Prví evanjelisti

Apoštolovia boli členmi Ježišovej rodiny a sprevádzali ho pešky po Galilei. Spolu s ním znášali námahu a ťažkosti každodenného života. Počúvali jeho prejavy, putovali a zhovárali sa s Božím Synom a z jeho každodenných pokynov sa učili pracovať na povznesení ľudstva. Keď Ježiš slúžil veľkým zástupom, ktoré sa zhromaždili okolo neho, jeho učeníci boli s ním a boli ochotní plniť jeho priania a uľahčiť mu prácu. Pomáhali mu zoraďovať ľudí, privádzali trpiacich k Spasiteľovi a dbali o pohodu všetkých. Obzvlášť sa ujímali horlivých poslucháčov, vysvetľovali im Písmo a všemožne sa usilovali o ich duchovné blaho. Zvestovali to, čo sa sami od Ježiša naučili, a deň čo deň získavali bohatú skúsenosť. Bolo však treba, aby určité poznanie nadobudli aj z vlastnej osobnej práce. Ešte vždy potrebovali mnoho poučenia, veľkú trpezlivosť a lásku. Spasiteľ ich posielal ako svojich zástupcov, a pokiaľ bol osobne s nimi, upozorňoval ich na ich omyly, radil im a usmerňoval ich.

Učeníkov často miatli predpisy kňazov a farizejov; kým však boli s Ježišom, o svojich ťažkostiach sa radievali s ním. Objasňoval im pravdy Písma a potom to porovnával s tradíciou. Takto im posilňoval vieru v Božie slovo a veľkou mierou ich zbavil nielen strachu pred rabínmi, ale aj závislosti od tradície. (349) Vlastný príklad Spasiteľovho života bol pre výchovu učeníkov oveľa účinnejší než holé vieroučné poučky. Keď už potom nebol medzi nimi, pripomínali si každý jeho pohľad, hlas i každé slovo. V sporoch s nepriateľmi evanjelia často opakovali jeho výroky a veľmi sa tešili, keď videli, ako to pôsobí na ľud.

Ježiš si zavolal svojich dvanástich učeníkov a poslal ich po dvoch do miest a dedín. Nikto nešiel sám, ale brat s bratom a priateľ s priateľom. Tak si mohli pomáhať a vzájomne sa povzbudzovať, radiť sa, spoločne sa modliť a silnejší mohol podoprieť slabšieho. Podobne potom vyslal aj ďalších sedemdesiat učeníkov. Spasiteľ chcel, aby posli evanjelia pracovali takto. V našej dobe by evanjelizačné dielo bolo účinnejšie, keby sme sa dôslednejšie pridŕžali tohto vzoru.

Posolstvo učeníkov bolo totožné s posolstvom Jána Krstiteľa a Krista samotného: „Priblížilo sa nebeské kráľovstvo!“ Mali sa vyhnúť akejkoľvek hádke s ľuďmi o tom, či Ježiš Nazaretský bol naozaj Mesiáš, ale v jeho mene mali konať tie isté skutky milosrdenstva, aké (240) konal on. Prikázal im: „Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, démonov vyháňajte. Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte!“ (Mat 10,7.8).

Ježiš za svojho pozemského života venoval viac času uzdravovaniu chorých ako kázaniu. Jeho divy potvrdzovali pravdivosť jeho slov, že neprišiel zatratiť, ale spasiť. Predchádzala ho jeho spravodlivosť a Hospodinova sláva ho zatieňovala. Kamkoľvek šiel, šírili sa chýry o jeho milosrdenstve. Kadiaľ prešiel, všade sa uzdravení tešili z navráteného zdravia a obnovenej sily. Zbiehali sa k nim zástupy a chceli sa dozvedieť, čo Pán urobil. Jeho hlas bol často prvým zvukom, ktorý nejeden z uzdravených počul; jeho meno v mnohých prípadoch bolo prvým slovom, ktoré pery dosiaľ nemé vyslovili. Jeho tvár bola prvým zjavom, ktorý bývalí slepci uvideli. Prečo by Ježiša nemali milovať a dobrorečiť mu? Mestami a dedinami prechádzal ako živý prúd, ktorý všade prináša život a radosť.

