Princípy slovenského pravopisu

Pravopis je súbor znakov a pravidiel na zapisovanie jazykových prejavov písmenami (malými a veľkými) a interpunkčnými (rozdeľovacími) znamienkami. Pravopis súčasnej spisovnej slovenčiny je vybudovaný na viacerých pravopisných princípoch s dominantným postavením fonematického princípu.

Fonematický princíp Fonematický princíp zabezpečuje vysoký stupeň jednoduchosti a ľahkej zvládnuteľnosti slovenskej ortografie.

Podľa tohto princípu sa graficky signalizuje fonematická, to značí spontánne uvedomovaná jazyková forma. Práve preto sa tento typ pravopisu aj ľahko osvojuje. Zjednodušene a nepresne sa zvykol ľudovo formulovať v poučke „píš, ako počuješ“. Je podstatným charakteristickým znakom slovenskej ortografie. Slovenský pravopis je vo svojej podstatnej časti fonematický, v menšom rozsahu fonetický. Jeho fonematickosť je určená tým, že jedna a tá istá hláska schopná rozlišovať význam slov alebo tvarov sa píše jedným a tým istým grafickým znakom (písmenom).

Tento princíp sa dôsledne zachováva pri hláskach a, á, ä, b, c, č, d, e, é, f, g, h, j, k, l, ĺ, m, n, o, ó, p, r, ŕ, s, š, t, u, ú, v, z, ž. Písmená dz, dž, ch (t. j. zložky) označujú osobitne hlásky v rámci morfém (významových častí slov), napr. pomedzi, džavot, prepichovať.

Pri stretnutí d a z, d a ž, c a h na hraniciach morfém nejde o osobitné písmená (zložky) na označenie osobitných hlások, ale o stretnutie dvoch hlások a dvoch písmen d + z, d + ž, c + h, napr. odznak, odžať, viachlasný. Fonémy ď, ť, ň, ľ sa označujú osobitnými písmenami s mäkčeňom pred samohláskami a, o, u, pred spoluhláskami a na konci slova, napr. ďateľ, ťažba, ráňať, ľudia, päťka. Pred e, i, í, ia, ie, iu sa označujú písmenami d, t, n, l (bez mäkčeňa), napr. dieťa, lietadlo, nízko, polievať, dielo, teľa, niečo, lístie, tiahnuť, stíhačka, stiahnutie, otec. Tzv. i-ové dvojhlásky sa zapisujú znakmi ia, ie, iu.

V slovách cudzieho pôvodu a v zložených alebo odvodených slovách na hraniciach morfém spojenia ia, ie, iu obyčajne označujú rôznoslabičné spojenia samohlásky i so samohláskami a, e, u, napr. protialergický, protiepidemický, fialka, dialýza, diuretikum. Tzv. u- ová dvojhláska sa označuje jedným písmenom ô (o s vokáňom), nie spojením písmen, zložkou (ou). Na označenie fonémy i sa používajú dve písmená- i a y. Píšu sa podľa morfematického, gramatického a etymologického princípu, ktoré sa v slovenskom pravopise uplatňujú popri fonematickom princípe. V slovách gréckeho a latinského pôvodu sa na označenie spojení hlások ks alebo gz používa písmeno x, napr. xylofón, exemplár, oxymoron, xylén, xylóza.

V niektorých slovách cudzieho pôvodu sa na označenie fonémy v používa písmeno w, napr. watt. Písmeno q alebo spojenie qu sa v slovách cudzieho pôvodu používa na označenie hlásky k alebo spojenia hlások kv, napr. Quito [kito], Quebec [kvibek].

Morfematický princíp Morfematický princíp slovenského pravopisu zabezpečuje identitu morfém v slove a slov v kontexte. Signalizuje aj úplne rozvinutú zložitejšiu jazykovú formu, ako ju musíme predpokladať na najvyššej úrovni jazykového systému, t. j. aj na najvyššej úrovni jazykového vedomia.

