rakúsko a mestá 2

Rakúsko je v súčasnosti neutrálny štát strednej Európy s približne ôsmimi miliónmi obyvateľov a rozlohou skoro 84 tisíc km².


Ale boli časy, keď Rakúsko hralo dôležitejšiu rolu v Európe ako dnes. V 16. storočí vytvoril Karol V. habsburgskú ríšu „nad ktorou slnko nikdy nezapadalo“.


Veľký vplyv

Malo Rakúsko ešte za čias Márie Terézie (vládla 1740-1780), ale odvtedy jeho sila upadala. Oberali ju o ňu najprv Napoleon a potom postupne zjednotené Nemecko, ktoré prebralo prím medzi nemecky hovoriacimi krajinami. Túžba Habsburgovcov opäť sa dostať na výslnie európskej politiky priviedla monarchiu v Rakúsku k zániku. Skončila spolu s porážkou Trojspolku v prvej svetovej vojne. Rakúsko bolo zredukované na nemecky hovoriace územia, 12. novembra 1918 bola vyhlásená Nemeckorakúska republika. Názov štátu sa na nátlak víťazných mocností v júli 1919 zmenil na Rakúsko. Tak vznikla v Rakúsku prvá republika.

V prvých voľbách r. 1919

Zvíťazili sociálni demokrati. Protiklady medzi mestským a konzervatívnym vidieckym obyvateľstvom boli zdrojom nepokojov, ktoré roku 1934 takmer vyústili do občianskej vojny. Spolkový kancelár Engelbert Dollfuss, úradujúci od roku 1932 vytvoril po rozpustení parlamentu a zákaze komunistickej a nacionálno-socialistickej strany autoritatívny vládny systém.


V júli tohto roku sa stal Dollfuss obeťou atentátu nacionálnych socialistov, autoritatívny režim však zostal zachovaný aj počas úradovania Kurta Schussinga. V marci 1938 nacistické Nemecko anektovalo Rakúsko (Anschluss), čo znamenalo koniec prvej Rakúskej republiky. Rakúsko bolo včlenené do Veľkonemeckej ríše a roku 1942 dostalo pomenovanie Alpen und Donaugaue (Alpské a dunajské župy).


Od marca 1945

Bola východná časť Rakúska obsadená Červenou armádou. Po skončení 2. svetovej vojny sa dostala do popredia socialistická a komunistická strana, vznikla druhá rakúska republika a predsedom dočasnej vlády sa stal sociálny demokrat Karl Renner. Od 4. júla 1945 bolo Rakúsko rozdelené na štyri okupačné zóny: britskú, americkú, sovietsku a francúzsku.


Vo voľbách v novembri 1945

Získala absolútnu väčšinu Rakúska ľudová strana (ÖVP), za spolkového prezidenta zvolili Karla Rennera. Štátna zmluva z 15. mája 1955, ktorou sa Rakúsko rozhodlo pre neutralitu, znamenala koniec okupačného režimu. Roku 1960 Rakúsku republiku prijali do rady Európy a pripojila sa k Európskemu združeniu voľného obchodu (EFTA). Roku 1970 zvolili Bruna Kreiského po prvýkrát za spolkového kancelára a v rokoch 1975 a 1979 ho v tejto funkcii potvrdili. V tomto období sa Rakúsko usilovalo plniť úlohy sprostredkovateľa v európskej politike. V novembri 1994 krajina pristúpila k Európskej únii.

Dnes je Rakúsko

Podľa článku 1 Ústavy demokratickou republikou, ktorej právo pochádza z ľudu. Rakúska republika je súčasne spolkový štát, ktorý sa skladá z ôsmich spolkových krajín (ďalej krajín) a hlavného mesta Viedne. Veľká časť rakúskej ústavy je venovaná vymedzeniu zákonodarnej a exekutívnej kompetencie Spolku a jednotlivých krajín.


V čl. 10 Ústavy sú vymenované záležitosti, v ktorých pripadá tak zákonodarstvo, ako i výkon zákonov výlučne Spolku. V ďalších článkoch sú potom uvedené veci, ktorých zákonodarstvo je záležitosťou Spolku a výkon zákonov vecou jednotlivých krajín alebo je Spolku ponechaná len zásadná zákonodarná úprava, keď krajinám prislúcha vydávanie ďalších vykonávacích zákonov, ako aj ich výkon alebo aj iný spôsob koordinácie medzi Spolkom a krajinami.


Spolkové zákonodarstvo

Vykonáva v Rakúsku Národná rada (Nationalrat) spolu so Spolkovou radou (Bundesrat) (čl. 24 Ústavy). Národná rada je volená vo všeobecných voľbách na 4 roky, a to na základe systému pomerného zastúpenia. Má 183 kresiel. Spolkovú radu reprezentuje 9 spolkových krajín v pomere zodpovedajúcom počtu ich občanov (čl. 34 Ústavy). Krajina s najväčším počtom obyvateľov vysiela 12 členov, ostatné potom primerane odstupňované až po troch členov. Členovia Spolkovej rady sú volení na dobu legislatúry krajinskými snemmi tiež v súlade pomerného zastúpenia. Ich mandát je zlúčiteľný s mandátom v Krajinskom sneme.


Návrhy zákonov

Prejednáva Národná rada ako iniciatívne návrhy alebo ako vládne návrhy. Spolková rada môže navrhovať zákony prostredníctvom spolkovej vlády. Každý zákon schválený Národnou radou je daný spolkovém kancelárovi, ktorý ho predloží Spolkovej rade. Tá môže vysloviť námietky a pripomienky k zákonu, ale ak Národná rada zotrvá na svojom pôvodnom rozhodnutí hlasovaním (t.j. nadpolovičnou väčšinou pri prítomnosti aspoň tretiny poslancov), je zákon prijatý.


Spolkový prezident

Zvoláva Národnú radu k jednému riadnemu zasadaniu v roku, ukončuje tiež jej zasadanie a môže zvolať mimoriadne zasadanie Národnej rady. Na žiadosť vlády, jednej tretiny poslancov Národnej rady alebo členov Spolkovej rady tak učiniť musí. Podľa čl. 29 Ústavy spolkový prezident môže Národnú radu rozpustiť, novozvolená Národná rada sa zíde do 100 dní po rozpustení starej. Určité prvky plebiscitnej demokracie sa prejavujú v ľudovej zákonodarnej iniciatíve (200 tisíc voličov alebo aspoň polovica voličov troch krajín).


Spolkový prezident potom môže nariadiť referendum. Iným v parlamente zriadeným neobvyklým prvkom je právo Národnej rady samú seba rozpustiť obyčajným zákonom (čl. 29 Ústavy) K prijatiu zákona Národnej rady sa vyžaduje prítomnosť jednej tretiny poslancov a nadpolovičná väčšina hlasov. Národnej rade prislúchajú okrem zákonodarstva aj ďalšie obvyklé právomoci parlamentu, ako vyslovenie súhlasu k medzinárodným zmluvám politickej povahy, prejednanie štátneho rozpočtu na návrh spolkovej vlády. Poslanci Národnej rady používajú imunitu, ktorá podľa čl. 57 odst. 6 ústavy končí dňom, keď sa zíde novozvolená Národná rada.