Reč na vrchu

Poslucháčmi Kristových prejavov zriedkavo bývali len učeníci. Oslovoval nimi nielen tých, čo cestu života poznali. Šlo mu o ľudí, ktorí žili v nevedomosti a v blude. Pravdu zvestoval tam, kde mohla odstrániť duchovnú tmu. On sám bol tou Pravdou, ktorá je pripravená žehnajúcimi rukami, varovným slovom, napomenutím a povzbudením dvíhať všetkých, čo po nej túžia.

Reč na vrchu bola síce určená predovšetkým učeníkom, no mohli ju počuť aj zástupy. Keď Ježiš povolal apoštolov, šiel s nimi na pobrežie. Už včasne zrána sa tu začali zhromažďovať ľudia. Okrem obyvateľov galilejských miest, ktorí sa tu zvyčajne schádzali, prišli sem aj návštevníci z Judey, ba aj z Jeruzalema, Perey, Desaťmestia, Idumey, no aj z Týru, Sidónu a fenických miest Stredozemného pobrežia. „Lebo počuli, čo robí... prišli ho počúvať a dať sa uzdraviť zo svojich chorôb... lebo z neho vychádzala sila, ktorá uzdravovala všetkých“ (Mar 3,8; Luk 6,17-19).

Na úzkom brehu nebolo – ani keby všetci stáli – dosť miesta pre tých, čo ho chceli počuť, preto ich Ježiš zaviedol späť na úpätie vrchu. Keď našiel dostatočne veľké priestranstvo pre toľký zástup, Ježiš sa posadil na trávnik. Posadali si aj učeníci i ostatný zástup. (298)

Učeníci vždy sedávali celkom blízko pri Spasiteľovi. Zástup sa síce stále tiesnil okolo neho, ale učeníci sa nikdy nedali vytlačiť z jeho blízkosti. Bývali tesne pri ňom, aby im neušlo ani jediné poučné slovo. Boli to pozorní poslucháči, dychtivo vnímali pravdy, ktoré mali neskôr zvestovať do všetkých krajín a s platnosťou pre všetky veky.

Dnes azda viac ako inokedy chceli byť učeníci blízko Majstra, akoby očakávali niečo nezvyčajné. Nazdávali sa, že čoskoro bude zriadené kráľovstvo a z náznakov onoho rána boli presvedčení, že práve teraz sa niečo o tom dozvedia. Aj zástup ľudí napäto očakával a tváre poslucháčov prezrádzali hlboký záujem. Keď sa na zelenom pahorku všetci usadili a čakali na slovo nebeského Učiteľa, boli úplne zaujatí premýšľaním o budúcej sláve. V zástupe boli aj zákonníci a farizeji, ktorí očakávali deň, keď ovládnu nenávidených Rimanov a dosiahnu bohatstvo a lesk svetovládnej ríše. Chudobní roľníci a rybári túžili po slovách istoty, že ich biedne chatrče, chudobná strava, namáhavá lopota a strach z nedostatku zmenia sa na príbytky hojnosti a bezstarostnú pohodu. Nazdávali sa, že Kristus im za ošúchané oblečenie, ktorým (202) sa priodievali cez deň a prikrývali v noci, dá bohaté a drahocenné rúcha ich utláčateľov. Srdcia prítomných napĺňalo hrdé očakávanie; Izrael ako Boží vyvolený ľud čoskoro predstihne všetky národy a Jeruzalem bude povýšený na hlavné mesto svetového kráľovstva.

Kristus sklamal tieto velikášske nádeje. Vo svojej reči na vrchu chcel odstrániť následky nesprávnej výchovy a svojim poslucháčom podať pravdivý obraz o svojom kráľovstve i o sebe samom. Nesprávne názory ľudu však priamo nevyvracal. Videl utrpenie sveta, ktoré spôsobil hriech, no nelíčil im ich vlastnú biedu tými najtemnejšími farbami. Hovoril o niečom neskonale lepšom, než čo dosiaľ poznali. Neznižoval ich predstavy o Božom kráľovstve, ale oznamoval im nutné podmienky vstupu do neho, a úsudok o jeho podstate prenechal im. Pravdy, ktoré tu zvestoval, sú pre nás práve také dôležité, ako pre zástupy, čo vtedy šli za ním. Aj my musíme poznať hlavné zásady Božieho kráľovstva.

Prvé slová Kristovej reči na vrchu boli slová požehnania. Povedal, že sú blahoslavení tí, čo poznajú svoju duchovnú úbohosť (299) a cítia potrebu vykúpenia. Evanjelium sa má zvestovať chudobným, nie teda duchovne pyšným, domnelo bohatým a sebestačným, ale pokorným a skrúšeným. Je len jediný liečivý prameň proti chorobe hriechu – len jeden prameň pre chudobných duchom.

