Predmet rodinného práva

Predmet, pramene a základné zásady rodinného práva

Predmet rodinného práva
Predmetom rodinného práva je úprava osobných a s nimi spojených majetkových vzťahov medzi manželmi, medzi rodičmi a deťmi a ich prostredníctvom i vzťahy medzi ostatnými príbuznými. Upravuje tiež vzťahy tzv. náhradnej rodinnej výchovy.


Pramene rodinného práva

Základným prameňom rodinného práva je Zákon o rodine.
Niektoré majetkové vzťahy upravuje Občiansky zákonník.

Základné zásady rodinného práva

Rodinné právo je vybudované na základných zásadách, v duchu ktorých treba vykladať a aplikovať všetky ustanovenia Zákona o rodine:
Manželstvo spočíva v pevných citových vzťahoch medzi mužom a ženou. Obidvaja sú si v ňom rovní. Hlavným spoločenským účelom manželstva je založenie rodiny a riadna výchova detí.
Rodina založená manželstvom je základným článkom spoločnosti. Spoločnosť má všestranne chrániť rodinné vzťahy.
Materstvo je najčastejším poslaním ženy. Spoločnosť poskytuje materstvu ochranu a starostlivosť, predovšetkým hmotnou podporou matky a detí a pomocou pri ich výchove.
Rodičia sú zodpovední za všestranný duševný a telesný rozvoj svojich detí a za ich riadnu výchovu. Spoločnosť dbá o výchovu detí a o uspokojenie ich potrieb.
Všetci členovia rodiny majú povinnosť vzájomne si pomáhať a podľa svojich možností a schopností zabezpečovať zvyšovanie jej životného štandardu.

Manželstvo
Manželstvo je právom upravené životné spoločenstvo muža a ženy.

Vznik manželstva
Manželstvo sa uzaviera súhlasným vyhlásením muža a ženy pred orgánom štátu alebo orgánom cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, že spolu vstupujú do manželstva, a to verejne a slávnostným spôsobom v prítomností dvoch svedkov.
Civilný sobáš - manželstvo sa uzatvára pred orgánom povereným viesť matriky pre obvod, v ktorom má jeden zo snúbencom trvalý pobyt. Uzatvára sa pred starostom (primátorom ) alebo povereným poslancom obecného (mestského) zastupiteľstva v prítomnosti matrikára.

Cirkevný sobáš – manželstvo sa uzatvára pred osobou vykonávajúcou činnosť duchovného registrovanej cirkvi a to v kostole alebo na inom vhodnom mieste určenom predpismi cirkvi pre náboženské obrady. Orgán cirkvi je povinný bezodkladne doručiť zápisnicu o uzavretí manželstva príslušnému orgánu poverenému vedením matriky.

Občania, ktorí chcú uzavrieť manželstvo, majú vopred poznať navzájom svoje charakterové vlastnosti a svoj zdravotný stav, aby mohli založiť manželstvo, ktoré splní svoj spoločenský účel.

Zákon o rodine ustanovuje štyri okolnosti (prekážky), ktoré vylučujú vznik platného manželstva:
Prekážka bigamie – manželstvo sa nemôže uzavrieť so ženatým mužom alebo vydatou ženou. Týmto ustanovením sa v našom právnom poriadku zakotvuje monogamia.
Prekážka príbuzenstvá – manželstvo sa nemôže uzavrieť. Prekážka príbuzenstvá – manželstvo sa nemôže uzavrieť medzi predkami a potomkami a medzi súrodencami. Týka sa to aj príbuzenstva založeného osvojením.
Prekážka neplnoletosti – manželstvo môže uzavrieť len osoba staršia ako 18 rokov. Výnimočne môže súd povoliť uzavretie manželstva osobe staršej ako 16 rokov. Ak osoba mladšia ako 18 rokov uzatvára manželstvo, nadobúda týmto okamihom plnoletosť. Osoba mladšia ako 16 rokov nemôže uzavrieť manželstvo za žiadnych okolností.
Prekážka duševnej choroby - manželstvo nemôžu uzavrieť s osobou trpiacou duševnou chorobou, ktorá je takého radu, že by mohla mať za následok obmedzenie alebo zbavenie spôsobilosti na právne úkony. Ak sa manželstvo uzavrelo napriek tomu, že tu bola okolnosť vylučujúca jeho uzavretie, súd vysloví neplatnosť manželstva.

