Radosť v Pánovi

Božie deti sú povolané predstavovať Krista, zjavovať Pánovu dobrotu a jeho milosrdenstvo... Ako nám Ježiš zjavil skutočnú Otcovu povahu, tak aj my máme Krista zjavovať svetu, ktorý nepozná jeho súcitnú lásku. Ježiš povedal: „Ako si mňa poslal do sveta, aj ja som ich poslal do sveta.“ „Ja v nich a ty vo mne..., aby svet poznal, že si ma ty poslal“ (Ján 17,18.23). Apoštol Pavel hovorí Ježišovým učeníkom: „Veď je zjavné, že ste listom Kristovým,“ ktorý „znajú a čítajú všetci ľudia“ (2 Kor 3,3.2). Ježiš posiela svetu list v každom svojom dieťati. Ak si Kristovým nasledovníkom, aj v tebe posiela list rodine, ulici, obci, v ktorej bývaš. Ježiš, ktorý prebýva v tebe, chce osloviť srdcia tých, čo ho nepoznajú. Snáď nečítajú Písmo, alebo nepočujú hlas, ktorý ich z jeho stránok oslovuje, a v jeho diele nevidia Božiu lásku. Ak si však pravým predstaviteľom Ježiša, môže sa stať, že ich privedieš k tomu, aby pochopili niečo z jeho dobroty, aby ho milovali a slúžili mu.

Kresťania sú povolaní niesť svetlo na ceste do nebeského kráľovstva. Majú odzrkadľovať svetu svetlo, ktorým ich osvecuje Kristus. Ich život a povaha by mali ľuďom pomôcť k správnej predstave o Kristovi a jeho službe. (115)

Pri zvestovaní Krista máme urobiť všetko, aby jeho služba bola taká pútavá, aká vo skutočnosti je. Kresťania, ktorí sa len mračia a sú stále zarmútení, ktorí repcú a nariekajú, nesprávne predstavujú Boha aj kresťanský život. Pôsobia dojmom, že Boh nemá záľubu v šťastí svojich detí a tým falošne svedčia o nebeskom Otcovi.

Satan jasá, keď môže zviesť Božie deti do nevery a malomyseľnosti. Raduje sa, keď vidí, že nedôverujeme Bohu a pochybujeme o jeho ochote i moci zachrániť nás. Prebúdza v nás dojem, (77) že Pán nám svojím prozreteľným vedením len škodí. Zámerne opisuje Boha ako nemilosrdného pána bez súcitu a prekrúca pravdu o ňom. Predstavivosť napĺňa falošnými myšlienkami o Bohu a namiesto toho, aby sme o našom nebeskom Otcovi poznávali pravdu, pričasto podliehame satanovmu prekrúcaniu a zneuctievame Boha nedôverou a reptaním proti nemu. Satan sa nám vždy snaží zatemniť život viery a zobraziť ho ako ťažké bremeno. No ak aj kresťan takto predstavuje náboženstvo, svojou neverou pomáha satanovej lži.

Mnohí na ceste života zotrvávajú vo svojich omyloch, pádoch a sklamaniach a ich srdcia sú plné zármutku a znechutenia. Za môjho pobytu v Európe si takto počínala istá sestra, ktorá ma vo svojej skľúčenosti listom požiadala o povzbudenie. Po jeho prečítaní sa mi v noci prisnilo, že som v nejakej záhrade, a ten, ktorý mi pripadal ako jej majiteľ, (116) ma viedol jej chodníkmi. Zbierala som kvety a tešila som sa z ich vône, kým sestra, ktorá šla popri mne, ma upozorňovala na nevzhľadné šípové kríky, ktoré jej bránili v ceste. Nariekala, no nešla za sprievodcom, ale rovno cez pichľavý porast. Žialila: „Či to nie je škoda, že taká krásna záhrada je znehodnotená tŕním?“ Sprievodca na to povedal: „Nestaraj sa o tŕnie, to ťa len poraní. Zbieraj ruže, ľalie a klinčeky.“

Nemal si aj ty vo svojej skúsenosti nejaké jasné miesta? Nezažil si vzácne chvíle, keď ti srdce rozochvievala radostná odpoveď Božiemu Duchu? Či pri spätnom pohľade do kapitol svojej životnej skúsenosti nenachádzaš aj príjemné stránky? Či nie sú Božie zasľúbenia ako voňavé kvety, čo rastú povedľa tvojej cesty? Nechceš, aby ti ich krása a pôvab napĺňali srdce radosťou?

