Problematika hyperaktívnych detí

ÚVOD

Často počujeme hlavne medzi rodičmi skloňovať výraz: „On nie je nevychovaný, on je len hyperaktívny.“ Niekedy sa toto slovo používa naozaj neuvážene a na kamuflovanie výchovných prešľapov. Kde však skutočne je hranica medzi nezvládnutým dieťaťom a dieťaťom nezvládnuteľným bežnými výchovnými prostriedkami? Koľko detičiek skutočne potrebuje „iné pedagogické metódy“ a kedy už myslieť na problém?


Na tieto otázky je najlepšie si posvietiť s odborníkom.
A prečo som si vybrala ja práve tento problém? Už dávnejšie som sa touto problematikou zaoberala, pretože mám známych, ktorí majú dvojičky, chlapca a dievča. Chlapec je živým príkladom hyperaktívneho problémového dieťaťa a dievča je zasa príkladom hypoaktívneho dieťaťa.


Keďže s chlapcom majú väčšie starosti, rozhodla som sa práve pre hyperaktivitu a nesústredenosť detí, pretože som tento problém neraz s nimi riešila. Nepokojné deti (najmä v školskom veku ) sa v rodine ľahko dostávajú do situácie často trestaného dieťaťa. Rodičia ho berú ako zlostiace, a preto s myslia, že ho môžu trestať. Treba si však uvedomiť, že trestom v psychologickom zmysle je pre dieťa i zvýšenie hlasu alebo dobre mienená kritika, v ktorej mu dávame najavo svoje výhrady, ale aj skutočnosť, že ho úplne a bezvýhradne neprijímame. Prirodzene i zákazy sú častým trestom.


Najčastejšie zakazujeme deťom televíziu, počítače a mobilné telefóny, akoby to bola tá najhodnotnejšia vec, ktorej zákaz na dieťa zapôsobí. Niektorí rodičia zakazujú deťom chodiť von, takže dieťa potom nemá možnosť ani si pobehať, ani sa stretnúť s kamarátmi. A keď to všetko nepomáha (a ono to naozaj veľa nepomáha alebo len krátkodobo), rodičia sa ľahko dostávajú k poslednému výchovnému prostriedku – k telesnému trestu. Snaha „vytĺcť“ z dieťaťa nepokoj, nepozornosť a agresivitu a nastoliť pokoj, pozornosť a poslušnosť, prípadne ešte ďalšie dobré vlastnosti, rastie s mierou surovosti dieťaťa zachovať si svoju najhoršiu podstatu.


Prirodzene, že telesné tresty u nepokojných detí vôbec nezapôsobia. Krátkodobo síce môžu potlačiť poruchy správania, ale z dlhodobého hľadiska stav dieťaťa ešte viac zhoršujú. V dieťati s a zvyšuje napätie, strach z trestu, celkový pocit nepríjemnosti, čo zasa len posilňuje a zvyšuje už predtým aj tak vysokú hladinu nepokoja a nesústredenosti. Opakované telesné tresty však majú ešte ďalšie účinky – vôbec nie len vedľajšie.


Fyzické tresty ako prejav priamej agresivity rodičov signalizujú dieťaťu odobratie lásky, vzbudzujú v ňom pocit príkoria, spôsobujú mu bolestné útrapy. Vyvolávajú v ňom pocity krivdy a želanie po odplate. Priblížime si veľký balíček porúch správania ADHD (Attention Deficit Hyperactivity Disorder), ku ktorého základným príznakom patrí hyperaktivita, impulzivita, nedostatočná schopnosť sústrediť sa, neúspešnosť a neprospievanie žiaka.

VYMEDZENIE POJMU
Pohybový nepokoj u dieťaťa, ktorý má znaky poruchy, označujeme ako hyperaktivity, hyperaktívny syndróm alebo hyperkinetický syndróm. Syndróm je vždy nejakým súborom príznakov, ktoré sa často vyskytujú pospolu. Pohybový nepokoj je iba jedným z tých, ktoré hyperaktívny syndróm alebo jednoducho hyperaktivitu zahrňuje. Je bežné, že sa nám malé deti zdajú byť „hyperaktívne“. Úroveň pohybovej aktivity u všetkých detí rastie do troch rokov ich veku. Po 3.roku sa pohybová aktivita znižuje.


Deti postihnuté ADHD
Boli neobyčajne aktívne už v maternici pred narodením. Niekedy sú to náročné deti, ktoré veľa plačú a zle spia. Niekedy počúvame, že bolo ťažké dieťa si nakloniť a rozveseliť ho, že nemalo rado fyzický kontakt. Rodičia týchto detí bývajú veľmi preťažení a sklesnutí; možno dokonca sami zápasia s vlastnými príznakmi ADHD. Výchova detí, ktoré zodpovedajú tomuto popisu, nebude jednoduchá a je veľmi pravdepodobné, že tieto deti nezažijú svojich rodičov práve v najlepšom svetle.



Možno si ich okolie všimlo, že sú veľmi aktívni a že majú ťažkosti udržať pozornosť rovnako dlho ako iné deti v rovnakom veku, ich problémy však začnú byť viditeľné až vo chvíli, keď nastúpia do školy. Prvý krát v živote totiž po nich niekto chce, aby zostali sedieť ticho, zapojili sa do určitých činností a dokončili ich. Začínajú sa od ostatných detí líšiť. Ďalším často sa vyskytujúcimi príznakmi sú krátke trvanie pozornosti, popudivosť a impulzívnosť.


Pohybovo nepokojné deti
Sa zvyčajne na nič dlho nesústredia, sú roztržité, ich pozornosť je kolísavá alebo krátkodobá. Okrem toho sú väčšinou aj dráždivé, majú sklon k výbuchom zlosti, alebo pod vplyvom momentálnej pohnútky či podnetu reagujú zjašene. Často ich zaujmú najrozličnejšie vedľajšie alebo novo vznikajúce podnety, takže prerušujú, prípadne vôbec nedokončia začaté činnosti, či už je to hra, práca v škole alebo školská príprava doma.