Tento pravopisný princíp uľahčuje zrakovú identifikáciu fonematickej a najmä morfematickej stavby slova a tvaru. Dostáva sa však do rozporu s realitou jazykového signálu – s výslovnosťou, a to aj s jej kodifikovanou podobou (so spisovnou výslovnosťou, s ortoepiou). V spisovnej slovenčine sa zachováva jednotná podoba slov a morfém so znelými alebo neznelými spoluhláskami na rozdiel od výslovnosti, kde sa na morfematickej hranici nevyskytujú kombinácie znelostne nerovnakých hlások (prestávka sa prejavuje ako neznel á hláska): napr. slovo dub sa vyslovuje ako [dup] so spoluhláskou p na konci slova, ak sa vyskytuje pred prestávkou alebo pred slovom začínajúcim sa neznelou spoluhláskou, napr. dub spadol [dup spadol], tvar duba a ďalšie tvary sa vyslovujú so spoluhláskou b.

Slovo chlap sa vyslovuje so spoluhláskou p na konci slova, ak sa vyskytuje pred prestávkou alebo pred nasledujúcou neznelou spoluhláskou, napr. chlap sedí. Ak nasleduje slovo so znelou spoluhláskou alebo samohláskou na začiatku a medzi slovami nie je prestávka, vyslovuje sa b, napr. chlap zastal, chlap ostal [chlab zastal, chlab ostal]. Ďalšie prípady: predstava, predstaviteľ, mestský, predsa, všetko, všade, vták, francúzsky, nižší, kde, bozk, dcéra, franforce [prectava, prectaviťeľ, meskí, preca, fšetko, fšaďe, fták, francúski, ňiší, gďe, bosk, céra, framforce].

V písme sa používa grafický znak pre znelú alebo neznelú spoluhlásku podľa výslovnosti pred samohláskou v iných tvaroch toho istého slova alebo v jeho odvodeninách: dub (podľa tvarov duba, dubu atď. a podľa odvodených slov dubisko, dubový, dubina), chlap (podľa tvarov chlapa, chlapovi atď. a podľa odvodených slov chlapík, chlapisko, chlapina atď.), predpona roz- v slove rozbiť i roztrhať (podľa výslovnosti v slove rozorať) a pod. V týchto prípadoch sa v písme nerešpektuje znelostné spodobovanie, zachováva sa jednotné písanie spoluhlásky (spoluhlások) vo všetkých tvaroch slova a jeho odvodeninách.

V tom sa prejavuje morfematický princíp nášho pravopisu. Morfematický princíp sa neuplatňuje pri písaní slov s predponou s-/z-/zo(píšu sa podľa fonematického princípu), napr. spísať, zbiť, zobrať. V spisovnej slovenčine sa jednotne píšu slovotvorné, kmeňotvorné alebo pádové prípony, napr. slovotvorná prípona -ík/-ik v slovách ako študentík (od študent), chlapík (od chlap), učitelík (od učiteľ),fúzik (od fúz),psík (od pes), obchodík (od obchod), kvetináčik (od kvetináč), prípona -in v slovách ako susedin (od suseda), robotníčkin (od robotníčka), mamin (od mama), Lein (od Lea), Kittin (od Kitty), tetin (od teta), učiteľkin (od učiteľka), prípona -yňa v slovách ako bohyňa (od boh), otrokyňa (od otrok), obryňa (od obor), svätyňa (od svätý), pádová prípona -i v nom. pl. životných podst. mien muž. rodu.

A v gen., dat. a lok. sg. a v nom. pl. podst. mien žen. rodu zakončených na spoluhlásku, napr. študent- študenti (vyslovuje sa [študenťi]), chlap - chlapi, astronóm - astronómi, kosť - kosti, zmes – zmesi, kmeňotvorná prípona -i, resp. -í v slovesných tvaroch hodiť, kŕmiť, variť, hodí, kŕmi, varí, pádová prípona -y v nom. a akuz. pl. ne­životných podst. mien muž. rodu a v gen. sg. a nom. a akuz. pl. podst. mien žen. rodu v slovách ako hrad - hrady, dub - duby, strom - stromy, žena - ženy, matka - matky, fujara - fujary, idea - idey.

