povinne citanie pre 4 rocnik na strednych skolach

4. ročník

JOHN STEINBECK
O myšiach a ľuďoch

Stručný životopis:
Pochádzal z Kalifornie a život ľudí v Kalifornii a samotná krajina ho inšpirovali k dielam ako: román Zlatý kalich, Nebeské pastviny, O myšiach a ľuďoch.
Ďalšia tvorba: Zhoďte bomby, Túlavý autobus, Na východ od raja – zobrazuje osudy troch generácií od občianskej vojny až po 1. svetovú vojnu, Potulky s Charleym
Tvorba tohto spisovateľa je realistická aj svojím prístupom ku skutočnosti.

Hlavné postavy:
Lenie Small – veľké dieťa, mohutný, rád sa hrá s myšami, ktoré však vždy nechtiac zabije, má dobré srdce
George Milton – Lennieho „anjel strážny“, chytrí, menšej postavy

Dej:
Obidvaja sú nádenníci a cestujú za prácou od farmy k farme. Majú svoj sen, o tom, že si raz zarobia dosť peňazí, kúpia si malé hospodárstvo a budú si chovať králiky.
Jeden piatok prišli na ďalšiu farmu za prácou. Správcovi sa Lennie najprv nepozdával, ale George ho obhájil, je „silná ako býk“, nech mu dá šancu. Na farme ostatným chlapom Lennie vôbec nevadil. Prekážal len správcovmu synovi Cyrlymu, ktorý bol povýšenecký, agresívny, no maý. Mal ženu, ktorá bola krásna, ale pokukovala po iných chlapoch, čo Cyrlyho hnevalo. Raz si Cyrly začal vybíjať zlosť na Lenniem. Lennie bol vystrašený, len tak stál a znášal údery. Až na Georgov pokyn, chytil Cyrlyho päsť, stlačil až mu popraskali všetky kosti. chlapy sa dohodli s Cyrlym, že mu ruku zobralo do stroja. George a Lennie pribrali do pary starého Candyho, ktorý už mal našetrenú veľkú čiastku a tiež túžil po vlastnej farmičke. V nedeľu po obede hrali všetci chlapi turnaj s podkovami. Len Lennie bol v maštali a skrýval malé šteňa, ktoré pri hre zabil Vtedy prišla Cyrlyho žena a začala sa mu líškať. Najprv ju odháňal, no za chvíľu mu vzala ruku a položila si ju na vlasy, aby skúsil aké sú mäkké. On ich začal hladkať, no keď mu ju už chcela dať preč, zľakol sa a nechcel ju pustiť. začala kričať, tak jej chytil ústa a dohováral jej nech je ticho. Ona sa metala, čo ho postupne čoraz viac znervózňovalo. Ako sa ju snažil udržať, nešikovným silným pohybom jej zlomil väzy. Vydesený ušiel.

Chlapi ju našli, pobrali zbrane a išli ho hľadať. Cyrly ho chcel zabiť. George vedel, kde bude, tak ho našiel ako prvý. Radšej ho z milosrdenstva zastrelí, ako by ho vydal neodvratnému lynčovaniu. Tým sa aj jem rozplynie vízia vlastného hospodárstva a naviac vie, že jeho čin ho nikdy neprestane prenasledovať.

JOHN STEINBECK
Ovocie hnevu

Hlavné postavy:
Tom Joud, Róza Šaran, Connie (muž Rózy), Noe (brat Rózy a Toma), matka, Al (brat Toma)

Dej:
Tom sa vracia domov na farmu k otcovi z väzenia, kde sedel 4 roky za zabitie človeka. Po ceste stretol reverenda Jima Casyho a spomínali na minulé časy. Keď prišli k Tomovmu domu všetko bolo pusté a prázdne. Tom nevedel, čo sa stalo, kde je jeho rodina. Prišiel ich sused Graves a ten im povedal, že celá ich rodina išla ku strýkovi Johnovi. zarábajú si tam česaním vlny. Chcú ísť na západ, kde sa žije lepšie. Pripravili si všetko potrebné a vyrazili. Na ceste do Kalifornie im zomrel starý otec, zabilo im psa a pokazilo sa auto. Zoznámili sa s Wilsonom a Sárou, ktorí im pomohli. Stretli aj dvoch chlapov, ktorí im vyrozprávali o Kalifornii ako o krajine kde ich nebudú mať radi a budú dostávať malú mzdu.

