Princíp ústavnosti a zákonnosti

K pojmu ústava Termín ústava (constitution, Verfassung) vo vzťahu k štátnemu spoločenstvu vyjadruje už vo svojej gramatickej interpretácií konštitúcie štátu, štátne zriadenie, inštitucionálne a procesné usporiadanie tvorby politickej a štátnej vôle. Je významným prejavom právnej a politickej kultúry jednotlivých zemí.

Okrem špecifických národným rysov majú ústavy demokratických štátov Európy i určité zhodné pojmové a funkčné náležitosti:

Európske ústavy po vojne už nie sú len neutrálnym procesným rámcom akéhokoľvek politického usporiadania, ale stanovuje, z akých základných hodnôt vychádza spoločnosť vo svojej štátno-politickej sebarealizácii a formuluje vo svojom texte záväzné regulatívne ideje, ktorých uplatnenie je nevyhnutné pri výkone zákonov a práva.

Tieto ústavy vymedzujú základné princípy usporiadania politickej moci v štáte. Je to vzťah jednotlivca a štátu, najmä vymedzením základných práv a slobôd človeka a občana, a ďalej inštitucionálne a procesné organizácie verejnej moci, ako i spôsoby jej kontroly.

Tieto ústavy určujú povinnosť všetkým subjektom v štáte rešpektovať zjednané a v ústave stanovené pravidlá. Ústavou zaväzuje suverén nielen „tých ostatných“ ,ale i seba samú. K základným hodnotám a spoločným ústavným princípom demokratických štátov, združených v Európskej únii, patrí najmä: princíp zvrchovanosti ľudu, vyjadrený predovšetkým priamo alebo sprostredkovane, princíp reprezentatívnej demokracie princíp vlády väčšiny a ochrana menšín, časové obmedzenie mocenských funkcií (vláda „na čas“), princíp deľby moci, princíp nedotknuteľnosti základných práv a slobôd  princíp materiálneho právneho štátu.

Hľadiská, podľa ktorých sa dajú ústavy triediť do rôznych kategórií, sú rozmanité. Z hľadiska právnej sily ústavného textu je významné delenie na ústavy rigidné (tuhé) a flexibilné (pružné), podľa toho, či ku zmene ústavy sú, či nie sú potrebné zvláštne, zložitejšie procedúry, než ku zmene obyčajných zákonov. Rigidné ústavy (väčšina ústav štátov Európskej únie) majú vyššiu právnu silu ako obyčajné zákony, a preto môžu byť menené len zákonmi ústavnými, ktorých schválenie vyžaduje v parlamente súhlas kvalifikovanej väčšiny, zatiaľ čo flexibilné ústavy môžu byť menené prostredníctvom obyčajných zákonov. Príkladom flexibilnej ústavy je ústava Veľkej Británie a Severného Írska.

Je však ústavou „sui generis“ , lebo patrí súčasne ku kategórii ústav zvykových, ktoré priznávajú ústavnú, konštitucionálnu povahu určitým textom a zvyklostiam na základe vžitých a rešpektovaných predstáv o ich význame, bez toho aby boli výslovne označené za ústavu. Pojem ústavnosť Pojem ústavnosť spájame s moderným chápaním ústavy a jej postavenia v spoločnosti. Ústavnosťou v užšom slova zmysle rozumieme systematické usporiadanie právneho poriadku, ktoré vychádza zo základného znaku ústavy ako právnej normy s najvyššou právnou silou.

Právnym dôsledkom takto chápaného postavenia ústavy v právnom poriadku štátu je zásada, že právna norma nižšej právnej sily nemôže odporovať právnej norme vyššej právnej sily a keďže ústavu tvoria právne normy s najvyššou právnou silou, potom všetky ostatné právne normy, ktoré sú súčasťou právneho poriadku, musia byť v zhode s ústavou. Od takto vymedzeného pojmu ústavnosti odvodzujeme pojem ústavnosť v širšom zmysle slova, ktorým rozumieme postup každého subjektu, osobitne štátneho orgánu, pri realizácii či aplikácii práva, ktorý je v zhode s ústavou a celým právnym poriadkom založeným na chápaní ústavnosti v užšom zmysle slova.

Prejavy najvyššej právnej sily ústavy konkrétne spočívajú nielen v spôsobe prijímania a zmeny ústavy, v jej osobitnom názve, ale tiež v nadradenosti ústavy v právnom poriadku a osobitne v zárukách ústavnosti a v aplikácii ústavy. Záruky ústavnosti treba hľadať aj v reálnej dostupnosti práva pre občana, v politickej kultúre a v celkovom stave občianskej spoločnosti, vrátane materiálnych podmienok.