Šípové kríky a tŕnie ťa len porania a zarmútia. Ak len toto zbieraš a ponúkaš iným, brániš svojim blížnym ísť cestou života, nehovoriac o tom, že sám znevažuješ Božiu dobrotu.

Nie je rozvážne zbierať nepríjemné spomienky minulosti – neprávosti a sklamania – hovoriť o nich a nariekať nad (78) nimi, kým nás celkom nepremôžu. V zatrpknutom človekovi je plno temnoty, pretože z duše vyháňa Božie svetlo a zatemňuje cestu iným. (117)

Vďaka Bohu za jasné obrazy, ktoré nám dal. Uvažujme o požehnaných uisteniach jeho lásky a majme ich stále na zreteli: Boží Syn odchádza z trónu svojho Otca a svoju božskú prirodzenosť odieva ľudskou prirodzenosťou, aby vyslobodil človeka z moci satana. Kristovo zástupné víťazstvo otvára ľuďom nebo a sprítomňuje im prijímaciu sieň, kde Boh zjavuje svoju slávu. Myslime na to, ako bolo ľudstvo zachránené zo záhuby, do ktorej ho vrhol hriech, premýšľajme o tom, ako ho po skúške viery priodiala Kristova spravodlivosť, ako ho povzniesla k Božiemu trónu a znova spojila s Bohom. To všetko sú témy, o ktorých máme podľa Božej vôle uvažovať.

Keď pochybujeme o Božej láske a nedôverujeme jej zasľúbeniam, zneuctievame Boha a zarmucujeme jeho Svätého Ducha. Ako by sa cítila matka, keby sa jej deti stále na ňu sťažovali, hoci celým svojím životným úsilím uprednostňovala ich záujmy a starala sa o ich pohodlie? Predstavte si, keby pochybovali o jej láske, ako veľmi by to zarmútilo jej srdce. Ako by sa cítil ktorýkoľvek rodič, keby sa k nemu takto zachovali jeho deti? A ako môže hľadieť na nás náš nebeský Otec, keď nedôverujeme jeho láske, ktorá ho viedla k tomu, že dal svojho jednorodeného Syna, aby sme mali život? Apoštol píše: „Ten, ktorý neušetril svojho vlastného Syna, ale vydal ho za nás všetkých, ako by nám nedaroval s ním všetko?“ (Rim 8,32). A predsa, koľkí svojimi skutkami, ak nie slovami, vravia: „Pán tým nemieni mňa. Snáď miluje iných, ale mňa nie.“ (118)

To všetko škodí tvojmu duchovnému životu, pretože každé pochybovačné slovo privoláva satanove pokušenia, umocňuje v tebe nedôveru a zarmucuje anjelov, ktorí ti slúžia. Keď ťa satan pokúša, nevyjadri ani slovo pochybnosti či nedôvery. Ak sa (79) odvážiš otvoriť dvere jeho našepkávaniu, tvojej mysle sa zmocní nedôvera a vzdorovité pochybovanie. Každé tvoje pochybovačné slovo ovplyvní nielen teba samého, ale bude aj semenom, ktoré vyklíči a prinesie ovocie v živote iných a možno sa už ani nepodarí zneškodniť vplyv tvojich slov. Ty sám sa možno zotavíš z pokušenia a dostaneš sa zo satanovho osídla, ale tí, čo ich zasiahol tvoj vplyv, nebudú schopní vymaniť sa z nevery, ktorú si v nich podnietil. Preto je dôležité, aby sme hovorili len o tom, čo dáva duchovnú silu a život!

Anjeli pozorne počúvajú, akú správu oznamuješ svetu o svojom nebeskom Majstrovi. Rozprávaj o Tom, ktorý žije a prihovára sa za teba pred Otcom. Keď podávaš ruku priateľovi, veleb Boha ústami i srdcom. Tým usmerníš jeho myšlienky k Ježišovi.

