Recová komunikácia

Recová komunikácia
Sila prostredia
Ludia komunikujú v rozmanitých prostrediach – v halách, vo výtahoch, v
autobusoch, doma, v školách, na pracoviskách, na trhu, v hoteloch, v reštauráciách, v
kinách, v divadlách, v knižniciach. Vdaka cestovaniu sa komunikácia prenáša aj do
cudzích miest, do nových typov prostredí. Aj napriek rôznorodosti prostredí, v ktorých
clovek komunikuje, možno hovorit o ich približne rovnakom vplyve v závislosti od toho,
ako sa v nich clovek cíti. Clovek hodnotí prostredie okolo seba istým sôsobom, a ono
potom vplýva na jeho verbálne i neverbálne správanie, ovplyvnuje celý obsah
komunikácie. Jednak sám ovplyvnuje svoje prostredie, ale súcasne aj prostredie
ovplyvnuje cloveka, ktorý nan emociálne a podvedome reaguje. Podla toho, ci sa v
nom cíti príjemne, uvolnene alebo stiesnene, aj komunikuje a taký obraz o sebe
odovzdáva aj svojmu partnerovi. Z komunikacného hladiska je nevyhnutné rozlišovat
základné delenie prostredí aspon na súkromné a verejné, na hlucné a tiché, na tmavé a
svetlé, na otvorené a uzatvorené.
Jednou zo základných klasifikácií je delenie na prostredie súkromného a verejného
styku. Možno povedat, že ide aj o neformálne a formálne prostredie. Cím viac je
prostredie neformálne, súkromné, tým viac je pravdepodobné, že komunikanti budú
uvolnenejší, budú sa menej štylizovat do urcitej roly, menej pretvarovat, vo verbálnom
vyjadrovaní budú menej váhat. V súkromnom prostredí nájdeme pravdepodobne
menšiu psychickú vzdialenost medzi partnermi, co znemná aj príjemnejšiu mimiku, viac
priamych pohladov, viac úsmevov, azda aj smiechu, viac dotykov. Je prirodzené, že
clovek sa najlepcie cíti v príjemnom a útulnom domácom prostredí, ktoré ho psychicky
podporuje. Komunikovat s partnerom na domácej pôde predstavuje vždy velkú
komunikacnú výhodu. Podobné situácie vznikajú aj na športoviskách: na domácom
ihrisku – akoby zákonite – zvycajne vyhrávajú domáci. Ak aj neznáme prostredie
zapôsobí na cloveka domácky, súkromne, neformálne, v komunikácii uplatní také
verbálne a neverbálne dorozumievacie prostriedky, ktoré používa v domácom prostredí.
Clovek v takom prípade zvycajne komunikuje bezprostrednejšie, vidiet u neho väcší
záujem o partnera, viac sympatie i empatie.
V tichom prostredí, ktoré nerušia žiadne cudzie zvuky a šumy, clovek sa môže plne
koncentrovat na komunikáciu. Zvycajne využíva bežné dorozumievacie prostriedky, rec
nie je príliš hlasná, ako to býva v hlucnom prostredí.
Napríklad v halách, na rucných uliciach a križovatkách, kde nie je možné plne využívat
verbálnu rec, suplujú ju funkcné gestá, poloha tela, na malé vzdialenosti aj mimika.
Prostredie býva niekedy funkcne zvukovo podfarbené na navodenie urcitej atmosféry,
napríklad hudobné kulisy v reštauráciách, baroch, na štadiónoch.
V tmavom prostredí sa obycajne ludia stretávajú na osobnejšie rozhovory, pretože
prítmie alebo tma sú na takýto druh komunikácie priam preducené. Partneri sedia
alebo stoja tesnejšie pri sebe ako vo svetlom prostredí, menej uplatnujú gestikuláciu a
pohyby telom, ich hlas je tichší, tajomnejší, a vôbec pri komunikácii skôr využívajú
paralingvistické zvukové prostriedky. Ak partneri hovoria o velmi osobných a intímnych
veciach vo svetlom prostredí, v ich reci sa castejšie vyskytuje váhanie, koktanie a
prerušenia, ako ked hovoria na takého témy v tmavom prostredí.
