Právne postavenie VÚC a jeho porovnanie s vybranými krajinami

V mojej práci študijného predmetu Právo by som sa chcela zamerať na právne postavenie VÚC v SR a niektorých vybraných krajín Európy:

Švédska,
Švajčiarska,
Írska

Správne právo
Právne postavenie VÚC upravuje správne právo. Predmetom správneho práva je postavenie a správanie subjektov práva vo vzťahoch, ktoré vznikajú v súvislosti s realizáciou výkonnej moci v štáte. Správne právo je nástrojom regulácie verejnej správy a všetkých právnych subjektov, ktoré s ňou prichádzajú do styku.

Správne právo upravuje vzťahy medzi:
správnymi orgánmi a právnickými osobami
správnymi orgánmi a fyzickými osobami
medzi správnymi orgánmi navzájom

Poslaním správneho práva je vytvárať právne podmienky pre realizáciu obsahu zákonov a výkon zákonov realizuje súdna moc. Rozdiel je v tom, že správne orgány konajú podľa príkazov nadriadených orgánov, ale súdy sú nezávislé.

Správne právo je nekodifikovaným odvetvím práva, to znamená, že nie je obsiahnuté v jednom resp. niekoľkých právnych predpisoch. Ale je zahrnuté do množstva zákonov a podzákonových predpisov.

Správne právo je tesne spojené s inými odvetviami práva, štátne právo má vedúce postavenie ku všetkým ostatným odvetviam práva, regulovanie vzťahov normami správneho práva má zabezpečiť realizáciu noriem štátneho práva vo sfére verejnej správy.

Normatívne právne akty podľa stupňa právnej sily:
Ústava a ústavne zákony
Zákony a medzinárodné zmluvy
Vykonávacie právne predpisy
Normotvorná činnosť orgánov územnej samosprávy
Organizačné normy
Rozhodnutia a stanoviská najvyššieho súdu

Subjektom správneho práva je ten , kto je nositeľom práv a povinností ustanovených normami správneho práva. Delíme ich na:

subjekty, ktoré verejnú správu vykonávajú /štát, orgány štátnej správy, verejnoprávne korporácie/,

subjekty, voči ktorým je verejná správa vykonávaná /fyzické osoby, právnické osoby, subjekty verejnej správy spravidla na nižšej hierarchickej úrovni/.

Územná samospráva
Územná samospráva je podľa jednej z definícií teórie správneho práva časť správy štátu decentralizovaná na subjekty neštátneho charakteru[1] /v prípade SR ide o obce a vyššie územné celky – samosprávne kraje/.

Územná samospráva :
je spoločenstvom fyzických osôb, vytvorené na územnom základe, ktoré môže byť samostatné spravované, má vlastné záujmy a potreby, odlišné od celospoločenských,

má ústavou dané postavenie právnickej osoby, odlišnej od štátu, čo je základom pre majetkovú a finančnú samostatnosť,

plní úlohy smerujúce k uspokojeniu záujmov spoločenstva, ako aj iné úlohy, ktoré je účelné na tejto úrovni plniť,

má volené orgány, nezávislé od štátu,

pri riešení svojich úloh vystupuje vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť a je viazaná len zákonmi, prípadne vykonávacími právnymi predpismi.

Všetky uvedené charakteristicky sú vyjadrené v ustanoveniach Ústavy SR, ktorá sa vo svojej štvrtej hlave, nazvanej „Územná samospráva“ zaoberá postavením oboch úrovní územnej samosprávy.

Územná samospráva nie je štátnou správou. Nevykonáva svoju činnosť v mene štátu, ale v mene občana. V jeho prospech plní úlohy zverené jej zákonom /povinné úlohy/, ale aj úlohy, na ktorých sa občania príslušnej samosprávy dohodnú /dobrovoľné úlohy/. Podstata samosprávy teda spočíva v jej relatívnej nezávislosti od štátnej správy. Miera jej nezávislosti môže byť rozličná a závisí od mocenských ambícií politických zoskupení od štátnej správy, charakteru a priestoru pôsobnosti príslušnej samosprávy a ich okolností.[3]

Postavenie územnej samosprávy na Slovensku
Najstaršie samosprávne formy na našom území začali vznikať od prvej polovice 13. storočia. Na základe kráľovských privilégií sa niektoré sídliská, ktoré sa stávali mestami, vymaňovali zo závislosti predstaviteľov územnej štátnej správy – hradných pánov (županov). Ich obyvatelia mali právo zriaďovať a voliť si vlastné výkonné orgány. Tie potom preberali do svojich rúk celú miestnu správu. Trochu mladšia než mestská samospráva je samospráva stoličná. Šľachtické stolice postupne nahradili sústavu hradských panstiev (komitátov), ktorá bola kráľovskou, čiže v podstate štátnou územnosprávnou organizáciou.