Kristovi nasledovníci majú pracovať podobne. Máme nasycovať hladných, zaodievať nahých, potešovať trpiacich a zarmútených, slúžiť zúfalým a povzbudzovať tých, čo stratili nádej. Tak sa aj pri nás splní zasľúbenie: „Tvoja spravodlivosť pôjde pred tebou a sláva Hospodinova pôjde za tebou“ (Iz 58,8). Kristova láska prejavená nesebeckou službou zasiahne priestupníka účinnejšie ako meč alebo súdny dvor. (350) Tie sú síce nutné, aby priestupníkov zákona patrične zastrašili, ale láskyplný misionár môže urobiť oveľa viac. Pokarhané srdce sa často zatvrdí, mäkne však pod dotykom Kristovej lásky. Misionár môže ľudí zbavovať nielen chorôb telesných, ale hriešnika môže viesť k tomu veľkému Lekárovi, ktorý vie aj dušu očistiť od malomocenstva hriechu. Boží hlas má prostredníctvom verných služobníkov osloviť nešťastných, chorých a tých, ktorých trápili zlí, nečistí duchovia. Pôsobením ľudí sa chce stať utešiteľom, akého svet nepoznal.

Učeníci mali na svojej prvej misijnej ceste ísť najprv „za ovcami, ktoré sa stratili z domu Izraela“ (Mat 10,6). Keby boli už teraz kázali evanjelium pohanom alebo Samaritánom, mohli by stratiť vplyv medzi Židmi. Vyvolali by predsudky farizejov a boli by sa dostali do sporu, ktorý by ich odradil od ďalšej práce. Ba aj samotní apoštoli len pomaly chápali, že evanjelium treba zvestovať všetkým národom. Kým si túto pravdu sami neosvojili, neboli pripravení na prácu medzi pohanmi. Keby boli Židia prijali evanjelium, Boh ich mohol poslať ako svojich vyslancov k pohanom. Preto mali túto zvesť počuť prví.

Kdekoľvek Kristus pôsobil, všade boli ľudia, čo si boli vedomí svojich nedostatkov, ktorí mali hlad a smäd po pravde. Nadišiel čas, (241) aby zvesť o jeho láske počuli aj tieto roztúžené srdcia. K nim mali učeníci ísť ako jeho zástupcovia. Veriaci ich mali pokladať za učiteľov povolaných Bohom, a po Spasiteľovom odchode nemali zostať bez duchovných radcov.

Pri tejto prvej ceste mali učeníci ísť len ta, kde Ježiš bol už pred nimi a kde mal priateľov. Na cestu sa mali pripraviť čo najjednoduchšie. Nebolo im dovolené nič, čo by myseľ odvádzalo od veľkého diela, čo by prebúdzalo odpor ľudu a prekážalo im v ďalšej práci. Ani obliekať sa nemali ako náboženskí učitelia. Svojím zovňajškom sa nemali ničím líšiť od jednoduchých vidiečanov. Nemali vchádzať do synagóg a zvolávať ľud k verejnej bohoslužbe, mali pracovať podomovým spôsobom. Nemali mariť čas zbytočným pozdravovaním alebo besedovaním, smeli však prijať pohostinstvo ľudí, ktorí boli ochotní uvítať ich ako samého Krista. Do príbytku mali vojsť s prívetivým pozdravom: „Pokoj tomuto domu!“ (Luk 10,5). Dom, v ktorom apoštolov prijali s posolstvom Kristovho pokoja, mal byť požehnaný ich modlitbami, (351) chválospevmi a rozjímaním slov Písma v rodinnom kruhu.

Učeníci mali zvestovať pravdu a pripravovať cestu svojmu Pánovi. Zvestované posolstvo bolo slovom večného života a podľa toho, ako ho kde prijali či zavrhli, rozhodovalo o večnom určení. Vážnosť tohto posolstva malo zvýrazniť aj Ježišovo napomenutie učeníkom: „Ak vás niekto neprijme, ani nebude počúvať vaše slová, odíďte z toho domu alebo mesta a straste si prach z nôh. Amen, hovorím vám: V deň súdu bude ľahšie sodomskej a gomorskej krajine, ako onomu mestu“ (Mat 10,14.15).