Záruky ústavnosti

Záruky ústavnosti v užšom zmysle možno charakterizovať ako záruky, ktoré zabezpečujú, aby právny predpis bol v súlade s ústavou ako s právnym predpisom najvyššej sily. Z inštitucionálno - právneho hľadiska záruky ústavnosti v tomto zmysle sa u nás vo vzťahu k právnym predpisom realizujú v rámci parlamentnej kontroly ústavnosti in pleno ,vrátane kontroly uplatnením aktívnej procesnej legitimácie v konaní o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom (najmenej jedna pätina poslancov), najmä však v rámci mimoparlamentnej kontroly prostredníctvom ústavného súdu ako osobitného orgánu ochrany ústavnosti. Tento spôsob kontroly je charakteristický pre európsky kontinentálny systém.

Záruky ústavnosti v širšom zmysle súvisia s celkovou tendenciou tzv. vyžarovania ústavy a ústavnosti do celého právneho poriadku. To znamená, že popri oblasti tvorby práva, vrátane miestneho, lokálneho práva, sa predpokladá a zaručuje ústavnosť aj v oblasti individuálneho rozhodovania vykonávateľov miestnej verejnej správy. Ústavnosť nemožno stotožňovať so zákonnosťou. Nie každé konanie vykonávateľa verejnej správy, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva. Napríklad obsahom ústavného práva na inú právnu ochranu inými orgánmi než súdmi sú iba tie princípy konania pred týmito orgánmi, ktoré zaručuje ústava a ústavné zákony a ktoré na tomto ústavnom základe môžu byť špecifikované v zákonoch a v podzákonných právnych predpisoch.

Ostatné pravidlá teda nemožno podriadiť pod režim ústavného práva na inú právnu ochranu. K forme vlády: kooperatívny výkon ústavnej moci Ústavný a právny rád členských zemí Európskej únie zaznamenal behom minulých rokov zmeny, smerujúce k vzájomnému zbližovaniu najmä v oblasti hospodárskej a sociálnej politiky a pri konštrukcii moderného právneho štátu, súdnej sústavy a ochrane základných občianskych a ľudských práv. Viac-menej nedotknutou vnútroštátnou náležitosťou národných ústav zostala zásadná úprava vzťahov medzi zákonodarnou, výkonnou a súdnou mocou a v tomto rámci i úprava formy vlády a vládneho systému, ktorý tvorí tradične podstatnú zložku textov jednotlivých ústav.

Obecne sa dá povedať, že väčšina ústav vychádza z tak či onak modifikovaného parlamentarizmu, zatiaľ čo jednotlivé prvky, ktoré boli v niektorých zemiach prevzaté zo systému prezidentského, nezavážili natoľko, aby oprávnili kvalifikáciu systému ako prezidentskej formy vlády. V žiadnom z pätnástich členských štátov nebol uplatnený systém dualistického výkonu moci zákonodarnej a výkonnej, ako to poznáme z prezidentského systému USA, kde je hlava štátu zároveň skutočným šéfom exekutívy.

K pochopeniu základných práv a právneho štátu Nové prvky v základných občianskych a ľudských právach, spojené najmä s prijatím Dohody o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s ingerenciou Štrasburského súdu, viedli k podstatnému obmedzeniu rozdielov medzi jednotlivými národnými úpravami. Aj tak je treba upozorniť na tradičný rozdiel britskej a kontinentálnej koncepcie základných práv.

Vo Francúzsku alebo v Nemecku a Rakúsku v rade konfrontácií s absolutistickou mocou si spoločnosť postupne vynucovala základné práva a rozširovala ich do katalógov základných práv garantovaných štátnou mocou. Anglicko neprešlo historickou fázou absolutizmu a tradičný pojem slobody, pôvodne sociálne výsady mocných, bol v súlade s postupom doby rozširovaný a demokratizovaný, najmä cestou súdnej interpretácie. V Británii nie je zdrojom občianskych práv ústava, ale naopak „civil liberties“ sú jadrom materiálnej ústavy (Dicey). Význam tejto tradičnej odlišnosti poklesol schválením britského zákona o ľudských právach, ktorým Británia prevzala do vnútroštátneho práva celý katalóg základných práv európskej Dohody o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Význam základných práv v zemiach Európskej Únie vzrástol nielen vďaka tejto Dohode, ale i radou ústavných zmien a doplnkov, smerujúcich k ich rozšíreniu a k vytvoreniu mechanizmov ich účinnej kontroly, čo súvisí aj so zmenami v chápaní právneho štátu. Ústavné texty chápu určité základné práva ako práva fundamentálne, ako konštitucionálne prvky demokratického právneho rádu a nezriedka im vyhradzujú zvláštnu povahu nedotknuteľnosti. Túto „superpozitívnu“ nadradenosť nájdeme nielen v zákone SRN, ale napr. i v ústave španielskej alebo portugalskej.

