Pramene práva

Pramene vzniku rímskeho práva súkromného
I. Pojem pramene vzniku práva

Pramene:
pramene poznania práva pramene vzniku práva
Prameň vzniku práva (PVP):
a) materiálne PVP
všetky sociálne javy a potreby, ktoré formujú a podmieňujú podstatu PP ako celku alebo jeho jednotlivých noriem

b) formálne PVP
formy, ktorými vládnuca spoločenská sila (trieda, skupina) prejavuje svoju vôľu

Rimania robili rozdiel medzi:
právom nepísaným (ius non scriptum) / → obyčajové právo (consuetudo) a mravy predkov (mores maiorum)

právom písaným (ius scriptum)

II. Ius Papirianum
nezachovali sa doklady o zákonodarnej činnosti kráľov a kuriátnych zhromaždení

medzi 3. a 2. stor. pr. Kr. pontifex maximus Papirius skompiloval zbierku kráľovských zákonov (leges regiae) → ide o kňazské komentáre a záznamy náboženských tradícií

III. Obyčajové právo (consuetudo)
najstarší prameň RPS

právo, ktoré sa právom stalo tým spôsobom, že sa dlho jednoznačne a s presvedčením o jeho záväznosti zachovávalo

v Ríme ho pomerne skoro zatlačili do úzadia zákony a nariadenia magistrátov

Problém medzi obyč. právom a právom písaným – 212 po Kr. – všetkým obyv. ríše sa priznalo rímske št. občianstvo. Občania provincií sa pridržiavali svojho práva.

Riešenie – platnosť domácich provinčných práv bola prijatá pod kepienkom obyč. práva.

Julián priznal domácemu provinčnému právu prednosť pred RP → platnosť obyčaje proti zákonu (contra legem).

Absolútni cisári – naopak – pripustili obyč. právo, len ak nebolo v tej veci zákon. ustanovenia → platnosť obyčaje popri zákone (praeter legem).

IV. Zákony (leges a plebiscita)
Zákon – všeobecný rozkaz zhromaždenia národa (lex) alebo ľudu – plebsu – prijatý na návrh magistráta (plebiscitum).

Zákony mohli navrhovať len úradníci s impériom (mali právo rokovať s národom → comitia centuriata, resp. s plebsom → concilia plebis):

konzul
plebejský tribún
(neskôr) cisár

Zhromaždenia
mohli predložený návrh magistráta len schváliť alebo zamietnuť – nemohli na ňom nič meniť

mohli splnomocniť magistráta na jednostranné vydanie zákona (zákon daný – lex data)

Najvýznamnejší zákon:

Zákon XII tabúľ (Lex duodecim tabularum)
prijatý r. 450 pr. Kr. na podnet tribúna plebis Terentia Arsu
spresnilo sa ním dovtedy platné obyč. právo, ktoré patricijovia často spochybňovali.
platil (hoci vo veľkej miere len formálne) takmer celé tisícročie

V. Uznesenia senátu (senatus consulta)
Senát:
za kráľovstva – poradný orgán kráľa
za republiky – poradný orgán magistrátov

Časom nadobudol prevahu nad magistrátmi – uznesenie senátu (senatus consultum) malo moc zákona.

za principátu – vyjadroval sa k návrhom a podnetom cisára → ale nedovolil si na nich nič meniť, alebo ich neschváliť

uznesenie senátu – stanovisko cisára → záväzná moc

VI. Nariadenia úradníkov (edicta magistratuum)
Úradníci (magistráti), ktorí mali nariaďovaciu moc (ius edicendi):

mestský prétor
cudzinecký prétor
kurulský edil
miestodržiteľ
správca financií

Edikty súdnych magistrátov – najvýznamnejšie prostriedky stáleho výkonu súdnej starostlivosti

EDIKT

vyhláška alebo oznámenie úradníka národu
pôvodne ústny, neskôr písomný charakter

napísaný na bielej doske (album), vyvesený na verejne prístupnom mieste – na fóre – kde sa súdilo

magistrát ho vydával pri nástupe do svojej ročnej úradnej funkcie ( → ročný program úradnej činnosti, ktorý bol pre magistráta záväzný!)