Ježiš pri pohľade do budúcna vidí rozsiahle priestory pre svedeckú službu učeníkov po jeho odchode. Prorockým videním pozoruje skúsenosti svojich služobníkov vo všetkých dobách až do svojho druhého príchodu. Nasledovníkov upozorňuje na nevyhnutné boje, no odhaľuje im aj podstatu a plán celého zápasu. Odkrýva im nebezpečenstvo, ktoré ich čaká, a nezamlčuje nutnosť sebazapierania. Všetko majú dobre zvážiť, aby ich nepriateľ nemohol prekvapiť. Nebudú bojovať proti telu a krvi, ale proti „kniežatstvám a mocnostiam“, proti „vládcom tohto temného sveta“, proti „zloduchom v nebeských sférach“ (Ef 6,12). Kristovi nasledovníci musia bojovať proti nadprirodzeným silám, ale zabezpečená im je aj nadprirodzená pomoc. V tejto armáde sú všetky nebeské bytosti, a to nielen anjeli. Sám Duch Svätý, zástupca Kniežaťa vojska Hospodinovho, prichádza viesť tento boj. Nech by našich slabostí bolo koľkokoľvek a nech by naše hriechy a poblúdenia boli akokoľvek ťažké, Božia milosť je (242) pripravená všetkým, čo ju hľadajú so skrúšeným srdcom. Moc Všemohúceho posilňuje tých, čo dôverujú v Boha. (352)

Ježiš povedal: „Posielam vás ako ovce medzi vlkov, buďte teda opatrní ako hady a úprimní ako holubice“ (Mat 10,16). Kristus sám nezatajil ani slovo pravdy, no túto pravdu vždy zvestoval s láskou. V styku s ľuďmi bol krajne ohľaduplný, rozvážny a láskavo pozorný. Nikdy nebol bezohľadný, zbytočne prísny, nikdy neranil citlivého človeka. Nesúdil ľudskú slabosť. Neohrozene karhal pokrytectvo, neveru a neprávosť, no pritom mal slzy v očiach. Plakal nad Jeruzalemom, mestom, ktoré tak miloval a ktoré neprijalo toho, ktorý je Cesta, Pravda a Život. Zavrhli ho, Spasiteľa, kým on ich tak úprimne miloval, že mu od žiaľu puklo srdce. Každý človek mu bol vzácny. Hoci bol vždy nebesky ušľachtilý, vľúdne sa skláňal ku každému dieťaťu Božej rodiny. V každom človekovi videl padlého jednotlivca, ktorého prišiel zachrániť.

Kristovi služobníci nemajú konať podľa sklonov svojho prirodzeného srdca. Musia žiť v úzkom spojení s Bohom, aby pri rozporoch nevzbĺkli a neodpovedali návalom nevhodných slov, ktoré nemožno prirovnať k rose či tichému dažďu, čo zvlažuje vädnúce rastliny. Satan sa síce o to usiluje, to sú jeho spôsoby. Drak je rozhnevaný; hnevom a obžalobou sa totiž prejavuje satanský duch. Boží služobníci majú však predstavovať Pána. On chce, aby uplatňovali len nebeskú menu, pravdu, ktorá nesie jeho obraz a pečať. Zlo majú premáhať Kristovou mocou. Ich silou je jeho sláva. Stále majú mať na zreteli jeho láskavú povahu. Potom môžu zvestovať evanjelium Božím spôsobom, uvážlivo a láskyplne. Duch, ktorý aj vo vyzývavom prostredí zostane zdvorilý, výraznejšie svedčí o pravde než sebapresvedčivejší dôvod.

