Pôvodný týždeň

Týždeň má svoj pôvod tam, kde sobota – pri stvorení sveta. Zachoval sa prostredníctvom biblických dejín a pretrval dodnes. Boh sám vymeral dĺžku prvého týždňa ako vzor ďalších týždňov až do konca času. Prvý týždeň mal sedem časových úsekov – dní. Toľko ich mali odvtedy aj všetky nasledujúce týždne. Boh sa šesť dní venoval dielu stvorenia a v siedmy deň odpočíval. Tento deň potom posvätil a oddelil ho ako deň odpočinku pre človeka.

V zákone zo Sínaja Boh znova potvrdil týždeň i skutočnosti, z ktorých toto ustanovenie vychádza. Keď vydal prikázanie: „Pamätaj na deň soboty, aby si ho svätil,“ čím presne vymedzil, čo človek počas šiestich dní má konať a čo v siedmy deň robiť nemá, vznik týždňa zdôvodnil odkazom na svoj príklad: „Lebo šesť dní tvoril Hospodin nebesá a zem, more a všetko, čo je v nich, a odpočinul siedmeho dňa. Preto požehnal Hospodin deň soboty a posvätil ho“ (2 Moj 20,8-11). Toto zdôvodnenie je obdivuhodné a presvedčivé, ak stvoriteľské dni chápeme ako dni doslovné. Človek dostal prvých šesť dní každého týždňa na prácu, pretože Boh sa šesť dní prvého týždňa zamestnával tvorením sveta. Na pamiatku Stvoriteľovho odpočinku človek nemá v siedmy deň pracovať.

Názor, že udalosti prvého týždňa vyžadovali tisícročia, mieri priamo proti základu štvrtého prikázania. Podľa tohto názoru Stvoriteľ prikazuje ľuďom zachovávať týždeň trvajúci sedem dní na pamiatku dlhých, časovo neurčených období. To však nezodpovedá Božiemu spôsobu zaobchádzania s jeho stvorenstvom. Tým sa zatemňuje to, čo Boh celkom jasne a zrejme urobil. Je to nevera vo svojej najzákernejšej a najnebezpečnejšej podobe; jej skutočný zámer je tak skrytý, že sa stal vyznaním a posolstvom mnohých vykladačov Písma. (111)

„Hospodinovým slovom utvorené sú nebesá a dychom jeho úst všetky ich voje.“ „Lebo on povedal a stalo sa, on rozkázal a postavilo sa“ (Ž 33,6.9). Biblia nepozná dlhé časové obdobia, počas ktorých by sa zem pozvoľna vyvíjala z chaosu. V Písme čítame, že každý stvoriteľský deň sa skladal z večera a rána ako všetky ďalšie dni, ktoré nasledovali. V závere každého dňa je zmienka o tom, čo Stvoriteľ v ten-ktorý deň stvoril. O konci prvého týždňa čítame: „Tak vznikli nebesá a zem, keď boli stvorené“ (1 Moj 2,4). To nijako neznamená, (76) že stvoriteľské dni sa nejako líšili od ďalších obyčajných dní. Každý deň predstavuje určité stvorenie, pretože v každom dni Boh stvoril niečo nové zo svojho diela.

Podľa tvrdenia geológov sa v samotnej zemi našli dôkazy, podľa ktorých je náš svet oveľa starší, než ako učí Mojžišova kniha. Našli sa ľudské i zvieracie kosti, vojnové zbrane, skamenené stromy atď. oveľa väčšie, než aké sa vyskytujú dnes či v posledných tisícročiach. Z toho vyplýva, že zem dávno pred dobou, ktorú udáva Písmo, obývali bytosti oveľa väčších rozmerov, než sú dnešní ľudia. Takéto uvažovanie zviedlo mnohých vyznávačov Písma k prijatiu názoru, že stvoriteľské dni museli byť dlhé, časovo neobmedzené obdobia.

Geológia bez biblického podkladu nemôže nič dokázať. Tí, čo sa príliš opierajú o svoje nálezy, nemajú spoľahlivú predstavu o veľkosti predpotopných ľudí, zvierat a stromov, ani o obrovských zmenách, ktoré potopa spôsobila. Vykopávky svedčia o pomeroch v nejednom ohľade odlišných od pomerov dnešných. O vtedajšej situácii nás môže poučiť len Písmo. Záznam o potope objasňuje to, čo geológia sama nikdy nevyskúma. Ľudí, zvieratá a stromy, veľkosťou všetko väčšie než dnes, prikryli za Nóacha vrstvy nánosu a zachovali to neskorším pokoleniam ako dôkaz, že pri potope, až na výnimky, zahynulo všetko živé. Spomenuté nálezy mali prozreteľnostne posilniť vieru v Písmo inšpirované Duchom Svätým. Človek sa však svojím unáhleným uvažovaním dopúšťa rovnakého omylu ako predpotopní ľudia. To, čo mu Boh určil na úžitok, sa mu nesprávnym používaním stáva zlorečenstvom. (112)

Jeden zo satanových prostriedkov spočíva v tom, že pomocou rôznych bájok zvádza ľudí k nevere. Tým zatemňuje jednoduchý a zrozumiteľný Boží zákon a ľudí nabáda k odporu proti Božej vláde. Obzvlášť útočí proti štvrtému prikázaniu, pretože ono jasne svedčí o živom Bohu, Stvoriteľovi neba a zeme.