Hyperaktívne dieťa
V škole vybehuje z lavice, alebo sedí, ale ustavične mení polohu tela, váľa sa po lavici, presedáva, bubnuje prstami po lavici, vykrúca sa, pohojdáva nohami, žuje rozličné predmety, obhrýza ceruzku a podobne. Zle ovláda svoje bezprostredné impulzy a vykrikuje. Zvyčajne nevychádza dobre so spolužiakmi a vyrušuje ich pri práci. Napomenutia a tresty nevedú k zlepšeniu správania. Pre rodičov je problematické prinútiť toto dieťa pripravovať sa do školy, lebo neobsedí dlho na stoličke a a nesústredí sa na zadanú úlohu. Dôsledkom sú neúspechy v škole i doma.


Dieťa nezvnútorní rol školáka, nestotožní sa s ňou, čo značí, že jeho vnútorné presvedčenie „som školák“ nie je dostatočné, a preto ani nevzniká motivácia učiť sa. Chýbajúcu motiváciu nahrádzajú rodičia tlakom na dieťa. Začnú vlastne fungovať ako „prinucovači“ dieťaťa do učenia. Nepozornosť v škole potom sťažuje dieťaťu uplatniť aj to, čo sa doma prácne, väčšinou za pomoci rodičov, naučilo. Hoci rozumové schopnosti týchto detí sú aspoň priemerné, ich školský výkon býva pod ich možnosťami.


Je známe, že rozumové schopnosti hyperaktívnych detí nie sú vždy rovnomerne vyzreté. U niektorých detí sa prejavujú rozličné mimoriadne ťažkosti a nedostatky vnímania, zapamätania, hrubej i jemnej motoriky. Súhrn týchto nedostatkov spojených s hyperaktivitou – oveľa vzácnejšie s hypoaktivitou – sa u nás označuje diagnózou ľahká mozgová dysfunkcia (ĽMD) alebo minimálna mozgová dysfunkcia (MMD).


Všeobecne platí
Že kľúčovým nedostatkom u ADHD je neschopnosť zamedziť reakcii na impulz, a to rovnako vhodnej, ako nevhodnej. Odborníci, tvrdia že, že hlavní problém, ktorým trpia ľudia s ADHD, spočíva v tom, že nedokážu ovládnuť svoje reakcie na signály, podnety alebo udalosti ktoré nijako nesúvisia s tým, čo práve robia. Ľahká vyrušiteľnosť, neschopnosť plánovať a organizovať, nevyrovnanosť, zdanlivá absolútna neschopnosť predvídať dôsledky pramení z primárneho problému, a tým je neschopnosť vytrvať. Jednoducho sa musia chopiť sa čohokoľvek, čo je práve„na rane“, či ide o zvuky, myšlienky alebo vytrhnutú niť na svetri.


Koreňom ADHD
Je relatívna neschopnosť zdržať sa reakcií na čokoľvek, čo je v danej chvíli najzaujímavejšie alebo najpríťažlivejšie. Toto spôsobuje rodičom nemalé problémy. Rodičia musia byť výnimočne ostražití, aby dieťa ustrážili pred nehodami hlavne na ulici a v doprave. Mladí ľudia s ADHD sa môžu správať hazardne pred kamarátmi, čiastočne z túžby po uznaní. Niektorí napríklad hlúpo skočili z nebezpečnej výšky alebo vbehli do cesty len preto, aby dokázali, že sa neboja a sú zaujímaví alebo len zvedaví.


Problémy majú aj v spoločenských situáciách čo môže zhoršiť nadväzovanie a udržanie priateľstva. Deti totiž často skáču druhým do reči, hovoria bez rozmýšľania nevhodné veci, štuchajú iné deti, pretože majú potrebu to urobiť(ale často nemajú dôvod), a tak môžu spôsobiť v spoločnosti hotové pohromy. A tak sa často stáva že dieťa ktoré zúfalo túži po kamarátoch býva odmietané.


Napriek dobrému zámeru často budia dojem že sa v nevhodnom spoločenskom správaní vyžívajú. Ich správanie sa často zamieňa so snahou o opozičné alebo asociálne činy, keď sa dieťa zúfalo snaží o zvrat udalostí. Je pravda, že po rokoch neustálych problémov a obviňovania si mládež s ADHD niekedy vytvorí opozičné alebo antisociálne vzorce správania, napr. ako naplnenie negatívnych očakávaní zo strany dospelých.


PRÍČINY A DÔSLEDKY
U niektorých nepokojných detí je veľké podozrenie, že ich nepokoj má dedičný pôvod. Stane sa, že rodič (najčastejšie otec) rozpoznáva u dieťaťa také isté ťažkosti, aké mal v detstve sám. Na častú otázku rodičov „po kom to dieťa je“, týmto pádom máme vlastne odpoveď. Je však otázne, či z takéhoto zistenia vyplýva pre rodiča i pre dieťa vôbec nejaká výhoda. Zvyčajne sa nevie, čo sa dedične prenieslo a čo vyvoláva nepokoj.


Predpokladajme, že dieťa mohlo zdediť silné pudové založenie. Jeho organizmus vyrába veľké množstvo energie, ktorú jeho psychický systém nestačí usmerňovať a regulovať. Vzniká nadbytočné napätie, ktoré nachádza ventil v nepokojnom, impulzívnom a nesústredenom správaní. Iný variant zdedeného sa netýka pudového potenciálu, ale spomaleného, alebo defektného vývinu regulujúceho JA. Zaostáva napríklad vývin vnímania, rečového usmerňovania činnosti, nežiaducim smerom sa vyvíjajú vôľové vlastnosti (teda funkcie dôležité pri vykonávaní činností, ktoré vedú k bližším vzdialenejším cieľom.


Všetky tieto funkcie majú biologický základ
Dieťa sa napríklad nevie dlhší čas sústrediť na zadanú úlohu a vedľajšie podnety priveľmi rozptyľujú jeho pozornosť. V prvom ročníku sa potom prejavuje ako neposedné a nesústredené, nedodržiava školský poriadok a keď ho dodržiava, tak len s veľkými ťažkosťami.