Zmeny v oblasti občianskych a ľudských práv súvisia s európskymi skúsenosťami prvej polovice minulého storočia, ktoré vyústili do právneho vedomia spoločnosti v presvedčení, že princíp právneho štátu nesmie byť chápaný v zmysle formálneho právneho štátu predvojnovej éry. Európske kontinentálne právo sa preto stále viac orientuje na koncepciu materiálneho právneho štátu. Východiskom nového chápania právneho štátu bola skúsenosť, že ústavy, konštruované na rýdzo formálnych a výlučne procesných náležitostiach ústavného a právneho štátu tvorili len inštitucionálny a procesný rámec, naplniteľný ľubovoľným politickým obsahom , pretože kritériom ústavnosti bolo len dodržanie kompetenčných a procesných postupov, teda kritériá formálnej povahy.

Formálny právny pozitivizmus so svojím učením „zákon je zákon“ sa stal proti bezpráviu vo forme zákona bezbranným a bezmocným. Práve v súvislosti s novým pochopením ústavného a právneho štátu sa v povojnovej dobe v európskych štátoch rozvíjala i súdna kontrola ústavnosti a zákonnosti a vznikalo mnoho nových inštitúcií. Ústavné súdnictvo preniklo takmer do všetkých štátov Európskej únie buď v podobe koncentrovaného ústavného súdnictva, alebo v podobe difúznej, rozptýlenej, keď je zverená sústave riadnych súdov. V rámci kontroly ústavnosti zákonov môžu ústavné súdy väčšinou aj rušiť tie ustanovenia zákonov, ktoré pokladajú za protiústavné.

V niektorých zemiach má ústavné súdnictvo len preventívnu povahu – tam, kde vyslovuje o ústavnosti zákonných textov ešte predtým , ako by vstúpili do platnosti (Francúzsko). V niektorých štátoch je ústavné súdnictvo spojené i s rozhodovaním o ústavných sťažnostiach občanov proti takým zásahom orgánov verejnej moci, ktorými bolo porušené ich základné právo alebo ústavne chránená sloboda. Typ koncentrovaného ústavného súdnictva je praktikované v Nemecku, Rakúsku, Taliansku, Španielsku, Portugalsku a Grécku. V Dánsku, Fínsku a Švédsku je kontrola ústavnosti záležitosťou riadnych súdov.

V žiadnej z týchto troch zemí nemôžu súdy ustanovenie zákona, ktoré pokladajú za protiústavné, zrušiť, môžu však rozhodnúť o nemožnosti jeho aplikácie. Okrem tejto následnej kontroly ústavnosti existuje vo Fínsku i preventívna kontrola ústavnosti tých návrhov zákonov, ktoré parlament prejednáva. Tú prevádza stanoveným spôsobom ústavnoprávny výbor parlamentu svojimi posudkami. Je však potrebné dodať, že posúdenie ústavnosti návrhu zákona je nepísanou povinnosťou ústavnoprávnych výborov parlamentu i inde. Ústavné zmeny v štátoch Európskej únie posilnili nielen účinnosť základných práv, ale prispeli i k posilneniu nezávislosti súdnej moci na moci výkonnej, k rozvoju správneho súdnictva a k posilneniu postavenia verejných ochrancov práv.

Za povšimnutie stoja aj ústavné zmeny a doplnky k rozšíreniu právomoci a posilneniu autonómnych prvkov v úprave samosprávy ako i regionálnych orgánov zákonodarných a výkonných. Na ochranu ústavou zaručených práv sa využíva ústavné súdnictvo. V Slovenskej republike má osoba k dispozícii v zásade dva ústavnoprávne prostriedky priamej ochrany svojich práv, a to ústavnú sťažnosť a ústavný podnet. Inštitút ústavnej sťažnosti patrí svojou povahou do oblasti verejného práva. Nemôže smerovať proti subjektom súkromného práva. Nevylučuje sa však, aby si ňou bránila svoje práva nielen osoba súkromného práva, ale tiež osoba verejného práva.