V stredoveku vznikli na Slovensku aj dva osobitné samosprávne celky regionálneho typu. Bola to Provincia spišských Sasov a Spišská kopijnícka stolica. Po revolučných rokoch 1848–1849 prišlo k významnej demokratizácii stoličných (župných) samosprávnych orgánov. Na základe tzv. marcových zákonov sa v stoličnej samospráve uplatňujú aj zástupcovia nešľachtického pôvodu. Územná samospráva sa plnohodnotne uplatnila v našich podmienkach po zrušení poddanstva v roku 1848 a pretrvávala v rôznych formách až do roku 1949. Po páde totalitného komunistického režimu v roku 1989 sa opätovne obnovila jej činnosť.

Slovenská republika prešla v krátkom časovom rozmedzí (1989–2002) viacerými zásadnými politickými a spoločenskými zmenami. Niektoré začali ešte počas existencie ČSFR a iné až po vzniku Slovenskej republiky. Jednou z oblastí, ktorých sa zmeny týkali, bola aj nová organizácia štátu. Išlo najmä o prechod z totalitného na demokratický štát, o horizontálnu deľbu moci (výkonná, zákonodarná a súdna), o politickú liberalizáciu a výrazné posilnenie individuálnych slobôd. Tieto zásadné zmeny sa premietli do Ústavy Slovenskej republiky prijatej v roku 1992 a boli doplnené a prehĺbené jej novelizáciou v roku 2001.

V apríli 2000 schválila vláda SR koncepciu decentralizácie ako východisko pre ďalšie prípravné a legislatívne práce. V rámci koncepcie schválila vznik druhej úrovne samosprávy, nové rozdelenie kompetencií medzi štátnou správou a územnou samosprávou a nové územnosprávne členenie. Z neho vyplynulo, že verejná správa bude fungovať na troch úrovniach: obec, vyšší územný celok, štát. Územná samospráva bude existovať na dvoch nižších úrovniach a štátna správa na centrálnej úrovni, pričom pri dodržaní princípu efektívnosti si pre plnenie úloh zriadi v území potrebné úrady.


Vzťahy medzi štátnou správou a územnou samosprávou sú definované ako vzťahy vzájomnej spolupráce a dozor zo strany štátu je možný iba na základe zákonov. Medzi orgánmi obcí a orgánmi samosprávy vyšších územných celkov nebude existovať vzťah nadriadenosti a podriadenosti a obe úrovne budú mať zákonom jasne stanovené úlohy, pôsobnosť, právomoci i zodpovednosť voči občanovi.

Novelizácia ústavy v roku 2001 posilnila postavenie územnej samosprávy, najmä jej druhej úrovne – samosprávy vyšších územných celkov. Ústava definuje územnú samosprávu (obec a vyšší územný celok) ako samostatné územné samosprávne a správne celky združujúce osoby, ktoré majú na ich území trvalý pobyt (čl. 64a). Zároveň stanovuje, že sú právnickými osobami, ktoré za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodária s vlastným majetkom a vlastnými finančnými prostriedkami, a že okrem samostatnej pôsobnosti (čl. 2) je možné preniesť na samosprávu aj výkon určených úloh štátnej správy.

Slovenská republika má 5,4 milióna obyvateľov a rozlohu 49 tis. km2. Územné sa člení na 8 samosprávnych krajov a 2883 obcí. V súvislosti s prácami na reforme verejnej správy, resp. jej decentralizácie a v nadväznosti na prijaté zákony č. 302/2001 Z.z. o samospráve vyšších územných celkov a č. 303/2001 Z.z. o voľbách do orgánov samosprávnych krajov a o doplnení Občianskeho súdneho poriadku, schválila NR SR niekoľko zákonov, ktoré spustili proces decentralizácie od začiatku r. 2002. Základnou myšlienkou reformy je rešpektovanie princípu subsidiarity, to znamená, že čo môže vykonať menšie spoločenstvo, to mu má väčšie spoločenstvo ponechať. Vo všeobecnosti teda vykonávajú verejnú správu prednostne tie orgány, ktoré sú k občanovi najbližšie.

Druhá úroveň samosprávy v niektorých štátoch
Švajčiarsko
Švajčiarsko je republikou. Má 7 260 000 obyvateľov a rozlohu 41 300 km2. Švajčiarsko je konfederácia historický nezávislých kantónov so silnou, v ústave zakotvenou, regionálnou a miestnou autonómiou.