Zánik manželstva
Naše rodinné právo pozná tri spôsoby zániku manželstva:

Smrťou jedného z manželov
Je to prirodzený spôsob zániku manželstva ako celoživotného spoločenstva muža a ženy. Smrť sa obvykle preukazuje úmrtným listom.

Vyhlásení jedného z manželov za mŕtveho
Ak nemožno manželovu smrť preukázať predpísaným spôsobom, ale existujú iné dôkazy o jeho smrti (napríklad pri leteckej katastrofe ), vyhlási ho súd za mŕtveho. Súd môže vyhlásiť za mŕtveho aj nezvestného manžela, keď možno so zreteľom na všetky okolnosti usúdiť že už nežije. Manželstvo tak zaniká dňom, keď súdne rozhodnutie nadobudne právoplatnosť.

Rozvodom
Je to jediný spôsob zániku manželstva za života oboch manželov. Súd môže manželstvo na návrh jedného z manželov rozviesť ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj spoločenský účel. Ľahkomyseľný postoj k manželstvu nie je v záujme spoločnosti a preto súd zvažuje intenzitu rozvratu vzťahov. Skúša, či manželstvo naozaj nemôže plniť svoj spoločenský účel, ktorým je predovšetkým vytváranie harmonického výchovného prostredia pre deti. Avšak aj bezdetné manželstvo môže plniť spoločenský účel.

S rozvodovým konaním je spojené aj konanie o výchove a výžive maloletých detí. Súd musí rozhodnúť, komu budú deti zverené do výchovy a určiť výživné. Rozhodnutie súdu možno nahradiť dohodou rodičov, súd je však musí schváliť.

O styku rozvedeného rodiča, ktorému nebolo zverené dieťa do výchovy, rozhoduje súd, vtedy, keď sa rodičia nedohodnú alebo požiadajú o jeho úpravu.

Vznik právneho vzťahu medzi rodičmi a dieťaťom
Právny vzťah medzi rodičom a dieťaťom vzniká narodením alebo osvojením. Rodičom je otec a matka. Určiť materstvo nie je problém. Ťažkosti sa môžu vyskytnúť pri určovaní otcovstva.
Za otca dieťaťa sa pokladá manžel matky, ak sa dieťa narodí v čase od uzavretia manželstva do uplynutia trojstého dňa po prípadnom zániku manželstva. Manžel môže otcovstvo zaprieť na súde.

Otcovstvo dieťaťa nevydatej matky možno určiť súhlasným vyjadrením rodičov. Vyhlásenie sa musí urobiť osobne pred orgánom povereným viesť matriku alebo pred súdom. Muž takto určený za otca, ale aj matka, môžu otcovstvo zaprieť do 6 mesiacov od dňa určenia otcovstva.

Otcovstvo dieťaťa narodeného mimo manželstva môže určiť aj súd, väčšinou na návrh matky dieťaťa. Muž, ktorého matka označila ako možného otca, môže domienkou svojho otcovstva vyvrátiť dôkazmi, ktoré jeho otcovstvo vylučujú. Takými dôkazmi môžu byť výsledky krvných skúšok alebo dedično-biologickej skúšky.

Práva a povinnosti rodičov a detí
Rodičia plnia rozhodujúcu úlohu pri výchove detí. Majú byť svojim deťom príkladom v správaní a v osobnom živote. Rodičovské práva a povinností majú obidvaja rodičia v rovnakej miere. Dieťa má rovnaké práva a povinnosti voči obidvom rodičom.

Rodičia majú právo a povinnosť:
Usmerňovať konanie dieťaťa – táto časť práv a povinností rodičov obsahuje:
právo určovať dieťaťu miesto pobytu, to znamená právo mať dieťa pri sebe, ale aj umiestniť ho u inej osoby alebo v ústave
Právo a povinnosť dieťa vychovávať čiže vedome pôsobiť na morálny a psychický vývoj dieťaťa

Právo rozhodovať o príprave na budúce povolanie dieťaťa podľa jeho schopností a záujmov. Toto právo rodičov platí aj po dovŕšení 15 rokov dieťaťa (vtedy nadobudne právnu subjektivitu na pracovnoprávne vzťahy)

Právo a povinnosť vykonávať dohľad nad dieťaťom. Spočíva v tom, že rodičia sa sústavne a bezprostredne starajú o dieťa a dozerajú naň tak, aby neutrpelo ujmu na zdraví, alebo nespôsobilo ujmu na zdraví či majetku iným.