Človek sa ustavične snaží vysvetliť stvorenie sveta ako výsledok pôsobenia prírodných príčin. Tieto dôkazy, ktoré odporujú jasným výrokom Písma, prijímajú aj mnohí vyznávači kresťanstva. Odmietajú proroctvá knihy Daniel a Zjavenie s odôvodnením, že obraznú reč týchto spisov nemožno pochopiť; no pohotovo prijímajú názory geológov napriek tomu, že odporujú zvesti z Prvej knihy Mojžišovej. Ak však nie je zrozumiteľné to, čo voláme Božím zjavením, ako nerozvážne je potom veriť domnienkam o tom, čo Boh nezjavil!

„Tajomné veci patria Hospodinovi, nášmu Bohu, a zjavené veci nám i našim synom až naveky“ (ROH 5 Moj 29,29; ECAV 5 Moj 29,28). Spôsob stvorenia Boh ľuďom nezjavil. Ľudská veda nikdy nevypátra tajomstvá Najvyššieho. (77) Jeho stvoriteľská moc je ľuďom rovnako nepochopiteľná ako jeho existencia.

Boh prostredníctvom vedy a umenia šíri na svete svetlo poznania. Keď však veda skúma taje prírody len z ľudského hľadiska, dochádza k nesprávnym záverom. Uvažovať o tom, čo Božie slovo ľuďom nezjavilo, môže byť bez viny potiaľ, kým ľudské teórie neodporujú svedectvu Písma. Kto opúšťa Božie slovo a stvoriteľské dielo chce vysvetliť vedecky, púšťa sa na neznámy oceán bez mapy a bez kompasu. Ak Božie slovo neusmerňuje ľudskú myseľ, potom aj v tých najmúdrejších hlavách býva zmätok pri snahe objasniť vzťahy medzi vedou a zjavením. Keďže Stvoriteľ a jeho dielo natoľko prevyšuje ich chápanie, že nie sú spôsobilí vysvetliť ich prirodzenými zákonmi, pokladajú biblické záznamy za nespoľahlivé. Tí, čo spoľahlivosť starozmluvných a novozmluvných spisov spochybňujú, postupne dospejú k popreniu Božej existencie. Kto raz túto kotvu stratí, stroskoce na skale nevery. (113)

Možno povedať, že títo ľudia stratili vieru. Skutočne rozhodujúcou je neochvejná viera v božskú autoritu Písma. Bibliu nemožno preverovať metódami ľudskej vedy. Veda tu nie je spoľahlivým radcom. Pochybovači, ktorí čítajú Písmo v snahe nájsť v ňom rozpory, môžu síce tvrdiť, že názory vedy a zjavenia si protirečia, no pri správnom pochopení je však oboje v dokonalom súlade. Mojžiš písal pod vplyvom Božieho Ducha a spoľahlivá geológia nebude šíriť názory o objavoch, ktoré nijako nemožno dokázať a uviesť do súladu s Písmom. Každá pravda, či už v prírode, alebo v zjavení, zostáva pravdou vo všetkých svojich prejavoch.

V Božom slove nachádzame mnoho otázok, na ktoré nám nedajú odpoveď ani najslávnejší učenci. Tieto otázky pútajú našu pozornosť a veľa ich je aj takých, ktoré sa týkajú každodenného života, a ľudský rozum v domnelej múdrosti ich nikdy plne nepochopí.

Mnohí učenci sa nazdávajú, že môžu vystihnúť Božiu múdrosť a pochopiť aj to, čo dosiaľ konal a vykoná. Veľmi je rozšírený názor, že Boha obmedzujú jeho vlastné zákony. Jeho existenciu ľudia buď popierajú, prehliadajú, alebo si myslia, že už vedia vysvetliť všetko, dokonca aj pôsobenie jeho Ducha na ľudské srdce. Nectia ho a neboja sa jeho moci. Neveria v nadprirodzené, nepochopiteľné Božie zákony. Neveria, že všemohúci Boh môže prostredníctvom svojich zákonov uskutočňovať svoju vôľu. Obvykle sa pomenovaním „prírodné zákony“ rozumie to, čo ovláda fyzikálny svet a čo ľudia môžu objavovať. Aké obmedzené je však ľudské poznanie a aké rozsiahle (78) pole pôsobnosti má Stvoriteľ v súlade s vlastnými zákonmi, čo všetko presahuje chápanie smrteľníkov!

