatych rokoch 18. storočia
Vznikali na Slovensku aj Slobodomurárske lóže – napr. v Prešove lóža Zum tugendhaften Reisenden (1769), v Kremnici lóža Der tugendhaften Menschenfreunde (1774). Ďalšie lóže boli založené v Bratislave, Kežmarku, Lučenci, Užhorode, Košiciach, Banskej Bystrici a v Rimavskej Sobote. Slobodomurári mali podporu cisárskeho dvora – František I. (manžel Márie Terézie) sa stal slobodomurárom v roku 1731, ako prvý panovník na európskom kontinente.

Historická knižnica
Je zaujímavým a významným zdrojom získavania informácií o majiteľovi. Štruktúra knižnice, stav kníh, ich opotrebovanosť, ale aj záznamy v nich môžu odhaliť to, čo malo zostať skryté. Knižnicu možno analyzovať z hľadiska knihovníckeho, kulturologického, sociálneho, psychologického, filozofického, v prípade historickej knižnice aj z hľadiska historického. Je nenahraditeľným zdrojom informácií o dobe, konkrétnych ľuďoch, ich ideách a túžbach, o tom, akými sa vlastníci chceli zdať, a akými boli v skutočnosti. Toto všetko skrývajú historické knižnice, preto je nevyhnutná znalosť dobových súvislostí, rovnako ako knihovnícke súpisy a analýzy fondu.

Zaujímavým príkladom šľachtickej knižnice 18. storočia
Je rodová knižnica Príleských-Ostrolúckych zo Zemianskeho Podhradia. V odbornej literatúre sa väčšinou uvádza ako knižnica Ostrolúckych, podľa posledných vlastníkov. Analýza knižnice, vychádzajúca z pasportizácie v roku 2002, však ukázala, že zásluhu na vybudovaní knižnice má nie známejšia rodina Ostrolúckych, ale práve rodina Príleských. Pavol Príleský, ktorý presťahoval rodinné sídlo do Zemianskeho Podhradia (prvá písomná zmienka z roku 1711) sa venoval veľmi intenzívne aj budovaniu knižnice. V tejto tradícii pokračovali aj ďalší členovia rodu, ale najvýznamnejšou mierou prispela pravnučka Pavla Príleského Ester. Podľa katalógu z roku 1812 obsahovala knižnica 638 kníh, z toho zo 16. a 17. storočia to bolo 69 kníh, z 18. storočia 568 titulov a z 19. storočia (do roku 1812) 6 kníh. Podľa údajov z roku. 2002 sa knižnica za pôsobenia Ostrolúckych rozrástla iba o cca 150 kníh.

Na základe analýzy fondu
Možno povedať, že rodová knižnica Príleských bola dobrým príkladom osvietenskej šľachtickej knižnice v 18. storočí.
Prírastky z prvej polovice 18. storočia, okrem nevyhnutnej náboženskej literatúry (hlavne evanjelickej) a právnickej (Pavol i syn Alexander boli právnici), obsahujú postupne stále viac vedeckých a filozofických publikácií. Nakoniec, častým návštevníkom kaštieľa v Zemianskom Podhradí a blízkym priateľom Pavla Príleského bol aj Matej Bel. Dodnes sa zachovalo vo fonde dobovo veľmi aktuálne dielo nemeckého protestantského učenca, stúpenca pietizmu, Belovho profesora J. F. Buddeho Isagoge historico-teologica ad theologium universam (vyd. 1730).

Okrem hospodárskych, historických, filozofických diel (napr. A. G. Baumgarten – Metaphysica ) sa v knižnici nachádza aj Grammatica Slavico – Bohemica Pavla Doležala s predslovom Mateja Bela (z roku 1746), ktorú Doležal napísal práve v Zemianskom Podhradí, využívajúc fond knižnice Príleských. Belovo Compendium Hungariae geographicum In Partes IV. nemohlo takisto v knižnici chýbať.
Výrazný nárast fondu možno zaznamenať v poslednej štvrtine 18. storočia zásluhou veľmi vzdelanej a pokrokovej Ester Príleskej.