Psychická nezrelosť potom znemožňuje dieťaťu vpraviť sa do roly školáka., stotožniť sa s ňou. Chýba mu motivácia na školskú prácu. Problém je často v tom, že ani v neskorších ročníkoch už tento nedostatok nedoženie, ak zostane bez odbornej pomoci. Hyperaktívne deti často mávajú poruchu vlastnej identity: chýba im jasný a pevný pocit samých seba, svojej vlastnej „ohraničenosti“ od okolia. To sa prejavuje napríklad v ich malej schopnosti „byť sám“. Často mávajú pocit prázdnoty a nudy, a preto sa chytajú rôznych náhodných podnetov. Tieto deti sa cítia vrhnuté do sveta, v ktorom nemajú takmer nijaký väčší a trvalejší úspech.


Rolu školáka
Nie sú schopné zvnútorniť alebo je zvnútornia len povrchne, lebo vývin ich osobnosti zostal oneskorený. Hoci svojou rozumovou schopnosťou môžu byť v šiestich rokoch zrelé na školu, ich citový a sociálny vývin čiastočne uviazol niekde v predškolskom, alebo mladšom školskom veku. U hyperaktívnych detí sa často stretávame s primitívnou, nerozvinutou alebo už narušenou emotivitou. Trpia nedostatkom bežných detských radostí.


Nevedia sa napríklad plne tešiť z hry, odbiehajú od hry k iným podnetom. Svoju činnosť nedokončujú, len málo vecí ich zaujme, a keď, tak len krátkodobo. Objavujú sa u nich depresívne pocity z prázdnoty a nudy. Blízkemu kontaktu sa niekedy bránia agresívnou akciou, ale svoje správanie ani samy nechápu.



Narušenie vzťahov

Je pre ne frustráciou, v ktorej reagujú zlostne. Podobne sa správajú aj vtedy, keď nemôžu okamžite uspokojiť svoje momentálne potreby. To platí nielen o práci v škole, ale tiež o praktických schopnostiach, motorických zručnostiach (napríklad naučiť sa plávať alebo bicyklovať), tiež pri učení sa komunikačných zručností (zapojenie dieťaťa do konverzácie a do skupinových aktivít). Často majú vrodenú schopnosť naučiť sa tieto zručnosti, ale sa nedokážu sústrediť tak dlho aby boli schopní preniknúť do problému a zvládnuť ho.


Pokiaľ im však nepomôžeme udržať pozornosť tak dlho, aby to mohli urobiť , vyzerá to, že nie sú schopné to zvládnuť. Cena za neschopnosť koncentrovať sa môže byť značná a to nielen v zmysle vzdelania a úspechu v škole, ale tiež v schopnosti viesť normálny šťastný život s rodinou a priateľmi. Veľkú pozornosť je nutné venovať deťom, hlavne dievčatám, ktoré nie sú na prvý pohľad hyperaktívne, impulzívne alebo násilné, ale ktoré ostávajú v tichosti nepovšimnuté, pretože majú citeľné obmedzenú schopnosť sústrediť sa. Ide o skupinu detí označovanú termínom ADD (porucha pozornosti bez hyperaktivity).


Pozornosť je vedomé sústredenie mysle na jeden alebo viac cieľov
Je úzko spojená so záujmom. Záujem je hybnou silou pozornosti a vzťah medzi nimi je ako medzi smädom a pitím. Primitívna spontánna pozornosť aj úmyselná pozozornosť majú krátku dobu trvania a častým používaním zovšednú. Žiaci venujú pozornosť tomu, o čo majú záujem, nie tomu, o čo má záujem učiteľ. Úlohou učiteľa je sústrediť pozornosť na vyučovaný predmet.


Ak chceme vyvolať záujem o vec, ktorú chceme preberať, musíme použiť to, o čo sa žiak samovoľne zaujíma. Je dobré spolupracovať s obrazotvornosťou žiakov, využívať rôzne ilustrácie, klásť otázky, ale tiež si dať pozor, aby sa z vyučovania nestala len zábava, pri ktorej sa žiaci pobavia, ale sa nič nenaučia.


Pre hyperaktívne deti sú vhodné hry zamerané na pozornosť
(viď príloha) Deti s ADHD majú často problémy s nadviazaním priateľstva. Často mávajú málo kamarátov, a ak už nejakých majú, sú to často deti „zlého razenia“. To si bolestne uvedomujú a mnohé z nich by radi urobili čokoľvek, keby vedeli ako to zmeniť a boli by toho schopné .

Príčinou problému býva opäť impulzivita a obmedzená pozornosť, čo má za následok neschopnosť zvládať pravidlá spoločenského správania alebo pochopiť sociálne pravidlá. Často im pomôže uspieť v spoločnosti cielená a citlivá podporná starostlivosť. Musia sa naučiť to, čo sme my zvládli ľahko a často bez snaženia.


Deti budú možno potrebovať konkrétne návodné pokyny. Napríklad: „Najprv pôjdeš a zostaneš stáť pri hlúčiku detí. Budeš stáť ticho a chvíľku počúvať, veľmi pozorne. Keď budeš vedieť, o čom sa rozprávajú, a rozmyslíš si, čo k tomu môžeš povedať, počkáš na vhodnú chvíľu a povieš, že súhlasíš s tým, čo bolo povedané, pretože… alebo že s tým máš tiež takú skúsenosť…“ Je nutné aby ste nejednali príliš povýšene a aby ste tuto pomoc poskytli nekritizujúcim, podporným a motivujúcim spôsobom. Môže to byť veľmi pozitívna cesta, ako pomôcť osamelému dieťaťu.

Opakované odmietanie a neúspech
U vrstovníkov môže mať zničujúce dôsledky na sebavedomie dieťaťa a jeho ďalšie správanie. Existujú deti, ktorých správanie bolo v dôsledku ADHD tak nevhodné, že ich okolie vylúčilo zo svojej spoločnosti, pretože nikto nebol ochotný tolerovať ich rušivé a často hrubé prejavy. Mohlo sa dokonca stať, že ich odmietla detská ošetrovateľka alebo ich neprijali do materskej školy.


