Realizmus a naturalizmus

V druhej polovici 19. stor.
Dochádza k zanikaniu feudálnych a upevňovaniu kapitalistických vzťahov. Ekonomické, ľudské, morálne a citové vzťahy sa zmenili. Rozvýja sa priemysel a prírodné vedy. Ich rozmach ovplyvnil i filozofické myslenie, nejmä pozitivizmus (August Comte), ktorý vyzdvihoval konkrétne ľudské poznanie, objektívnu analýzu prírodných a spoločenských javov. Pred ním stála úloha zobraziť túto skutočnosť. Bolo treba zachytiť celú spoločnosť, ukázať ľudí v nových vzájomných vzťahoch. Metódu umeleckého poznania, založenú na analýze charakteru v jeho historicko-spoločenských súvislostiach nazývame realistickou.Realizmus popiera estetické princípy romantizmu, ale súčasne naň nadväzuje. Zobrazuje postavy zo všetkých spoločenských vrstiev, všedný život na základe spoločenskej i autorskej skúsenosti, venuje pozornosť súčastnosti.
Vo vývine realizmu sa zvyknú rozlišovať tri etapy (hranice medzi nimi nie sú ostré, často prechádzajú aj vnútri diela jedného spisovateľa):
1. Opisný realizmus realisticky zobrazovanú skutočnosť nehodnotí, ak využíva komičnosť, tak iba na úrovni humoru.

2. Kritický realizmus realisticky zobrazovanú skutočnosť kriticky hodnotí, často v ňom nachádzame iróniu a satiru.

3. Naturalizmus (naturalis = prírodné) do krajnosti dovádza teoretické predpoklady realizmu. Myšlienka determinizmu (určenia) zosilnela u naturalistov natoľko, že človek bol až mechanicky chápaný iba ako súčasť prírody, kedy ním zmietajú pudy a presadzujú sa v ňom dedičné sklony ku zvrátenosti, k zločinnosti, a pod. Umelec ako keby bol iba pozorovateľom, ktorého hlavnou povinnosťou je objektívne zaznamenávať skutočnosť. Nástup naturalizmu v literatúre znamená román Germinie Lacerteuxová bratov Edmonda a Julesa Goncourtovcov.

Realistické umenie
Sa obracalo ku vecne a prakticky uvažujúcemu človeku, skeptickému voči ideálu a voči hodnotám abstraktným, dôverujúcemu vlastnej empirickej skúsenosti. Tomuto vnímateľovi mala realistická fikcia poskytovať dojem, že sa prostredníctvom čítania stáva pozorovateľom ,,obrazu", ktorý sa mu predkladá. Realistická fikcia si dodáva vierohodnosti aj tým, že dbala na motiváciu (zdôvodnenie) ľudského jednania. Mravne a ideovo výchovnú zámernosť svojho obrazu realista skrýva.


Uplatňuje zvláštnu taktiku
Čitateľ má pri čítaní na zváženie skutočnosti, ktoré mu autor predkladá ako svedectvo. K záveru má prísť vlastým úsudkom. Vo zvýšenej miere apeluje na čitateľov úsudok humor. Vyhľadávaným hrdinom realistickej literatúry sa stal človek obyčajný a na prvý pohľad jednoduchý. Taktiež priestory, príbehy a zážitky s hrdinom spojené sa viazali na tok všedného života. Pretože spisovateľom realistického smeru išlo o spoločenské sebapoznanie a vôľu k náprave, mávali ctižiadosť budiť dielom čo najširšiu ozvenu. Spisovateľ chápal lierárnu tvorbu ako zárobkovú činnosť, porovnateľnú s remeslom, s podnikaním a s akýmkoľvek ďalším typom prakticky užitočnej práce (francúzsky spisovateľ Honoré de Balzac písal niekoľko rokov ,,čierne" romány, viazaní k tejto námedznej práci zmluvami). Záležalo na spisovateľovej sociálnej situácii a na spoločenskom prostredí, či dbal viac na sociálne obrodné poslanie svojho diela, alebo na jeho umeleckú objavnosť, či bol ochotní riskovať popularitu,alebo ju dobívať. Voči čitateľovi sa autor správal ako sprostredkovateľ životnej pravdy.