Postupne sa pod vplyvom kultúrnych podnetov (a možno aj troch manželov – generál Rotschutz, barón Wőlwarth, Ignaz Grenzenstein) mení zloženie prírastkov a asi jednu tretinu fondu z tohto obdobia (dnes 34 zachovaných zväzkov) zastupuje ezoterická literatúra – tzv. „modrá knižnica“ (podľa typických modrých väzieb).

„Modrá knižnica“
Obsahuje nevyhnutné úvahy o viere a rozhovory s Bohom, kabalu (Kabalae verior descriptio), pojednania o prírode, ľudskej prirodzenosti, lekárske príručky, poučenia pre umierajúcich i návod, ako dosiahnuť dlhší život. Osvietenstvo bolo v réžii mužov a dokladom toho je veľa úvah o ženách, ako „tajomných“ bytostiach a ich skúmaní (napr. Pojednanie o ženskom pohlaví a jeho premietnutí do spoločenského života, Prehľad charakteristiky ženského pohlavia I – III ), ale aj príručky o liečení ženských chorôb.

Skladba a zloženie „modrej knižnice“
Prechádza plynulo od filozofických úvah, cez skúmanie prírody k ezoterickým spisom a mystike. Samozrejme, obsahuje základného autora okultných vied a hermetickej literatúry Hermesa Trismegista (Prírodná cesta, alebo tajomstvo prípravy univerzálnej tinktúry), traktáty o kameni mudrcov (Kameň mudrcov – 7 alchymistických hviezd, 7 krásnych a čítaných traktátov, Krátky a zrozumiteľný opis kameňa mudrcov, Kameň mudrcov – traktát o znovuzrodenej soli) a pojednania o zvláštnych vlastnostiach niektorých prvkov a ich vplyve (O pôsobení púdru, O pôsobení kyseliny sírovej, Rozprava o ohni a soli, Chemicko – technické skúšky kameňov, Lumen de lumine – o novej energii svetla).

Dosť obsiahla je literatúra o slobodomurároch
(Kompas pre mysliteľov, správnych a pravých slobodomurárov, Posolstvo pre pozdvihnutie neznámych, alebo praví a správni slobodomurári, List pravým a správnym slobodomurárom starého systému), na ktorú nadväzujú úvahy o bratstvách Ružového a Zlatého kríža ( Vízia na vysokoosvietené bratstvá Rádu Zlatého a Ružového kríža, Trefný spis o pravosti rozekruciánskej spoločnosti). Nájdu sa aj proroctvá z 18. storočia (Posledné trúbenie do celého sveta, alebo proroctvá ), mystické pojednania (Mystické noci) a magické vízie (Magikon – alebo tajný systém spoločnosti). Pozornosť si zaslúži kniha od autora uvedeného ako Kuchár pruských kráľov – Filozofické večery na elektrizovanie fanatických hláv).

„Modrá knižnica“ je takmer úplne nemeckej proveniencie, čo svedčí o vplyve nemeckého kultúrneho okruhu na hornouhorskú evanjelickú šľachtu v období osvietenstva, lebo z jazykového hľadiska nemčina dominuje v štruktúre celej knižnice. Opotrebovanosť kníh z používania nám prezrádza, že najväčšiemu záujmu sa tešila filologická literatúra a slovníky, právnické príručky, potom umenovedná a náboženská literatúra.

Ezoterická literatúra
Bola používaná málo, čo poukazuje, že motívom kúpy bolo skôr prispôsobenie sa dobovému vkusu.
Na základe analýzy fondu možno povedať, že najväčší rozvoj zaznamenala knižnica Príleských za života Ester, výnimočnej ženy, ktorej tvorivý duch sa prejavil aj cez budovanie rodovej knižnice. Ester Príleská bola nielen vzdelaná a pokroková žena, ale aj silná a kreatívna osobnosť, čo dokázala pred panovníkom Jozefom II., ako i pri správe svojho majetku v Zemianskom Podhradí. Pamiatkou po nej zostal pozoruhodný empírový kostol v Zemianskom Podhradí (nielen ho financovala, ale vraj aj projektovala), zbierka jej výšiviek a knižnica. /Igor Zmeták/