Clovek castejšie komunikuje v uzatvorenom prostredí. Dizajn takéhoto prostredia,
velkost a usporiadanie nábytku, farba zariadenia ovplyvnujú proces dorozumievania. Ak
napríklad clovek dlho komunikuje v príliš tmavej miestnosti s množstvom nábytku,
nedostatok miesta vplýva nanho negatívne, v rozhovore sa prejaví nepokoj, nervozita,
snaha co najrýchlejšie ho ukoncit. V izbách, kde sa clovek cítí príjemne, pretože nanho
dobre pôsobia a považuje ich za pekné, sa lepšie a prirodzenejšie komunikuje. V
otvorenom prostredí clovek pocas komunikácie zvyšuje hlas, na väcšie vzdialenosti
uplatnuje aj širokú gestikuláciu a tomu primerané pohyby. Tu sa tažko hovorí o
osobných veciach. Príliš malý priestor, malé územie, na ktorom clovek žije, núti k
väcšjej spolupatricnosti, k väcšej snahe po navzájom vnútorne spriaznenej
komunikácii.
Prostredie a existujúce kultúrne normy podvedome vplývajú na verbálne i
neverbálne správanie ludí.
Na komunikáciu vplýva aj zemepisná poloha, v ktorej clovek žije, pocasie, ako
striedanie atmosférického tlaku, rocných období, dalej teplota a vlhkost vzduchu, spln
mesiaca. Napríklad v tropických krajinách ludia pocas obeda takmer nekomunikujú.
Pokial ide o vplyv pocasia, osobitnú pozornost si zaslúži tlakový front, ktorý je jedným
z najsilejších cinitelov pôsobiacich na komunikáciu. Clovek citlivý na tlak vzduchu pri
jeho zhoršení bude viac hovorit o svojich tažkostiach a menej pozornosti bude venovat
parnerovi; s takýmto clovek je najideálnejšia komunikácia pri peknom pocasí. Preto nie
je vhodné pri daždivom a chmúrnom pocasí púštat sa do nárocných tém, do vážnych
rozhovorov a vôbec riešit závažné spolocenské, osobné a životné dôležité problémy.
Vela ludí je totiž presvedcených o výnimocnom vplyve pocasia práve na nich.
Rytmus
V prírode, v spolocnosti, v umení aj v pracovnom procese sa mnohé javy opakujú a
striedajú bud pravidelne, alebo nepravidelne. Opakovanie niektorých javov si evidentne
uvedomujeme, no mnohé z nich sa vyskytujú mimo nášho vedomia. Dobre si
uvedomujeme striedanie dna a noci, striedanie rocných období, striedanie nôh pri
chôdzi, striedanie pohybov pri tanci. Esteticky vnímame opakovanie v poézii, v hudbe.
Striedanie rozlicných javov, prvkom a zložiek oznacujeme slovom rytmus.
V každej komunikácii sa vyskytuje rytmus v mnohých variáciách. Už dieta placom
vyjadruje istý rytmus, podvedome vníma rytmus jazyka, najskôr vníma jednoduchšie
rytmické schémy, neskôr aj zložité rytmické celky. Každý jazyk má svojský,
charakteristický rytmus a jazykové rodiny sú viac alebo menej rytmicky príbuzné. Teraz
však uvedme doklady na existenciu rytmu konfronáciou dvoch jazykov, a to sledovaním
striedania hlások a slov v plynulom texte. Napríklad v slovenskom texte pripadá viacej
spoluhlások na jednu samohlásku ako v analogovom anglickom texte. Potom striedanie
samohlások so spoluhláskami v týchto dvoch jazykoch má rozdielny rytmus. Slovencina
má v priemere dlhšie slová ako anglictina, a tak aj rytmus striedania dlhých a krátkych
slov je v týchto dvoch jazykoch rozdielny. Existuje však nielen rytmus v jazyku a reci,
ale aj rytmus v neverbálnom správaní a v pohyboch tela.
Rôzne typy komunikácie majú rozdielne rytmy. Kým, napríklad, v polemickej debate
je rytmus striedania replík vysoký, v pokojnej debate je tento rytmus menší. V
kolektíve študentov, ktorí spolocne chystajú nejaké podujatie, má striedanie replík iný
rytmus ako v kolektíve absolventov, ktorí v stretnutí po rokoch spomínajú na svoje
zážitky zo školy. Iný rytmus možno pozorovat u ucitela pri vysvetlovaní žiakom než pri
skúšaní. Rytmus v komunikácii je daný zložením kolektívu, tematikou, žánrom
rozhovoru, prostredím, situáciou a dalšími cinitelmi. V podstate je obraz o striedaní.