Význam ústavnej sťažnosti vo vzťahu k verejnej správe spočíva už v samej existencii ústavnoprávneho prostriedku a v skutočnosti, že rozhodnutie vykonávateľa verejnej správy môže ústavný súd pri splnení všetkých podmienok preskúmať a zrušiť. Skúma sa pritom len ústavnoprávne hľadisko, a nie všeobecné právne a skutkové hľadiská. Prepracovanosť právnych názorov ústavného súdu uvedených v odôvodneniach hoci aj zamietavých rozhodnutí ma význam pre spresňovanie právnoteoretických pojmov vo vede správneho práva. Ústavný súd plní zároveň funkciu kontroly verejnej správy. Inštitút ústavnej sťažnosti i terajšieho ústavného podnetu je totiž inštitútom ochrany pred protiústavnosťou rozhodovania vo verejnej správe, vrátane najnižších úrovní miestnej správy.

Ústavný súd SR Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. (čl. 124) Jeho hlavnou úlohou je zabezpečiť súlad právneho poriadku, t.j. právnych predpisov nižšej sily s právnymi predpismi vyššej sily, ako aj súlad právnych predpisov s medzinárodnými zmluvami, ak tieto boli vyhlásené spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom.

Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.( čl.125, odsek 3 ) Ústavný súd nerozhoduje o súlade návrhu zákona alebo návrhu iného všeobecne záväzného právneho predpisu a ústavou, s medzinárodnou zmluvou, ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo s ústavným zákonom. ( čl.125, ods. 4) Platnosť rozhodnutia o pozastavení účinnosti napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení zaniká vyhlásením rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej, ak rozhodnutie o pozastavení účinnosti napadnutého právneho predpisu ústavný súd už predtým nezrušil, pretože pominuli dôvody, pre ktoré bolo prijaté. ( čl. 125, ods. 5)

Rozhodnutie ústavného súdu sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné. ( čl.125, ods. 6) Ústavný súd rozhoduje o súlade dojednaných medzinárodných zmlúv, na ktoré je potrebný súhlas NRSR, s ústavou alebo s ústavným zákonom. ( čl. 125a, ods. 1) Ústavný súd rozhoduje o tom, či predmet referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia NRSR podľa čl. 95 ods. 1, je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom. ( čl. 125b, ods. 3) Nové členské štáty EÚ a ich ústavnosť V roku 2004 sa rozšíril počet členských štátov Európskej únie na 25. Od ôsmich štátov strednej a východnej Európy sa odlišujú dva ostávajúce štáty - Cyprus a Malta.

Líšia sa nielen skutočnosťou, že nadväzujú na minulosť, ktorá nebola spojená s totalitným režimom sovietskeho zväzu, ale každý z oboch ostrovov aj špecifickými náležitosťami svojej existencie: Cyprus slúžil zložitým spolužitím Gréckej a Tureckej komunity, Malta potom tradičnou kultúrnou väzbou na katolícku cirkev a následne na ústavné zakotvenie štátneho rímskokatolíckeho náboženstva s jeho povinnou výučbou na všetkých štátnych školách (oddiel 2 ústavy). V tomto smere možno nájsť obdobu medzi členskými štátmi Európskej únie len v Írskej ústave. Malta sa definuje v ústave ako demokratická republika, založená na práci a úcte k základným právam a slobodám jednotlivca, vtedy obdobne ako ostatné štáty. Odlišná je však úprava štátneho zriadenia, pretože nesie stopy silného britského vplyvu a pripomínala svojimi formálnymi prvkami skôr ranné štádium britského parlamentu.

Vplyv britského parlamentarizmu je zrejmý i v konštrukcii parlamentu (speaker, inštitualizácia opozície, povinnosť menovať premiérom iba člena Snemovne a j.). Pokiaľ potom ide o Cyprus, ústava z roku 1960 sa v praxi nerealizuje a všeobecne sa očakáva, či vôbec bude po rozdelení ostrova jednota cyperského ľudu obnovená a ústavne vyjadrená. Východiská ústavnej úpravy v ostatných ôsmich štátoch majú veľa spoločného ,lebo reagujú na skorší totalitný, respektíve autoritatívny režim a orientujú sa na výstavbu a zdokonaľovanie demokratického právneho štátu. V jednotlivých štátoch vystupujú pritom do popredia špecifické faktory tohto procesu rôznou mierou a v rôznej intenzite.