„Oni človeka nenávidia preto, že sa boja.“

Oni vedia, že hladný človek musí zohnať nejaké jedlo, aj keby ho mal ukradnúť. Oni sa však nedali odradiť a išli to vyskúšať. Najťažšiu cestu mali na púšti, kde im ochorela stará mama a Tomov brat Noe, zostal žiť pri rieke. Keď prišli do Kalifornie, ocitli sa uprostred sadov a záhrad, viníc a obrovských údolí. Kochala sa tou nádherou celá rodina, okrem starej mamy, ktorá zomrela. Ich sny o Kalifornii sa pomaly rozplývali, keď sa usadili pri Tábore.
Ľudia im rozprávali, že nemajú prácu a sú hladní. Tu tiež jeden z rodiny Connie odišiel. Jeho žena Rósa bola smutná, lebo čakala dieťa. Niekto im povedal, že v meste je tábor pre chudobných, ale je plný. Oni sa tam však išli pozrieť. Mali šťastie, lebo tam bolo miesto. Tom si našiel robotu, ale jeho otec a brat nemali šťastie. Nerobil dlho. Nemali peniaze a preto sa rozhodli odísť z Tábora. Dostali zamestnanie – zbierali marhule, ale Tom sa tam dostal do nepríjemnosti, zabil policajta. Musel sa schovávať, lebo mal podmienku. Rozhodol sa odísť, aby nedostal rodinu do nepríjemností. Mama mu dala 7 dolárov, rodina tiež odchádza. V ten deň oznámil Al, že sa ide ženiť. Mama bola rada, že sa ide ženiť, ale nechcela, aby odišiel. Jeden chlap ich zamestnal na česaní bavlny. Rósa Šaron bola tiež robiť jeden deň a porodila mŕtve dieťa.

Ich auto sa začalo napĺňať vodou a tak museli odísť. Našli starú maštaľ a tam sa uchýlili. Bol tam chlapec s otcom, ktorý umieral od hladu, potreboval mlieko. Rósa mu dala svoje materské mlieko.

JOHN STEINBECK
Na východ od raja
(román)
Dej:
Román sa začína opisom Salinanského údolia, kde prichádza z Írska Samuel Hamilton zo ženou Lízou. Prišiel už však neskoro, pretože najlepšie pozemky sa už rozobrali a jemu ostali holé kopce. Napriek zručným a pilným rukám a bystrej hlave vynálezov a technických zlepšení, zostával stále chudobný. Napriek tomu mali 9 detí.
Adam Trask sa narodil na farme na okraji mesta. Jeho otec sa čoskoro vrátil z vojny, lebo mu brok rozdrvil nohu a museli mu ju amputovať. Adamova matka sa utopila v rybníku a Cyrus sa znovu oženil a mal ďalšieho syna Charlesa. Adam bol vždy poslušné dieťa a neznášal násilie. Na rozdiel od Charlesa, ktorý bol rodený silák a vyhrával nad Adamom vo všetkom. či išlo o silu, zručnosť alebo bystrosť. Cyrus bol krutý a despotický človek, ktorý si zaumienil vychovať z Adama vojaka. Raz keď sa schyľovalo k večeri zobral Cyrus Adama na prechádzku a rozprával mu o vojne. Adam nechcel byť vojakom, no otec mu nedal na výber. Po večeri sa Adam šiel prejsť a Charles šiel s ním. Vyzvedal o čom sa rozprávali. Závidel mu, že sa mu otec viac venuje. Rozzúril sa a začal Adama mlátiť, kým neostal bezvládne ležať. Potom sa vybral k domu. Adam sa chytro schoval, lebo zbadal, že sa vracia so sekerou. Po chvíli to Charles vzdal a išiel do krčmi. Adam sa doplazil domov, kde ho Alica uložila do postele. 4 dni sa nemohol ani pohnúť. Keď sa zotavil, odviedli ho do armády k jazde, kde sa stal ostreľovačom. Otec sa odsťahoval do Washingtonu, kde sa z neho stal veľký pán. Charles ostal sám, aby mu nebolo smutno, tvrdo pracoval. Po mnohých rokoch sa Adam vracia domov. Otec medzitým zomrel a zanechal im vyše 100 000 dolárov. Adam stále niekam cestoval a navrhol Charlesovi, aby si kúpili farmu v Kalifornii, pričom Kalifornia má byť tým rajom. On nesúhlasil. Zrazu počuli pri dverách buchot. našli tam polomŕtvu ženu. Mala zlomenú ruku, rebrá, čeľusť a prerazenú lebku. Bola to Cathy. Vyzerala ani zázrak nevinnosti. Mala pôvabné zlatisté vlasy a orechovohnedé oči a jej tvárička sa ponášala na srdiečko. No skrýval sa v nej diabol. Bola stelesnením zla. Už ako 14-ročná dohnala profesora k samovražde. A keď dospela, upálila svojich rodičov a s peniazmi ušla do mesta.
Adam hneď zavolal doktora. Rýchlo sa zotavovala.

