Štátna opera Banská Bystrica * Giacomo Puccini: Tosca * Hudobné naštudovanie a dirigent Marián Vach * Réžia Martin Bendik a. h. * Scéna Aleš Votava a. h. * Kostýmy Mona Hafsahl a. h. * Zbormajster Branislav Vargic * Účinkujú M. Tomanová-Šlosiarová, L. Šarnina / S. Matis, O. Šapovalov, A. Harant a. h. / Z. Vongrey, J. Kosec a. h. a ďalší, zbor a orchester ŠO BB * Premiéra 20. 10. 2000
Štátna opera Banská Bystrica si v ostatnom desaťročí získala kredit odvážnou dramaturgiou a otvorenosťou voči nonkonformným režijným trendom. Súbor si však musí obohacovať i základný a divácky príťažlivý repertoár, takže z tohto hľadiska je najnovší návrat Pucciniho opery Tosca na banskobystrické javisko plne zdôvodnený. Navyše, dielo nedávno oslávilo svoju storočnicu, čím sa jeho frekventovanosť aj na iných operných scénach ešte zvýšila. V histórii banskobystrickej opery ide už o štvrté naštudovanie tohto pilierového opusu verizmu. Jeho októbrová premiéra zároveň otvorila 7. ročník hudobného festivalu Banskobystrické hudobné dni 2000.
Keď vedenie súboru zverilo réžiu do rúk Martina Bendika vedelo, že nová Tosca nebude tradičná, iluzívna, že naisto niečím prekvapí. Otázkou iba bolo, či sa tvorivé ambície inscenátorov premietnu do výsledku, posúvajúceho interpretačnú tradíciu diela. Napokon sa tak stalo i nestalo. Skutočne nový je Bendikov pohľad na Toscu. Odmieta pôvodný čas a priestor deja, keď príbeh presúva do obdobia prvej svetovej vojny. Motív tohto posunu možno hľadať v zámere znásobiť dramatickosť sujetu krutosťou vojnového prostredia a tým podčiarknuť brutalitu Pucciniho opery, ktorá je podľa Bendika jej dominantnou črtou. Táto premisa však prináša i výkladové problémy. Nespočívajú však v samotnom presunutí deja, čo je dnes v inscenačnej praxi vcelku bežná režisérska taktika, ale najmä v jednostrannom čítaní posolstva partitúry a ochudobnení charakterokresby ústredných postáv. Bendik sa od začiatku inšpiruje poetikou akčnosti (ani to mu však nemožno vyčítať), s výtvarníkom Alešom Votavom kreslí drsné, nepoetické prostredia, s ktorými necháva splynúť i profil samotnej Toscy. Tu však naráža na jej skutočnú povahu, na jej šľachetnosť, romantizmus, hlbokú vieru a morálne zásady. Bendik kreuje Toscu ako ženu ľahších mravov (tieto črty podčiarkujú kostýmy Mony Hafsahlovej, resp. jediný krikľavo červený, ženské vnady obnažujúci kostým), čo sa však nezlučuje s jej konaním, vzťahom k Scarpiovi a napokon ani s vraždou policajného šéfa. Ak by bola Tosca taká, ako ju navonok Bendik vykreslil, nemala by zrejme problémy urobiť Scarpiom navrhovaný "obchod".
Hoci scéna Aleša Votavu má svojej pôsobivé i praktické znaky, v určitých momentoch je zbytočne popisná. Na mysli mám zámer odhaliť v 2. dejstve mučiareň na protáli (vrátane nevkusne morbídnych kostýmov mučiteľov), ale za nadbytočné považujem aj obnaženie paralelného deja počas Cavaradossiho výsluchu. S poetikou partitúry sa ťažko znesú naturalizmy v 3. dejstve (visiaci obesenci), podobne ako trojnásobné prebodnutie Scarpiu počas aktu vraždy. Bendikova réžia akoby nepoznala mieru, stavala výlučne na brutalite a pozabudla na protikladné črty predlohy. Režisér by mal oveľa viac dôverovať partitúre, vnímať ju prostredníctvom hudobnej poetiky, mal by obnoviť svoju pokoru voči opere ako žánru. Martin Bendik sa novou banskobystrickou Toscou stotožnil s módnymi trendmi tzv. režisérskeho operného divadla, ktorý je vo svete prijímaný polemicky a úspech žne iba v prípade dokonale premyslených a zdôvodnených inscenačných postupov. To však Martinovi Bendikovi zjavne chýba.
Po hudobnej stránke sa premiéra pohybovala v medziach slušného premiéru. Znamená to asi toľko, že Marián Vach za dirigentským pultom sledoval základné rysy partitúry, k modelovaniu rafinovaných detailov sa už dostal pomenej. Ak by sa mu podarilo v orchestri upevniť precíznosť súhry, mohol by sa venovať dôraznejšiemu vypointovaniu kontrastov, docieliť širšie výrazové a farebné spektrum. Titulnú rolu na premiére stvárnila Mária Tomanová, zjavom zodpovedajúca Bendikovej provokatívnej koncepcii, avšak vokálne a technicky dlhujúca elegancii frázy, výrazovej poézii i intonačnej čistote. Dramatický tenor Alojza Haranta si poradil s vyhrotenými polohami roly, má stále isté, hoci trocha forsírované výšky, plastickosť vokálnej línie je však hlavným kameňom úrazu tohto umelca. Z trojice protagonistov iba Zoltán Vongrey ako Scarpia dal svojej postave zreteľný vokálny profil, jeho barytón i napriek lyrickej povahe znel jadrne, čisto a v každej polohe vyrovnane. Z menších úloh zaujal najmä Štefan Babjak ako Kostolník a Igor Lacko ako Angelotti