Zodpovednosť si ukladal za to, aby v zdanlivo jednoduchom objavoval doposiaľ nerozpoznané hodnoty a možnosti. Pre realistu je nenápadné a obvyklé buď plné pôvabu a zmyslu, alebo nebezpečné a degradujúce. Takto figuruje všednosť v satire a v naturalistickom románe. Vďačnú príležitosť k umeleckému objavovaniu všednosti poskytoval realistovi detský hrdina.Na ňom sa mohlo sledovať rozvíjajúce pozorovanie a chápanie sveta, sprevádzané ,,naivitou", bezprostrednosťou i citovou účasťou. Niekedy na osudoch detí a dorastajúcej mládeže demonštroval vykorisťovateľskú podstatu súkromného vlastníctva sveta (v románe Charlesa Dickensa Oliver Twist, David Copperfield). Realistická literatúra taktiež vytvorila celú galériu ženských typov všetkých spoločenských vrstiev a tried. Neraz práve milostné príbehy podané realistami pobúrili verejnú mienku tým, ako odhaľovali sféry spoločenskej morálky.

V duchu zásady, že pravdivé je to, čo je konkrétne a zmyslovo vnímateľné, sa realisti sústreďovali na určité prostredia (spoločenské aj krajinné),ktoré dôverne poznali buď ako tamojší rodáci, alebo zo svojho pôsobenia v mieste, prípadne štúdiom z potreby diela. Snažili sa vystihnúť svojráz určitých oblastí.

Základný vývojový rytmus (najzreteľnejší vo francúzskej literatúre) možno schematicky popísať takto:
Od tridsiatych rokov nástup realizmu v tesnom dotyku (i spore)s romantizmom. Po roku 1848, tvárou v tvár dovršujúcej sa priemyselnej revolúcie, sa nová metóda šírila, aj menila. Zmeny metódy súviseli so zvyšujúcim sa pocitom bezmocnosti človeka voči spoločenskému i prírodnému určeniu. Závislosť na silách, ktoré človeka spojujú s prírodou (dedičnosť, inštinkty a pudy) a so spoločenským poriadkom (bieda, spoločenský a morálny rozvrat) zdôraznil naturalizmus. Naturalizmus i realizmus sa na sklonku 19. storočia opäť začali dovolávať činného človeka. Takto vznikli diela plodne ovplyvnené novými umeleckými smermi(literárny novoromantizmus, impresionizmus, symbolizmus, atď.)


Nové témy a nová metóda
Sa prejavili aj v žánrovej oblasti. Kým romantizmus preferuje poetické žánre a veľký rozvoj dosahuje lyrika, pre realizmus sú typické prozaické, epické a dramatické žánre: román, novela, dráma (činohra) a poviedka. V literatúre na sklonku 19. storočia začala práve poviedka konkurovať románu. Mala možnosť pružnejšie reagovať na urýchlené pomery i umenia (taktiež vyhovovala potrebám narastajúceho počtu novín a časopisov). Poviedka sa stala opakom ,,nekonečných" a ,,zdĺhavých" románov. Písali ju i mnohí románopisci (Balzac, Tolstoj).

Programovým spätím so skutočnosťou prijímal realizmus (i naturalizmus) špecifické znaky istých národných kultúr a tradícií. Taktiež jeho spoločenské funkcie boli iné, keď sa literatúra včleňovala do národne oslobodzovacieho hnutia (ako to bolo v poľskom pozitivizme, v Čechách i u nás), a iné v spoločnosti s vlastnou štátnosťou (v Anglicku, Francúzsku, Rusku). Odlišné bolo aj tempo vývoja a intenzita, s akou sa realizmus a naturalizmus v tej ktorej literatúre rozvinul. Samo ,,oneskorenie" však neznamená v žiadnom smere diskvalifikáciu. Naopak mohlo viesť ku vzniku veľmi originálnych hodnôt a diel.

Anglický realizmus
V Anglicku sa realizmus prejavil v prvej národnej literatúre. Literárnym predchodcom (anglického) realizmu bola románová tvorba obdobia osvietenstva a preromantizmu (Daniel Defoe, Jonathan Swift, Laurence Sterne, Samuel Richardson). Počiatky realizmu sú spojené s romantizmom.

Sestry BRONTEOVÉ (Charlote a Emily)
Charlote (1816 - 1855) sa stala známou románom JANA EYROVÁ (1847). Je to romanticko - realistický príbeh siroty, jej lásky i prekážok s ktorými sa musela boriť. Emily (1818 - 1848) sa preslávila románom BÚRLIVÉ VÝŠINY (1847) v ktorom na pozadí romantickej scenérie realisticky zobrazuje vzťah medzi ľuďmi na anglickom vidieku.