Hyperaktívne deti mávajú problémy v medziľudských vzťahoch nielen s dospelými, ale aj s ostatnými deťmi. Mohlo by sa zdať, že táto charakteristika nepokojných detí nie je až taká dôležitá, ale vôbec to tak nie je. Mnohé deti kvôli neúspechu u vrstovníkov bezpochyby trpia. Preto sa často usilujú upútať na seba ich pozornosť. Niekedy len robia zo seba šaša, usilujú sa „kúpiť“ si ich rozličnými darmi, inokedy útočia provokatívnymi výpadmi na vychovávateľa a za svoju trúfalosť očakávajú od ostatných detí obdiv.


Inokedy sa usilujú nadviazať kontakt s inými deťmi pokrikovaním, škodoradostnými vtipmi alebo dokonca nadávkami. Pokusy prekonať sociálnu izoláciu sa však hyperaktívnym deťom väčšinou nevydaria. Ostatné deti nemajú záujem sa s nimi ani len hrať, pretože nedokážu dohrať spoločnú hru, lebo veľmi rýchlo prestanú dodržiavať jej pravidlá. Zlyhávajú aj pri spoločných pracovných činnostiach. Pri hrách v malých skupinách, kde sú aj normálne deti, sa hyperaktívne deti častejšie angažujú v negatívnom správaní k iným, i keď frekvencia pozitívneho a negatívneho správania je u nich zhruba rovnaká ako u normálnych detí.


PREVENCIA A RIEŠENIE
Niektorí rodičia i učitelia si myslia, že hyperaktivitu vyriešia pomocou liekov. Nepokojné deti, ako som to už zdôraznila, netvoria jednotnú skupinu z hľadiska príčin nepokoja, a tak sa nemožno spoliehať na dajaký univerzálny liek. U detí trvale impulzívnych a nepokojných, s malou schopnosťou sústrediť sa, v zahraničí pomerne často užívajú takzvané psychostimulanciá – lieky, ktoré posilňujú psychickú činnosť, najmä sústredenie pozornosti, a znižujú psychomotorický nepokoj.


Zahraničné pramene
Uvádzajú, že približne u 75% detí sa stav počas užívania psychostimulancií zlepší. Nemožno však automaticky očakávať, že takto liečeným deťom sa zlepší aj prospech v škole. Deti zaťažené impulzívnosťou a nepokojom mávajú väčšinou medzery vo vedomostiach už z predchádzajúcich ročníkov a zvyčajne aj uplatňujú menej zrelú stratégiu vnímania, myslenia a učenia než ich vrstovníci.


Samotný liek teda nestačí
Nevyhnutná je pedagogická a psychologická pomoc. Navyše ani jeden liek neovplyvní špecifické poruchy čítania, písania a kreslenia, ktoré sa u chronicky impulzívnych a nepokojných detí niekedy vyskytujú. Žiaci s poruchami správania zapríčinenými primárne endogénnymi (vnútornými) činiteľmi: (1) Žiaci s hyperkinetickou poruchou (diagnóza F 90 podľa 10. revízie Medzinárodnej klasifikácie chorôb (ďalej len MKCH-10) a)

Charakteristika
Najčastejšie vyskytujúca sa porucha správania, ktorá ovplyvňuje učebné výsledky, správanie a sociálne vzťahy žiaka a vyžaduje si špecifický prístup vo vzdelávaní. Je to skupina porúch so začiatočnými prejavmi pred siedmym rokom života, pretrváva najmenej 6 mesiacov a je relatívne trvalá. Neprejavuje sa len situačne, ale ovplyvňuje všetky činnosti a oblasti správania dieťaťa – učenie, hry, sociálne vzťahy ap. U časti populácie pretrváva až do dospelosti, pričom sa intenzita prejavov môže zmierňovať.


Naopak, ak je miera hyperaktivity, resp. až agresivity vysoká, pri pretrvávajúcich negatívnych vplyvoch prostredia (najmä rodina, škola) môže byť porucha základom pre vývin asociálneho správania.
V súvislosti s touto skupinou porúch správania sa v nedávnom období hovorilo o syndróme ľahkej mozgovej dysfunkcie (ĽMD), najnovšia literatúra ju definuje ako deficit pozornosti a hyperkinetickú poruchu, z anglického termínu Attention Deficit Disorder (ADD) – ak sa jedná o poruchu pozornosti alebo Attention Deficit/Hyperactivity Disorder ( ADHD) – ak je porucha pozornosti kombinovaná aj s hyperaktívnym správaním, (v skratke pre obidve možnosti - ADD/ADHD).


Špecifickým rysom
Je, že porucha správania primárne nevzniká na základe nevhodnej výchovy, sociálneho pôsobenia. Presná príčina vzniku je doteraz neznáma, ale viaže sa na jemné organické poškodenia, (vzniká na neurobiologickej báze), vplyv môžu mať genetické faktory, prípadne iné ako napr. oneskorené zrenie centrálneho nervového systému (CNS), niektoré lieky, rádioaktivita ap. Pre ADD/ADHD sú typickými symptómami poruchy pozornosti, hyperaktivita a impulzívne správanie, ktoré môžu byť vzájomne kombinované.


Ďalej sa prejavuje poruchami v oblasti emocionálneho, motoricko-percepčného vývinu a v nedostatočnom rozvoji poznávacích funkcií. Výkonnosť žiaka v škole je nevyrovnaná. Žiak sa môže navonok javiť ako neprispôsobivý s negatívnym postojom k učeniu. Nadväzne sa často vyskytujú aj poruchy v sociálnych vzťahoch. Odhaduje sa, že u 20 – 40% prípadov je špecifická porucha správania spojená aj so špecifickými poruchami učenia (dyslexia, dysgrafia, ap.). Niektorí autori dávajú poruchu ADD/ADHD do súvislosti s niektorými poruchami zraku, môže sa vyskytnúť aj v spojení s asociálnou formou správania. Výskyt hyperkinetickej poruchy je častejší u chlapcov ako u dievčat.

V základe rozlišujeme 3 typy poruchy ADD/ADHD
1. typ s prevahou poruchy pozornosti,
2. typ s prevahou hyperaktivity a impulzivity,
3. kombinovaný typ.