Aj pyšné srdce sa usiluje o záchranu, no vstupné právo do neba a spôsobilosť žiť v ňom dáva len Kristova spravodlivosť. Pán nemôže urobiť nič pre duchovnú obnovu, kým človek nie je presvedčený o vlastnej slabosti. Kým sa nezriekne svojej sebestačnosti a kým sa bezvýhradne neodovzdá Bohu. Len potom môže prijať dar, ktorý mu chce dať Boh. On nič neodmietne tomu, kto si uvedomuje svoju úbohosť. Taký človek má neobmedzený prístup k tomu, v ktorom je všetka plnosť. „Lebo takto vraví Vyvýšený a Vznešený, obyvateľ večnosti, ktorého meno je Svätý: Prebývam na výšinách a vo svätosti, aj pri tom, kto je skrúšený a pokorný duchom, aby som oživil ducha pokorných a oživil ducha skrúšených“ (Iz 57,15).

„Blahoslavení žalostiaci, lebo oni budú potešení“ (Mat 5,4). Kristus tým nepovedal, že nárek sám osebe môže človeka zbaviť viny hriechu. Neschvaľuje nejakú predstieranú či svojvoľnú pokoru. Žalosť v tomto prípade neznamená trudnomyseľnosť či nárek. Ak sa kormútime nad hriechom, potom sa smieme radovať zo vzácnej prednosti, že sme Božími deťmi.

Často nás skľučujú nepríjemné následky vlastných nerozvážnych činov; no ani to nie je kajúcny zármutok. Pravý zármutok nad hriechom prebúdza v nás Duch Svätý. On nám zjavuje nevďačnosť srdca, (203) ktoré znevažuje a zarmucuje Spasiteľa, a kajúcne nás vedie pod kríž. Každým svojím hriechom znova raníme Ježiša. Pri pohľade na toho, ktorého sme ranili, trúchlime nad hriechmi, ktoré mu spôsobili smrteľnú úzkosť. Taký zármutok vedie k tomu, že sa ochotne zriekame hriechu.

Svet možno taký zármutok nazve slabosťou; v skutočnosti je však silou, ktorá trvalým putom lásky spája kajúcnika s Večným. Svedčí o tom, že Boží anjeli vracajú človekovi to, čo svojím prestúpením a zatvrdilosťou stratil. Slzy kajúcnika sú len kvapkami dažďa, po ktorom prichádza slnečný úsvit svätosti. Tento zármutok je predzvesťou radosti, ktorá sa v človekovi stane živým zdrojom. „Len poznaj svoju vinu, že si sa spreneverila Hospodinovi, svojmu Bohu.“ „Moja tvár sa nebude mračiť na vás, lebo som milostivý – znie výrok Hospodinov“ (Jer 3,13.12). Pán zasľúbil „smútiacim Siona (300) veniec namiesto popola, olej radosti namiesto smútočného rúcha, chválospev namiesto malomyseľnosti“ (Iz 61,3).

Potešuje však aj tých, čo žalostia v súžení a zármutku. Lepšia je trpkosť zármutku a poníženia, než hriešna spokojnosť. V utrpení nám Boh zjavuje tienisté stránky našej povahy, aby sme jeho milosťou mohli nad svojimi nedostatkami zvíťaziť. Otvárajú sa nám neznáme kapitoly vlastného života a musíme sa rozhodnúť, či Božie napomenutie a rady prijmeme. V ťažkostiach by sme nemali reptať ani nariekať. Proti ruke Ježiša Krista by sme sa nemali búriť ani jej uhýbať, ale pokoriť sa pred Bohom. Božie cesty sú nejasné len tomu, kto chce všetko vidieť len v príjemnom svetle. Našej ľudskej prirodzenosti sa javia ako temné a bezútešné. Sú to však cesty milosrdenstva, ktorých cieľom je spasenie. Eliáš nevedel, čo robí, keď na púšti povedal, že je sýty života a keď si žiadal smrť. Pán ho vo svojej milosti nebral za slovo. Eliáš mal ešte vykonať veľké dielo a ani potom nemal zahynúť v zúfalej samote na púšti. Nemal zostúpiť do prachu, ale v sláve nebeských vozov vystúpiť k trónu na výsostiach.

Božie slovo zarmúteným znie: „Videl som jeho cesty, ale uzdravím a povediem ho, odplatím mu potešením.“ „Na radosť obrátim ich smútok a poteším a rozradostím ich po žiali“ (Iz 57,18; Jer 31,13).

„Blahoslavení tichí, ...“ (Mat 5,5). Mali by sme oveľa menej ťažkostí, keby sme vlastnili Kristovu tichosť. Ak sa Majstrovi podobáme pokorou, potom sa povznesieme nad urážky, nevľúdnosť a rozmrzenosť každodenného života; prestane nás to znepokojovať. Najväčším dôkazom ušľachtilosti kresťana je sebaovládanie. Ten, kto si v ponižujúcich a tiesnivých okolnostiach nevie zachovať pokojného a dôverujúceho ducha, bráni Bohu zjaviť v ňom (204) svoju dokonalú povahu. Pokorné srdce je silou, ktorá Kristovým nasledovníkom pomáha víťaziť; svedčí o ich spojení s nebom.