Charles DICKENS (1812 - 1870)
Narodil sa v chudobnej rodine úradníka, ktorého pre dlhy uväznili. Na toto poníženie Dickens nezabudol do smrti. Ako 10-ročný začal pracovať v továrni. Vzdelanie získaval ako samouk. Neskôr sa stal zapisovateľ na súde a reportérom. Súčasne začal aj literárne tvoriť. V prvom románe PAMATI RODU PICWICKOVCOV (1836 - 1837) vo voľne pospájaných príbehoch zobrazuje putovanie Pána Picwicka a jeho troch priateľov po anglickom vidieku so zámerom lepšie poznať život. Picwick je typ dobráka, čudáka, ktorý chce naprávať krivdy, ale pretože je nepraktický rojko, často sa dostáva do komických situácií. Jeho sluha Sam Weller sa riadi zdravým sedliackym rozumom. Opisy dobrodružstiev na ceste sa striedajú s kritikou anglického zákonodarstva a sociálnej nespravodlivosti.

Významné miesto v Dickensových románoch
Zaberajú problémy výchovy detí. Pokrytectvo spoločnosti odhaľoval v románe OLIVER TWIST (1838), ktorý je obžalobou anglickej zaostalosti v sociálnych otázkach. Na osudoch osirelého chlapca, prežívajúceho veľa trpkosti a ponižovania, vniká do prostredia najnižších londýnskych vrstiev. Román DAVID COPPERFIELD (1850) má autobiografické črty. Autobiografické prvky nachádzame aj v románe MALÁ DORITKA (1857), kde skromná a pracovitá Anna je oporou rodiny, ktorej sebavedomý otec sa dostáva do väzenia pre dlžníkov. Popularitu medzi čitateľmi si získal Dickens aj svojimi VIANOČNÉ KNIHY (1845 - 1848) - rozprávkami, ktoré verejne prednášal. Popri ostrej kritike je Charles Dickens aj humoristickým spisovateľom. Jeho humor však často prechádza do ostrej satiry.

Ruský realizmus
Rusko bolo izolované od sveta, nevoľníctvo brzdilo rozvoj buržoázie. Šírili sa roľnícke nepokoje. V mestách prekvitalo úplatkárstvo, karierizmus, pokrytectvo a udavačstvo. Vzelaní ľudia si kládli otázku, kam speje Rusko. Budúci osud krajiny sa stal hlavným problémom doby. Spoločenské nedostatky sa odrazili aj v umeleckej tvorbe, ktorá sa odkláňala od romantizmu smerom k realizmu (prechodní autori: Puškin, Gogoľ), ktorý vychádzal z francúzskej literatúry. Bol prínosom psychologických myšlienok do literatúry.

Alexander Sergejevič PUŠKIN (1799 – 1837)
Je najvyšším prejavom spoločenského, poitického a umeleckého pokroku v prvej polovici 19. stor. Je prvý z ruských spisovateľov, ktorých význam ďaleko prerástol hranice Ruska.

Puškin bol básnik, prozaik i dramatik. Jeho dielo sa stalo svojráznou encyklopédiou ruského života. Dodnes je považovaný za najlepšieho ruského básnika. Pochádzal zo starej šľachtickej rodiny. V mladosti intenzívne prežíval európska národnooslobodzovacie hnutia. Priatelil sa s vodcami dekabristického povstania. Pre svoje politické básne bol v r. 1820 poslaný do vyhnanstva na Kaukaz až do roku 1826 – mohol sa vrátiť do Petrohradu. Do smrti však zostal pod policajným dozorom a sám cár cenzuroval jeho diela. Nedôstojné postavenie, atmosféra plná intríg a ohovárania ho napokon dohnala k súboju, v ktorom bol zabitý.