Charles jej neveril a chcel ju dostať z domu, no Adama úplne pobláznila ž si ju napokon zobral za ženu. Odišli do Salinanského údolia, kde kúpil najkrajšiu farmu. Porodila mu dvojčatá, ale nechcela ich. Rozhodla sa odísť a keď jej v tom chcel Adam zabrániť, postrelila ho. Zamestnala sa v jednom bordeli. Majiteľka si ju obľúbila a odkázala jej celý majetok a ona ju otrávila. Adam sa z jej odchodu nevedel spamätať a farmu nechal chátrať. O Árona a Cala sa staral Číňan Lee. Cez zimu Samuel zomrel. Aj Adam šiel na pohreb. Potom zašiel do hostinca a do podniku, v ktorom Samuel videl Cathy. Musel ju ešte raz vidieť, aby na ňu mohol zabudnúť.
Farmu prenajal a kúpil si malý domček v Salinase, aby synovia dostali lepšie vzdelanie. Áron svojou krásnou a jednoduchosťou si bez námahy získal ľudí. Cal túžil po náklonnosti ľudí, tak sa snažil napodobňovať brata. Kde Árona s radosťou prijímali, tam Cala odbili. Tak sa Cal túlal po nociach. Raz ho Rabbit zobral do Cathynho podniku, kde sa dozvedá, že Cathy je jeho matka, o ktorej im vraveli, že zomrela. Pred Áronom mlčí, lebo vie, že by ho to položilo. Áron študoval na univerzite. Otec bol na neho veľmi hrdý. Cal chcel otca prekvapiť, tak zašiel za Willom Hamiltonom, aby mu pomohol zarobiť peniaze. Will mu poradil a Cal zarobil 15 000 dolárov na fazuli. JEROME DAVID SALINGER
Kto chytá v žite
(psychologický román)
Stručný životopis:
Je americký prozaik. Narodil sa v New Yorku v obchodníckej rodine. Študoval na niekoľkých vysokých školách, absolvoval vojenskú akadémiu. Za druhej svetovej vojny bojoval v radoch americkej armády na európskom západnom fronte. V povojnovom období sa venuje literárnej činnosti.
Písal poviedky aj romány a venoval sa hlavne problematike detí a mládeže. Známy sa stal psychologickým románom Kto chytá v žite.
Z ďalšej tvorby: Deväť poviedok, Franny a Zooey, Zdvihnite vysoko povalový trám, tesári, Seymour: Úvod, Hapworth 16, 1924

Dej:
Skladá sa z 26 kapitol označených číslami. Román je rozprávaním Holdena v 1. osobe, ktorý lekárom odkrýva svoje vnútro.
Trikrát je použitý motív kačíc na zamrznutom jazere, nad osudom ktorých sa Holden zamýšľa. Pýta sa na ich osud taxikárov. Opakovaním dostáva problém kačičiek na zamrznutom jazere a ich záchrany hodnotu symbolu.
Dej sa odohráva počas troch dní.

Holden v sanatóriu začína rozprávať o svojom citovom kolapse pred rokom. Začal od toho dňa, keď odchádzal z Pencey. Je to súkromná stredná škola v Agerstowne v štáte Pennsylvánia. Vyhodili ho, lebo prepadal zo štyroch predmetov.