Tí, čo sa dostávajú do sporu s nepriateľmi pravdy, nestretávajú sa len s ľuďmi, ale so satanom a jeho pomocníkmi. Nech pamätajú na Spasiteľove slová: „Posielam vás ako baránkov medzi vlkov“ (Luk 10,3). Mali zostávať v Božej láske a zostať pokojní aj v prenasledovaní. Pán ich vyzbrojí. Jeho svätý Duch ovplyvní ich myseľ a srdce, takže nebudú vnímať zavýjanie vlkov. (353)

V ďalšom poučení povedal Ježiš učeníkom: „Majte sa na pozore pred ľuďmi!“ (Mat 10,17). Nemali príliš dôverovať ľuďom, ktorí nepoznajú Boha, a nemali sa s nimi radiť; tým by dávali príležitosť satanovým pomocníkom. Ľudské výmysly často odporujú Božím plánom. Tí, čo budujú Hospodinov chrám, majú stavať podľa Božieho vzoru, ktorý bol zjavený na Sinaji. Ak sa Boží služobníci spoliehajú na radu ľudí, ktorých nevedie Duch Svätý, zneuctievajú Boha (243) a zrádzajú evanjelium. Boh pokladá svetskú múdrosť za bláznovstvo. Kto sa na ňu spolieha, iste zablúdi.

„Budú vás totiž vydávať do moci súdov... aj pred vladárov a kráľov vás budú vodiť pre mňa, aby ste vydali svedectvo im, aj pohanom“ (Mat 10,17.18). Prenasledovanie pomôže rozšíriť evanjelium. Kristovi služobníci budú postavení pred mocných tohto sveta, ktorí by inak nemali možnosť poznať pravdu evanjelia. Týmto ľuďom bola pravda predstavená v nesprávnom svetle. Počuli len falošné obžaloby proti viere Kristových učeníkov. Jej pravú podstatu poznajú často len zo svedectva tých, čo sú za svoje presvedčenie vypočúvaní. Pri výsluchu obžalovaní odpovedajú a sudcovia musia svedectvo vypočuť. Boh milostivo pomôže svojim služobníkom, aby dôstojne obstáli aj v najtiesnivejších situáciách. Ježiš hovorí: „V tej chvíli vám bude dané, čo máte povedať. Veď to budete hovoriť nie vy, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás“ (Mat 10,19.20). Duch Boží osvecuje myseľ svojich služobníkov a pravda sa bude zvestovať dôstojne Božou mocou. Nepriatelia pravdy budú obviňovať a utláčať učeníkov. Božie deti však majú v utrpení, ba aj pod trestom smrti zjavovať krotkosť svojho božského Vzoru. Tým vynikne rozdiel medzi satanovými služobníkmi a predstaviteľmi Krista. Spasiteľ bude vyvýšený pred vládcami i ľudom.

Učeníci neboli obdarení odvahou a statočnosťou mučeníkov, kým to nepotrebovali. Potom sa splnilo Spasiteľovo zasľúbenie. Keď Peter a Ján vydávali svedectvo pred veľradou, ľudia „sa veľmi čudovali, spoznali ich, že boli s Ježišom“ (Sk 4,13). O Štefanovi čítame, že „všetci, čo sedeli vo veľrade, uprene naňho hľadeli a videli, že jeho tvár je ako tvár anjela“. Ľudia „neboli schopní čeliť múdrosti a duchu, ktorým hovoril“ (Sk 6,15.10). Aj Pavel píše o svojom výsluchu na cisárskom dvore: (354) „Keď som sa prvý raz bránil, nebol pri mne nik; všetci ma opustili... Ale Pán stál pri mne a posilňoval ma, aby sa cezo mňa naplnilo ohlasovanie a aby ho počuli všetky národy; a bol som vyslobodený z tlamy leva“ (2 Tim 4,16.17).

Kristovi služobníci si pre výsluch nemali pripravovať nijakú reč. Ich príprava mala spočívať v každodennom skúmaní prevzácnych právd Božieho Slova a v modlitebnom utvrdzovaní sa vo viere. Pri súdnom výsluchu im mal Duch Svätý pripomenúť tie pravdy, ktoré v danom okamžiku budú najvýstižnejšie.

Každodenné sústredené poznávanie Boha a toho, ktorého poslal, Ježiša Krista, človeka duchovne posilní a upevní. To, čo usilovným skúmaním Písma získa, ozve sa v pravý čas. Ak však niekto zanedbal príležitosti poznať Kristove slová a moc jeho milosti v súžení neokúsil, (244) nemôže očakávať, že Duch Svätý mu niektoré z týchto slov pripomenie. Denne mal slúžiť Bohu celým srdcom a potom mu dôverovať.