Do jeho realistickej tvorby patrí veršovaný román EUGEN ONEGIN (1833)
Ktorý sa vyznačuje prostým dejom o neopätovanej láske a zradenom priateľstve, kontrastuje s vnútornou zložitosťou hrdinov. Hlavný hrdina Eugen žije prázdnym životom (charakter ,,zbytočného človeka“). Je akýmsi predstaviteľom ruského byronizmu. Znechutený životom Petrohradskej spoločnosti odchádza na vidiek, aby našiel pokoj a zmysel života, ale do pokojného vidieckeho života vnáša nepokoj. Rojka z majicherného dôvodu zabíja v súboji a taktiež odmieta lásku Tatiany (jediná pozitívna postava – ideál citovo bohatej a mravne zodpovednej ženy). Zmyslom románu je zobrazenie charakteru a osudu Eugena, ktorý nič nevytvoril a predsa bol unavený, ktorý neprešiel žiadnym presvedčením a stal sa negativistom. Puškin mal v úmysle doviesť hrdinu do cynizmu a skepsy medzi šľachtických rebelov a s nimi buď pod šibenicu, alebo do vyhnanstva, ale dielo nebolo dokončené.

Aj v prozaických dielach so Puškin vyrovnáva s problémom pozitívneho zmyslu života.

Medzi skvost ruskej literatúry patrí aj fantastická novela PIKOVÁ DÁMA (1833)
Hrdina Herman je v honbe za osobným čťastím ochotný zapredať sa nadprirodzeným silám a dopustiť sa zločinu. Puškin v tejto novele stavia proti sebe dva svety – upadajúci svet petrohradských aristokratov (stará kňažná, mladí šľachtici a pod.) a mladých ľudí prinútených sa prebíjať na spoločenské výslnie. Herman sa nevspiera proti spoločnosti a ani nie proti Bohu, ale len nechce žiť v biede a preto hľadá úspech v hre. Vynúti si násilím tajomstvo magických kariet od kňažnej, zaviní jej smrť. vkladá do hry celý svoj majetok, mŕtva sa však pomstí. Hrdina všetko prehrá a nad celou stratou zošalie.

Nikolaj Vasiljevič GOGOĽ (1809 – 1859)
Pochádzal z Ukrajiny z rodiny statkára. Vyštudoval seminár. Po štúdiách šiel do Petrohradu a živil sa prevažne literatúrou. V roku 1836 odišiel do cudziny a zvyšok života strávil v Taliansku.

Je prvým predstaviteľom realizmu v próze a dráme
Gogoľovo dielo tvoria okrem poviedok aj román MŔTVE DUŠE a drámy ako REVÍZOR, ŽENBA a HRÁČI. Vo svojich dielach zachytáva premeny ruského a spoločenského života, byrokratizmus a peňažnú morálku. Z poviedok je najznámejší cyklus PETROHRADSKÉ POVIEDKY (1835 – 1842) – uvádza na scénu malých a nenápadných ľudí. Komédia REVÍZOR (1836) – ostrá satira na spoločenské pomery, pranieruje mestských predstaviteľov, ich úplatkárstvo. Hlavná postava – úradník Chlestakov – groteskný obraz dôležitosti a skutočnej duševnej úbohosti. Vydáva sa totiž za nepravého revízora, čím okráda nič netušiacich ľudí. Skutočným revízorom je revízor Podstata – vyčíta ľuďom, ako sa nechali ľahko oklamať.

Nedokončeným románom zostal román MŔTVE DUŠE (1849)
Ruský vidiek polovice 19. stor., život ruských statkárov a vznik buržoázie. Hrdinsa románu – budúci podnikateľ Čičikov – cestuje po Rusku a od statkárov skupuje mŕtve duše. Navonok počestný a dôveryhodný občan, chcel získať majetok, bezcitný človek, ktorý si neváži mŕtvych. V statkároch autor zobrazil záporné postavy odsúdené na zánik. (Mŕtve duše =%Čičikov + tí, čo mu predávali nebožtíkov)

Lev Nikolajevič TOLSTOJ (1828 – 1910)
Študoval právo, východné jazyky, spoznal Jeana Jaquesa Rousseana. Väčšinu svojho života prežil v dedine Jasná Poľana a na sklonku jeho života mu bol osobným lekárom slovák Dr. Dušan Makovický.

Na jeho literatúru mala vplyv príroda
Je považovaný za vrcholného predstaviteľa vrcholného realizmu. Na Kaukaze napísal jedno z najväčších diel svetovej literatúry – románová epopeja: VOJNA A MIER (1863 – 1869) – zobrazil život vyššej ruskej spoločnosti v prvej tretine 19. stor.. Venuje sa vojne s Napoleonom za hranicami Ruska, vpádu francúzov do Ruska a ich konečnej porážke. Vystupujú tu literárne i historické postavy (Napoleon, Kutuzov). V románe sa striedajú pásma vojny a mieru, ale aj pásma postáv. Na princípe konfrontácie je zobrazený osobný i spoločenský život, vidiek a mesto, príroda a história, ale aj románové postavy. Je to 4-dielne dielo, zobrazuje kruté následky vojny, veľké vojny (ako keby bol autor sám pozorovateľ). Kritizuje vyššiu spoločnosť, ktorí sa zabávajú a nevšímajú si tak dôsledky. Román sa často označuje ako román – rieka.

