Pri Jákobovej studni

Cestou do Galiley Ježiš musel prejsť cez Samáriu. Chýlilo sa k poludniu, keď prišiel k prekrásnej sichemskej nížine. Pri vstupe do tohto údolia bola Jákobova studňa. Ježiš si k nej po únavnej ceste sadol, aby si odpočinul, kým jeho učeníci nakúpia v meste potraviny.

Židia a Samaritáni boli úhlavní nepriatelia a jedni druhým sa všemožne vyhýbali. Rabíni síce obchodovanie so Samaritánmi v prípade nutnosti pripúšťali, no akýkoľvek spoločenský styk odsudzovali. Žid by si od Samaritána nikdy nič nevypožičal a neprijal by nijakú láskavosť, aj keby šlo len o krajec chleba alebo čašu vody. Pri nákupe potravín sa učeníci pridŕžali zvyklostí svojho národa. Okrem toho si nič nedovolili. Kristových učeníkov by nebolo ani napadlo Samaritánov požiadať o nejakú láskavosť alebo im ju preukázať.

Ježiš sedel pri studni vyhladnutý a smädný. Od rána prešiel dlhú cestu a páľava poludňajšieho slnka mu utrpenie len zväčšovala. Smäd sa stával mučivejším, keď pomyslel, že chladná, osviežujúca voda je na dosah ruky. Napiť sa však nemôže, nemá ani lano ani vedro a studňa je hlboká. Aj on bol človek, čakal teda, kým niekto príde po vodu.

K studni prišla istá Samaritánka a akoby Ježiša ani nevidela, naplnila si džbán vodou. Keď chcela odísť, Ježiš ju požiadal o trochu vody. Prejaviť takúto láskavosť by neodmietol nijaký orientálec. Vodu na Východe nazývali „Božím darom“. Ponúknuť smädnému pútnikovi vodu sa pokladalo za tak posvätnú povinnosť, že Arabi (183) žijúci na púšti neľutovali nijakú námahu, len aby smäd hosťa utíšili. Aj keď nenávisť medzi Židmi a Samaritánmi bránila žene preukázať Ježišovi túto láskavosť, Ježiš sa predsa snažil nájsť kľúč k jej srdcu a spôsobom Božej lásky dobrý skutok neponúkal, ale oň požiadal. Ponuka nejakej služby mohla byť zavrhnutá; dôvera však prebúdza dôveru. Nebeský Kráľ prišiel k tejto opovrhnutej žene a požiadal ju o službu. Ten, ktorý vlastne stvoril oceány, ktorý ovláda vodné hlbiny, ktorý otvoril pramene a potoky zeme, sadol si unavený k Jákobovej studni a bol závislý od láskavosti cudzinky, ktorú požiadal o dúšok vody.

Žena videla, že Ježiš je Žid. V údive pozabudla splniť, o čo ju požiadal, a chcela vedieť, prečo sa na ňu obrátil. Spýtala sa: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?“ (Ján 4,9). (118)

Ježiš odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: Daj sa mi napiť, ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu“ (Ján 4,10). Divíš sa, že ťa žiadam o tak nepatrnú láskavosť, ako je dúšok vody zo studne, čo nám je pri nohách. Keby si ty bola požiadala mňa, bol by som sa ti dal napiť z vody večného života.