Bola to fakt veľmi náročná škola.
Po prázdninách sa už do školy nevráti a starý profesor Spencer ho pozval, aby sa s ním prišiel rozlúčiť. Má chrípku, leží, Holden musí ísť k nemu do bytu. Spencer ho nechal prepadnúť z dejepisu, prešiel iba z angličtiny. Spencer sa ho pýtal, či ho vôbec nemrzí, že dosiahol také výsledky a že toto je už v poradí štvrtí škola, do ktorej chodil. Holdenovi nebola takáto debata po vôli, sľúbil starému profesorovi všetko, čo chcel, len aby už vypadol.
V internátnej izbe ho navštívi spolužiak Robert Ackley, ktorý býval v susednej izbe. Nedá sa mu slušne naznačiť, že vyrušuje. Holden mu z kufra musí vybrať už zbalené nožničky a on si strihá nechty a striasa ich na podlahu. Odchádza, až keď prišiel Stradlater. Ten sa chystá na rande a požiada Holdena, aby mu napísal kompozíciu - opis z angličtiny. Holden sa opýta, s kým ide na rande. Stradlater odpovedal, že s Jane Gallaghersovou. Holden si spomína, že predvlani bývala prakticky hneď vedľa ich domu. Stradlater odíde a Holden musí stále myslieť na Jane.
Večer Holden napísal opis o baseballovej rukavici svojho brata. Keď sa Stradlater vrátil, Holden si nevšíma, či je spokojný alebo nespokojný s napísaným opisom a vyzvedá sa, či ho Jane nechala pozdraviť a kde boli. Nakoniec sa ho opýtal, či sa s ňou vyspal, načo mu Stradlater neodpovedal. Potom mu Holden začal nadávať, následkom čoho sa pobili.
Holden sa rozhodol, že ešte toho dňa odcestuje. Pešo išiel na stanicu a odtiaľ vlakom do New Yorku. Sadol si do prázdneho kupé a oddychoval. V New Yorku ešte nechcel ísť domov, a preto sa ubytoval v hoteli Edmont.
Bol večer, ale spať sa mu ešte nechcelo, preto zašiel do kaviarne na coca-colu, alkohol mu nenaliali, lebo ešte nie je plnoletý. Potom sa zastavil ešte v jednej kaviarni a pešo sa vrátil do hotela.
Ráno sa išiel naraňajkovať do bufetu, kam prišli aj dve mníšky učiteľky. Rozpráva sa s nimi o škole, knihách.. Príjemne sa mu s nimi diskutovalo.
Po raňajkách si zmyslel, že kúpi sestričke Phoebe platňu. Pozoruje ľudí na prechádzke, hlavne jednu rodinku s malým synom, ktorý vyspevuje: ,,Keď raz človek niekde v žite chytí človeka.''
Divadelné predstavenie, na ktoré po túlačkách po meste šiel so Sally Hayesovou, hoci ju pôvodne pozval do kina, nebolo až také zlé. Potom išli na klzisko, ale keďže korčuľovanie im nešlo dobre, šli si radšej sadnúť a občerstviť sa. Pri tej príležitosti sa ho Sally spýtala, či jej príde pomôcť ozdobiť stromček. Sľúbil jej to už v liste. Naraz Holdena napadlo, že by od všetkého najradšej utiekol.

Mal pocit, že to s ním všetko pôjde dolu kopcom. Vtom dostal nápad. Ponúkol Sally, aby s ním niekde odišla do hôr, kde budú sami. Normálne ho tá myšlienka nadchla. Ujsť od všetkého ďaleko, preč, kde nie sú ľudia. Sally však jeho nápad rozhodne odmietla. A to ho nahnevalo. Pohádali sa a ona odišla domov sama.
Onedlho zavolal Jane, aby si s ním išla zatancovať, ale nikto to u nich nebral. Tak zavolal jednému známemu chalanovi, ktorý študoval v Columbii. Pozval ho na drink. Prišiel, chvíľu sa rozprávali, ale potom musel odísť, lebo mal ešte rande. Holden tam ostal ďalej a pil, až bol potom spitý namol. Zaplatil a po motaní v Central parku sa rozhodol, že pôjde pozrieť svoju sestru Phoebe
Domov sa vkĺzol potichu a zobudil Phoebe. Tá mu povedala, že rodičia sú na návšteve. Bola prekvapená, že Holden je doma a hneď tušila, že ho vyhodili zo školy. Holden jej všetko vysvetlil a potom sa ešte dlho rozprávali. Vtom prišli rodičia. Holden sa schoval do skrine a potom sa ticho vytratil z domu. Prichýlil ho priateľ Antolini, ktorý bol profesorom a nadránom odišiel.
Túlal sa po meste. Rozhodol sa, že odíde na Západ a začne nový život, ale musí sa ešte rozlúčiť s Phoebe. Napísal jej krátky odkaz, že ju bude čakať v múzeu a poprosil jednu zamestnankyňu školy, aby jej ho doručila.
Phoebe prišla neskoršie, ale dotiahla so sebou veľký kufor a bola rozhodnutá, že ide s Holdenom. Po krátkej hádke povedal, že nejde teda nikam. Potom Holden zaviedol Phoebe na kolotoče.
To bolo všetko. Keď prišiel domov, bol chorý a na jeseň šiel do ďalšej školy.