Všetky prejavy hyperkinetickej poruchy je potrebné vnímať komplexne, v súvislosti s vekovým obdobím, rodinným pozadím, zdravotným stavom a aktuálnou situáciou, v ktorej sa dieťa nachádza. Podobné prejavy sa môžu objaviť v stresovej situácii, spôsobenej rozličnými príčinami, napr. problémy vo vzťahoch medzi členmi rodiny, nevhodný výchovný prístup, zneužívanie dieťaťa, šikanovanie v škole.

Príčinou môžu byť aj chronické choroby
Znížená mentálna úroveň alebo naopak – aj v správaní vysoko inteligentných detí sa niekedy vyskytuje roztržitosť a hyperaktívne správanie.
Pri diagnostike hyperkinetickej poruchy sa okrem vyšetrenia psychológa, špeciálneho alebo liečebného pedagóga nevyhnutne vyžaduje aj potvrdenie diagnózy neurológom alebo pedopsychiatrom. b) Vplyv hyperkinetickej poruchy na školský výkon a správanie žiaka Zvyčajne pozorujeme značnú disproporciu medzi úrovňou školského výkonu a úrovňou intelektových schopností žiakov.


Nižšia úroveň učebných výsledkov než akú by sme mohli očakávať vzhľadom na intelektové schopnosti žiaka, býva zapríčinená dôsledkami ADD/ADHD ako sa prejavujú vo výchovno-vzdelávacom procese

Poruchy pozornosti, vnímania, analýzy a syntézy informácií, slovnej a pracovnej pamäti, priestorovej predstavivosti; - hyperaktívne, impulzívne správanie, motorický nepokoj, neobratnosť, narušená psychomotorická koordinácia; - emocionálna labilita, afektívne správanie, výkyvy v emocionálnych prejavoch; - problémy v sociálnych vzťahoch - porušovanie disciplíny, sebaovládania, - neuvážené konanie, nedostatok empatie, agresívne správanie, nízke seba hodnotenie, problémy spolupracovať v skupine; - problémy v organizovaní svojej činnosti, pri samostatnej práci, nedokončenie začatej činnosti, zabúdanie plnenia povinností, vypracovania úloh, strácanie vecí; - pomalé pracovné tempo. Uvedené prejavy sa premietajú do vzťahov detí s poruchami správania s dospelými aj s rovesníkmi.


Stretávajú sa s kritikou a odmietaním
Čo im spôsobuje záťažovú situáciu až depriváciu potrieb citovej akceptácie a sociálneho kontaktu, ktorú môžu znova riešiť neadekvátnym spôsobom. Vynucujú si pozornosť, môžu reagovať negativizmom alebo agresívnym či iným asociálnym správaním. c) Špecifiká vyučovacieho procesu


Žiak s poruchou správania (ADD/ADHD) môže byť vzdelávaný
1. v bežnej triede základnej alebo strednej školy s primeranou modifikáciou výchovno-vzdelávacieho procesu, s konzultáciou so školským špeciálnym alebo liečebným pedagógom, psychológom, prípadne pracovníkmi špeciálno-pedagogickej alebo pedagogicko-psychologickej poradne;
2. v bežnej triede základnej alebo strednej školy s primeranou modifikáciou výchovno-vzdelávacieho procesu a s pravidelnou pomocou špeciálneho alebo liečebného pedagóga na vyučovaní, prípadne aj mimo vyučovania;
3. časť vyučovania v bežnej triede a časť vyučovania v špeciálnej triede, resp. byť na niektorých hodinách individuálne vyučovaný školským špeciálnym pedagógom, ktorý v príprave na vyučovanie spolupracuje s učiteľom;
4. v špeciálnej triede základnej školy, kde je znížený počet žiakov a vyučujúci špeciálny pedagóg;
5. v základnej škole pri liečebno-výchovnom sanatóriu;
6. vo výnimočných prípadoch môže byť na základe lekárskeho odporúčania na určitý čas podľa § 37 školského zákona oslobodený od povinnosti dochádzať do školy, pričom sa mu podľa § 2 ods. 3 vyhlášky MŠ SSR č. 143/1984 Zb. v znení neskorších predpisov poskytuje individuálne vyučovanie v rozsahu minimálne 2 hodín týždenne. Vo výchovno-vzdelávacom procese žiaka sa kladie zvýšený dôraz na individuálny prístup s ohľadom na špecifické výchovno-vzdelávacie potreby žiaka.


Základom je nadviazanie pozitívneho emocionálneho kontaktu a porozumenia medzi učiteľom a žiakom.


Špecifické výchovno-vzdelávacie postupy a organizácia práce sa týka

Úpravy prostredia, - umiestnenia žiaka v triede, - individuálneho pracovného tempa a učebných postupov žiaka, - metodických postupov vo vyučovaní a prístupov vo výchove žiaka, - hodnotenia správania a učebných výsledkov žiaka. d) Metodické pokyny 1. K organizácii výchovno-vzdelávacej práci: V prípade vzdelávania žiaka s hyperkinetickou poruchou v bežnej triede základnej alebo strednej školy (t.j. integrovaného vzdelávania), najmä v prípade ťažšej formy poruchy, by nemal byť v triede viac ako jeden takýto žiak.

Nedostatočné uspokojenie, strádanie

a) Tak ako pri diagnostike poruchy je potrebné vyšetrenie viacerými odborníkmi, aj vzdelávanie a výchova si vyžaduje koordinovaný tímový prístup. Nevyhnutná je spolupráca učiteľov s psychológom, špeciálnym alebo liečebným pedagógom, ktorí sú buď zamestnancami školy alebo poradenského zariadenia.


b) U závažnejších foriem porúch správania, keď dochádza k častému a systematickému narušovaniu vyučovania, resp. k ohrozeniu učiteľa, spolužiakov alebo aj samotného žiaka, sa odporúča zamestnať asistenta učiteľa. Asistent učiteľa sa podieľa na vytváraní špeciálnych podmienok pre výchovu a vzdelávanie žiakov so zdravotným postihnutím, a teda aj žiaka s poruchami správania. Podľa potreby spolupracuje s učiteľom na vyučovaní, vykonáva pedagogický dozor počas prestávok, zasahuje v situáciách na vyučovaní, keď je potrebné žiaka upokojiť alebo na istý čas izolovať od ostatných žiakov a i. Asistent učiteľa spolupracuje s psychológom, špeciálnym alebo liečebným pedagógom a rešpektuje ich odborné usmernenia.


c) U detí s poruchami správania je dôležitá aj odborná lekárska starostlivosť a často je ordinovaná medikamentózna liečba. Medikamentózna liečba má podporný charakter, neznamená vyliečenie poruchy. d) Dôležitá je spolupráca s rodičmi. Podľa § 32c ods. 3 školského zákona v znení zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) (ďalej len zákon č. 365/2004 Z. z.) zákonný zástupca dieťaťa musí pravidelne konzultovať problematiku vzdelávania žiaka, ktorý je v dôsledku svojej poruchy správania vedený ako integrovaný s triednym učiteľom, so školským špeciálnym pedagógom, prípadne poradenským zariadením.