„Lebo je vyvýšený Hospodin, a predsa vidí poníženého a pozná pyšného zďaleka“ (Ž 138,6). Boh hľadí milostivo na tých, čo svojím správaním zjavujú Kristovho krotkého a pokorného ducha. Svet môže nimi pohŕdať, on si ich však vysoko cení. Nebeskými bránami vojdú nielen múdri, veľkí a štedrí, (301) nielen usilovní pracovníci, plní nadšenia a neustálej aktivity. Nie, voľný prístup budú mať chudobní duchom, ktorí túžia po trvalej prítomnosti Krista, pokorní srdcom, ktorých najväčšou túžbou je konať Božiu vôľu. Oni budú medzi tými, čo si rúcha očistili a vybielili v krvi Baránkovej. „Preto sú pred Božím trónom a dňom i nocou mu slúžia v jeho chráme. A ten, čo sedí na tróne, bude prebývať nad nimi“ (Zj 7,15).

„Blahoslavení hladní a smädní po spravodlivosti, ...“ (Mat 5,6). Pocit nehodnosti prebúdza hlad a smäd po spravodlivosti a táto túžba nebude sklamaná. Kto prijíma Ježiša do svojho srdca, pozná jeho lásku. Kto chce získať podobu Božej povahy, bude uspokojený. Duch Svätý nikdy neopúšťa bezmocného človeka, ktorý hľadí na Ježiša. Obohacuje ho z Kristovej hojnosti. Keď je zrak upretý na Krista, Duch Boží neprestane pracovať, kým sa v človekovi neobjaví jeho obraz. V srdci človeka bude čistá láska, ktorá mu umožní dosiahnuť vyššie ciele a hlbšie poznanie nebeských vecí; o nič nebude ukrátený. „Blahoslavení hladní a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení“ (Mat 5,6).

Milosrdní okúsia milosrdenstvo a ľudia čistého srdca budú vidieť Boha. Každá nečistá myšlienka poškvrňuje dušu, podlamuje mravné vedomie a marí vplyv Ducha Svätého. Zatemňuje duchovné zrenie a človek nemôže vidieť Boha. Hospodin môže odpustiť a odpúšťa kajúcnemu hriešnikovi, duša je však aj po odpustení poškvrnená. Kto chce jasne vnímať duchovné pravdy, musí sa vyhnúť každej nečistote v reči i v myslení.

Kristove slová však znamenajú viac než len vyslobodenie zo zmyselnosti a obradnej nečistoty, ktorej sa Židia tak štítili. Sebectvo nám bráni vidieť Boha. Samoľúby duch si vytvára Boha na vlastný obraz. Kým sa vlastnej predstavy Boha nezriekneme, dotiaľ nepoznáme toho, ktorý je Láska. Len nesebecké srdce, pokorný a dôverujúci duch uzrie Boha ako „Hospodina, Boha milosrdného a ľútostivého, zhovievavého a hojného v milosti a vernosti“ (2 Moj 34,6).

„Blahoslavení tvorcovia pokoja“ (Mat 5,9). Kristov pokoj pochádza z pravdy. Je to súlad s Bohom. Svet nenávidí Boží zákon, (302) (303) (304) hriešnici sa správajú nepriateľsky voči svojmu Stvoriteľovi, preto sú znepriatelení aj medzi sebou. Žalmista však na základe skúsenosti povedal: „Tí (205) majú hojne pokoja, čo milujú tvoj zákon, a nemajú sa na čom potknúť“ (Ž 119,165). Ľudia nie sú tvorcami pokoja. Ich plány na očistenie a povznesenie jednotlivcov a spoločnosti nepovedú k pokoju, lebo nezasahujú srdce. Len Kristova milosť je mocou pravého a trvalého pokoja. Ak je táto milosť v srdci, vypudí zhubné vášne, ktoré plodia hádky a sváry. „Miesto tŕnia vzrastie cyprus, miesto hložia vzrastie myrta...“ „Veseliť sa bude z toho púšť a vyschlá pustina, plesať bude step a skvitne ako voňavá ruža jasná“ (Iz 55,13; 35,1).

Zástupy žasli nad týmto učením, ktoré sa tak líšilo od príkazov a príkladov farizejov. Ľudia dospeli k názoru, že šťastie spočíva v hromadení hmotných statkov, ktoré ponúka svet a že človek sa má snažiť získať svetskú slávu a výhodné postavenie. Niektorým veľmi lichotilo, keď ich ľudia oslovovali „rabbi“, keď ich uznávali za múdrych a zbožných a keď svoje cnosti mohli okázalo dávať na obdiv. Všeobecne sa to pokladalo za vrchol šťastia. Ježiš však povedal tomuto veľkému zástupu, že takýto pozemský zisk a sláva sú vlastne jedinou odmenou týchto ľudí. Hovoril to s úplnou istotou a presvedčením. Poslucháči zmĺkli a zmocnila sa ich bázeň. Nedôverčivo sa ohliadali, kto z nich môže byť spasený, ak je učenie tohto muža pravdivé? Mnohí boli presvedčení, že tohto obdivuhodného Učiteľa vedie Duch Boží a jeho výroky sú božského pôvodu.