JOSEPH HELLER
Hlava XXII
(román)
Stručný životopis:
Patrí k protivojnovým spisovateľom.
Tvorba: Hlava 22, Bombardovali sme New York, Zisk nad zlato, Nebolo mi do smiechu, Záverečná.

Hlavné postavy:
Yossarian – kapitán, Catheart – plukovník, Milo – obchodník

Dej:
Názov Hlava XXII je symbolickým stelesnením systému, v ktorom prevládajú nezmyselné nariadenia, predpisy a rozkazy

Dej sa odohráva na vymyslenej leteckej základni v Taliansku, na malom ostrove Pianosa, kde by takáto základňa nemohla byť. Bolo to pred koncom 2. svetovej vojny.
Prináša nový pohľad očami amerického vojaka, ktorý bojuje proti nadriadeným a nezmyselným rozkazom. Vojnu považoval za hnusnú. Vojne nepripisoval žiadny význam. Predpis Hlava XXII dovoľuje odísť z frontu všetkým, ktorí absolvovali 30 náletov. Yossarian zostal na fronte, pretože plukovník využíva ďalšiu formu Hlavy XXII, musí uposlúchnuť rozkaz.

Yossarian má problémy zvládnuť záťaž náletov. predstiera, že ho boli pečeň a robí sa bláznom. V nemocnici nastal problém. Ako dôstojník musí cenzurovať listy, ktoré posielajú vojaci domov. Podpíše iba tie, ktoré nečítal. Tie, ktoré čítal podpíše falošným menom. Bojí sa o svoj život, snaží sa aby ho doktor, poslal domov ako blázna.

„Každý, kto sa chce vyhnúť bojovému nasadeniu, nie je ozajstný blázon.“
„Podľa Hlavy XXII voja, ktorý je psychicky na dne natoľko, že sám o sebe vyhlasuje, že je blázon, nemôže byť bláznom.“

Ďalšia tvár armády bola zastúpená obchodníkom s armádnymi zásobami vo veľkom – Milo dokázal bez problémov vybudovať obchod. Obchodoval aj s Nemcami. Autor poukazuje aj na čierny trh, do ktorého sú zamiešaní aj dôstojníci. Milo sa stáva nenahraditeľným. Nemôže absolvovať nálety, musí ho niekto zastupovať. Musí sa zvýšiť počet náletov.
Yossarian posunie hranicu bombardovania na mape a jeho veliteľ si myslel, že tú časť už dobili Američania. Yossarian chodil nahý po tábore, je ranený na nohe, dostal sa do nemocnice. Lekár mu sľubuje, že pôjde domov, ale pomýlil si meno a Yossarian tam zostáva.
Lekár ho pošle domov, ale pod podmienkou, že bude vychvaľovať tábor – jednotku. Dostáva sa do Ríma, prechádza rozbitým mestom. Zistí, že jeho spolubojovník znásilnil nepríťažlivé dievča a vyhodil ju z okna.
Paradoxne zatknú Yossariana, lebo nemá priepustku. Yossarian má všetkého dosť. Nechce už od nich slobodu ako dar. Rozhodne sa sám a dezertuje a uteká do Švédska šťastný.
ANTOINE DE SAINT EXUPERY
Malý princ
(rozprávka pre dospelých)
Stručný životopis:
Francúzsky prozaik a dramatik. Narodil sa v Lyone v šľachtickej rodine. Študoval v Paríži. Do jeho života zasiahla 2. svetová vojna proti ktorej bojoval celý národ aj jednotlivco. Počas vojenskej služby sa naučil lietať a trvalo sa venoval letectvu. Bol pilotom v rôznych spoločnostiach, lietal na afrických i transatlantických linkách v Severnej i Južnej Amerike, niekoľkokrát havaroval. Zúčastnil sa občianskej vojny v Španielsku. Ako vojenský letec zahynul pri prieskumnom lete z Korziky, pravdepodobne ho zostrelila nemecká stíhačka. Od 20. rokov sa venoval literárnej a publicistickej činnosti.
Patrí do francúzskej medzivojnovej literatúry, jeho diela sa v našich podmienkach rozšírili až po roku 1945.
Reprezentuje filozofujúci prúd francúzskej prózy.

