problemove dieťa v triede

Otázka zvládania triedy je nerozlučne spojená s otázkou problémového správania. Ak by sa deti nikdy nesprávali problémovo, zriedkakedy by vznikala potreba triedu zvládať. Výskumy ukazujú, že problémové správanie sa častejšie vyskytuje u chlapcov ako u dievčat / 3:1/.

Problémové správanie môžeme vymedziť ako správanie, ktoré je pre učiteľa neprijateľné. Táto definícia nás upozorňuje na dôležitú skutočnosť. Problémové správanie je problémovým iba preto, že sa ako také javí učiteľovi. A kedže všetci učitelia sú jedineční, tak to, čo sa jenému z nich zdá ako problém, nemusí sa to druhému zdať tiež.

Napr. niektorý učiteľ ochotne toleruje určitú mieru rozprávania medzi deťmi iný učiteľ vyžaduje úplné ticho...Hovorenie bez dovolenia, vyhýbanie sa práci, zbytočný hluk a odbiehanie z lavice sa vyskytujú častejšie ako slovné urážky učiteľa, ničenie vecí a fyzické násilie.

Prvým krokom v postupe učiteľa voči takému správaniu svojich žiakov by mala byť odpoveď na otázku: Prečo vôbec považuje správanie svojich žiakov za problematické? Nie je to známkou neistoty, keď pokladá pokus dieťaťa o žart za ohrozenie svojej autority?

Nestanovil nerealisticky náročné normy a nie je potom frustrovaný, keď tieto normy nie sú dodržiavané. neodlišuje sa vo svojich nárokoch natoľko výrazne od svojich kolegov, že deti sú na jeho hodinách zmätené a vzdorovité. Nevníma náhodou každý priestupok pri vyučovaní ako úmyselný útok proti sebe, miesto toho aby v ňom videl len pokus oživiť nudnú atmosféru na hodine?

Otázky tohto druhu naznačujú, že učitelia potrebujú starostlivo zvažovať svoje vlastné správanie a hovoriť s kolegami, aby zistili, nakoľko ich nároky a skúsenosti zodpovedajú nárokom a skúsenostiam ostatných.

Po preskúmaní vlastného správania môže učiteľ dôjsť k záveru, že základnou príčinou obtiaží je on sám.Tým, že vnímal úražku tam, kde nebola zamýšľaná, že mal sklon zbytočne hľadať na deťoch chyby, že bol veľmi vážny alebo zjavne nespravodlivý, povznesený a dôležitý, že vyžadoval príliš mnoho-tým všetkým mohol v triede vyvolať odpor či zmätok, prípadne i veselosť, čo mohlo žiakov podnietiť k ďalšiemu neprijateľnému správaniu, na ktoré znova prehnane reagoval a tak vznikol začarovaný kruh. Prvým krokom k náprave je zmena vlastného správania.

Ako porozumieť deťom
Deti rovnako ako dospelí, chcú cítiť, že sú významné.Pre nás všetkých je dôležité niekam patriť, niečo znamnať, byť niekým pre ostatných. Všetci sa správame tak, aby sme sa priblížili k jednému cieľu: mať svoje miesto a hodnotu medzi ostatnými. Správame sa tak, aby sme sa ochránili pred stratou miesta a pocitu významnosti, ktoré v spoločnosti už máme.

Deti sú často vychovávané tak, že začnú veriť, že sa od nich nevyžaduje ,aby prispievali k dobrému chodu a pohode rodiny a spoločnosti. myslia si, že dobrú prácu odvedú iba rodičia alebo iní dospelí a starší súrodenci. Dieťa je potom neisté, nevie kde je jeho miesto medzi ostatnými. Potom sa takéto dieťa uchyľuje k neužitočnému a negatívnemu správaniu, aby sa ubezpečilo o svojej významnosti, alebo aby sa vyhlo pocitu pádu na menej významnú pozíciu.
Neposlušné dieťa je dieťa, ktorému chýba povzbudenie.

4 všeobecné ciele neposlušnosti opísal Rudolf Dreikurs.

Správanie dieťaťa je orientované na jeden alebo viacero cieľov:
1. Pozornosť- „Nie som výnimočný, ale aspoň ma nebudú prehliadať, ak môžem získať osobitnú pozornosť ,spôsobím rozruch...“
2.Moc „Nemusím byť víťazom ,ale aspoň môžem ľuďom ukázať, že ma nemôžu poraziť alebo mi zabrániť robiť to, čo chcem, alebo ma donútiť, aby aby som robil to, čo chcú oni.“

3. Odplata „Ľuďom na mne nezáleží, ale aspoň môžem robiť veci, aby som sa im odplatil, keď sa cítim zranený.“
4. Neadekvátnosť „Nemôžem sa nikomu vyrovnať, ale aspoň keď nebudem nič robiť, ľudia ma možno nevchajú na pokoji.“
Pozornosť a moc sú najčastejšími cieľmi neposlúchania. Takéto správanie môžeme z času na čas nájsť v každej rodine či triede.
Ako rozoznať tieto ciele neposlúchania?