Žena nechápala Kristove slová, uvedomovala si však ich závažný dosah. Jej trochu žartovný tón sa začal meniť. V domnienke, že sa Ježiš zmieňuje o studni pred nimi, povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? Si azda väčší ako náš otec Jákob, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stádo?“ (Ján 4,11.12). Žena videla pred sebou len smädného, unaveného a zaprášeného pocestného. V mysli ho porovnávala s ctihodným patriarchom Jákobom. Domnievala sa, a celkom prirodzene, že nijaká iná studňa sa nemôže porovnať s tou, ktorú vykopali otcovia. V mysli sa vracala späť k patriarchom, no aj dopredu k príchodu Mesiáša, zatiaľ čo Nádej otcov, Mesiáš sám, stál pred ňou a ona ho nepoznala. Koľko len smädných duší je aj dnes blízko studne života, a pritom jeho žriedlo márne hľadajú kdesi v diaľke! „Nehovor vo svojom srdci: Kto vystúpi do neba?, totiž priviesť dolu Krista; alebo: Kto zostúpi do priepasti?, totiž vyviesť Krista spomedzi mŕtvych... Blízko teba je Slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci... lebo ak svojimi ústami vyznávaš: Ježiš je Pán! a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený“ (Rim 10,6-9). (184) (185) (186)

Ježiš nedal hneď odpoveď na otázku ohľadne seba samého, ale s dôstojnou vážnosťou povedal: „Každý kto pije túto vodu, bude znova smädný. Kto sa však napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky a voda, ktorú mu ja dám, stane sa v ňom prameňom vody, prúdiacej do večného života“ (Ján 4,13.14).

Kto si chce smäd uhasiť pri studniach tohto sveta, ten bude stále smädný. Ľudia sú všade nespokojní. Túžia po niečom, čo by utíšilo smäd duše. Túto ich túžbu môže splniť len jeden jediný. Svet potrebuje Krista – „Žiaduceho všetkých národov“ (Hag 2,7). Božia milosť, ktorú môže udeliť len on, je ako živá voda, ktorá dušu očisťuje, občerstvuje a posilňuje.

Ježiš nepovedal, že smädnému postačí len jediný dúšok vody života. Kto Kristovu lásku okúsi, bude si ju stále žiadať a nič iné nebude hľadať. Nezaujme ho bohatstvo, pocty sveta ani jeho zábavy. V srdci mu bude stále znieť: „Len teba viac!“ Ten, ktorý človekovi zjavuje, čo mu je treba, čaká, aby mohol utíšiť jeho duchovný hlad a smäd; na to nestačí nijaký ľudský zdroj ani pomoc. Studne sa vyprázdnia, jazerá vyschnú, ale náš Vykupiteľ je nevyčerpateľný (119) prameň. Môžeme piť, znova piť a čerstvej vody je stále dosť. Kto má v srdci Krista, ten sa sám stáva prameňom požehnania – „prameňom vody prúdiacej do večného života“. Z tohto zdroja môže načerpať dostatok sily a milosti na uspokojenie všetkých svojich potrieb.

Keď Ježiš hovoril o živej vode, žena pozorne a s údivom hľadela ne neho. Prebudil v nej záujem a túžbu po dare, o ktorom hovoril. Pochopila, že nejde o vodu z Jákobovej studne; z tej totiž čerpala stále, pila a vždy bola smädná. Povedala: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“ (Ján 4,15).

Ježiš teraz náhle zmenil rozhovor. Skôr, ako táto duša môže prijať dar, ktorý jej chce dať, musí poznať svoj hriech i svojho Spasiteľa. Povedal jej: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!“ Žena odpovedala: „Nemám muža.“ Tým sa chcela vyhnúť ďalším podobným otázkam. Spasiteľ však pokračoval: „Správne si povedala: Nemám muža, lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž; to si povedala pravdu!“ (Ján 4,18).

Žena sa zachvela. Tajomná ruka obracala stránky jej života a osvetľovala to, čo pokladala za navždy ukryté. (187) Kto je ten, kto číta tajomstvo jej vlastného života? Pomyslela na večnosť, budúci súd, kedy sa vyjaví všetko, čo je inak skryté. V tomto osvetlení sa jej prebudilo svedomie.

Nič nemohla zapierať; chcela sa však nejako vyhnúť každej zmienke o tejto nepríjemnej téme. V hlbokej úcte povedala: „Pane, vidím, že si prorok“ (Ján 4,19). V nádeji, že umlčí svedomie, obrátila rozhovor na sporné náboženské otázky. Ak je toto prorok, iste ju poučí o týchto dlhodobých dohadoch.