Mal by byť oboznámený s individuálnym výchovno-vzdelávacím programom žiaka a súhlasiť s ním. V zásade základné princípy výchovného prístupu učiteľa platia aj pre rodiča. Podľa odborného usmernenia učiteľa, výchovného poradcu, psychológa, liečebného alebo špeciálneho pedagóga môže rodič nadviazať na školskú prácu aplikáciou niektorých postupov vo výchove a v domácej príprave dieťaťa.


Čím lepšia súhra všetkých odborníkov a rodiča, tým skôr môžeme predpokladať prekonanie alebo zmiernenie ťažkostí vo výchove dieťaťa.

K hodnoteniu a klasifikácii
a) V súlade s individuálnym prístupom vo vzdelávaní a na základe vypracovaného individuálneho výchovno-vzdelávacieho programu sa u žiaka s poruchou správania (ADD/ADHD) zohľadňuje vplyv postihnutia na školský výkon pri hodnotení a klasifikácii učebných výsledkov a správania.


b) Špecifický prístup v hodnotení a klasifikácii učebných výsledkov žiaka sa uplatňuje vo všetkých vyučovacích predmetoch, v ktorých sa prejavuje postihnutie žiaka ako aj pri hodnotení a klasifikácii správania. Žiakovi nemožno znížiť známku zo správania a ani iného vyučovacieho predmetu, pokiaľ sú rušivé a neadekvátne prejavy jeho správania v škole, prípadne nedostatočné učebné výsledky dôsledkom zdravotného postihnutia (hyperkinetickej poruchy).



c) Pri priebežnom hodnotení je vhodné používať rôzne formy hodnotenia, okrem slovného (prípadne známkou) napr. hodnotenie bodmi, percentami, hodnotenie s uvedením počtu chýb a pod. Pri hodnotení správania je efektívnejšie pozitívne hodnotiť dobré správanie ako trestať nežiaduce prejavy v správaní.

d) Pri slovnom skúšaní sa odporúča skúšať žiaka kratšie a radšej viackrát. Ak žiak píše test, (alebo inú písomnú skúšku) je vhodné rozdeliť ho na viac kratších častí. Časovo limitované testy sa neodporúčajú.

e) Učiteľ môže povoliť žiakovi opakovať slovnú odpoveď alebo test, ak bol nedostatočný výsledok zapríčinený neschopnosťou sústrediť sa z dôvodu určitých rušivých vplyvov počas skúšania alebo aktuálneho zdravotného, či psychického stavu žiaka.

f) Pri priebežnom hodnotení učebných výsledkov aj správania ako aj pri záverečnej klasifikácii sa kladie dôraz na motivačnú zložku hodnotenia.

g) Odporúča sa, aby triedny učiteľ, resp. špeciálny pedagóg, liečebný pedagóg alebo psychológ ostatným žiakom v triede vhodným spôsobom vysvetlil špecifický prístup v hodnotením žiaka s poruchou správania.

h) Učebné výsledky a správanie žiaka s hyperkinetickou poruchou (ADD/ADHD) sa hodnotia v súlade s metodickými materiálmi: - Metodické pokyny na hodnotenie a klasifikáciu žiakov základných škôl, schválené Ministerstvom školstva a vedy SR zo dňa 25. 5. 1994, č. 2489/1994-211 s platnosťou od 1. 9. 1994. V článku 6, bod 4



Metodických pokynov sa hovorí

„Hodnotenie a klasifikáciu žiakov so špecifickými vývinovými chybami správania treba posudzovať s prihliadnutím na ich poškodenie v úzkej spolupráci so psychológom, odborným lekárom a zákonným zástupcom žiaka“. Podľa metodických pokynov zohľadňuje učiteľ pri priebežnom hodnotení vekové a individuálne osobitosti žiaka a prihliada na jeho momentálnu psychickú a fyzickú disponovanosť (čl. 1, bod 3).


Tiež sa vyžaduje, aby podklady na hodnotenie a klasifikáciu výchovno-vzdelávacích výsledkov a správania žiaka učiteľ získaval okrem iného aj konzultáciami s pracovníkmi pedagogicko-psychologických poradní a zdravotníckych služieb, najmä u žiaka s trvalejšími psychickými a zdravotnými ťažkosťami a poruchami (čl. 2, bod 1, odsek e/) - Metodické pokyny na hodnotenie a klasifikáciu žiakov so špeciálno-pedagogickými potrebami v bežných základných školách, schválené Ministerstvom školstva SR, č. 6164/96- 153 zo dňa 12. 12. 1996 s platnosťou od 1. 1. 1997.


Podľa týchto metodických pokynov sa u integrovaných žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami odporúča priebežné aj súhrnné slovné hodnotenie v triedach 2. - 4. ročníka ZŠ a vo vybraných predmetoch aj v triedach 5. - 9. ročníka ZŠ v súlade s Metodickými pokynmi na hodnotenie a klasifikáciu žiakov základných škôl.


Učiteľ posudzuje učebné výsledky žiaka objektívne a primerane náročne. Rešpektuje psychický a fyzický zdravotný stav žiaka, druh a stupeň postihnutia, ak má vplyv na úroveň a výsledky práce žiaka v príslušnom predmete. (I. Všeobecné zásady hodnotenia a klasifikácie, body 1., 2. a 3.). i) Všetky špecifické úpravy výchovno-vzdelávacieho procesu žiaka, vrátane hodnotenia a klasifikácie sa zaznamenávajú v jeho individuálnom výchovno-vzdelávacom programe e) Odporúčania: 1.)