Nenávisť voči evanjeliu mala byť tak vzdorovitá, že nemala brať ohľad ani na najjemnejšie pozemské zväzky. Kristových učeníkov mali nepriatelia zrádzať a na smrť vydávať sami rodinní príslušníci. „Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno, ale kto vytrvá do konca, bude spasený“ (Mar 13,13). Spasiteľ im prikázal, aby sa prenasledovaniu zbytočne nevystavovali. On sám často z jedného miesta šiel na iné, aby unikol prenasledovateľom. Keď ho zavrhli v Nazarete, kde ho jeho spolurodáci chceli zabiť, odišiel do Kafarnauma, kde ľud bol jeho učením udivený, „lebo jeho slovo malo moc“ (Luk 4,32). Podobne ani jeho služobníci nemali v prenasledovaní zmalomyseľnieť, ale vyhľadať iné miesto, kde by mohli ďalej pracovať pre záchranu ľudí.

Služobník neprevyšuje svojho pána. Ak nebeské Knieža nazvali Belzebubom, takisto nesprávne predstavia aj jeho učeníkov. V každom nebezpečenstve majú zostať verní zásadám a odvrhnúť každú neprávosť. Nesmú zamlčovať pravdu a s vyznaním vyčkávať na „lepšie časy“. Boli povolaní k strážnej službe, aby ľudí varovali pred nebezpečenstvom. Kristovu pravdu treba zvestovať všetkým ľuďom slobodne a smelo. Ježiš povedal: „Čo vám hovorím potme, vravte na svetle, a čo počujete len pošepky do ucha, rozhlasujte zo striech“ (Mat 10,27). (355)

Ani samému Pánovi nešlo o pokoj za cenu ústupku. Jeho srdce oplývalo láskou k všetkým ľuďom, ale nikdy sa nezmieroval s ich hriechmi. Ľudí príliš miloval, než aby mlčal a nevaroval ich pred cestou záhuby, ktorou sa uberali; veď z nej ich prišiel vykúpiť svojou vlastnou krvou. Spasiteľovi šlo o to, aby človek bol verný sebe, verný svojmu večnostnému, vznešenejšiemu povolaniu. Podobne si majú počínať aj Kristovi učeníci a dbať, aby v snahe zamedziť roztržke neobetovali pravdu. Majú sa síce „usilovať o to, čo slúži pre pokoj“ (Rim 14,19), ale skutočný pokoj nemožno získať uhýbaním od zásad. Kto chce zostať verný zásadám, nutne prebudí odpor. Kresťanstvo, ktoré je svojou podstatou duchovné, bude vždy terčom útokov „detí neposlušnosti“. Ježiš však napomínal svojich učeníkov: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zabiť“ (Mat 10,28). Verní Boží služobníci sa nemusia báť ľudskej moci ani satanovho odporu. Zárukou ich večného života je Kristus. Obávať sa majú len preto, aby neobetovali pravdu a nesklamali dôveru, ktorou ich poctil sám Boh.

Satan sa snaží naplniť ľudské srdcia pochybnosťami. Boha im predstavuje ako prísneho sudcu. Zvádza ich do hriechu, a potom ich presviedča, že sú príliš hriešni, než aby mohli ísť k nebeskému (245) Otcovi, alebo smeli očakávať jeho súcit. Pán to všetko vie. Ježiš ubezpečuje svojich učeníkov o Božej zľutovnej láske k nim vo chvíľach najväčšej tiesne a slabosti. Ani jediný vzdych, ani jediný záchvev bolesti či zármutku neunikne, aby to nepocítilo Otcovo láskavé srdce.

Písmo nám nepredstavuje Boha na výšinách jeho svätosti ako nečinného, mlčiaceho a osamelého vládcu, ale ako Bytie medzi miliónmi svätých bytostí ochotne spĺňajúcich jeho vôľu. S každou časťou svojho vesmírneho panstva je spojený nepostihnuteľnými spojivami. Boh sa však s celým nebom zaujíma predovšetkým o tento nepatrný svet a jeho obyvateľov. Pre ich záchranu poslal svojho jednorodeného Syna. Zo svojho trónu sa skláňa a počuje volanie utláčaných. Na každú úprimnú prosbu odpovedá: „Tu som.“ Dvíha zarmútených a utláčaných. Každé naše utrpenie znáša s nami. V každom pokušení a súžení posiela svojho anjela, aby nás vyslobodil.