Táto určitá variabilita ciest je do značnej miery výsledkom odlišného historického vývoju ,,starého režimu‘‘ v jednotlivých krajinách. V Československu a NDR – na rozdiel od Maďarska a Poľska – nepredchádzala prevratu fáza ,,guľatých stolov‘‘, fáza postupných kompromisov v ekonomike, politike i v štátnom a právnom systéme, ktoré oslabovali komunistický režim a vnášali už vtedy do štátneho systému postupne nové prijateľné prvky, respektíve adaptovateľné pre neskorší demokratický právny štát. Markantným príkladom je Maďarsko, ktorého ústavné zriadenie je dodnes založené na pôvodnej ústave z roku 1949, časom potom viackrát doplňované a novelizované.

Trochu odlišná bola východisková situácia baltských štátov, ale i Slovinska a Slovenska, ktoré prechod k demokratickému systému spojili s vznikom, resp. obnovením štátnej samostatnosti. Litva, Lotyšsko a Estónsko okrem toho museli prekonať pozostatky obzvlášť tuhého sovietskeho totalitného režimu a postupnej rusifikácie. Ústavy všetkých týchto štátov sa prihlásili k obecne uznávaným hodnotám medzinárodného spoločenstva demokratických štátov. Príslušnosť k Európskej únii si vyžiadala vo väčšine krajín novelizáciu ústavy začlenením ustanovenia o možnosti preniesť výkon časti svojich práv, alebo niektoré právomoci národných orgánov na európske spoločenstvá a na Európsku úniu, resp. obecne na medzinárodné organizácie, alebo inštitúcie (napr. čl. 7 slovenskej ústavy).

Európske spolužitie sa v ústavách nových členských štátov prejavila výrazne hlavne v oblasti základných práv a slobôd občanov. V jednotlivých ústavách pritom zaznievajú reminiscencie na minulosť v špeciálnych akcentoch, alebo v potrebe obzvlášť výrazných garancií pre výkon základných práv a slobôd. Nedostatok prevádzacieho zákonu nemôže štátu slúžiť ako ospravedlnenie, ktoré by znemožnilo uplatnenie práva. Podobne aj litovská ústava výslovne zakotvuje bezprostrednú aplikáciu ústavy. Spoločným základom ústavných práv základných práv a slobôd je inštrumentárium Európskej Dohody o ochrane ľudských práv a základných slobôd, strážených s konečnou platnosťou jurisdikcie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.

Ústavné zakotvenie politického systému vychádza z koncepcie pluralistickej spoločnosti a demokratického právneho štátu. Ústavy európskych štátov nevyjadrujú konkrétne postavenie a úlohu politických strán a úlohu politických strán v úplnosti, smerujú však vo svojich ustanoveniach ku zdôrazneniu tých aspektov, ktoré na základe svojich historických skúseností v oblasti politického systému najviac chýbali. Slovenská ústava zdôrazňuje v článku 29 oddelenie politických strán od štátu. Maďarská ústava uvádza v čl. 3, že strany nesmú priamo vykonávať akúkoľvek moc a že žiadna politická strana nesmie riadiť akýkoľvek štátny orgán.

Litovská ústava v čl. 35 pripúšťa existenciu politických strán len, ak ich ciele a činnosť nie sú v rozpore s ústavou, alebo zákonmi. Článok 13. poľskej ústavy zakazuje politické strany, ktoré sa dovolávajú totalitných praktík a tiež svojím programom, alebo činnosťou sa orientujú na násilie za účelom prevzatia moci. Podobne sa vyjadruje i estónska ústava - členovia politických strán môžu byť len estónčania a kandidovať na prezidenta môže len osoba, ktorá sa v estónsku narodila. Pokiaľ ide o vládny systém, je vo všetkých krajinách zakotvený základný vzťah charakteristický pre parlamentnú formu vlády,ktorá spočíva v delení moci moci zákonodárnej a výkonnej a v politickej zodpovednosti vlády parlamentu.