Úprava prostredia a umiestnenie žiaka v triede

Vhodná je trieda dostatočne osvetlená, príjemne zariadená bez zbytočných dekoratívnych predmetov, ktoré by rozptyľovali pozornosť žiaka. Žiaka je potrebné posadiť v triede na miesto, kde bude zo strany okolia a spolužiakov prichádzať čo najmenej podnetov, ktoré by rozptyľovali jeho pozornosť a podnecovali jeho impulzívne, hyperaktívne správanie. Miesto by malo byť ďalej od okna ako aj od okna na chodbu, v prednej časti miestnosti blízko učiteľa, ktorý môže žiaka častejšie kontrolovať a overovať si, či porozumel jeho inštrukciám. Žiak by mal sedieť buď sám alebo vedľa kľudného, trpezlivého spolužiaka alebo spolužiačky. V niektorých prípadoch je vhodné pripraviť samostatné miesto na sedenie v zadnej časti triedy za ostatnými spolužiakmi, kde by žiak bol čo najmenej rušený. Nesmie to však byť považované za „miesto za trest“.


Miesto žiaka by malo byť relatívne stabilné, ktoré bude meniť len v nevyhnutnom prípade. Optimálne je zariadiť v triede „relaxačný kút“( resp. relaxačnú miestnosť v škole), kde by mohol žiak podľa potreby relaxovať alebo by sa mu mohol venovať ďalší odborník (psychológ, špeciálny alebo liečebný pedagóg, prípadne asistent učiteľa). Dôležité je zabezpečiť fyzickú bezpečnosť žiaka ako aj spolužiakov. Je treba byť ostražitý pri používaní ostrých predmetov na vyučovaní (napr. nožničky, kružidlá), po použití by mali byť uložené na bezpečnom mieste.


Žiak by mal byť nepretržite pod dohľadom učiteľa alebo iného zamestnanca školy. Ak žiak svojím správaním vážne a sústavne narúša vyučovanie, prípadne jeho správanie ohrozuje iných žiakov, učiteľa alebo jeho samého, je možné vyučovanie alebo jeho časť realizovať individuálne, v inej miestnosti, kde dočasne úlohu učiteľa preberie školský špeciálny pedagóg.


Tento postup si vyžaduje úzku spoluprácu obidvoch pedagógov a odporúča sa najmä na I. stupni základnej školy. 2.) Organizácia vyučovania a práce žiaka Odporúča sa vopred určiť základné pravidlá školskej práce a správania a dôsledne ich dodržiavať. Je vhodné stanoviť rutinný denný režim a čo najmenej ho modifikovať počas týždňa. Rovnako pomáha oboznámenie s programom činností na začiatku každej vyučovacej hodiny.


Žiakovi s poruchami správania pomáha organizovať si prácu na vyučovaní a efektívnejšie zvládať úlohy
Režim dňa, časový harmonogram aktivít pre daný deň napísaný na vyhradenom viditeľnom mieste v triede; - ak má k dispozícii na lavici počas vyučovania len tie učebné pomôcky, ktoré momentálne potrebuje; - ak má úlohu rozdelenú na viac samostatných jednotiek, ktoré rieši postupne (systémom postupných krokov); - ak má dlhodobejšie úlohy rozdelené na viac menších úloh s určeným termínom splnenia; - ak má napísanú osnovu učebnej látky, ktorú sa má naučiť; - na určitú dobu pri samostatnej činnosti môže žiak použiť slúchadlá na uši.


Špecifické postupy učiteľa na vyučovaní
Pri vyučovaní žiaka s hyperkinetickou poruchou pomôže učiteľovi uplatnenie špecifických postupov, napríklad: - pred vysvetľovaním učiva povedať základnú osnovu a vysvetliť nové, neznáme pojmy, - v rámci vyučovacej hodiny zahrnúť viac rôznorodých aktivít, ktoré upútajú pozornosť žiaka, ale nebudú zbytočne rozptyľovať, - vysvetľovanie nového učiva, ktoré si vyžaduje dlhšiu dobu, je vhodné rozdeliť na viac relatívne ucelených častí, vyhnúť sa dlhšiemu monotónnemu monológu, - uisťovať sa, či žiak sleduje výklad učiteľa, udržiavať s ním zrakový kontakt, - upútať pozornosť žiaka jeho aktívnym vtiahnutím do procesu vyučovania poverením určitými úlohami, napr. rozdávaním pomôcok, písaním kľúčových slov na tabuľu ap. - požiadať ho, aby voľne zopakoval otázku, či zadanie úlohy, t. j. presvedčiť sa, či žiak pochopil zadanie ucelene, prípadne jeho podstatu alebo znenie otázky, - udržiavať pozornosť žiaka pri skúšaní vyžadovaním stručných odpovedí od žiakov jedného za druhým, - striedať činnosti vyžadujúce zvýšenú pozornosť s činnosťami, resp. úlohami, kedy žiak pracuje samostatne, prípadne s relaxačnými chvíľkami, - verbálne vysvetľovanie je vhodné dopĺňať názornými ilustráciami a používať názorné pomôcky, - pri riešení niektorých úloh používať metódu skupinovej práce, kedy má žiak splniť konkrétnu čiastkovú úlohu v rámci pracovného tímu, pričom výsledky práce môžu vzájomne kontrolovať žiaci, - stanoviť primerané krátkodobé čiastkové študijné ciele, ktoré je žiak schopný splniť v reálnom časovom termíne a trvať na ich dodržaní.

Špecifické výchovné postupy
Hyperaktívne deti často hovoria alebo konajú impulzívne, bez toho, aby mysleli na dôsledky. Zvyčajne formálne ovládajú zásady spoločensky žiaduceho správania sa, ale majú problémy, keď ich majú v konkrétnej situácii uplatniť. Tieto deti všeobecne majú problémy so sebaovládaním. Konkrétne reedukačné postupy sa preto zameriavajú najmä na nácvik koncentrácie pozornosti, potláčanie impulzívneho správania a tréning vhodných sociálnych stereotypov správania, zručností.