Verejná správa je organizovaná na troch úrovniach:
konfederácia /spolkový parlament – dve komory, spolková vláda/,

kantóny[4] /23, tri z nich sa už historický členia každý na dve samostatné časti – polokantóny, takže sa častejšie uvádza 26/,

obce /2903 k 1.1.1999/.

Vo Švajčiarsku je veľmi problematické rozlišovať medzi štátnou správou a samosprávou. Všetky tri roviny sú totiž výrazne samosprávne a pritom každá z nich má vlastné, ústavou a zákonmi presne vymedzené kompetencie a nezasahuje do kompetencií ostatných rovín. Toto je základ švajčiarskeho federalizmu. Až do roku 1999 švajčiarska spolková ústava neobsahovala o obciach ani zmienku a ani neukladala povinnosť rešpektovať existenciu obcí. Vďaka intenzívnemu úsiliu Švajčiarskeho zväzu miest a Švajčiarskeho zväzu obcí bol pri poslednej revízii tejto ústavy do nej včlenení čl. 50 v nasledovnom znení:


Obecná autonómia sa rešpektuje v rozsahu kantonálneho práva.
Spolok rešpektuje pri svojom konaní možný vplyv obce.
Zvýšený ohľad patrí osobitnej situácii miest a aglomerácií ako aj horských území.

Švédsko
Švédsko je konštitučnou monarchiou. Má 8,84 milióna obyvateľov a rozlohu 500 000 km2. Jeho súčasný parlamentný politický systém je založený na ústave z roku 1975. Švédsko je členom Európskej Únie od 2. januára 1995 ako najväčšia a hospodársky najsilnejšia škandinávska krajina.

Systém verejnej správy je rozdelený do troch demokratických zvolených úrovní:
štátna /Švédsky jednokomorový parlament, vláda/,
regionálna /23 lanstigkomuner – druhá úroveň samosprávy/,
obecná /288 obcí/.

Celkový rámec činnosti verejnej správy určuje centrálna vláda a parlament. Vzťah medzi štátom a miestnou samosprávou je preto základnou politickou otázkou. V roku 1991 Švédsky parlament prijal Zákon o miestnej samospráve, v ktorom vláda a parlament zdôraznili nevyhnutnosť poskytnúť miestnej samospráve veľkú vnútornú organizačnú slobodu. Samosprávne postavenie obcí a regiónov vychádza zo základnej platformy – využívať čo najširšiu slobodu pri tvorbe programy miestneho a regionálneho rozvoja. Švédsko má tradičný systém, v ktorom je regionálna úroveň viac administratívnou ako politickou entitou. Táto úroveň typu „kraja“ vytvára základňu pre výkon prenesených služieb centrálnej vlády, ako aj pre miestne orgány majúce svoje zastúpenie na krajskej úrovni.

Írsko
Írska republika má 3,45 milióna obyvateľov a rozlohu 70 000 km2. Írsky systém je jeden z najcentralizovanejších v Európskej únii. Vzťahy a spolupráca medzi miestnou a centrálnou úrovňou sú predmetom veľmi prísnej zákonnej, správnej a finančnej kontroly. Írska ústava neobsahuje zmienku o miestnej samospráve.

Verejná správa sa skladá z ústredných orgánov štátu, miestnych orgánov a štátom dotovaných organizácií.

Írsko je rozdelené na 29 counties /druhá úroveň samosprávy, 54 municipalít a 5 city corporations.

Miestne orgány odvodzujú svoju moc, funkcie a povinnosti z parlamentných zákonov, zo štatútov schválených parlamentom a vlastných výnosov, ktoré môžu, ale nemusia, byť potvrdzované centrálnymi orgánmi.

Írsko má slabo rozvinutý systém miestnej samosprávy.

Záver
Územná štruktúra a právomoci dekoncentrovaných štátnych inštitúcií v rámci porovnávaných štátov a v určitých prípadoch aj vnútri štátov je veľmi rôznorodá. Vo väčšine krajín je systém verejnej správy daní historickým vývojom. Rozdiely sú v tradíciách, názoroch a postojoch. Napriek tomu v posledných desaťročiach prechádzali procesom zmien a modernizácie.

Slovenská republika od roku 2000 prechádza veľmi veľkou reformou verejnej správy, ktorej hlavnou úlohou je decentralizácia.

Švajčiarsko je veľmi zaujímavá krajina, pretože je konfederáciou historický nezávislých kantónov so silnou, v ústave zakotvenou, regionálnou a miestnou autonómiou.

Vo Švédsku síce celkový rámec verejnej správy určuje centrálna vláda a parlament, ale pri tvorbe programu a miestneho a regionálneho rozvoja má širokú slobodu.

V Írsku platí veľmi silná centralizácia.