S existencializmom ho spája téma samoty a úzkosti, ale jeho riešenie otázok bytia človeka je optimistickejšie.
Jeho osobité literárne dielo, naplnené hlbokým humanizmom, tvoria románové prózy s leteckou tematikou, v ktorých sa opiera o vlastné zážitky: román Južná pošta, Nočný let, román Zem ľudí, Vojnový pilot, svetoznáma rozprávka Malý princ a nedokončená posmrtné vydaná esejistická kniha Citadela. Posmrtne vyšli i jeho Denníky a kniha publicistických textov Dať zmysel životu.

Dej:
Autor si raz spomenul na kresbu veľhada kráľovského, ako prehltol dravca, preto nakreslil hada, ktorý prehltol slona.
Napriek tomu, že na druhej kresbe urobil priesvitného hada, aby každý videl slona v jeho vnútornostiach, dospelí to nepochopili:

,,Dospelí sami nikdy nič nechápu a deti to unavuje, keď im treba stále a stále niečo vysvetľovať.''

Autor sa aj preto nestal maliarom, ale pilotom a prežil veľa rokov medzi vážnymi dospelými ľuďmi.
Pred šiestimi rokmi havaroval na saharskej púšti. Bol tam sám, aspoň tak si to myslel. Vtom prišiel k nemu malý chlapec a požiadal ho, aby mu nakreslil ovečku. Pilot musel niekoľkokrát prerábať ovečku, až nakoniec nakreslil debničku a povedal, že tam je jeho ovečka. Chlapec, malý princ, sa jej veľmi potešil. Bola presne taká, akú chcel.
Malý princ nechcel povedať, odkiaľ prišiel. Pilot sa dozvedel len to, že princova planéta nie je väčšia ako dom. Malý princ si robí starosti s tým, či ovečky obhrýzajú malé sadeničky baobabov. Malý princ ich musí vytrhávať, lebo by roztrhli jeho planétku.
Malý princ mal smutný život. Na svojej malej planétke nemal nikoho, s kým by pozoroval západ slnka, niekedy videl slnko zapadať až 43 ráz za sebou, taký krátky deň bol v jeho vlasti.
Piaty deň sa pilot dozvedel, že malý princ sa veľmi bojí, že ovečka zožerie ružu, ktorú pestuje doma. Pilot ho ubezpečil, že tej jeho ovečke nakreslí ešte náhubok.
Malý princ pred odchodom zo svojej planéty pekne vymietol dve činné a jednu vyhasnutú sopku, vytrhal baobaby a rozlúčil sa so svojou kvetinou.
Žil v oblasti šiestich asteroidov, najprv tam hľadal zamestnanie a poučenie.
Na prvom prebýval kráľ. Ten prikazuje, či má malý princ zívať, alebo nezívať, či má, alebo nemá sedieť a vo všetkých vidí svojich poddaných. Vládne nad všetkým a ponúka malému princovi kreslo ministra spravodlivosti.
Druhú planétu obýval márnivec. Ten zasa videl vo všetkých svojich obdivovateľov.
Na ďalšej planéte bol pijan, ktorý pije preto, že sa hanbí, a hanbí sa preto, že pije. Presne tak to chodí aj v našom svete.
Na štvrtej planéte bol businessman, nezdvihol hlavu od rátania ani na chvíľku, keď ho navštívil malý princ. Vyhlásil, že vlastní hviezdy. Malý princ mu povedal, že ale pre tie hviezdy nie je nijak osožný.
Piata planéta bola najmenšia.