Edikty vydávali:
V Ríme :
mestský prétor
cudzinecký prétor
kurulský edil (s obmedzenou pôsobnosťou)

V provinciách:
miestodržiteľ

prenosný edikt (edictum tralatitium) – ak magistrát prevzal od svojho predchodcu niektoré osvedčené ustanovenia

Magistrát mohol svoj pôvodný edikt doplniť, počas úradného roka mohol vydať aj nový edikt → náhly edikt (edictum repentinum).

Kornéliov zákon (lex Cornelia) – povinnosť magistrátov pridržiavať sa svojho pôvodného ediktu → večný edikt (edictum perpetuum)

Cisár Hadrián r. 129 po Kr. poveril právnika Salvia Juliána, aby všetky platné a osvedčené justičné prétorské edikty systematicky spracoval do jednotného a stáleho ediktu – záväzný pre všetkých nastupujúcich magistrátov → Juliánov večný edikt (edictum perpetuum Salvi Iuliani)

VII. Právna veda (iurisprudentia)
2 obdobia rímskej jurisprudencie:
a) pontifikálna (kňazská) jurisprudencia

prevládala v právnom živote do 3. stor. pr. Kr. → náboženské zameranie spoločnosti

pontifikovia (v zásade len patricijovia) viedli evidenciu dní, kedy sa podľa vôle bohov mohli robiť zmluvy a viesť spory (dies fasti) a kedy to bohovia nedovolovali (dies nefasti)

b) laická jurisprudencia
od 3. stor. pr. Kr.
jej vznik súvisí:

odcudzením a zverejnením súdneho kalendára

plebejský pontifex Maximus Coruncanius začal dávať právne dobrozdania verejne na fóre → začiatky vyučovania práva

Činnosť laických právnikov možno vystihnúť slovami:
žalovať (agere)
pomoc pri zostavovaní žalobnej formuly na použitie pred súdom; čo a ako má žalobca pred súdom robiť

ochraňovať (cavere)
pomoc pri uzavieraní zmlúv a pri právnych úkonoch

odpovedať (respondere)
poskytovali dobrozdania (responsum) – ústné, písomné

písať (scribere)
literárna odborná činnosť → vznik právnickej lit.

Najdôležitejšia časť rímskej právovedy – výklad, právna interpretácia (interpretari – tlmočiť, prekladať)

rozumová činnosť právnika, ktorou sa usiluje dopátrať pravdivého zmyslu použitého slova v zákone, nariadení alebo v zmluve.

Takmer každé slovo má širokú škálu významov.
Takmer každé slovo sa používa prevažne a stabilne v určitom zmysle.

Okrem tohto bežného zmyslu ho možno používať aj v širšom alebo užšom význame.

Za hranicou možného širšieho významu slova prichádza do úvahy len obdoba – analógia.

Náuka o interpretácii – výklade slova
Deklaratórny výklad – ak sa berie zmysel slova podľa bežného užívania

Rozširujúci (extenzívny) výklad – ak sa berie rozsah zmyslu slova z priestoru medzi bežným zmyslom a hranicou možného širšieho zmyslu

Zužujúci (reštriktívny) výklad – ak sa berie rozsah zmyslu slova z priestoru medzi bežným zmyslom a hranicou možného užšieho zmyslu

Striktná interpretácia – keď formálne dôvody nedovoľujú uvažovať o analógii alebo reštriktívnom alebo extenzívnom výklade (napr. v spojitosti s ručením)

Dôkaz opakom – prípady, v ktorých sa odmieta analógia, lebo tu niet prirovnateľnej skutkovej podstaty

Napriek celkovému veľkému prínosu interpretácie → Rimania nevypracovali komplexnú teóriu výkladu práva.

K rozvoju klasickej rímskej jurisprudencie prispeli aj styky s gréckou vedou a kultúrou.