Ježiš ju trpezlivo necháva, aby hovorila, o čom chce. No čaká na príležitosť, aby jej znova poukázal na pravdu. „Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu,“ povedala, „a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.“ Vrch Garizim bol práve na dohľad. Tamojší chrám bol zborený a zostal z neho len oltár. Židia a Samaritáni viedli dlhé spory o najvhodnejšie bohoslužobné miesto. Niektorí predkovia Samaritánov patrili kedysi k Izraelcom, Boh však dovolil, aby pre svoje hriechy boli v područí modloslužobného národa. Mnohé generácie žili spolu s modlármi a ich viera postupne podľahla pohanskému náboženstvu. Je pravdou, že cudzie modly mali len preto, aby im pripomínali živého Boha, Vládcu vesmíru; ľud však bol predsa len zvedený k modloslužobnému uctievaniu ich rytín.

Keď Židia za Ezdráša znova stavali jeruzalemský chrám, Samaritáni im chceli pri stavbe pomôcť. Boli však nevľúdne odmietnutí, a tieto dva národy sa začali krajne nenávidieť. Samaritáni si na (120) vrchu Garizim postavili vzdorochrám. Tu konali bohoslužby podľa mojžišovského obradu, aj keď sa modlárstva celkom nezriekli. Stíhali ich však pohromy; nepriatelia im chrám zborili a zdalo sa, že sa spĺňa zlorečenstvo, no ani tak neopustili svoje tradície a bohoslužobný ceremoniál. Jeruzalemský chrám nechceli uznať za dom Boží ani pripustiť, že by židovské náboženstvo mohlo prevyšovať bohoslužbu samaritánsku.

Ježiš odpovedal žene: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, že sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu ani v Jeruzaleme. Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme; lebo spása je zo Židov“ (Ján 4,21.22). Ježiš tým dokázal, že voči Samaritánom neprechováva nijaké židovské predsudky. Teraz chcel túto ženu zbaviť (188) samaritánskych predsudkov voči Židom. Kým ju presviedčal, že vieru Samaritánov znehodnocuje modlárstvo, vysvetlil jej, že slávne pravdy o spasení dostali Židia a spomedzi nich má prísť Mesiáš. V posvätných spisoch mali jasne predstavený Boží charakter i zásady jeho vlády. Ježiš sa zaradil medzi Židov ako tých, ktorým sa Boh dal poznať.

Ježiš chcel myšlienky svojej poslucháčky odvrátiť od okázalého ceremoniálu a sporných otázok. Povedal: „Prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v duchu a pravde. Veď sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v duchu a v pravde“ (Ján 4,23.24).

Tu je vyslovená tá istá pravda, ktorú Ježiš objasnil už Nikodémovi, keď povedal: „Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo“ (Ján 3,3). Na spoločenstvo s nebom nestačí obdivovať svätý vrch či posvätný chrám. Náboženstvo nespočíva v okázalých formách zbožnosti a obradov. Náboženstvo, ktoré pochádza od Boha, je jediným náboženstvom, ktoré k Bohu vedie. Ak mu chceme správne slúžiť, musíme sa najprv narodiť z Božieho Ducha. Tak získame čisté srdce a novú myseľ, aby sme mohli Boha poznávať a milovať. A to nám pomôže ochotne poslúchať všetky jeho prikázania. Toto je pravá bohoslužba. Je to ovocie pôsobenia Ducha Svätého. Tento Duch je pôvodcom každej úprimnej modlitby, a len taká modlitba sa ľúbi Bohu. Kedykoľvek sa duša roztúži po Bohu, možno hovoriť o pôsobení Ducha, a takej duši sa Boh dá poznať. On práve takých ctiteľov vyhľadáva. Chce ich prijať, aby sa stali jeho synmi a dcérami.