Keď Ježiš objasnil podstatu pravého šťastia a ukázal k nemu cestu, ešte výraznejšie poukázal na povinnosti svojich učeníkov ako Bohom povolaných učiteľov, ktorí majú iných viesť na cestu spravodlivosti a večného života. Vedel, že budú často sklamaní a zmalomyseľnení, že narazia na tvrdý odpor, že ich ľudia budú tupiť a zavrhnú ich svedectvo. Ježiš dobre vedel, že títo jednoduchí ľudia, ktorí ho takto pozorne počúvajú, budú pre svoje svedectvo znášať pohanenie, mučenie, väznenie i smrť, a dodal:

„Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa haniť, prenasledovať a lživo hovoriť o vás všetko zlé. Radujte sa a veselte sa, lebo (305) v nebesiach máte veľkú odmenu. Veď tak prenasledovali prorokov, ktorí boli pred vami“ (Mat 5,10-12).

Svet miluje hriech a nenávidí spravodlivosť, preto nenávidel Ježiša. Kresťanstvo znepokojuje všetkých, čo odmietajú Kristovu veľkú lásku. Jeho svetlo zaháňa tmu, ktorá prikrýva ich hriechy a zjavuje potrebu obnovy. Kto sa podvoľuje vplyvu Ducha, začína bojovať proti vlastnému ja; kto však miluje hriech, bojuje proti pravde a jej obhajcom. (206)

Vzniká nepriateľstvo a Kristovi nasledovníci sú obviňovaní ako nepriatelia ľudu. Svet ich však nenávidí pre ich priateľstvo s Bohom. Nesú Kristovo pohanenie. Idú cestou, ktorou šli najšľachetnejší ľudia sveta. Prenasledovanie im teda nemusí pôsobiť zármutok, môže im byť zdrojom radosti. Každá skúška ohňom je Božím prostriedkom očistenia. Každé utrpenie im pomáha lepšie sa pripraviť na službu v Božom diele. Každý zápas má svoje miesto v boji za spravodlivosť a znásobí radosť ich konečného víťazstva. Z tohto hľadiska sa budú skôr tešiť zo skúšky viery a trpezlivosti, než by sa jej ustrašene vyhýbali. Keď Boží služobníci budú plniť svoje povinnosti voči svetu a konať len podľa Božej vôle, potom svedomito splnia každú povinnosť bez ohľadu na to, či sa im ľudia vyhrážajú, alebo sú im priaznivo naklonení.

Ježiš povedal: „Vy ste soľ zeme“ (Mat 5,13). Neutekajte zo sveta, aby ste sa vyhli prenasledovaniu. Zostaňte medzi ľuďmi, aby vôňa Božej lásky bola ako soľ, ktorá zachováva svet pred znehodnotením.

Kto sa dá viesť Duchom Svätým, stáva sa šíriteľom Božieho požehnania. Keby sa ľudia zbavili Božích služobníkov a Duch Svätý by opustil zem, svet by pod satanovou vládou prepadol úplnej záhube. Aj keď si to bezbožní ľudia neuvedomujú, mali by byť vďační za doterajšie požehnanie života práve v prítomnosti Božieho ľudu na svete, ktorým tak pohŕdajú a ktorý utláčajú. Ak sú však kresťania Božím ľudom len podľa mena, podobajú sa soli, ktorá stratila svoju príznačnú chuť a vlastnosť. Vo svete nešíria blahodarný vplyv. Nesprávnym svedectvom o Bohu môžu narobiť viac zla než neveriaci.

„Vy ste svetlo sveta“ (Mat 5,14). Židia sa nazdávali, že požehnanie spásy patrí len im. Kristus im však ukázal, (306) že spasenie je ako svetlo slnka. Patrí celému svetu. Biblické náboženstvo nemá zostať len na stránkach zviazanej knihy či chrámových múroch, nemá sa používať len príležitostne pre vlastný úžitok a potom zase zostať niekde bokom zabudnuté. Ono má posväcovať každodenný život, prejavovať sa na každom kroku nášho podnikania a v celom našom spoločenskom živote.

Pravá povaha sa neutvára zvonka a človek si ju nemôže len obliecť, vyžaruje zvnútra. Ak chceme iných usmerňovať na cestu spravodlivosti, potom zásady spravodlivosti musíme mať v srdci. Vyznanie viery môže byť svedectvom nášho teoretického náboženstva, ale o slove pravdy svedčí len praktická zbožnosť. Dôsledný život, posvätené správanie, neúchylná poctivosť, činorodý, ochotný duch a zbožný príklad – tým všetkým sa vo svete šíri svetlo.

Ježiš sa síce nezdržoval vymenúvaním jednotlivých prikázaní zákona, svojim poslucháčom však ani najmenej nenaznačil, že by (207) hodlal zrušiť jeho požiadavky. Vedel, že špehovia pozorne sledujú každé jeho slovo, aby ho mohli prekrútene použiť pre svoje zámery. Poznal predsudky mnohých svojich poslucháčov, preto sa ani slovom nedotkol ich viery v mojžišovské ustanovenia. Sám Kristus bol pôvodcom mravného i obradného zákona. Neprišiel teda oslabiť dôveru vo vlastné ustanovenie. Práve svojou veľkou úctou k zákonu a k prorokom chcel zboriť hrádzu židovských tradičných požiadaviek. Súčane zbavoval zákon falošných výkladov, no úzkostlivo varoval svojich učeníkov pred zľahčovaním životodarných právd, ktoré boli Židom zjavené.

