Vojnovým právom v širokom slova zmysle(lat.ius belli)sa podľa tradičného medzinárodného práva rozumelo celé zvláštne odvetvie medzinárodného práva,obsahujúce všetky pravidlá týkajúce sa vojny.Toto odvetvie zahrnulovalo jednak
právo na vojnu(lat.ius ad bellum)a právo platné počas vojny(lat.ius in bello).Dnes sa toto odvetvie spoločne označuje ako právo ozbrojených konfliktov.
Právo na vojnu tvoria pravidlá upravujúce spôsoby realizácie subjektívneho práva štátu siahnuť k vojne.Až do prvej svetovej vojny platilo v medzinárodnom práve,že ktorýkoľvek štát mohol kedykoľvek siahnuť po zbrani pri vymáhaní svojich nárokov voči inému štátu,pri riešení sporov s iným štátom,alebo pri uskutočňovaní svojej zahraničnej politiky.
Toto subjektívne právo štátu jednať iniciatívne,tj.ako prvý siahnuť k vojne,pokladané prv za jedno zo základných práv štátu,bolo po prvej svetovej vojne postupne obmedzované a nakoniec zrušené zákazom útočnej vojny,obsiahnutom v Briand-Kelloggovom pakte z r.1928 a v čl.2 odst.4 Charty OSN.
Štáty sú od tejto doby oprávnené siahnuť k vojenskej sile proti druhému štátu len v troch prípadoch.Ak sa zúčastňuje ozbrojenej akcie proti útočníkovi na základe rozhodnutia Rady bezpečnosti OSN podľa kapitoly VII Charty,ak sa zúčastňuje vojenskej akcie proti útočníkovi v rámci regionálnej organizácie,ktorá k tomu bola Radou bezpečnosti zmocnená,a konečne pri výkone výkone práva individuálnej alebo kolektívnej sebaobrany proti ozbrojenému útoku druhého štátu podľa čl.51 Chrty OSN.
Tento vývoj viedol k tomu,že z pôvodného subjektívneho práva na vojnu vôbec,teda i útočnú,zostalo po zákaze použitia vojenskej sily len právo štátu viesť obrannú vojnu.
Právo počas vojny,alebo inak vojnové právo v užšom zmysle bolo súhrnom pravidiel stanovujúcich práva a povinnosti bojujúcich štátov v priebehu ozbrojeného konfliktu.
V súvislosti so zákazom útočnej vojny sa náuke medzinárodného práva prejavili pochybnosti o tom,či doposiaľ platné pravidlá vojnového práva v užšom zmysle si zachovávajú platnosť i naďalej.Zákazom útočnej vojny sa totiž rozpadol doposiaľ tradične jednotný pojem vojny,nerozlišujúci medzi útočiacim a brániacim sa štátom,na dva právne celkom odlišné pojmy:útočnou vojnou a ozbrojenou sebaobranou,resp. ozbrojenou akciou Rady bezpečnosti alebo regionálnej organizácie.Útočná vojna je medzinárodným právom zakázaná a kvalifikuje sa ako najťažší medzinárodný zločin.Obranná vojna a vojenské akcie Rady bezpečnosti alebo regionálnej organizácie sa naopak považujú za legálne.
Niektorý autori za týchto nových okolností poukazovali na to, že by bolo absurdné,keby medzinárodné práva poskytovalo ochranu štátu ,ktorý sa svojim ozbrojeným útokom dopustil medzinárodného zločinu ,a zabezpečovalo mu rovnaké právne postavenie ako jeho napadnutej obeti.Vyskytol sa tiež názor ,že pravidlá vojnového práva ,ktoré boli vytvorené v dobe ,kedy vojna bola všeobecne považovaná za legálnu,sa nemôžu vzťahovať na ozbrojené akcie uskutočňované organizáciou kolektívnej bezpečnosti.Jej ozbrojené akcie nemožno totiž považovať za tradičnú vojnu medzi jednotkami organizácie kolektívnej bezpečnosti a útočníkom.Niektorí autori uvádzali,pri takýchto medzinárodných akciách nemusia jednotky organizácie vôbec dodržiavať zákazy spôsobu vedenia vojny a používania niektorých zbraní.Podľa týchto úvah stratilo vojnové právo v užšom zmysle svoje miesto v systéme medzinárodného práva.
Tieto názory sa však ukázali ako teoreticky chybné a ani medzinárodná prax ich nepotvrdila.Žiaľ,i po druhej svetovej vojne ,aj keď s tým mnohý teoretici nepočítali, dochádzalo k desiatkam ozbrojeným konfliktom jednak medzi štátmi(napr.Irán-Irak),medzi nesamosprávnymi územiami a koloniálnymi mocnosťami(napr.niektoré portugalské kolónie v Afrike verzus metropola),a taktiež vo vnútri štátov,ktoré mohli ohroziť alebo ohrozili medzinárodný mier a bezpečnosť.Posledný druh ozbrojených konfliktov sa prejavoval v podobe občianskej vojny(napr.v Angole),násilného zvrhnutia vlády(napr.vojenské puče Latinskej Amerike a Afrike)alebo pokusy secesiu časti územia a vytvorenia vlastného štátu(napr.odtrhnutie Bangladéša od Pakistanu alebo odtrhnutie Slovinska od juhoslovanskej federácie).