Všetci ľudia prechádzajú skúškami, znášajú trpký žiaľ a musia odolávať zvodným pokušeniam. Ak máš ťažkosti, nehovor o nich svojim blížnym, smrteľným ľuďom, ale ich v modlitbe predkladaj Bohu. Nech ti je pravidlom nikdy nevyjadriť ani slovo pochybnosti či znechutenia. Veľa môžeš vykonať, ak si zjasnil (119) život iných a posilnil ich úsilie slovami nádeje a úprimnej radosti.

Nejeden zdatný človek prežíva tieseň pokušenia, takže skoro padá v boji sám so sebou i s mocnosťami zla. Neznechucuj ho v jeho ťažkom zápase. Poteš ho a posilni slovami nádeje, ktoré ho povzbudia na ceste. Takto môže z teba vyžarovať Kristovo svetlo. „Nikto z nás totiž nežije sebe“ (Rim 14,7). Náš nebadaný vplyv môže iných povzbudiť a posilniť, alebo ich tak znechutiť, že ich odvráti od Krista aj od pravdy.

Mnohí majú mylné predstavy o Kristovom živote a jeho povahe. Domnievajú sa, že bol prísny a strohý, bez slnečného tepla a jasu. Takéto názory v nejednom prípade zatienia celú náboženskú skúsenosť.

Často sa vraví, že Ježiš plakal, ale že ho nikto nevidel smiať sa. Náš Spasiteľ bol skutočne Mužom bolesti a poznal zármutok, pretože (80) svoje srdce otvoril všetkým ľudským útrapám. No aj keď žil v sebazapieraní a tiesnila ho bolesť a ustarostenosť, jeho duch nebol skrúšený. V tvári nemal ani náznak zármutku a mrzutosti, ale vždy výraz pokojnej vážnosti. Jeho srdce bolo studnicou života a kamkoľvek šiel, všade prinášal pokoj a odpočinok, radosť a potešenie.

Náš Spasiteľ bol nesmierne vážny, ale nikdy nie zamračený. Život tých, čo ho nasledujú, bude vždy cieľavedomý, s hlbokým zmyslom pre osobnú zodpovednosť. Prestane ľahkovážnosť, (120) neviazaná veselosť i nerozvážne žartovanie. Ježišovo náboženstvo prináša pokoj ako tichý vodný tok. Neuháša svetlo radosti, nebráni veselosti a nezamračuje rozžiarenú, usmievavú tvár. Kristus neprišiel, aby sa mu slúžilo, ale aby sám slúžil. Keď nám srdce ovládne jeho láska, budeme nasledovať jeho príklad.

Ak sa vo svojich myšlienkach zaoberáme neláskavými a nespravodlivými činmi iných, nebudeme ich môcť milovať ako Kristus miloval nás. No ak premýšľame o Kristovej obdivuhodnej láske a súcite s nami, tým istým duchom budeme pôsobiť na iných. Mali by sme sa navzájom milovať a prejavovať si úctu bez ohľadu na chyby a nedokonalosti, ktoré musíme vidieť. Máme pestovať pokoru, nespoliehať sa na vlastné ja a byť zhovievavo nežní voči chybám iných. To odstráni všetko úzkoprsé sebectvo a urobí nás veľkodušnými a ušľachtilými.

Žalmista hovorí: „Dúfaj v Hospodina a konaj dobro, bývaj vo vlastnej krajine a zachovávaj vernosť!“ (Ž 37,3) „Dúfaj v Hospodina!“ Každý deň má svoje bremená a starosti. Ako ľahko však pri stretnutí hovoríme len o svojich trápeniach a skúškach. Do hovoru sa vkráda toľko zbytočných obáv a úzkosti, že to budí dojem, akoby sme nemali nijakého súcitného a láskavého Spasiteľa, ochotného vypočuť všetky naše prosby a kedykoľvek nám pomôcť.

Niektorí ľudia sú stále ustrašení a žijú v neustálych obavách. Každý deň ich obklopujú dôkazy Božej lásky, každý deň sa tešia (81) z darov Božej prozreteľnosti, no prehliadajú tieto prítomné (121) požehnania. Stále uvažujú o niečom nepríjemnom. Môže to však byť len nejaká drobnosť, ktorá im zaslepuje oči, aby nevideli tie veci, za ktoré majú ďakovať. Namiesto toho, aby ich ťažkosti, s ktorými sa stretávajú, viedli k Bohu, jedinému Zdroju pomoci, odlučujú ich od neho, pretože podnecujú nepokoj a mrzutosť.