Ježišove slová počas rozhovoru Samaritánku dojímali. Z úst kňazov svojho ľudu ani od kňazov židovských nikdy predtým nepočula podobné výroky. Pri spätnom pohľade na svoj doterajší život videla v ňom veľké nedostatky. Pocítila túžbu duše, ktorú voda sichemskej (121) studne nikdy neutíši. Nič z toho, s čím sa dosiaľ stretla, neprebudilo v nej túžbu po niečom vznešenejšom. Ježiš ju presvedčil, že pozná tajnosti jej života. Uvedomila si však, že je jej súcitným a láskavým priateľom. Kým samotná čistota jeho prítomnosti odsúdila jej hriech, Ježiš ju ani slovom nepokarhal, ale povedal jej o svojej milosti, ktorá jej môže očistiť dušu. (189) Nadobúdala presvedčenie o jeho povahe. Napadla ju otázka: Nebude to ten dlho očakávaný Mesiáš? Povedala mu: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. A až príde on, zvestuje nám všetko. Ježiš jej povedal: To som ja, čo sa rozprávam s tebou“ (Ján 4,25.26).

Keď žena počula tieto slová, v srdci sa jej zrodila viera. Prijala túto obdivuhodnú zvesť z úst tohto nebeského Učiteľa.

Myseľ tejto ženy začala lepšie chápať. Bola pripravená prijať aj to najvznešenejšie zjavenie. Zaujímala sa o Písma a pod vplyvom Ducha Svätého bola ochotná prijať viac svetla. Skúmala starozmluvné zasľúbenie: „Hospodin, tvoj Boh, vzbudí ti proroka, ako som ja, z tvojho prostredia, spomedzi tvojich bratov; toho poslúchajte“ (5 Moj 18,15). Chcela rozumieť tomuto proroctvu. Jej myseľ bola už osvietená. V jej srdci začala prúdiť voda života, ten duchovný prúd, ktorý Kristus dáva každej smädnej duši. Pôsobil v nej Boží Duch.

To, čo Kristus tak jasne oznámil tejto žene, nemohol povedať samospravodlivým Židom. V styku s nimi bol oveľa zdržanlivejší. Samaritánke zjavil to, čo nepovedal Židom a čo si neskôr učeníci mali zachovať v tajnosti. Ježiš videl, že táto žena získané poznanie použije pri šírení zvesti o jeho milosti medzi ľuďmi.

Keď sa učeníci vrátili z nákupu, Majstrov rozhovor so Samaritánkou ich prekvapil. Nenapil sa osviežujúcej vody, po ktorej vlastne túžil, a nenašiel si ani čas, aby jedol z toho, čo učeníci priniesli. Keď žena odišla, učeníci ho prosili, aby sa najedol. Videli ho pohrúženého v tichom rozjímaní. Tvár mu žiarila svetlom a oni nechceli rušiť jeho spojenie s nebom. Vedeli však, že je zoslabnutý a unavený, preto si pokladali za povinnosť upozorniť ho na potreby tela. Ježiš postrehol ich láskavý záujem a povedal: „Ja mám jesť pokrm, ktorý vy nepoznáte“ (Ján 4,32).

Udivení učeníci sa pýtali medzi sebou, či mu niekto priniesol jesť, no Ježiš im vysvetlil: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo“ (Ján 4,34). Ježiš sa potešil, že jeho slová prebudili Samaritánkino svedomie. Videl, že pije z vody (190) života, a to utíšilo aj jeho smäd i hlad. Vedomie, že plní poslanie, pre ktoré prišiel z neba, bolo Spasiteľovi posilou v práci a povznášalo ho aj nad každodenné potreby človeka. Milšia mu bola služba tomu, kto trpel hladom (122) a smädom po pravde, než pokrm a nápoj telesný. V tom nachádzal útechu i osvieženie. Zmyslom jeho života bola dobročinnosť.

