prvá láska

Prvá láska je výrazom takmer magickým. Znovu a znovu sa stáva vďačnou témou pre básnikov či dramatikov. Hovorí sa o nej, že nejakým spôsobom ovplyvňuje aj naše ďalšie vzťahy. Býva ale skutočne taká jedinečná a nezabudnuteľná…?
Už od školských rokov je v nás význam jednotiek stále posilňovaný. Nemám tým na mysli ani tak váhu v oceňovaní našich znalostí, ako skôr súbor trochu zbytočných, ale o to viac zdôrazňovaných znalostí. Kto sa prvý doplahočil do Ameriky či na Mount Everest, kto prvý rozbil atóm, ktorý Slovák ako prvý "opustil" našu planétu… Kolumbus, Amundsen, Bella, aj nie príliš nadaný žiak sype tie mená ako z rukáva.


V našej osobnej histórii sa tiež tradujú rôzne zlomkové okamihy: prvý zub, prvé slovo, prvýkrát do nočníka… To je nepochybne ďalší zo zdrojov príjmov mytologického významu každého "prvého".
Otázkou však je, ako si ono kúzelné "prvýkrát" v prípade prvej lásky pre seba definujeme. Niekedy ako jednostranný fantazijný vzťah dvanásťročného dievčaťa, ktorého objektom môže byť známy herec, spevák, vedúci v tábore, alebo v krajnom prípade aj učiteľ. Pre iného budú jeho prvou láskou spoločné potulky zo školy s tou "kráskou z áčky", ďalší si ju spája s prvou "ozajstnou" schôdzkou, končiacou letmým bozkom… Ostatní budú za ten "prvý" považovať až obojstranný platonický vzťah, spojený s výlučným pocitom blízkosti, s tým, že práve my dvaja k sebe patríme. V neposlednom rade sú aj takí, pre ktorých prvá láska býva spojená až s prvými sexuálnymi skúsenosťami.
Romeo a Júlia

Nie je to však iba magická jednotka, ktorá vytvára mýtus prvej lásky našej mysli. Adolescenti z Verony Romeo a Júlia, či najslávnejší z českej kinematografie Filip a Hanka sú vzory, ktoré nás ovplyvňujú oveľa viac, než by sme boli ochotní pripustiť. Koľkokrát sme ten ich príbeh videli či čítali, koľkokrát sme sa divili, prečo museli zažiť takú nepriazeň okolia…
Ale ten Shakespeare veľmi dobre vedel, čo robí. Pokiaľ by totiž nechal svojich veronských milencov prežiť, asi by mu neostávalo nič iné, len ich doviesť až k spoločnému životu. Veľa kriku pre nič a Skrotenie zlej ženy by potom mohlo byť iba voľným pokračovaním ich príbehu. Aj Filip a Hanka by pri väčšej veľkorysosti učiteľského zboru možno na svoju chmeľovú lásku iba spomínali a s trochou nostalgie rozmýšľali, kde asi ten druhý skončil…
Pokusy a omyly

Pokiaľ je prvá láska zavŕšená sobášom, ide veľmi často o manželstvo vysoko rizikové. Až vo vzťahoch totiž poznávame sami seba. Ako reagujeme, čo je nám príjemné, čo v nás vyvoláva túžbu, a čo naopak odpor. Zároveň nezávisle na tom, akýmsi zákonitým samospádom, dospievame aj v iných oblastiach. Stretávame sa s novými záujmami, koníčkami, dotvárame svoje predstavy kategórií dobre a zla, postupne nachádzame sami seba. Je takmer nemožné, aby sme si po všetkých týchto zmenách udržali pocit, že náš prvý partner je stále tým pravým po všetkých stránkach.
Aj vzťahy voči opačnému pohlaviu prechádzajú vývojovými etapami. Pokiaľ niektorú z nich neuvážene preskočíme, môže v nás zostať akási nesplnená vývojová úloha. Návrat k nej môže potom človeka nepekne zaskočiť.
Manželstvá prvých lások sú ohrozené neverou podstatne viac než iné, pretože tu akoby chýbala jedna z vývojových fáz - hľadaní a porovnávaní. A ešte jedno riziko sa s nimi spája. Pri spoločnom spolužití si často ani nevšimneme, že náš partner dozrel. Máme tendenciu vidieť ho stále ako mladíka s prvým náznakom chĺpkov na tvári, ako dievčinu bez vlastných životných hodnôt a predstáv…
Einmal ist keinmal ?

Voľne preložené "raz je nikdy". Až na vzácne výnimky, keď sa prvé lásky stanú zároveň aj poslednými, nebýva ich jedinečnosť až taká osudová. Koniec jedného vzťahu, vrátane prvého je zároveň novou šancou. Šancou na ďalší vzťah, tentokrát už založený na bohatších skúsenostiach.
Na všetky životné lásky, tým skôr na tie prvé, môžeme po čase spomínať ako na tie najkrajšie životné obdobia, keď sme objavovali úplne nový svet, ale môžu sa tiež zmeniť na nočné mory. Čo z toho v nás pretrvá, závisí najmä na tom, ako známosť skončí, než na tom ako prebiehala. Nepríjemné obdobia hádok, tichých a hlasitých výčitiek a vzájomného zraňovania môžu človeka na dlho poznačiť. V tom prípade je vhodné nechať zranenie najprv zahojiť. Urýchlený nový vzťah by jazvy skôr dráždil. Aj keby sme sa v ňom náhodou cítili lepšie, býva to spravidla len vzťah typu "vešiak". - Potrebujeme na niekoho zavesiť svoje trápenie. Keď potom trápenie doznie, môžeme byť dosť prekvapený svojou voľbou.
Konce prvých lások sú bolestné, a predsa mnohokrát ponúkajú inak nedostupnú cestu k novým úrovniam cítenia, otvarujú nové oblasti pre našu predstavivosť…