Farizeji sa chválili tým, že zákon zachovávajú, no jeho zásady v každodennom živote poznali tak málo, že Spasiteľove slová im zneli priam rúhavo. Keď odstraňoval nános, pod ktorým bola pravda, nazdávali sa, že odstraňuje pravdu samu. Navzájom si šepkali, že zľahčuje zákon. Čítal im myšlienky, preto povedal:

„Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov. Neprišiel som zrušiť, ale naplniť“ (Mat 5,17). Týmito slovami Ježiš odmietol obvinenie farizejov. Jeho poslaním na svete bolo obhájiť sväté požiadavky zákona, z prestupovania ktorého bol obvinený. Keby Boží zákon (307) mohol byť zmenený alebo zrušený, potom by Kristus nebol musel vytrpieť následky nášho prestúpenia. On prišiel vysvetliť vzťah zákona k človekovi a svojím poslušným životom príkladne ukázať zmysel jeho príkazov.

Boh nám dal svoje sväté prikázania z lásky k ľuďom. Zjavením zásad spravodlivosti nás chce ochrániť pred následkami prestúpenia. Zákon je výrazom Božieho zmýšľania; ak ho prijmeme v Kristovi, stáva sa naším myslením. Povznáša nás nad moc prirodzených žiadostí a sklonov i nad pokušenie, ktoré vedie do hriechu. Boh chce, aby sme boli šťastní. Príkazy svojho zákona nám dal preto, aby sme poslušnosťou dosiahli radosť. Keď pri Ježišovom narodení anjeli spievali:

„Sláva na výsostiach Bohu
a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Luk 2,14),

oznamovali vlastne zásady zákona, ktorý on prišiel zvelebiť a osláviť.

Keď Boh na Sinaji ohlasoval ľuďom svoj zákon, oznamoval im svätosť svojej povahy, aby ako v zrkadle videli svoju hriešnosť. Zmyslom zákona je presviedčať ľudí o hriechu a upozorňovať ich na potrebu Spasiteľa. Zákon plní svoje poslanie, keď Duch Svätý píše jeho zásady do ľudských sŕdc. Zákon má toto poslanie dosiaľ. Kristov život (208) objasnil zásady zákona. Kedykoľvek sa Duch Svätý dotýka srdca, kedykoľvek Kristovo svetlo zjavuje ľuďom potrebu jeho očisťujúcej krvi a ospravedlňujúcej spravodlivosti, zákon je vždy naším sprievodcom ku Kristovi, aby sme boli ospravedlnení vierou. „Hospodinov zákon je dokonalý, občerstvuje dušu“ (Ž 19,8).

Ježiš povedal: „Amen, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmenko a ani jediná čiarka zo zákona, kým sa všetko nestane“ (Mat 5,18). Žiarivé slnko na oblohe a zem, na ktorej bývame, sú Boží svedkovia, že jeho zákon sa nemení a trvá večne. Keby sa aj ony pominuli, Božie prikázania sa nepominú. Ľahšie „sa pominie nebo i zem, akoby zo zákona vypadla jediná čiarka“ (Luk 16,10). Predobrazný systém, ktorý predstavoval Ježiša ako Božieho Baránka, mal byť jeho smrťou zrušený. Príkazy Desatora sú však také nezmeniteľné ako Boží trón.

Keďže „Hospodinov zákon je dokonalý“, každá zmena v ňom môže byť len od zlého. Kristus odsudzuje tých, čo neposlúchajú Božie príkazy a navádzajú na to aj iných. (308) Spasiteľ práve svojou poslušnosťou platnosť zákona potvrdil; dokázal, že človek ho môže zachovávať a poslušnosťou získať šľachetnú povahu. Všetci, čo Boží zákon poslúchajú, ako ho poslúchal on, môžu takisto potvrdiť, že zákon je „svätý, správny a dobrý“ (Rim 7,12). Naproti tomu všetci priestupníci Božích prikázaní potvrdzujú satanovo obvinenie, že zákon je nespravodlivý a nemožno ho poslúchať. Tým pomáhajú tomu veľkému odporcovi a zneuctievajú Boha. Sú deťmi toho odbojníka, ktorý bol prvým odporcom Božieho zákona. Keby boli pripustení do neba, znova by zasievali semeno nedorozumenia a odboja a ohrozovali by blaho vesmíru. Ktokoľvek vedome zľahčuje čo i jediný príkaz zákona, nevojde do nebeského kráľovstva.

Rabíni pokladali vlastnú spravodlivosť za vstupenku do neba; Ježiš ju však označil za nedostatočnú a neplatnú. Farizejská spravodlivosť spočívala v okázalej obradnosti a teoretickom poznaní pravdy. Rabíni tvrdili, že k svätosti sa dopracúvajú vlastným úsilím o zachovanie zákona, ale ich skutky odlučovali spravodlivosť od zbožnosti. Obradné predpisy síce dôsledne zachovávali, žili však nemravne a podlo. Ich okázalá spravodlivosť do neba nikdy neviedla.