Náš Vykupiteľ túži po tom, aby ho ľudia prijali. Očakáva súcit a lásku tých, ktorých vykúpil svojou krvou. Nevýslovne túži po tom, aby ľudia prišli k nemu a mohli žiť. Ako matka čaká na úsmev svojho dieťaťa ako prejav rozvoja jeho duševných schopností, tak aj Kristus pozoruje výraz vďačnej lásky, ktorý svedčí o začiatku duchovného života v človekovi.

Kristove slová ženu nesmierne potešili. Obdivuhodné zjavenie ju priam uchvátilo. Nechala tu svoj džbán, odišla do mesta, aby posolstvo oznámila aj iným. Ježiš vedel prečo odišla. Tým, že tu zanechala nádobu, neklamne potvrdila účinok jeho slov. Celou dušou túžila po vode života, pre ktorú zabudla aj na to, prečo k studni prišla, i na Spasiteľov smäd, ktorý chcela uhasiť. So srdcom plným radosti sa ponáhľala oznámiť iným prevzácne poznanie svetla, ktoré získala.

Ľuďom z mesta povedala: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som robila! Nebude to Mesiáš?“ (Ján 4,29). Tieto slová našli ozvenu v ich srdciach. Jej tvár mala nový výraz a celý jej zjav bol ako vymenený. Ľudia chceli vidieť Ježiša. „Vyšli teda z mesta a išli k nemu“ (Ján 4,30).

Ježiš dosiaľ sedel pri studni, hľadel na obilné polia, ktoré sa rozprestierali pred ním, a ich sviežu zeleň zaplavovali zlatisté lúče slnka. Upozornil učeníkov na tento obraz a použil ho za symbol: „Nevravíte aj vy: Ešte štyri mesiace a bude žatva? Hľa, hovorí Pán: Zodvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu!“ (Ján 4,35). Medzi rečou videl k studni prichádzať skupiny ľudí. Do žatvy zostávali ešte štyri mesiace; tu však už bola úroda zrelá, aby ženci mohli žať.

Kristus povedal: „Žnec už dostáva odmenu a zbiera úrodu pre večný život, aby sa spoločne tešili aj rozsievač aj žnec. (191) Tu sa potvrdzuje príslovie: Jeden rozsieva a druhý žne“ (Ján 4,36.37). Kristus tu poukazuje na vznešené poslanie, ktorým Boh záväzne poveruje všetkých, čo prijímajú evanjelium. Majú byť jeho živými nástrojmi. Vyžaduje ich osobnú službu. Či už rozsievame, alebo žneme, pracujeme pre Pána. Jeden semeno rozsieva, iný ho po žatve zbiera; obaja potom, rozsievač i žnec, dostávajú svoju mzdu. Spolu sa radujú z odmeny za námahu.

Ježiš povedal učeníkom: „Ja som vás poslal žať to, na čom ste nepracovali. Pracovali iní a vy ste vstúpili do ich práce“ (Ján 4,38). Spasiteľ tu hľadel na veľký zber turíčnej úrody. Učeníci to nemali pokladať za výsledok vlastného snaženia. Svojím dielom nadväzovali (123) na pracovné úsilie iných. Bol to vlastne Kristus, ktorý už od Adamovho pádu zveroval semeno Slova svojim vyvoleným služobníkom, aby ho zasievali do ľudských sŕdc. Neviditeľná všemohúca moc pripravovala žatvu ticho, ale účinne. Semeno pravdy zvlažovala a vyživovala rosa, dážď i slnečný svit Božej milosti. Kristus bol pripravený zavlažiť semeno vlastnou krvou. Jeho učeníci mali prednosť, že na diele smeli spolupracovať s Bohom. Boli Kristovými spolupracovníkmi a pokračovateľmi svätých mužov z dávnych čias. Na Turíce sa mali pod vplyvom Ducha Svätého za jediný deň obrátiť tisíce. Bol to výsledok Kristovej sejby, žatva jeho úsilia.