V mnohých takýchto ozbrojených konfliktoch nebolo vždy ľahké a právne možné ,rozlíšiť a určiť agresora a napadnutý štát.Napr.pri opakovaných ozbrojených konfliktoch medzi Indiou a Pakistanom alebo Izraelom a susednými arabskými štátmi,obviňovala jedna strana druhú zo zakázanej agresie a sama sa vydávala za štát legálne vykonávajúceho svoje prirodzené právo sebaobrany.Pritom ani Rada bezpečnosti ,ktorá je na základe zmocnenia všetkých členských štátov OSN, výlučne oprávnená záväzne určiť, že došlo k agresii, nebola schopná v podobných situáciách prijať odpovedajúce rozhodnutie.Nejednotný postoj stálych členov, kedy niektorý alebo jeden z nich považovali štát A za útočníka a štát B za brániaceho sa, zatiaľ čo druhí z nich považovali za útočníka štát B a za brániaceho sa štát A, totiž znemožnilo prijať príslušný návrh, pretože nebola splnená nezbytná podmienka jednomyseľnosti stálych členov pri rozhodovaní podľa kapitoly VII. Charty o akciách pri ohrození mieru, porušení mieru alebo útočných činoch.
Ukázalo sa ,že i v spomenutých prípadoch malo medzinárodné spoločenstvo záujem na tom, aby spôsoby vedenia nelegálnej vojny rovnako ako legálna obranná vojna a ozbrojené akcie Rady bezpečnosti alebo jej zmocnených regionálnych organizácií boli udržované v určitých medziach, určenými tradičnými zákonmi a obyčajami vojny.
Zákony a obyčaje vojny o spôsoboch uskutočňovania vojnového násilia, nech to uskutočňuje tá alebo druhá bojujúca strana ,vyžadujú rešpektovanie zásad ľudskosti(humanity).Ich dodržiavanie sa predpokladá ako u útočníka tak i na strane brániaceho sa štátu alebo organizácie kolektívnej bezpečnosti.Objektívne je však dodržiavanie zásad humanity útočníkom výhodnejšie pre napadnutý štát alebo organizáciu kolektívnej bezpečnosti.Znemožňuje totiž útočníkovi, aby svoj výboj realizoval akýmikoľvek technicky možnými ,pritom však nehumánnymi spôsobmi prostriedkami vedenia vojny, a aby nakladal svojvoľne s obeťami vojny, tj. s civilným obyvateľstvom na okupovanom území a s vojenskými príslušníkmi napadnutého štátu alebo organizácie kolektívnej bezpečnosti, ktorí padli do jeho zajatia.Dôležitá je rovnako tá okolnosť, že i vnútrostranné ozbrojené konflikty sú v obmedzenej miere regulované zákonmi a obyčajami vojny, najmä pokiaľ ide o požadované uplatnenie imunity(čl. 3 Ženevskej zmluvy z r. 1949).
Napokon si treba všimnúť, že po druhej svetovej vojne došlo k ďalšiemu rozvoju práva ozbrojených konfliktov smerom k jeho podrobnejšej právnej úprave a vetšej humanizácie.V r. 1949 boli doplnené štyri Ženevské zmluvy o ochrane obetí vojen, v r.1954 bola dohodnutá zmluva o ochrane kultúrnych pamiatok počas ozbrojených konfliktov, v r.1963 prijalo Valné zhromaždenie OSN Deklaráciu o zákaze používania nukleárnych a termonukleárnych zbraní a v r. 1977 boli v Ženeve podpísané dva Dodatkové protokoly k Ženevským zmluvám z r. 1949.
O ďalší vývoj práva ozbrojených konfliktov sa okrem Medzinárodného výboru Červeného kríža v Ženeve stará aj Valné zhromaždenie OSN.To na svojom XXVI. zasadnutí v r. 1971 uvítalo pokrok, dosiahnutý Medzinárodným výborom Červeného kríža pri novom potvrďovaní a rozvíjaní medzinárodného humanitárneho práva počas ozbrojených konfliktov.Doporučilo mu, aby svoju ďalšiu činnosť zameral predovšetkým na:
a) zaistenie lepšej aplikácie pravidiel vojnového práva, najmä Haagskych zmlúv z r.1899 a 1907, Ženevského protokolu z r. 1925 a štyroch Ženevských zmlúv z r. 1949
b) nové potvrdenie a rozvoj príslušných pravidiel a iných opatrení na zlepšenie ochrany civilného obyvateľstva počas ozbrojeného konfliktu, vrátane obmedzenia určitých spôsobov boja a druhov zbraní obzvlášť nebezpečných pre civilné obyvateľstvo
c) vyvinutie noriem, ktoré by zvýšili ochranu osôb bojujúcich proti koloniálnej a cudzej nadvláde, okupácií a rasistickým režimom
d) rozvoj pravidiel upravujúcich postavenie a ochranu kombantantov, ako i ľudského zaobchádzania s nimi, behom medzinárodných a iných ozbrojených konfliktov a rozvoj pravidiel, týkajúcich sa partizánskej vojny
e) vypracovanie dodatkových pravidiel o ochrane ranených a chorých vojakov(Dok. OSN A/RES/2853/XXVI).
Všetko teda nasvedčuje názoru, že i po zákaze útočnej vojny si toto odvetvie medzinárodného práva zachováva naďalej dôležité miesto v systéme súčastného všeobecného medzinárodného práva.