Ústavy vychádzajú väčšinou z moderného poňatia parlamentarizmu, ktorý rešpektuje potrebu zvýšenej ochrany vládnej stability, bez toho, aby ohrozili delenie moci. Výsledkom nie je ich vzájomná autonómia, ale kooperácia. Aktéri parlamentnej formy vlády sú v ústavách všetkých krajín parlament, vláda a prezident republiky. Riešenie „sui generis“ je len ústava republiky Malta, pripomínajúci skôr raný parlamentarizmus anglického typu. Vzájomné rozdiely sa prejavujú vo voľbe prezidenta republiky, v rozsahu jeho právomocí s v úprave politickej zodpovednosti vlády parlamentu.

Niektoré štáty dávajú prednosť priamej voľbe prezidenta vo všeobecných voľbách a odvodzujú jeho legitimitu nie od parlamentu, ale priamo od ľudu. Táto okolnosť však nemusí znamenať, že priamo volený prezident je tiež vybavený zreteľne väčšími kompetenciami a zaujíma silnejšie postavenie ako hlava štátu volená parlamentom. Nové členské štáty sa inšpirovali skôr rakúskym modelom ako francúzskym. Práve rakúska úprava presvedčuje, že priama voľba nevedie zbytočne k pozícii silného prezidenta. Priamou voľbou prezidenta vo všeobecných voľbách obsahuje ústava slovenská, slovinská a poľská. Právomoci slovinského prezidenta sú pomerne obmedzené.

Nemá zákonodarnú iniciatívu, ani právo vracať zákony s pripomienkami k novému rozhodnutiu parlamentu. Takéto právomoci má Štátna rada ako reprezentácia sociálnych ,hospodárskych a teritoriálnych záujmov, disponujúca rovnako právom navrhovať zákony. Slabé postavenie hlavy štátu samo o sebe pripomína nemecký model hlavy štátu. Paralelou k nemeckému modelu parlamentarizmu je i úprava politickej zodpovednosti vlády parlamentu, pretože podľa článku 116 slovinskej ústavy môže Štátne zhromaždenie vysloviť vláde nedôveru iba tak, že zvolí nového predsedu vlády. Z jeho menovacích práv stojí za zmienku právo podávať Štátnemu zhromaždeniu návrhy na menovanie časti Sudcovskej rady a členov ústavného súdu.

Tiež slovenský prezident je volený priamo vo všeobecných voľbách na päť rokov. Jeho postavenie je už zreteľne silnejšie, lebo má právo podávať návrhy zákonov a právo vracať zákony s pripomienkami, za určitej situácie môže rozpustiť NRSR a taktiež jeho menovacie právomoci sú širšie. Charakteristika základným princípov ústavy SR Ústavne sa konštituuje Slovenská republika ako plnoprávny suverénny subjekt. Ide o zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo. Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Z hľadiska štátneho zriadenia je Slovenská republika jednotným, unitárnym štátom, ktorý ma jednu ústavu. Politická moc v štáte je budovaná na zásadách demokratického pluralitného politického systému, zbaveného výlučnej ideológie alebo náboženstva pri fungovaní štátnej moci a jej orgánov. Dôraz sa teda kladie na regulačnú a nie ideologickú funkciu Ústavy. Z hľadiska vzájomných vzťahov medzi najvyššími orgánmi, ako aj základných princípov ich vzniku je Slovenská republika parlamentnou republikou.

Podstatou tejto podoby formy vlády je princíp, že vláda ako najvyšší orgán výkonnej moci je politicky zodpovedná parlamentu, resp. jej ústavné plné moci závisia od dôvery parlamentu, o ktorú sa vláda po svojom ustanovení musí predpísaným spôsobom uchádzať. Taktiež politické zloženie vlády odráža politické zloženie parlamentu v tom smere, že vláda sa tvorí zo zástupcov politickej strany, resp. koalície politických strán, ktoré získajú v parlamente na základe volieb väčšinu. Tým sa zabezpečí vláde potrebná dôvera a podpora zo strany parlamentu.

Štruktúra orgánov štátnej moci a orgánov štátnej správy je uspôsobená tak, aby slúžili občanom a ich záujmom v zmysle princípu, že štát a jeho orgány môžu len to, čo im dovoľuje zákon a občan môže všetko, čo mu zákon nezakazuje. Na rozdiel od minulosti je to od základu nový vzťah občana a štátu. Ústava teda stavia na demokratickom vzťahu štátu a občana, na jeho právach a slobodách, súdnej ochrane týchto práv, prezumpcii neviny, minimalizácii nevyhnutných zásahov štátu do integrity človeka, jeho vnútorného duchovného a súkromného života. Zakotvuje tiež zásadu, že nikomu nemožno odňať štátne občianstvo proti jeho vôli.