Rozhovor so Samaritánkou pri studni bol sejbou dobrého semena a žatva bola okamžitá. Samaritáni prišli, počuli Ježiša a uverili v neho. Obklopili ho pri studni, zahrnuli otázkami a dychtivo prijímali vysvetlenie toho, čo nechápali. Pri počúvaní sa im mnohé vyjasnilo. Podobali sa zástupu, ktorý v úplnej tme náhle zbadá lúč svetla a ide za ním na výslnie. Tento krátky pohovor im však nestačil. Túžili počuť viac a priali si, aby tohto obdivuhodného učiteľa počuli aj ich priatelia. Pozvali ho do svojho mesta s prosbou, aby zostal u nich. Dva dni sa teda zdržal v Samárii a mnohí uverili v neho.

Farizeji odmietli Ježišovu jednoduchosť. Nebrali na vedomie jeho divy a žiadali nejaké znamenie, že je Boží Syn. Samaritáni však nežiadali znamenie a Ježiš medzi nimi nerobil divy, iba ak ten, že pri studni vyjavil žene tajomstvo jej života. Napriek tomu ho mnohí prijali. Plní radosti povedali žene: (192) „Už veríme nielen pre tvoje slovo, lebo sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta“ (Ján 4,42).

Samaritáni verili, že Mesiáš príde nielen ako vykupiteľ Židov, ale celého sveta. Duch Svätý ústami Mojžiša hovoril o ňom ako o prorokovi, ktorého poslal Boh. Jákob prehlásil, že k nemu sa zhromaždia národy. A z Abrahámovho svedectva vieme, že v Mesiášovi budú požehnané všetky národy zeme. O tieto výroky Písma opierali Samaritáni svoju vieru v Mesiáša. Skutočnosť, že Židia nesprávne vykladali zvesť neskorších prorokov a prvému adventu pripisovali slávu Kristovho druhého príchodu, viedla Samaritánov k tomu, že okrem Mojžišových kníh zavrhli všetky posvätné spisy. Keď však Spasiteľ tieto falošné výklady odmietol, mnohí uznali neskoršie proroctvá i slová samého Krista o Božom kráľovstve.

Ježiš začal boriť priehradu medzi Židmi a pohanmi a zvestovať spasenie celému svetu. Hoci bol Žid, ochotne sa stýkal so Samaritánmi, vonkoncom nedbal na farizejské zvyky svojho národa. Napriek všetkým ich predsudkom prijal pohostinstvo tohto pohŕdaného (124) ľudu. Spal pod ich strechou, jedol s nimi pri ich stole – požíval teda jedlo, ktoré pripravili a podávali ich ruky, učil na ich uliciach a správal sa k nim krajne láskavo a zdvorilo.

V jeruzalemskom chráme nízky múr oddeľoval vonkajšie nádvorie od ostatných priestorov posvätnej budovy. Rôznojazyčné nápisy na tomto múre oznamovali, že za túto medzu smú ísť len Židia. Ak by sa bol niektorý pohan odvážil vstúpiť do vnútorného priestoru, bol by takéto znesvätenie chrámu zaplatil životom. No Ježiš, pôvodca tohto chrámu i jeho služieb, svojím ľudským súcitom pozýval pohanov k sebe a svojím božským zľutovaním im prinášal spásu, ktorú Židia zavrhli.

Ježišov pobyt v Samárii mal byť požehnaním pre jeho učeníkov, ktorí boli ešte stále pod vplyvom židovského fanatizmu. Nazdávali sa, že vernosť vlastnému národu vyžaduje nepriateľský vzťah k Samaritánom. Divili sa Ježišovmu správaniu. Nemohli však odmietnuť nasledovať jeho príklad. Vernosť k nemu počas dvoch dní v Samárii tlmila ich predsudky; v srdci však s tým neboli zmierení. Len ťažko chápali, že pohŕdanie (193) a nenávisť musia ustúpiť súcitu a láske. Po Pánovom nanebovstúpení celé jeho učenie videli v novom svetle. Po vyliatí Ducha Svätého si pripomenuli Spasiteľov pohľad, jeho slová, úctu a lásku k týmto pohŕdaným cudzincom i jeho zaobchádzanie s nimi. Keď Peter kázal v Samárii, celé svoje dielo predchol tým istým duchom. Keď bol Ján povolaný do Efezu a do Smyrny, pripomínal si sichemskú skúsenosť a vďačil nebeskému Učiteľovi za to, že im svojím príkladom predvídavo pomohol čeliť budúcim ťažkostiam.