Právo a povinnosť viesť dieťaťa k disciplíne. Rodičia majú právo použiť vhodné a primerané prostriedky na to, aby dieťa splnilo príkazy zamerané na jeho správnu výchovu. Výkon tohto práva nesmie porušiť telesné alebo duševné zdravie dieťaťa.

Zastupovať dieťa – toto právo patrí rodičom zo zákona, nepotrebujú na to osobitné splnomocnenie. Rodič zastupuje maloletého vtedy, keď právny poriadok nepriznáva jeho konaniu právne účinky a preto musí konať niekto namiesto neho.

Spravovať veci dieťaťa – v podstate to znamená správu majetku a hospodárenie s výnosom z majetku dieťaťa. Ide o zriedkavé prípady, kedy je dieťa vlastníkom majetku.

Ďalšie práva a povinnosti rodičov
Právo určiť meno a priezvisko dieťaťa. Ak sú rodičia manželmi a majú spoločné priezvisko, nadobudne toto priezvisko aj ich spoločné dieťa. Ak majú rodičia rôzne priezviská nadobudne priezvisko toho z nich, na ktorom sa rodičia dohodli. Ak je známa len matka dieťaťa, má dieťa matkino priezvisko. Meno dieťaťa určujú rodičia dohodou. Ak sa nedohodnú rozhodne o mene dieťaťa súd.

Osobná starostlivosť o dieťa. Osobnú starostlivosť treba odlíšiť od rozhodovania o dieťati. Osobná starostlivosť patrí aj rodičovi, ktorý nemá rodičovské práva.

Osobitným právom rodičov je právo dať privolenie na osvojenie dieťaťa. Bez privolenia oboch rodičov nemôže dôjsť k osvojeniu.

Povinností detí
Povinnosť dieťaťa pomáhať rodičom, ak s nimi žije v spoločnej domácnosti. Platí to tak pre maloleté ako aj pre plnoleté a zárobkovo činné deti, ak žijú s rodičmi v spoločnej domácnosti.

Povinnosť dieťaťa prispievať na úhradu potrieb rodiny, ak má príjmy z vlastnej práce a žije s rodičmi v spoločnej domácnosti. Rodičia majú vyžadovať plnenie tejto povinnosti.

Náhradné rodinnoprávne vzťahy
Dieťa má nárok zabezpečenie svojej výchovy. Tento nárok má v prvom rade voči rodičom. Ak rodičia z objektívnych , či subjektívnych príčin nemôžu výchovu dieťaťa zabezpečiť, musí mu vhodné výchovné prostredie zaistiť štát.Okrem ústavnej výchovy ako kolektívnej formy upravuje Zákon o rodine tieto formy náhradnej rodinnej výchovy: osvojenie, opatrovníctvo a pestúnsku starostlivosť.

Osvojenie

Osvojenie je prijatie dieťaťa za vlastné. Osvojením vzniká medzi osvojiteľom a osvojencom taký pomer, aký je medzi rodičmi a deťmi. Vzájomné práva a povinnosti medzi dieťaťom a jeho pôvodnou rodinou zanikajú, osvojenec vstupuje do rodiny osvojiteľa a nadobúda právne postavenie jeho dieťaťa, a to vo vzťahu k nemu, ako aj k jeho príbuzným. Osvojenie vzniká na návrh osvojiteľa rozhodnutím súdu.


Súd môže vysloviť osvojenie dieťaťa, len ak sú splnené stanovené podmienky:
Osvojiť možno len maloleté dieťa. Účelom osvojenia je uspokojiť rodičovský cit osvojiteľa. Pri plnoletom dieťati stráca tento účel zmysel.
Súd je povinný zistiť zdravotný stav osvojenca i osvojiteľov. Predovšetkým musí zistiť, či zdravotný stav osvojiteľa umožní plnenie rodičovských povinností.
Dieťa musí byť pred rozhodnutím súdu aspoň tri mesiace v starostlivosti budúcich osvojiteľov. Umožňuje to zistiť, či sa osvojitelia zžijú s dieťaťom a či dieťa bude prospievať v novom výchovnom prostredí.
Nemožno osvojiť dieťa, ktoré je s osvojiteľom v takom príbuzenskom pomere, že by sa pomer vytvorený osvojením javil ako nadbytočný alebo nevhodný.
Medzi osvojovaným dieťaťom a budúcim osvojiteľom musí byť primeraný vekový rozdiel. Určuje ho obvyklý prirodzený vekový rozdiel medzi rodičom a jeho dieťaťom.
Osvojiteľom môže byť len ten, kto má v plnom rozsahu spôsobilosť na právne úkony. Rodičovské práva nepatria tomu, kto nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu.
Osvojiteľom môže byť len občan, ktorý spôsobom svojho života zaručuje, že osvojenie bude na prospech dieťaťa i spoločnosti. Osvojiteľom teda nemôže byť ten, kto sa nestará o vlastné deti, prípadne kto by svojim životom nebol dieťaťu príkladom.
Ako spoločné dieťa môžu niekoho osvojiť len manželia, nemôže to byť napríklad druh a družka.
Podmienkou osvojenia je aj privolenie obidvoch rodičov dieťaťa, ktorí majú rodičovské práva.