Gramatický princíp Tento princíp je na úrovni výslovnosti sám v sebe protirečivý, lebo v slovenčine nie je rozdiel v znení y –ý. Tu je potom „zhoda“ iba v pravopise (vo vizuálnom vnímaní napísaného textu). Gramatický princíp náš pravopis nezjednodušuje. Písmená y, ý a i, í sa používajú na rozlíšenie tvarov nom. sg. a nom. pl. prídavných mien vzoru pekný a tvarov nom. sg. a nom. pl. iných slov, ktoré sa skloňujú rovnako ako prídavné mená vzoru pekný, napr. pekný chlapec - pekní chlapci, krásny chlapec - krásni chlapci, jeden pocestný - dvaja pocestní, akýsi chlapec - akísi chlapci, prvý pretekár - prví pretekári, volaný účastník - volaní účastníci, mladý človek- mladí ľudia, úžasný herec- úžasní herci, mŕtvy jazyk, lacný tovar, bezdetný človek- bezdetní ľudia, Prípony –ým/-ym sa používajú v inštr. sg. príd. mien mužského a stredného rodu vzoru pekný a v dat. pl. prídavných mien vzoru pekný, napr. dutým, mladým, úžasným, bielym, krásnym, drahým, krutým, chudobným.

Prípony –ých/ ych sa používajú v gen. a lok. pl. všetkých rodov a v akuz. pl. živ. tvarov muž. rodu prídavných mien vzoru pekný, napr. úzkych, sladkých, hmotných, majetných, čiernych, čulých, drevených, skalných, studených, letných, nástenných, bezradných, cenných, chudých, svetlých, hladných, bezmocných. Prípony –ými/ ymi sa používajú v inštr. pl. príd. mien vzoru pekný, napr. dutými, ťažkými, knižnými, otcovými, mennými, červenými, škaredými, podmorskými, nadzmyslovými, zlomenými, obmedzenými, predoktóbrovými Tento princíp sa neuplatňuje pri písaní prídavných mien vzoru cudzí (tvary nom. sg. a nom. pl. sa píšu rovnako), napr. cudzí chlapec - cudzí chlapci.

Etymologický princíp V predponách a základoch domácich slov sa na označenie foném i, í používajú písmená i, í a y, ý podľa pôvodu. Písanie týchto písmen sa v nich zachováva podľa stavu v staršom jazyku, keď jestvovali osobitné fonémy i, í a y, ý . Etymologický princíp sa uplatňuje aj pri písaní slov cudzieho pôvodu, ktoré v pravopise zachovávajú pôvodnú podobu, a zachováva sa (najmä vo vlastných menách) aj písanie cudzích písmen, ktoré sa v slovenčine bežne nepoužívajú.

Napr. cylinder, derby, menu, sujet, kanoe, rizling džíp, gymnázium, rytmus, hystéria, história, polygrafia, poliklinika, filozofia, idea, Rontgen (meno osoby), rontgen (pomenovanie prístroja), Slowacki, Magalhäes, Ibaňez, Keseríi, Gyor, Guardian, New York, California, Friedrich Schiller, Wolfgang Amadeus Mozart. Pravopisne zdomácnené slová sa píšu v zhode s ustálenou slovenskou výslovnosťou, spravidla sa však zachováva pôvodné písanie i, í a y, ý, napr. futbal, menčester, žurnál, adresa, brigáda, lýra, týfus, dynamo, nymfa, inžinier, kríza, džíp, džínsy. V slovenskom pravopise má dominantné postavenie fonematický princíp s korešpondenciou fonémy a grafémy.

Dopĺňa ho morfematický princíp, ktorého uplatňovanie prispieva k jednotnému písaniu morfém (na rozdiel od zmien vo výslovnosti paralelných znelých a neznelých spoluhlások) a k jednotnému písaniu niektorých morfém s i, í a y, ý. V malej miere je zastúpený gramatický princíp. Značné zastúpenie má etymologický princíp, ktorý sa týka písania slov domáceho aj cudzieho pôvodu. Keďže ide o písanie podľa stavu v staršom jazyku alebo podľa stavu v cudzích jazykoch, nemá tento princíp oporu v súčasnom jazyku, a preto uplatňovaniu a osvojovaniu tohto princípu treba venovať osobitnú pozornosť.