Počíname si správne, keď prejavujeme takú nedôveru a sme takí nevďační? Ježiš je náš priateľ a celé nebo sa zaujíma o naše blaho. Nemali by sme dovoliť, aby nám zhon každodenného života znepokojoval myseľ a mračil čelo. Ak to dovolíme, vždy sa budeme mať nad čím trápiť a na čo hnevať. Nemali by sme sa poddávať starostiam, ktoré nás len skľučujú a unavujú, no nepomáhajú nám znášať skúšky.

Môžeš byť v práci sklamaný a mať nevyriešené problémy, no nedaj sa znechutiť, svoju starosť zver Bohu a zostaň pokojný. Pros o múdrosť, aby si svoje záležitosti spravoval rozvážne, a tým predišiel strate a pohrome. Urob všetko pre to, aby si dosiahol priaznivé výsledky. Ježiš nám zasľúbil svoju pomoc, ale počíta v nej aj s naším úsilím. Ak si sa spoľahol sa na nášho Pomocníka, no zároveň si vykonal všetko, čo si mohol, výsledok prijmi radostne.

Nie je Božou vôľou, aby jeho ľud klesal pod ťarchou ustarostenosti. Náš Pán nás však neklame. Nehovorí nám: „Neboj sa, na ceste ti nehrozia nijaké nebezpečenstvá.“ On vie, že skúšky i nebezpečenstvá tam sú a hovorí nám to jasne. Nehodlá vziať svoj ľud zo sveta hriechu a zla, ale mu ukazuje (122) útočište. Za svojich učeníkov sa modlil: „Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich zachoval od zlého.“ Hovorí: „Na svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet“ (Ján 17,15; 16,33).

Vo svojej Reči na vrchu Kristus dal svojim učeníkom vzácne naučenia o potrebe dôverovať Bohu. Tieto pokyny mali povzbudzovať (82) Božie deti všetkých vekov a dodnes je v nich plno poučenia a útechy. Spasiteľ upozornil svojich nasledovníkov na vtákov v povetrí s ich bezstarostnými štebotavými chválospevmi, pretože „ani nesejú, ani nežnú“, a láskavý Otec sa predsa o nich stará. Spasiteľ sa pýta: „Či vy nie ste omnoho viac ako oni?“ (Mat 6,26) Ten veľký Opatrovník človeka i zvieraťa otvára svoju ruku a sýti všetky svoje tvory. Jeho pozornosti neuniknú ani vtáci v povetrí. Nevkladá im potravu do zobákov, ale stará sa o ich potreby. Musia si hľadať zrno, ktoré im rozhodil. Musia si zbierať steblá na svoje hniezda. Musia kŕmiť svoje mláďatá. Spevavo plnia svoje poslanie, pretože „váš nebeský Otec ich živí“. A „či vy nie ste omnoho viac ako oni“? Či vy ako rozumné bytosti neprevyšujete svojou hodnotou nebeských vtákov? Či sa Pôvodca a Udržovateľ nášho života, Ten, ktorý nás stvoril na svoj božský obraz, nepostará o naše potreby, ak mu budeme dôverovať?

Kristus upozornil svojich učeníkov na poľné kvety, (123) ktoré bujne rastú a vyžarujú jednoduchú krásu, ktorou ich obdaril nebeský Otec ako prejavom svojej lásky k človekovi. Povedal: „Hľaďte na poľné ľalie, ako rastú.“ Krása a jednoduchosť týchto lúčnych kvetov prevyšuje aj Šalamúnovu nádheru. Najskvostnejší odev ako výtvor ľudského umenia neobstojí v porovnaní s prirodzenou nádherou a žiarivou krásou kvetov, ktoré stvoril Boh. Ježiš sa pýta: „Keď teda poľnú trávu, ktorá dnes je a zajtra ju do pece hodia, Boh tak zaodieva, či nie skôr vás, ľudia malej viery?“ (Mat 6,28.30) Ak Boh, ten neprekonateľný Umelec, dáva jednoduchým kvetom také nádherné a pestré farby, o čo viac sa postará o tých, čo sú stvorení na jeho obraz. Toto Kristovo naučenie je výčitkou ustarosteným myšlienkam a pochybám neveriaceho srdca.