Bolo na nej toľko miesta, že sa tam zmestila pouličná lampa a lampár. Kedysi zapálil lampu večer a ráno zhasol. Ale planéta sa začala tak rýchlo točiť, že medzi nocou a ránom bol veľmi malý čas, nemá čas si odpočinúť. Jeden deň trvá minútu. Napriek tomu všetkému sa mu lampár nezdal takí smiešni ako tí predchádzajúci. Možno aj preto, že sa zaoberá niečím iným ako samým sebou.
Na šiestej planéte žije zemepisec, ktorý ani nevie, či jeho planéta má alebo nemá rieky. On nie je cestovateľ, aby skúmal, on len zaznačí, čo iný vidí. Skutočný vedec. Poradí princovi, aby zašiel na planétu Zem, lebo má dobrú povesť.
Zem je teda siedmou planétou, ktorú malý princ navštívi. Z výšky pozoruje, ako sa zažínajú svetlá na celom svete.
Malý princ padol na Zem, rovno na púšť, kde sa mu prihovorí had. Ten mu povie, že stačí, aby sa ho dotkol a vráti sa na svoju planétu. Malý princ putuje sám, vyjde na vysoké vrchy, pozdraví ich a žiada ich, aby sa stali jeho priateľmi. Nejde mu do hlavy, že hovoria zásadne po ňom a opakujú niekoľkokrát to isté, čo povedal on.
Nakoniec našiel cestu. Prišiel k záhrade plnej rozkvitnutých ruží, všetky sa podobali jeho kvetine. Myslel si, že je bohatý, že má jedinečnú kvetinu, a má len obyčajnú ružu. Ľahol si do trávy a plakal.
Vtom sa zjavila líška. Navrhla mu, aby si ju skrotil, a potom sa s ním bude hrať, bude jeho priateľom.

,,Spoznáme len tie veci, ktoré si skrotíme, - povedala líška.''

Malý princ sa potom zastaví u výhybkára a nevie pochopiť, prečo ľudia nastupujú do vlakov a vystupujú z vlakov, kto za kým ide alebo odkiaľ sa vracia.
Malý princ osloví obchodníka, ktorý predáva pilulky proti smädu, čím ľuďom ušetrí denne až 53 minút, ktoré môžu využiť na ničnerobenie, lebo nemusia ísť piť.
Nastal ôsmy deň pilotovho pobytu na púšti. Keď mu malý princ rozprával o obchodníkovi, dopíjal práve posledný hlt vody. Malý princ chce, aby hľadali studňu, aj keď to pilot považuje za pochabosť. Pilot zobral na ruky malého princa a kráčal púšťou. Na úsvite objavili studňu. Napili sa.
Malý princ ho prosí, aby nakreslil náhubok pre malú ovečku, bojí sa, že by ovečka mohla ublížiť jeho ruži.
Na nasledujúci deň pripadá výročie pádu malého princa na Zem.
Malý princ má strach pred odchodom, bude to bolieť, myslí si, že bude musieť nechať svoje telo - ako nepotrebnú škrupinku - na Zemi.
Dohovára sa s hadom, že príde v noci na miesto, kde dopadol pred časom na Zem.

Pilot sa zľakol, že had chce malého princa pohrýzť a odplaší ho.
Pilot opravil stroj a malý princ vie, že jeho veľký priateľ sa bude môcť vrátiť domov. Malý princ pripravuje pilota na to, že odíde a nebude si môcť zobrať na cestu telo, lebo je veľmi ťažké. V noci odišiel na dohodnuté miesto:

,,Pri jeho členku sa iba mihol žltý záblesk. Chvíľu nehybne stál. Nevykríkol. Padal pomaly, ako padá strom. Dokonca to na piesku nespôsobilo hluk.''
,,Odvtedy už prešlo šesť rokov.. Nikdy som ešte ten príbeh nikomu nerozprával. Keď som sa znova stretol s priateľmi, boli veľmi radi, že ma vidia živého. Bol som smutný, ale vravel som im:
- To je z únavy...''

Pilot si zmyslel, že na náhubok, ktorý nakreslil ovečke, aby nezožrala ružu, zabudol prikresliť kožený remienok. Nebude sa jej dať nikdy priviazať.

,,Zahľaďte sa na nebo. Pýtajte sa: zožrala ovečka ružu - áno alebo nie? A uvidíte, ako sa všetko zmení...
A nijaký dospelý nepochopí, že je to také dôležité!