Najvýznamnejší právnici z obd. republiky:
Cato
štátnik, spisovateľ a rečník
dielo o poľnohosp. De agri cultura

Scaevola
pontifex maximus
učebnica o občianskom práve De iure civili

Rufus
vynikol v právnej dialektike

Za principátu – 2 významné zmeny v rozvoji právnej vedy:
1) cisári začali udeľovať právnikom právo verejne dávať dobrozdania v mene cisára (Hadrián– zhodné dobrozdania právnikov majú silu zákona)

2) vznik protichodných smerov teoretických škôl
prokuliánov (pôvodca Antistius Labeo – stúpenec republiky)
sabiniánov (pôvodca Atteius Capito – stúpenec cisárstva)

Najvýznamnejší právnici z obd. cisárstva:
Labeo
nemal ius respondendi (právo dávať dobrozdania)
400 kníh (zachovali sa len zlomky)
diela: K Zákonu XII tabúľ, komentár K prétorskému ediktu

Sabinus
žiak Capitona
mal ius respondendi
dielo o občianskom práve (Ius civile), Ad Vitellium, Ad edictum

Gaius
poznáme len jeho krstné meno
nemal ius respondendi
150 kníh
komentáre k zákonom a k ediktom

učebnica Institutiones (Základy) – základný výklad RPS – matéria rozdelená na 3 časti:
osoby (personae)
veci (res)
žaloby (actiones)

Celsus
škola prokuliánov

slávna definícia práva ako „ars boni et aequi“
hl. dielo: Digesta (39 kníh)

Iulianus
všetky vysoké štátne funkcie
posledný sabinián
konečná redakcia prétorského ediktu
hl. dielo: Digesta (90 kníh) – vrchol rímskej právovedy
„najvynikajúcejší z klasikov“

Papinianus
najvýznamnejší právnik na sklonku obd. klas. jurisprudencie

cisár Caracalla ho nechal popraviť → pred senátom odmietol ospravedlniť cisárom spáchanú vraždu brata a spoluvládcu Geta

Otázky (Quaestiones), Dobrozdania (Responsa), monogr. O cudzoložstvách (De adulteriis)

Paulus
mnohé najvyššie št. funkcie
komentáre civilného i prétorského práva
v justiniánskych Digestách – 2000 fragmentov (1/6)

Ulpianus
vysoké št. funkcie
prefekt praetorio
radca cisára Alexandra Severa
ako veliteľ bol pretoriánom nepohodlný – zabili ho
280 kníh
komentáre k prétorskému ediktu (81 kníh), k Sabínovi (51 kníh), Pravidlá (Regulae – 7 kníh)
v justiniánskych Digestách – 2500 fragmentov

Modestinus
posledný predstaviteľ klas. Jurisprudencie
žiak Ulpiána
prefekt vigilum
Diferentiae, Regulae, Pandectae

Od 3. stor. – veľký úpadok právnej vedy

Riešenie

citačný zákon (r. 426) – bolo možné sa odvolávať iba na mienku
Paula
Ulpiána
Modestina
Gaia

= tzv. senát mŕtvych (→ sudca mal rozhodovať podľa mienky väčšiny týchto právnikov; pri rovnosti hlasov – rozhodujúci bol hlas Papiniána)

VIII. Cisárske nariadenia (constitutiones principum)
4 formy cisárskych nariadení:

Edikty – mali všeobecnú platnosť v celej ríši
Reskripty – záväzné dobrozdanie na žiadosť úradníka (sudcu) alebo sporovej strany

Dekréty – cisárske rozsudky v 1. alebo odvolacej inštancii; záväzné

Mandáty – cisárske smernice úradníkom a správcom v provinciách v administratívnych a sporových veciach

Za dominátu – absolútny cisár zatlačil do úzadia všetky druhy formálnych prameňov vzniku práva.

Výhradným prameňom sa stali cisárske edikty (zákony – nariadenia – leges edictales) s platnosťou pre obe časti ríše.

IX. Predjustiniánske zbierky rímskeho práva
Za dominátu – potreba vydať systematický prehľad platného cisárskeho práva