Názor, že k spravodlivosti stačí len súhlas s pravdou, bol najväčším sebaklamom Kristovej doby. V celej ľudskej skúsenosti sa ukázalo, že teoretické poznanie pravdy človeka zachrániť nemôže. Neprináša ovocie spravodlivosti. Horlivý ohľad na to, čo sa nazýva teologickou pravdou, často sprevádza nenávisť voči skutočnej pravde života. Najtemnejšie kapitoly dejín sú zaťažené záznamami (209) zločinov, ktorých sa dopustili náboženskí fanatici. Farizeji hovorievali, že sú Abrahámovými potomkami, chválili sa vlastníctvom Božích výrokov, a predsa ich tieto prednosti nezachránili pred sebectvom, zlobou, ziskuchtivosťou a najnižším pokrytectvom. Nazdávali sa, že sú najzbožnejšími ľuďmi na svete, no ich zdanlivá pravovernosť im pomáhala ukrižovať Pána slávy.

Podobné nebezpečenstvo hrozí aj dnes. Mnohí sa s istotou pokladajú za kresťanov len preto, že uznávajú určité teologické názory. Pravdu však neuviedli do každodenného života. Tejto pravde neverili ani ju nemilovali, preto nemohli prijať ani moc (309) ani milosť, ktoré z posvätenia pravdou priam vyplývajú. Ľudia môžu vyznávať, že pravde veria, ale ak nie sú pod jej vplyvom úprimní, láskaví, trpezliví, zhovievaví, nesebecky zmýšľajúci, pravda sa stáva vyznavačovi kliatbou a jeho vplyvom aj zlorečenstvom pre svet.

Spravodlivosť, o ktorej hovoril Kristus, znamená usmernenie srdca a života zjavenou Božou vôľou. Hriešni ľudia sa môžu stať spravodlivými len ak veria v Boha a majú stále živé spojenie s ním. Potom pravá zbožnosť povznesie myšlienky a zušľachtí život, potom aj vonkajšie prejavy zbožnosti budú v súlade s vnútornou čistotou kresťana. Potom ani bohoslužobné úkony nie sú bezvýznamným obradom, akým boli u farizejov.

Ježiš preberá jednotlivé prikázania a vysvetľuje význam i ducha ich požiadaviek. Nielenže ich ani o čiarku neoslabuje, ale poukazuje na dosah ich zásad a odhaľuje osudný omyl Židov, ktorí sa spoliehali na svoju povrchnú, okázalú poslušnosť. Objasňuje, že Boží zákon možno prestúpiť aj zlou myšlienkou alebo nečistým pohľadom. Ktokoľvek sa dopúšťa sebamenšej nespravodlivosti, prestupuje zákon a hreší proti svojej mravnej prirodzenosti. Vražda sa začína v mysli. Kto v srdci dáva miesto nenávisti, zachádza na cestu vraha a jeho prinášané obete sú pred Hospodinom ohavnosťou.

Židia sa nevedeli zbaviť ducha odvety. Vo svojej nenávisti Rimanov tvrdo odsudzovali, čím robili vlastne radosť satanovi, lebo prejavovali jeho vlastnosti. To bola príprava na strašné činy, do ktorých ich zviedol. V náboženskom živote farizejov nebolo nič, prečo by si pohania mali takéto náboženstvo ceniť. Ježiš ich varoval pred falošným názorom, že sa v srdci môžu proti svojim utláčateľom búriť a utvrdzovať vo svojich pomstychtivých túžbach.

Je pravda, že aj Kristovi nasledovníci môžu byť spravodlivo rozhorčení. Spravodlivý hnev sa zmocňuje srdca, keď vidí, že ľudia Boha zneuctievajú, jeho službu tupia a nevinných utláčajú. Hriechom nie je rozhorčenie, ktoré je prejavom citlivého svedomia. Kto sa však (210) rozhorčuje alebo uráža nad čímkoľvek bezvýznamným, otvára srdce satanovi. Ak chceme žiť v súlade s nebom, musíme vypudiť zo srdca každú zatrpknutosť a nepriateľstvo.

Spasiteľ ide ešte ďalej, keď hovorí: „Keby si teda prinášal dar na oltár a tam by si sa rozpamätal, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a odíď; najprv sa (310) zmier so svojím bratom a potom príď a obetuj svoj dar“ (Mat 5,23.24). Mnohí ľudia sú nábožensky veľmi horliví napriek tomu, že so svojimi duchovnými bratmi a sestrami majú nepríjemné nezrovnalosti, ktoré by mohli ľahko odstrániť. Boh ich žiada, aby sa všemožne snažili o súlad. Kým sa k tomu neodvážia, nemôže od nich prijať nijakú službu. V tomto ohľade je povinnosť každého kresťana jasne vyznačená.

Boh požehnáva všetkých. „On pôsobí, aby slnko vychádzalo nad zlými aj dobrými a zosiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mat 5,45). On je „dobrý aj k nevďačným a zlým“ (Luk 6,35). Nabáda nás, aby sme mu boli podobní. „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca v nebesiach“ (Mat 5,44.45). Také sú životodarné zásady zákona, ktoré sú žriedlom života.