Druhy osvojenia
Zákon o rodine upravuje dva druhy osvojenia: osvojenie a nezrušiteľné osvojenie.


Pre nezrušiteľné osvojenie platia okrem vyššie uvedených podmienok ešte ďalšie a to:
Nezrušiteľne možno osvojiť dieťa staršie ako 1 rok. Táto podmienka má zabezpečiť, aby neskôr zistený zdravotný stav dieťaťa prípadne nezmaril účel osvojenia. Podľa poznatkov lekárskej vedy sa totiž s veľkou pravdepodobnosťou vážnejšie telesné a duševné poruchy prejavia v priebehu prvého roka života dieťaťa.

Rozhodnutie súdu, aby osvojitelia boli zapísaný v matrike namiesto rodičov osvojenca.

Zrušenie osvojenia
Osvojenie možno zrušiť (ak nejde o nezrušiteľné osvojenie) len výnimočne, z dôležitých dôvodov.
Ak je osvojenie plnoletý môže osvojenie zrušiť súd na návrh osvojenca alebo osvojiteľa, alebo ho možno zrušiť dohodou, ktorá sa musí spísať na súde.
Ak je osvojenec maloletý osvojenie môže zrušiť len súd.
Zrušením osvojenia zanikajú všetky práva a povinností medzi osvojiteľom a osvojencom, zaniká aj príbuzenský pomer medzi osvojencom a osvojiteľovou rodinou. Zároveň sa obnovujú všetky práva a povinnosti rodičov a ich príbuzných voči dieťaťu a dieťaťa voči ním. Dieťa nadobudne pôvodné priezvisko.

Opatrovníctvo

Ak obidvaja rodičia zomreli, nemá dieťa zákonného zástupcu. Nemá kto chrániť jeho záujmy. To je dôvod na ustanovenie opatrovníka. Opatrovníkom môže byť fyzická osoba, ktorá má právnu spôsobilosť, schopnosť náležite sa starať o záujmy dieťaťa, usmerňovať jeho konanie, ako aj spôsob jeho života. Obyčajne je touto úlohou poverený niekto z príbuzných dieťaťa.
Opatrovnícky vzťah vzniká ustanovením opatrovníkom súdom. Opatrovník zloží do rúk predsedu senátu sľub, že bude náležite plniť svoje povinnosti a že bude pritom dbať na pokyny súdu. Akékoľvek rozhodnutie opatrovníka v podstatnej veci týkajúcej sa maloletého podlieha schváleniu súdom.
Opatrovník nemá voči dieťaťu vyživovaciu povinnosť iba že by vykonával zároveň úlohu pestúna. Opatrovníctvo zaniká plnoletosťou dieťaťa, prípadne jeho osvojením.

Pestúnska starostlivosť
Pestúnsku starostlivosť ustanoví súd v prípade, keď vzhľadom na svoj telesný duševný alebo mravný stav nemôžu výchovu dieťaťa zabezpečiť rodičia, ktorí však neboli pozbavení svojich rodičovských práv.
Pestúnom sa môže stať len občan. Ktorý má predpoklady osobne sa starať o zverené dieťa. Je možné aj zverenie dieťaťa do spoločnej pestúnskej starostlivosti manželov. Pestúnska starostlivosť vzniká rozhodnutím súdu.
Pestún je povinný osobne sa starať o dieťa, zastupovať ho v bežných veciach a zabezpečovať mu výživu (z prostriedkov štátu).
Okresný úrad vypláca na úhradu potrieb dieťaťa mesačný príspevok. Výživný ktoré sú povinní platiť rodičia, prechádza na štát. pestúnovi patrí až do plnoletosti dieťaťa odmena za výkon pestúnskej starostlivosti