Román ANNA KARANINOVÁ (1878)

Je pokusom riešiť spoločenské problémy v Rusku a postavenie žien. Anna sa vydala za vysoko postaveného úradníka, zoznámila sa však s mladým mužom, ktorý sa stal jej milencom, preto opúšťa svojho manžela i dieťa. Alexej Karenin sa staral iba o svoju kariéru, bál sa spoločenského škandálu. Anna sa dostáva do konfliktu so spoločnosťou, nakoľko všetci vedeli, že opustila manžela a žije s milencom. Žili preto izolovaní od okolia. Svoj život končí samovraždou.

Námetom románu VZKRIESENIE (1899) je skutočný príbeh
Porotca, šľachtic Nechľudov spozná v odsúdenej prostitútke dievčinu, ktorú kedysi zviedol. Ponúka jej manželstvo a nasleduje ju na Sibír. Ona odmieta a spojí svoj život s politickým spoluväzňom. Na príbehu viny a jej vykúpenia autor zobrazuje všetky vrstvy ľudskej spoločnosti.

Fiodor Michajlovič DOSTOJEVSKIJ (1821 – 1881)
Je zakladateľom moderného psychologického románu. Bol ťažko chorý, venoval sa viac psychologickej stránke hlavných postáv. Nevoľníci mu zabili otca a preto vo svojich dielach hľadal príčinu, prečo ľudia dokážu zavraždiť. Je vynikajúci psychológ a analytik ľudských duší. Dostal sa do väzenia.

V románe ZÁPISKY Z MŔTVEHO DOMU (1861 – 62)
Zobrazil trpkú väzenskú skúsenosť, forma denníka, osudy ľudí vo vyhnanstve na Sibíri. Ďalším románom je PONÍŽENÍ A URAZENÍ – súcit s poníženými a trpiacimi ľoďmi,

Psychologický román ZLOČIN A TREST (1866)
Je základným dielom ruskej realistickej literatúry 2. polovice 19.stor.. Člení sa ne 6 častí a epilóg. Hlavný hrdina, študent Raskoľnikov, si všíma rozpoľtenosť ľudskej duše. Ľudia – 1.neobyčajní, ktorí vládnu, 2.obyčajní, ktorí sa podriaďujú. Hrdina zavraždí starú úžerníčku a jej sestru. Je presvedčený, že nezabil človeka, ale princíp. Nakoniec sa priznáva a odchídza na nútené práce. (výčitky svedomia – trest, Sibír – vykúpenie)

Román IDIOT (1868)
Hrdina chce prekonávať zlo láskou, ale jeho snaha stroskotá. Dostojevskij je zakladateľom moderného psychologického románu. Jeho umelecká tvorba podstatne ovplyvnila vývin svetovej prózy.

Francúzsky realizmus
Francúzsko – peniaze, snaha dostať sa do vyššej spoločnosti. Vzniká kritický realizmus – ľudia v nových vzťahoch.

STENDHAL (1783 – 1842)
Vlastným menom Henri Beyle. Mal veľmi pohnutý život a odpor voči uzavretej spoločnosti. Bol významným esejistom a prozaikom, nepriateľom aristokracie. Napísal Napoleonov životopis. Jeho tvorba je ovplyvnená jeho rušným životom a tvorí svojim dielom prechod medzi romantizmom a realizmom. Román ČERVANÝ A ČIERNY (1830) – zobrazuje pomery vo Francúzsku v prvej polovici 19. storočia, hlavný hrdina Julien Sorel je ctižiadostivý mladý muž, ktorý skoncuje s chudobou a stane sa dôstojníkom. Neskôr po Napoleónovej porážke sa dáva na kňazskú dráhu, pomocou šarmu si získava ženy. Dostáva sa pred súd (po postrelení svojej milenky) – odmieta milosť a obviňuje spoločnosť. Odsúdia ho na trest smrti a popravia (čierna – kňažstvo, spoločnosť, červená – armáda, túžba po živote). Námety zidealizovanej talianskej renesancie priniesol do 20. rokov 19. storočia v románe KARTÚZA PARMSKÁ. Mladý šľachtic Fabricio, plný ideálov utečie z domova a pridá sa k Napoleonovi. Po porážke pri Waterloo sa vracia do Talianska. Po štúdiách sa dostáva do nyjvyššej spoločnosti. Fabricio je vášnivej povahy, čo spôsobuje aj príčinu jeho pádu. Život končí v kláštore, nakoľko dochádza k názoru, že svet je skorumpovaný, preto sa chcel od neho oddeliť.
Stendhalovi hrdinovia sú ľudia vášniví, nepoddajní v konflikte s úzkoprsou spoločnosťou. Stendhal je zásadný odporca kvetnatosti štýlu. Chcel stručne vyjadriť myšlienky, jeho črtou bol odpor voči spoločnosti.