Boží ideál pre veriacich presahuje všetky ľudské predstavy. „Vy teda buďte dokonalí ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mat 5,48). Tento príkaz je zasľúbením. Plán vykúpenia predvída naše úplné vyslobodenie zo satanovej moci. Skormútenú dušu Kristus zbavuje hriechu. Prišiel mariť diablove skutky a postaral sa o to, aby Duch Svätý ochránil pred hriechom každého kajúcneho človeka.

Ani jediný zlý čin nemožno ospravedlniť satanovým pôsobením. Pôvodca hriechu jasá, keď počuje, ako sa Kristovi nasledovníci vyhovárajú na svoje povahové nedostatky. Práve tieto výhovorky vedú do hriechu. Pre hriech nieto ospravedlnenia. Každé kajúcne veriace Božie dieťa môže dosiahnuť posvätenú povahu podľa vzoru Kristovho života.

Ideálom kresťanskej povahy je podobnosť Kristovi. Ako bol Syn človeka dokonalý vo svojom živote, podobne dokonalí majú byť aj jeho nasledovníci vo svojom živote. Ježiš bol vo všetkom podobný svojim bratom. Mal ľudské telo, aké máme my, mával hlad, smäd a cítil únavu. Živil sa pozemským jedlom a osviežoval spánkom. Mal podobný údel ako človek, no predsa bol nepoškvrnený Syn Boží. Bol to Boh v tele. Jeho povaha má byť našou. Pán svojim nasledovníkom ústami apoštola hovorí: „Aké spojenie je medzi chrámom a modlami? A my sme predsa chrám Boha živého, ako povedal Boh: Prebývať budem v nich a prechádzať sa a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom“ (2 Kor 6,16). (211)

Kristus je tým rebríkom z Jákobovho sna, ktorého spodok sa opiera o zem a vrchol siaha k nebeskej bráne, na samý prah slávy. Keby rebrík bol len o niečo kratší a nesiahal by celkom na zem, zahynuli by sme. Kristus však prichádza k nám, kde práve sme. On vzal na seba našu ľudskú prirodzenosť a zvíťazil, aby sme mohli prijať jeho prirodzenosť (311) a mohli tiež zvíťaziť. Prišiel „v podobe hriešneho tela“ (Rim 8,3), žil však bezhriešnym životom. Svojím božstvom je teraz na tróne v nebesiach a svojou ľudskou prirodzenosťou je s nami. Vyzýva nás, aby sme stálou vierou v neho nadobúdali slávu Božej povahy. Preto máme byť dokonalí ako je dokonalý náš nebeský Otec.

Ježiš ukázal, v čom spočíva spravodlivosť, a v Bohu zjavil jej zdroj. Teraz sa obrátil k praktickým povinnostiam. Povedal, že dávanie almužien, modlitebné sústredenie a pôst sa nemá konať okázalo, ani pre pochvalu. Rob to úprimne na úžitok toho, kto trpí. Pri modlitbe sa zhováraj s Bohom. Keď sa postíš, nechoď s opadnutou tvárou, nerozmýšľaj ustavične len o sebe. Srdce farizeja je ako pustá, neužitočná pôda, z ktorej nevyklíči jediné semienko nebeského života. Službu podľa Božej vôle koná ten, kto sa bezvýhradne odovzdá Bohu. V spoločenstve s Bohom sa ľudia stávajú Božími služobníkmi tým, že vo svojej ľudskej prirodzenosti zjavujú Božiu povahu.

Služba úprimného srdca býva hojne odmenená. „Tvoj Otec, ktorý vidí to, čo je v skrytosti, ti odplatí“ (Mat 6,4). Naša povaha sa utvára životom, ktorý žijeme pod vplyvom Kristovej milosti. Človek získava pôvodnú krásu, nadobúda vlastnosti Kristovej povahy a postupne sa začína objavovať obraz Božieho Syna. V tvári tých, čo žijú podľa Božej vôle a pracujú v Božom diele, badať nebeský pokoj. Žijú v nebeskom ovzduší. Týmto ľuďom sa Božie kráľovstvo začalo už tu. Spolu s Kristom sa radujú, že sú ľuďom na požehnanie. Dostali prednosť, že smú byť v Majstrovej službe; povolal ich k svojmu dielu, aby pracovali v jeho mene.

„Nikto nemôže slúžiť dvom pánom.“ Bohu nemožno slúžiť rozdeleným srdcom. Biblické náboženstvo nie je jedným z mnohých náboženských prúdov; svojím vplyvom ich má všetky prevyšovať, presahovať a všestranne predstihnúť. Nemá sa podobať farbe, ktorá látku kde-tu zafarbí, ale musí preniknúť celý život, ako keď je látka do farebného roztoku celkom ponorená a všetky jej vlákna sú sýto a natrvalo sfarbené.

„No ak tvoje oko bude zakalené, celé tvoje telo bude plné tmy. Ak teda svetlo v tebe je tmou, aká veľká bude sama tma?“ (Mat 6,23). Úprimnosť a neúchylná cieľavedomosť sú predpoklady prijatia (212) Božieho svetla. Kto chce pravdu poznať, musí byť ochotný prijať všetko, čo zjavuje. Nesmie povoľovať nesprávnym názorom. (312) Váhať či kolísať v otázke pravdy znamená voliť temnotu bludu a satanský klam.

