Quentin Tarantino: Pozdrav

Quentin Tarantino: Pozdrav
Pozdrav je najjednoduchší, najelementárnejší spolocenský kontakt, najzákladnejší
prejav zdvorilosti. Pozdravit je slušnost, odpovedat povinnost. Ale aj pre tento zdanlivo
taký jednoduchý prejav existuje vela pravidiel.
Princíp prednosti
Kto zdraví koho? V spolocenskom styku je urcený princíp prednosti. Ženy majú
prednost pred mužmi, staršie osoby pred mladšími, nadriadený pred podriadenými.
Týmto princípom sa riadia nielen pozdravy, ale prakticky všetky ostatné formy
spolocenského správania. Pozdrav je prejavom priatelstva, zdvorilosti, úcty a rešpektu
k druhému cloveku. Jeho súcastou je aj spôsob, ako ho uskutocníme. Nemá byt
nedbanlivý, ale ani prehnaný, afektovaný. Má sa vyslovovat zretelne a s úsmevom, s
vlúdnym pohladom ocí a miernym úklonom hlavy. U muža by mal byt úklon výraznejší.
Nezdravíme s cigaretou v ústach alebo rukami vo vreckách. Pre muža platí: Zdraví vždy
ženu prvý – a to dokonca aj vtedy, ak mu je podriadená. Výnimku by mohli tvorit iba
velmi mladé dievcatá, ale aj v tomto prípade, muž, ktorý chce, aby ho pokladali za
gentlemana, zdraví prvý. Povinnost pozdravit má muž mladší voci staršiemu,
podriadený voci nadriadenému. Úctu pozdravom je vhodné vzdat aj cloveku
spolocensky vyššie postavenému. Pozdrav by sme však v sporných situáciách
(napríklad, ked sa stretnú dvaja rovnako starí podnikatelia) nemali chápat ako
prestížnu záležitost (kto pozdraví prvý priznáva, že má menšie konto). Berieme to ako
príležitost dokázat svoju spolocenskú úroven (prvý pozdraví ten, kto je spolocensky
viac na výške).
Podávanie ruky
Základnou povinnostou ženy pri pozdrave je pozdrav vlúdne prijat a s úsmevom
opätovat. Pozdrav môžeme dovršit bližším kontaktom, ktorým je podanie ruky. Nie je
vhodné podávat ruku pri letmých stretnutiach, ako ani vo väcšej spolocnosti. Niektoré
národy z hygienických dôvodov taký fyzický kontakt vôbec nedovolujú. Indickým
pozdravom sú zopnuté ruky a úklon hlavy, mohamedáni sa dotknú cela a svojich prs.
Japonci sa zdravia hlbokým úklonom. V našich zemepisných šírkach je však podanie
ruky zvycajné – no nemalo by sa zneužívat (niekedy k tomu máme tendenciu). Hovorí
sa, že zo spôsobu podania a stisku ruky možno posudzovat povahu cloveka. Fakt je, že
nedbanlivé alebo mdlé podanie ruky bez pohladu do ocí pôsobí nepríjemne a akoby
usvedcovalo z nezáujmu.
Clovek, ktorému záleží na dojme, akým na svoje okolie pôsobí (z drobností sami
tvoríme vlastný obraz v druhých; to dobre vedia podvodníci najrôznejšieho kalibru,
„dobrý dojem“ a dôveryhodnost potrebujú na výkon svojej „profesie“), venuje podaniu
ruky zodpovedajúcu pozornost a naucí sa primeranému stisku. Ten nemá byt ani
nijaký, ale ani zbytocne silný ( ak zdravíte krehké kosticky dáme, nepresvedcíte ju o
svojej mimoriadnej mužnosti, ale skôr o svojej bezohladnosti alebo sklone k
vystavovaniu sa). Pri podávaní ruky platí presne opacné poradie ako pri pozdrave.
Ruku vždy podáva ako prvá osoba spolocensky významnejšia. Muž nikdy nepodáva
ruku v rukavici, žena si rukavicu môže nechat na ulici (dlhé tenké rukavicky na
vecernej spolocenskej príležitosti sa nestahujú).
Bozk
Najdôležitejší pozdrav je bozk. Okrem vášnivých bratských štátnikov sa bozkávajú iba
ludia dobre známi. Na verejnosti by sa nemali odohrávat milenecké, prípadne
manželské, ak nezostanú v zdvorilostnej podobe. Na vidieku býva dobrým zvykom, že
sa bozkávajú clenovia širokej rodiny, ked sa zídu pri výnimocných príležitostiach. Ani
vtedy sa však nebozkávajú muži: muži bozkávajú ženy, bozkávajú sa aj ženy
navzájom. Takýto priatelsko-príbuzenský bozk sa odohráva asi takto: žena podá
mužovi ruku, obaja sa k sebe priblížia tvárami, muž ženu zlahka pobozká na líce, žena
muža nebozkáva. Ak ide o dve ženy, obycajne zostáva pri lahkom dotyku líca na líce.
Blízki príbuzní alebo priatelia sa môžu pobozkat aj na ústa (nikdy nie dvaja muži), co je
však skôr otázkou potreby blízkeho kontaktu než otázkou danou normatívne.