Bez otcovho vedomia nespadne ani vrabček na zem. Satanova nenávisť zameraná proti Bohu zasahuje každého, kto je pod starostlivým dohľadom Spasiteľa. Nepriateľ sa snaží mariť Božie dielo a so záľubou ničí (356) aj nemú tvár. Len Božia starostlivá ruka dbá o nebeské vtáctvo, aby nás obveseľovalo svojím radostným spevom. Nezabúda ani na vrabcov. „Nebojte sa teda! Vy ste cennejší ako mnoho vrabcov“ (Mat 10,31).

To znamená: Ak ma vyznávate pred ľuďmi, i ja vás vyznám pred Bohom a svojimi anjelmi. Budete mojimi svedkami na zemi. Svetu prinesiete moju spásnu milosť. Podobne budem ja vaším zástupcom v nebi. Otec nehľadí na vašu hriešnu povahu, ale vidí vás v rúchu mojej dokonalosti. Ja vám prinášam nebeské požehnanie a každý, kto ma vyznáva a chce mať účasť v mojej sebaobetavej službe pre záchranu hynúcich, k tomu sa i ja priznám ako k spoludedičovi slávy a radosti vykúpených.

Kto chce vyznávať Krista, musí ho mať v srdci. Nemôže dávať, čo neprijal. Učeníci mohli pohotovo hovoriť o vieroučných bodoch, mohli opakovať slová samého Krista, kým však nemali jeho tichosť a lásku, nemohli ho patrične vyznávať. Duch, ktorý odporuje Kristovmu Duchu, by ho len zapieral, bez ohľadu na vyznanie. Ľudia môžu zapierať Krista neuváženými a nemúdrymi rečami, nepravdivými a neláskavými slovami. Môžu ho zapierať neochotou niesť životné bremeno alebo záujmom o hriešne záľuby. Môžu ho zapierať tým, že sa nepatričným správaním prispôsobujú svetu; zapierať ho môžu názorovou neústupčivosťou, sebaospravedlňovaním, pochybnosťami, dlžníckymi starosťami a zotrvávaním v temnote. Tým všetkým môžu (246) zreteľne dávať najavo, že Kristus v nich neprebýva. On hovorí: „Toho však, kto by ma zaprel pred ľuďmi, zapriem aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach“ (Mat 10,33).

Spasiteľ pripomenul svojim učeníkom, aby sa nedomnievali, že nepriateľstvo sveta voči evanjeliu možno prekonať a že po čase odpor k nemu prestane. Povedal: „Neprišiel som priniesť pokoj, ale meč“ (Mat 10,34). Tento svár nie je dôsledkom evanjelia, ale plodom odporu proti nemu. Zo všetkých prenasledovaní sa najťažšie znáša roztržka v domácnosti a odcudzenie najdrahších pozemských priateľov. Ježiš však hovorí: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. Kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden. Kto neberie na seba svoj kríž a nejde za mnou, nie je ma hoden“ (Mat 10,37.38).

Poslanie Kristových služobníkov je veľkou poctou a posvätnou úlohou. Pán hovorí: „Kto vás prijíma, mňa prijíma, a kto mňa prijíma, (357) prijíma toho, ktorý ma poslal“ (Mat 10,40). Nijaký láskavý skutok preukázaný učeníkom v jeho mene neostane bez uznania a odmeny. A podobne starostlivo dbá aj o tých najslabších a najpokornejších členov Božej rodiny: „Kto by sa dal napiť jednému z týchto maličkých“ – ktorí sa svojou vierou a poznaním Krista podobajú deťom – „čo len za pohár čerstvej vody ako učeníkovi, nepríde o svoju odplatu“ (Mat 10,42).

Tým Spasiteľ zakončil svoje poučné slová. Dvanásť vyvolených učeníkov vyšlo v Kristovom mene a v jeho šľapajách „zvestovať chudobným evanjelium... oznámiť zajatým prepustenie, slepým vrátiť zrak, utláčaných prepustiť a vyhlásiť milostivý rok Pánov“ (Luk 4,18.19). (247) (