Pán chce, aby všetci jeho synovia a dcéry boli šťastní, spokojní a poslušní. Ježiš hovorí: „Svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam. Nech sa vám nermúti srdce a nestrachuje!“ „Toto (83) som vám hovoril, aby moja radosť bola vo vás a vaša radosť, aby bola úplná“ (Ján 14,27; 15,11).

Štastie vyhľadávané zo sebeckých pohnútok, vyhýbajúce sa povinnosti, je nezdravé, vrtošivé a nestále. Rýchlo sa pominie a človeka nechá v samote a smútku. V Božej službe je však radosť a uspokojenie, lebo kresťan nie je opustený na neistých cestách, nie je ponechaný v mučivom žiali a sklamaní. Ak nemáme (124) radosť z tohto života, ešte stále sa môžeme tešiť z výhľadu na budúci život.

Kresťania sa však už tu môžu tešiť zo spoločenstva s Kristom – majú v ňom svetlo jeho lásky stálu útechu jeho prítomnosti. Každý krok v živote nás môže priblížiť k Ježišovi, môže nám pomôcť lepšie spoznať jeho lásku a priviesť nás ešte bližšie k blaženému domovu pokoja. Nezavrhujme teda svoju dôveru, ale majme pevnú istotu, pevnejšiu než kedykoľvek predtým. „Až potiaľto pomáhal nám Hospodin“ (1 Sam 7,12) a bude nám pomáhať do konca. Hľaďme na mohutné stĺpy, pamätníky toho, čo Pán vykonal pre naše potešenie a záchranu zo záhuby. Stále znova si pripomínajme všetky tie nežné prejavy milosrdenstva, ktoré nám Boh preukázal – zotreté slzy, zmiernené bolesti, odstránené úzkosti, rozohnané obavy, uspokojené potreby, udelené požehnania – a tým sa posilnime na všetko, čo je pred nami na poslednom úseku našej pozemskej púte.

Musíme však počítať s novými ťažkosťami v nastávajúcom boji, ale na to, čo je na zemi, ako aj na to, čo príde, smieme hľadieť v zmysle slov: „Až potiaľto pomáhal nám Hospodin.“ „Tvoja sila nech trvá, pokiaľ žiješ!“ (5 Moj 33,25) Skúška neprevýši silu, ktorú dostaneme, aby sme skúšku mohli zniesť. Chopme sa teda práce tam, kde ju nájdeme, vo viere, že nech príde čokoľvek, dostaneme silu primeranú skúške.

Zakrátko sa Božím deťom otvoria brány neba a z úst Kráľa slávy im ako (125) najkrajšia hudba zaznie: „Poďte, požehnaní môjho Otca, prijmite ako dedičstvo kráľovstvo, ktoré vám je pripravené od stvorenia sveta“ (Mat 25,34). (84)

Vtedy budú vykúpení privítaní v domove, ktorý im pripravuje Ježiš. Ich spoločníkmi tam nebudú pozemskí zločinci, luhári, modloslužobníci, nečistí a neveriaci, ale tí, čo premohli satana a z Božej milosti získali dokonalý charakter. Kristova krv ich zbavila každého hriešneho sklonu, každej nedokonalosti, ktorá ich tiesnila, a zaodiati sú jasom jeho slávy, ktorá mnohonásobne presahuje jas slnka. Mravná krása dokonalosti Kristovho charakteru vyžaruje z nich ako vzácna hodnota prevyšujúca tento vonkajší lesk. Sú bez chyby pred veľkým bielym trónom s poctami a prednosťami anjelov.

Z hľadiska slávneho dedičstva, ktoré človek môže získať, „čo človek dá ako protihodnotu za svoju dušu?“ (Mat 16,26) Môže byť chudobný, a predsa má v sebe bohatstvo a dôstojnosť, čo by mu svet nikdy nemohol dať. Človek vykúpený a očistený od hriechu, so všetkými ušľachtilými schopnosťami posvätenými Božej službe, má nevyčísliteľnú cenu. V nebi je radosť v prítomnosti Boha a svätých anjelov nad jedným vykúpeným človekom, radosť vyjadrená v piesňach svätého jasotu. (85) (126)