Všeobecne sa učí, že hmota má svoju životnú silu, že určité vlastnosti patria k jej podstate, že pôsobí svojou vlastnou vnútornou energiou a prírodné procesy podliehajú pevným zákonom, do ktorých Boh nemôže zasahovať. Z hľadiska Božieho slova je to veda falošná. Príroda slúži svojmu Tvorcovi. Boh neruší svoje zákony, ani im neodporuje, ale ustavične ich používa ako svoje nástroje. Príroda svedčí o existencii aktívnej sily, ktorá pôsobí prostredníctvom svojich zákonov. V prírode ustavične pôsobí Otec a Syn. Kristus povedal: „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem“ (Ján 5,17). (114)

Nehemiáš zaznamenal chválospev, v ktorom levíti spievali: „Ty si jediný, Hospodine, ty si stvoril nebesá; nebesá nebies a ich všetky voje, zem i všetko, čo je na nej... ty to všetko udržuješ nažive“ (Neh 9,6). Pokiaľ ide o tento svet, Božie stvoriteľské dielo je dokončené. „Dielo je dokončené od stvorenia sveta“ (Žid 4,3). Božia moc sa však prejavuje stále a udržuje to, čo Boh stvoril. Neprejavuje sa však tým, že by sa raz do pohybu uvedený mechanizmus hýbal ďalej vlastnou vnútornou energiou, že by na tom základe srdečný pulz tepal a prebiehalo dýchanie. Podľa Písma je dýchanie i tlkot srdca dôkazom všadeprítomnej starostlivosti toho, v ktorom „žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17,28). Nie z vlastnej sily zem každoročne prináša plody a otáča sa okolo slnka. Božia ruka usmerňuje planéty a udržuje ich v pohybe po správnych dráhach. „On vyvádza ich voje podľa počtu, všetkých oslovuje menom; pred Premocným a Presilným nechýba ani jeden“ (Iz 40,26). Jeho mocou kvitne zeleň, pučia listy a kvitnú kvety. On „dáva rásť tráve po vrchoch“ (Ž 147,8) a zúrodňuje údolia. „Všetka lesná zver“ „od Boha si pokrm žiada“ (Ž 104,20.21) a každý živý tvor, od toho najmenšieho chrobáčika až po človeka, dennodenne závisí od jeho prozreteľnej starostlivosti. Krásne to vystihol žalmista: „Všetko to očakáva na teba, aby si im načas dával pokrm. Keď im ho dávaš, zbierajú, otváraš ruku, nasýtia sa dobrými vecami“ (Ž 104,27.28). Jeho slovo ovláda živly. Oblohu zaťahuje mračnami a dažďom zvlažuje zem. „On dáva sneh ako vlnu, rozsýpa inovať ako popol“ (Ž 147,16). „Na rachot jeho hromu zahučia vody na nebi. On zdvihne oblaky od končín zeme, k dažďu tvorí blesky a vietor vypúšťa zo svojich komôr“ (Jer 10,13).

Boh je základom všetkého. Pravá veda je v súlade s jeho dielom; pravé vzdelanie vedie k poslušnosti voči jeho vláde. Veda nám odhaľuje nové divy; skúma výšiny a vniká do hlbín; no neprináša nič, čo by podstatne odporovalo Božiemu zjaveniu. Nevedomosť môže (79) šíriť nesprávne predstavy o Bohu a odvolávať sa na vedu, ale kniha prírody a písané Slovo sa navzájom objasňujú. (115) To nás vedie k úcte voči Stvoriteľovi a k rozumnej viere v jeho Slovo.

Nikto zo smrteľníkov nemôže plne pochopiť existenciu, moc, múdrosť či skutky Večného. Písmo hovorí: „Či vystihneš Božiu podstatu a vystihneš dokonalosť Všemohúceho? Je vyššia ako nebesá, čo môžeš spraviť? Je hlbšia ako podsvetie, čo vieš o tom? Podľa svojej miery je dlhšia ako zem a širšia ako more“ (Jób 11,7-9). Ani najväčší učenci sveta nemôžu pochopiť Boha. Človek môže večne bádať, ustavične poznávať a stále má pred sebou nekonečno.

Stvoriteľské dielo svedčí predsa o Božej moci a majestátnosti. „Nebesá rozprávajú o Božej sláve a dielo jeho rúk zvestuje obloha“ (Ž 19,2). Ten, kto v písanom Slove hľadá radu, nájde vo vede pomoc na pochopenie Božích vecí. „Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo – možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí“ (Rim 1,20). (80) (116)