Pomocou sledovania niekoľkých kľúčov, ktoré zahrňujú :
1.Kľúč-prostredníctvom správania dieťaťa
Pozornosť-dieťa je hlučné, nepokojné, predvádza sa, snaži sa potešiť nevhodným spôsobom, vykrikuje, robí malé nezbednosti, šaškuje, je hyperaktívne
Moc- agresívne, odmieta autoritu, drzé, odmieta pracovať, klame, vzdorovité, panovačné, má výbuchy hnevu

Odplata -násilné, brutálne, chcmúrne, verbálne a fyzicky zraňuje rovesníkov alebo dospelých
Neadekvátnosť- nerobí nič ,ani sa nesnaží, ak sa o niečo pokúsi rýchlo sa vzdáva, izoluje sa od ostatných, je poddajné, zvyčajne sa nerozpozná ako disciplinárny problém

2. Kľúč- prostredníctvom reakcie dieťaťa na korekciu
Pozornosť- dieťa prestáva na krátky čas
Moc- nevhodné správanie pokračuje, môže sa dokonca zhoršovať
Odplata- dieťa použije násilnejšie útoky, chce sa odplatiť
Neadekvátnosť- žiadna reakcia na korekciu
3. Kľúč- prostredníctvom vašej osobnej reakcie
Pozornosť- cítite sa podráždený, otravovaný, máte tendenciu diežťa považovať za otravné, nepríjemné alebo prinajmenšom zaberajúce príliš veľa času
Moc- cítite sa porazený, frustrovaný, nahnevaný, môžete cítiť ohrozenie vašej vodcovskej pozície
Odplata- cítite sa zranený, dieťa môžete považovať za zlé, zákernéalebo protivné
Neadekvátnosť- cítite sa bezmocný, chcete to vzdať, dieťa môžete považovať za snílka alebo hlupáka
Dieťa sa nezmení pokiaľ si neuvedomí, že jeho správanie vedie k jeho ťažkostiam.
Deti si len málokedy uvedomujú účel svojej neposlušnosti.

Učiteľ by mal preto využiť nasledujúce praktiky:
1. pomôcť dieťaťu porozumieť cieľu svojho správania
2. zastaviť účelnosť neposlúchania pre dieťa
3. hľadať spôsoby ako dieťa povzbudiť
4. využiť triedu ako skupinu na získanie detí pre priateľskú spoluprácu
Dieťa sa môže naučiť rozpoznať cieľ nevhodného správania
Je nevyhnutné aby sa cieľ predostrel priateľským spôsobom.

Osvedčilo sa používať nasledujúcu postupnosť:
1. Anička vieš prečo / uvedťe nevhodné správanie/ v triede? Odpoveď dieťaťa je zvyčajne nie, len niekedy odpovie áno . Snaha dieťa vysvetliť svoje správanie sú len výmiysly a dospelý sa môže pýtať ďalej.

2. Môžem ti povedať, čo si myslím ja? /Neobviňujeme dieťa, len sa ho pýtame, či nám dovolí povedať mu náš názor. Dieťa zvyčajne povie „áno“ ,pretože je zvedavé, čo mu poviete/.

3.Ak cieľom je pozornosť- „Mohlo by to byť tak, že si myslíš, že si ťa inak nevšimnem? ,..že chceš aby som sa ti venoval?..., že chceš aby sme sa na teba pozerali? Ak dieťa na túto otázku neodpovedá pokračujeme ďalšími otázkami
4. Ak cieľom je moc- „Može to byť tak, že mi chceš ukázať, že môžeš robiť čo chceš a nikto ťa namôže donútiť robiť niečo iné?“

5.Ak cieľom je odplata „Môže to byť tak, že ma chceš zraniť?“ / alebo rovesníkov/
6. Ak cieľom je neadekvátnosť - „Môže to byť tak, že cítiš, že nebudeš schopný robiť veci tak, ako by si chcel, takže sa o to radšej ani nepokúsiš? alebo „Môže to byť preto, lebo chceš dosiahnúť ,aby ti ľudia dali pokoj?“.

Ak postupujeme správne môžeme si na tvári dieťaťa všimnúť reflex rekognície-znovupoznania. ide o náhly úsmev s priamym očným kontaktom, prejav súhlasu....

Ak dieťa rozpozná cieľ svojho nevhodného správania nebude pre neho také ľahké pokračovať v tom ďalej. Je to preto, že zistilo ako prispieva k svojím vlastným ťažkostiam a je si vedmé toho, že vy tiež viete účel jeho správania.