Svetská múdrosť a trvalé zásady spravodlivosti nesplývajú nepozorovane jedna s druhou ako farby dúhy. Večný Boh určil medzi nimi zreteľnú deliacu čiaru. Medzi povahou podobnou povahe Kristovej a vlastnosťami satana je taký rozdiel, ako medzi svitom slnka napoludnie a polnočnou tmou. Kristovými služobníkmi sú len tí, čo žijú jeho životom. Ak človek povoľuje čo i jedinému hriechu, ak podlieha hoci jedinému zlozvyku, celá jeho bytosť je otrávená. Človek sa stáva sluhom neprávosti.

Tí, čo sa rozhodli slúžiť Bohu, môžu sa bezpečne spoľahnúť na jeho starostlivosť. Kristus poukázal na nebeské vtáctvo i poľné kvety a vyzval svojich poslucháčov, aby sa zamysleli nad týmto Božím stvorením: „Pozrite sa na nebeských vtákov: nesejú, nežnú a nezhromažďujú obilie do sýpok, a váš nebeský Otec ich živí“ (Mat 6,26). Miera Božej starostlivosti odpovedá stupňu Božieho stvorenia. Boh bdie aj nad nepatrným hnedým vrabčekom. Náš nebeský Otec nestráca zo zreteľa ani lúčne kvety či trávu a neprestáva sa o ne starať. Slávny Majster-Umelec pamätal na ľalie, ktoré svojou krásou prevyšujú krásu Šalamúna. O čo viac dbá o človeka, ktorého stvoril na svoj obraz a pre svoju slávu! Chce, aby jeho deti zjavovali jeho povahu. Podobne ako lúče slnka dávajú kvetom rozmanité jemné sfarbenie, tak Boh obdarúva dušu krásou svojej vlastnej povahy.

Všetci, čo sa rozhodujú pre Kristovo kráľovstvo lásky, spravodlivosti a pokoja a ostatné záležitosti podriaďujú jeho záujmu, sú spojení s nebeským svetom a dostanú všetko, čo pre pozemský život potrebujú. V knihe Božej prozreteľnosti – v knihe života – má každý z nás svoju stránku. Na nej je podrobný záznam celého nášho života; spočítané sú aj vlasy našej hlavy. Boh svoje deti nestráca nikdy zo zreteľa.

„Nebuďte teda ustarostení o zajtrajšok“ (Mat 6,34). Deň čo deň máme ísť za Kristom. Boh nám nedáva pomoc pre zajtrajšok. On nedáva svojim deťom všetky pokyny pre celú ich životnú cestu naraz; boli by z toho zmätené. Hovorí len to, čo si môžu zapamätať a čo vládzu aj uskutočniť. Sila a múdrosť, ktorú Boh dáva, stačí na prítomnú situáciu. „Ak je niekto z vás pozadu v múdrosti“ – pre dnešok – „nech prosí Boha, ktorý dáva všetkým úprimne a nič nevyčíta, a bude mu daná“ (Jak 1,5). (313)

„Nesúďte, aby ste neboli súdení“ (Mat 7,1). Nenazdávajte sa, že ste od iných lepší, nesúďte ich. Človeka nemôžete súdiť, ak nepoznáte (213) jeho pohnútky. Ak ho kritizujete, vynášate rozsudok sami nad sebou; dávate totiž najavo, že ste spoločníkmi satana, žalobcu bratov. Pán hovorí: „Skúmajte sami seba, či ste vo viere, osvedčujte sa sami“ (2 Kor 13,5). To je naša úloha. „Keby sme sa sami správne posudzovali, neboli by sme súdení“ (1 Kor 11,31).

Dobrý strom prináša dobré ovocie. Ak je ovocie nechutné a nekvalitné, potom je zlý aj strom. O stave srdca a ušľachtilosti povahy svedčia teda plody života. Dobré skutky nás nikdy nezachránia, sú však dôkazom viery, ktorá sa prejavuje láskou a očisťuje dušu. Aj keď večnú odmenu nedostaneme pre svoje zásluhy, predsa len bude úmerná tomu, čo sme z Kristovej milosti smeli vykonať.

Tak vyložil Kristus zásady svojho kráľovstva, ktoré sú aj hlavnými smernicami života. Zvýraznil to ešte dodatočným príkladom. Akoby nám vravel: Nestačí moje slová len počuť, poslušnosť sa musí stať základom vašej povahy. Vlastné ja je len sypký piesok. Ak budujete na ľudských teóriách a nápadoch, dom sa vám zrúti. Strhnú ho vetry pokušenia a búrka skúšok. Zásady, o ktorých som hovoril, však pretrvajú. Prijmite ma, budujte na tom, čo som vám povedal!

„Každý, kto počúva tieto moje slová a plní ich, bude sa podobať múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. Spustil sa lejak, prihnali sa vody, strhol sa víchor, a oborili sa na ten dom. On však nepadol, lebo základy mal na skale“ (Mat 7,24.25). (214) (314)