Základom
Je vytvorenie vzťahu, v ktorom žiak cíti, že učiteľ (alebo iný odborný pracovník) je mu oporou, ktorý mu pomôže a na ktorého sa môže spoľahnúť v preňho záťažových situáciách. Je dobré ak učiteľ dokáže zachovať pokoj, tolerantný postoj aj pri žiakových impulzívnych reakciách a nekľudnom správaní. V priebehu vyučovania niekedy postačuje, ak učiteľ iba urobí dohovorené gesto, ktorým žiakovi signalizuje, že sa má upokojiť a sústrediť.


Je absolútne nevhodné pred ostatnými spolužiakmi napomínať, trestať alebo dokonca ponižovať žiaka za správanie, ktoré je dôsledkom jeho diagnózy. Na druhej strane nadmieru „ochranársky“ a všetko tolerujúci prístup vo výchove žiaka je tiež škodlivý tak preňho ako aj pre ostatných spolužiakov. Pokiaľ je to možné, učiteľ žiaka zapája aktivít a spoločných činností v rámci vyučovania tak ako ostatných spolužiakov.


Ak je žiak vyňatý z triedy napr. pri špeciálnych intervenciách psychológa, liečebného alebo špeciálneho pedagóga, nikdy to nemožno prezentovať v negatívnom zmysle. Vzťah a postoj učiteľa a iných odborníkov k žiakovi s hyperaktívnym syndrómom je modelom pre postoj a vzťah ostatných spolužiakov. V priebehu vyučovania sa odporúča špecifickými postupmi trénovať žiakovu pozornosť a sebaovládanie, napríklad: - po zadaní úlohy alebo otázky učiteľ požiada žiaka, aby odpovedal až po 10 – 20 sekundách, počas ktorých si odpoveď rozmyslí a sústredí sa - učiteľ učí žiaka rozmýšľať „nahlas“, keď si pripravuje odpoveď, riešenie nejakého problému - v priebehu vyučovacej hodiny učiteľ určí krátky časový interval na intenzívnu samostatnú prácu, vyžadujúcu koncentrovanú pozornosť. Pri úspešnom zvládnutí úlohy je možné časový interval predlžovať - časté pozitívne hodnotenie úspechov žiaka, napr. iba úsmevom, pochvalou, pohladením, hviezdičkou aj toho najmenšieho úspechu znamená významné posilnenie utvárania žiaducich modelov správania.


ZÁVER

Všetky prejavy narušeného správania je potrebné vnímať komplexne, v súvislosti s vekovým obdobím, rodinným pozadím, zdravotným stavom a aktuálnou situáciou, v ktorej sa dieťa nachádza. Podobné prejavy sa môžu objaviť v situácii spôsobenej rozličnými príčinami a naopak _ podobné situácie môžu spôsobovať odlišné prejavy narušeného správania.


Pri akýchkoľvek prejavoch narušeného správania, ak po primeranom časovom období zlyhávajú bežné aplikované pedagogické postupy, sa odporúča, aby sa učiteľ obrátil v prvom rade na školského psychológa, špeciálneho alebo liečebného pedagóga, výchovného poradcu, koordinátora prevencie, ktorí zabezpečujú odborné poradenstvo pre učiteľa, rodičov a aj pre žiaka. Súčasne je potrebné nadviazať spoluprácu s rodičmi žiaka.


V ďalšej etape sú uvedení odborní zamestnanci školy podľa potreby koordinátormi spolupráce s pedagogicko-psychologickou poradňou, špeciálno-pedagogickou poradňou, centrom výchovnej a psychologickej prevencie, centrom pre liečbu drogových závislostí, diagnostickým centrom, a i. Prvoradou zásadou výchovy nepokojných detí je zvýšiť pozitívny rodičovský záujem a obmedziť fyzické aj psychické tresty. Len tie deti, pociťujú lásku rodičov, prijatie a porozumenie, môžu kladne rozvíjať svoju osobnosť.


Rodičia si niekedy ani neuvedomujú, že už zvýšenie hlasu alebo zahriaknutie je vlastne tiež trestom. Pozitívna výchova problémového dieťaťa sa zakladá na pochopení jeho nedostatkov a pochvalách a odmenách aj ta tie najmenšie úspechy a klady. To je možné jedine vtedy, ak sa rodičia ustavične snažia pochopiť duševné pohody a správanie svojho dieťaťa. Je veľmi dôležité, aby sa do procesu výchovy hyperaktívneho dieťaťa zapojili obaja rodičia. Najväčšie problémy mávajú rodičia s učením dieťaťa.


Školská práca vyžaduje
Nielen sústredenie, ale aj odloženie rozličných potrieb na neskorší čas. Takisto je dôležité, aby dieťa prijalo rolu školáka. To sa však stáva zriedka. Motiváciu k učeniu mávajú minimálnu. Tlak rodičov i školy na učenie tieto deti prežívajú ako nepriateľský akt, podrobujú sa neochotne, vzdorujú, provokujú agresiu v rodičoch i učiteľoch. Kruh sa uzatvára: prostredie je odmietavé, donucujúce a dieťa je osamelé a bez záujmov. Príjemné veci si vynucuje impulzívnym správaním. Treba si však uvedomiť, že aj minimálny úspech bude dieťa motivovať do ďalšej spolupráce.


Za každý úspech treba dieťa pochváliť.
Rodič by nemal strácať nervy, keď sa dieťaťu nedarí, hoci sklamanie nad neúspechom možno prejaviť.


Zoznam bibliografických odkazov
PhDr. Michael Šebek CSc.: Nepokojné deti a ich výchova, Praha, 1990 PhDr. Marta Popelková.: Poruchy psychického vývinu v detstve a v adolescencii, Nitra, 1994 Doc. Dr. Ján Hvozdík.: Vzťah žiaka k školskej práci, Bratislava, 1964 V. Pokorná.: Teorie a náprava vývojových poruch učení a chování, Praha, 2001 Internet: www.statpedu.sk - Vyhláška Ministerstva školstva SR - Metodické pokyny so špeciálno-pedagogickými potrebami v bežných základných školách. Schválilo Ministerstva školstva SR rozhodnutím č. 6164/96-153 zo dňa 12.12.1996 s platnosťou od 1.1.1997