Spasiteľ aj dnes koná to isté dielo, ako keď Samaritánke podával vodu života. Možno, že tí, čo sa nazývajú jeho nasledovníkmi, pohŕdajú vyvrheľmi a vyhýbajú sa im, no ani pôvod ani národnosť či akákoľvek životná situácia nemôže Kristovu lásku odvrátiť od ľudí. Každému človekovi, nech by bol akokoľvek hriešny, Ježiš hovorí: Keby si ma požiadal, dal by som ti živú vodu.

Pozvanie evanjelia nemožno zužovať a zvestovať ho len niekoľkým vyvoleným, o ktorých si myslíme, že nám preukážu česť, ak ho prijmú. Posolstvo patrí všetkým. Kedykoľvek sú srdcia ochotné pravdu prijať, Kristus ich ochotne poučí. Zjavuje im nielen Otca, ale aj bohoslužbu, ktorá je príjemná tomu, ktorý číta v každom ľudskom srdci. Nehovorí im v podobenstvách. Predstavuje sa im ako žene pri studni: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“

Keď si Ježiš sadol k Jákobovej studni, aby si odpočinul, prišiel z Judey, kde jeho služba priniesla len málo ovocia. Zavrhli ho kňazi i rabíni; ba ani tí, čo sa k nemu hlásili ako učeníci, nepostrehli jeho (125) božstvo. Bol unavený a zoslabnutý, no napriek tomu nezanedbal príležitosť pohovoru s jedinou ženou, hoci cudzinkou, vylúčenou zo spoločenstva Izraela a žijúcou v zjavnom hriechu.

Spasiteľ nečakal, kým sa zíde veľké zhromaždenie. Často začal rozhovor s tými niekoľkými, čo prišli k nemu, no postupne sa pri ňom zastavovali ďalší okoloidúci a celý zástup s údivom a posvätnou úctou počúval Božie slovo z úst nebeského Učiteľa. Kristov služobník by si nemal myslieť, že k malému počtu poslucháčov nemôže prehovoriť rovnako úprimne a vážne ako k zhromaždeniu veľkému. Úprimný záujem o pravdu môže prejaviť aj jediný človek; kto však môže odhadnúť, aký ďalekosiahly bude jeho vplyv. Samým učeníkom sa zdalo, že Spasiteľ bezvýznamne trávi (194) čas v rozhovore so Samaritánkou. On sa s ňou však zhováral úprimnejšie a otvorenejšie než s kráľmi, radcami či veľkňazmi. Naučenia, ktoré dal žene, našli ozvenu v najodľahlejších končinách zeme.

Len čo táto Samaritánka poznala Spasiteľa, priviedla k nemu aj iných. Bola lepšou misionárkou než sami učeníci. Tí v Samárii nevideli nič misijne sľubného. Mysleli len na veľkolepé dielo v budúcnosti. Prehliadali zrelú žatvu okolo seba. Táto žena, ktorou pohŕdali, priviedla k Spasiteľovi celé mesto. Priniesla svetlo svojim spoluobčanom.

Samaritánka predstavuje pôsobenie praktickej viery v Krista. Každý pravý učeník sa rodí pre Božie kráľovstvo ako misionár. Kto pije z vody života, stáva sa studnicou života. Príjemca sa stáva darcom. Kristova milosť v človekovi sa podobá prameňu na púšti, ktorý občerstvuje všetkých a v hynúcich prebúdza túžbu napiť sa z vody života. (126) (195)