Honoré de BALZAC (1759 – 1850)
Zakladateľ kritickorealistického románu vo francúzskej literatúre. Pochádzal z vidieckej rodiny, túžil preniknúť do aristokratickej spoločnosti. Vo svojom živote chcel len písať, vrcholí ním francúzsky realizmus. Zomral predčasne ako vyčerpaný a nedocenený.

Cyklus ĽUDSKÁ KOMÉDIA
Je zložená z vyše 90 románov a poviedik, ktoré zobrazujú francúzsku spoločnosť 19. stor.. Autor rozdelil cyklus na Štúdie mravav – osvetľuje sociálne účinky, Filozofické štúdia – vykresľuje príčiny spoločenských síl a Analytické štúdie – vykresľuje princípy všetkého diania vo svete. Vystupuje tu viac ako 2500 postáv. Štúdie mravov sú najrozsiahlejšie a nachádza sa v nich aj román OTEC GORIOT, ktorý je skľučujúcim príbehom ľudskej bezcitnosti. Bohatý obchodník žije len pre svoje dcéry. Pomohol im dostať sa do vyšších kruhov. Sám sa presťahuje do chudobného penziónu, platí za ne dlhy a sám ochudobnie. Okolie ním opovrhuje. Jediný, kto s ním súcití je študent Rastignac. Otec Goriot zomiera opustený.

Najznámejším z cyklu filozofické štúdie je ŠAGRÉNOVA KOŽA – mladý šľachtic chce skoncovať so životom. Starinár mu daruje zázračnú osliu kožu, ktorá splní všetky jeho želania. Stane sa bohatým, ale koža sa zmenšuje, tým sa mu kráti život. Zomiera zo strachu pred smrťou.

Gustave FLAUBERT (1821 – 1880)
Zobrazuje psychickú krízu človeka vo vtedajšej spoločnosti. Najznámejším románom je román PANI BOVARYOVÁ (1856) – žena romanticky túžiaca po láske. Chcela dosiahnuť to, čo v živote prepásla (muži + milosné dobrodružstvá). Nachádza si milencov, ktorí ju opúšťajú. Končí život samovraždou. Jej manžel postupne zničený jej neverou umiera. Kritika považovala dielo za vzor realistického románu.
Ďalším románom z jeho tvorby je autobiografický román CITOVÁ VÝCHOVA (1869) – nenaplnená láska študenta k vydatej žene, zobrazuje tu politické udalosti po roku 1848, sklamania z veľkých snov a túžob.

Flaubert so svojimi dielami predznamenáva naturalizmus.
Guy de MAUPASSANT (1850 – 1893)
Bol najvýznamnejším francúzskym novelistom a románopiscom. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, študoval právo, písal eseje a kritické články, zobrazoval jednoduchých ľudí, na malom priestore zobrazoval mnohé ľudské charaktery. Zobrazoval hlbokú psychológiu človeka, jeho diela : romány – osudy z lepšieho prostredia, poviedky – z nižších spoločenských vrstiev. Hoci debutoval poéziou, známym sa stal vďaka prózam.

V spoločensko-kritickom MILÁČIK (1885)
Románe zobrazuje mladého karieristu, ktorý sa vďaka ženám dostane do vládnucich kruhov. Román MONT ORIOL je realisticko-satirický obraz života vyššej spoločnosti. Na živote rôznorodých postáv (sedliaci, aristokrati) zosmiešňuje honbu za majetkom. Okram realistických próz (GUĽôČKA, MONT ORIOL) bol Maupassant autorom viacerých romantizujúcich poviedok, ktoré vyšli v zbierke FANTASTICKÉ POVIEDKY