\"Záškoláctvo\"
Tento príbeh sa odohral môjmu ockovi, keď navštevoval posledný rok základnej školy. Nechajme ho teda rozprávať.
V poslednom roku zák. školy bolo vysvedčenie dôležité pre prijímacie skúšky na strednú školu. Mojou slabinou bol ruský jazyk, nie celý, len diktáty nekončili ináč než \"guľou\". V prestávke pred osudnou hodinou ruského jazyka, som sa rozhodol, že svoje \"skóre\" z tohto predmetu nesmiem v žiadnom prípade zvýšiť. Neostávalo nič iné, ako tento diktát nepísať. Zamieril som do zborovne, rovno za triednou učiteľkou. \"Pani učiteľka, potrebujem ísť k doktorke, som objednaný na vyšetrenie.\"
U svojej triednej som mal povesť slušného žiaka, takže moje oznámenie zobrala na vedomie a ja s pocitom víťazstva som išiel rovno domov.
Pri čakaní na koniec \"vyšetrenia\" sa zrazu otvorili dvere a v nich sa objavil môj otec.
\"Čo, skončili ste skôr?\"
V tej chvíli ma objala horúčava, mozog by nenahradil ani najvýkonnejší počítač na svete.
Zo mňa vyletelo: \"Ale nie, triedna ma poslala urobiť kľúče do Podtatranu, tak som si na chvíľu odskočil.\"
Neviem odkiaľ ma v tej sekunde táto výhovorka napadla, ale bola tu.
\"Už si bol, alebo ešte len ideš?\"
\"Nie ešte len idem.\"
\"Fajn, ja tam mám tiež niečo vybaviť, pôjdeme spolu.\"
Cítil som, že situácia sa mi začína vymykať spod kontroly a uvažoval som, že to vzdávam a poviem pravdu. Ale, kľúče môžem predsa dať urobiť akékoľvek, otec to nezbadá. Netušil som, že záverečný úder bude omnoho zdrvujúcejší.
Ako si tak spolu kráčame, oproti nám sa zrazu objavila moja triedna učiteľka. Ťažko povedať, že to bolo prekvapenie, skôr by som povedal, že to bol šok najvyššieho kalibru. Keby sa na mňa niekto v tej chvíli pozrel, uvidel by farby od zelenej po fialovú. V tom momente ako sme sa stretli, niečo zo mňa vyhŕklo a šiel som rovno do školy. Zvyšné hodiny v škole boli utrpením s pocitom hanby, hlavne pred triednou, ktorú som si vážil a ona ma tiež považovala za charakterného žiaka.
Na moje počudovanie, ani v ten deň, ani nasledujúci sa nič nedialo. Po príchode domov som čakal reakcie otca, ale ani ten absolútne túto udalosť neotváral.
Bol som presvedčený, že obaja vedia o mojom klamstve, ale nechápal som prečo z tohto nevyvodia dôsledky.
Vzdal som sa predsedníctva triedy, nešiel na školský výlet, jednoducho pocit hanby voči triednej učiteľke vo mne vyvolal snahu o samoizoláciu diania v triede. Až po skončení školy som sa otca opýtal, ako to vlastne bolo. Ostal prekvapený, on sa s triednou učiteľkou vôbec o mne pri náhodnom stretnutí vôbec nebavili.
Ani otec ani triedna netušili, že som ich klamal.
Z príbehu môjho otca vyplýva určite niekoľko ponaučení: Aj ten najdokonalejší plán môže zlyhať na nepredvídateľných okolnostiach. Žiť s pocitom viny urobí viac škody, ako dovoliť pravde vyjsť na povrch.