Hlavná myšlienka:
Dospelí nikdy nevedia pochopiť sny a nálady detí. FRANTIŠEK HEČKO
Červené víno
(generačný román)
Stručný životopis:
Pochádzal z vinohradníckej rodiny. Narodil sa v Suchej nad Parnou. Vyštudoval poľnohospodársku školu a stal sa družstevným revízorom.
Do literatúry vstúpil ako básnik. Predstavil sa zbierkou Vysťahovalci. Spracoval tu subjektívne, rodinné a sociálne námety.
Podobné je aj ladená zbierka Na pravé poludnie a oslavný charakter má zbierka Slovanské verše, kde autor vyjadril svoj obdiv k slovanským národom, ktoré bojovali proti fašizmu.
Jeho najznámejším dielom je generačný román Červené víno.
Z ďalšej tvorby to je Drevená dedina, kde rozoberá problematiku združstevňovania a kolektivizácie.

Hlavné postavy: Michal Habdža, Veronika, Mikuláš, Jozefka, Kristína, Marek

Dej:
V diele František Hečko podáva obraz západoslovenskej vinohradníckej dediny Vlčindol. Autor toto prostredie dobre poznal, pretože tu vyrástol, dobre poznal osudy ľudí, ktorých v diele opísal, pretože za vzor mu slúžila jeho vlastná rodina a za postavou Marka sa skrýva sám autor. Urban Habdža sa na začiatku prvej časti knihy – „Živly“, sťahuje so ženou Kristínou a synom Markom z rodičovského domu. Bohatým starým Habdžovcom nevyhovovala chudobná nevesta, ale keďže bola Kristína už v druhom stave, napokon privolili k svadbe. Kristína sa tam mala veľmi zle, preto Urban kúpil tajne dom a vinohrad a odsťahoval sa. Tým si starých ešte viac pohneval. Mladým sa viedlo dobre. Narodili sa im ďalšie deti: Magdalénka, Cyril a Metod. Prvá časť končí tým, že je zavraždený F. Ferdinand, vyhlásená vojna a mobilizácia.

Druhá časť má názov „Hrdinka a hrdinča“ a začína sa tým, že Urban odchádza na vojnu. Kristína sa stará o domácnosť, ale všetka práca okolo vinohradu je na Markových mladých pleciach. Prácu si však zastáva veľmi dobre. je šikovný a od otca sa veľa naučil. Spočiatku sa im darí dobre, ale ako pokračuje vojna, sú čoraz chudobnejší a hladnejší. Raz na Vianoce, keď už skutočne nemali čo do úst, vybrala sa Kristína k starým Habdžovcom prosiť o trochu jedla pre svoje deti. Ale tí jej nedali vôbec nič. Len prababička Alojzia Kristová im niesla trochu jedla a cestou zamrzla. Na Kristínu sa valí jedno nešťastie za druhým. Magdalénka, Cyril a Metod dostanú záškrt. Magdalénka to prežije, ale dvojičky zomrú, a to práve v noci, keď sa Kristínke narodí syn Adam - bohužiaľ mŕtvy. Kristína sa z toho nevie dlho spamätať a ťažko ochorie. Vylieči ju len Urbanov návrat z vojny. Táto časť končí smrťou starého Habžu, ktorý sa chce napokon s Kristínou zmieriť. Tretia časť má názov „Marek a Lucia“. Začína sa tým, že Marek zdedil polovicu dedovho majetku a odchádza študovať do vinohradníckej školy. Je vinikajúcim žiakom, najlepším zo všetkých. Veľmi mu pomáhajú zručnosti, ktorým sa naučil, keď sa cez vojnu sám staral o otcov vinohrad. Marek sa stretáva so svojou priateľkou z detstva Luckou a ich vzťah sa postupne mení na lásku. Marek často navštevuje rodičov ale tým sa vedie veľmi zle. Kristína ťažko ochorela a po čase zomrela. Urban, ktorý už začal piť aj predtým, sa teraz utápa v alkohole. Raz spadne z rebríka a zabije sa. Keďže bol majetok zadĺžený dom aj s vinohradom išiel do dražby. Kúpil ho Luckin otec Silvester - dávny nepriateľ Habdžovskej rodiny. To mladých ľudí načas rozdelí, ale nie nadlho. Napokon sa opäť stretnú a zosobášia sa. Hečko tu zobrazil osudy troch generácií - patriarchálne založených starých Habdžovcov Michala a Verony, ich detí - najmä však syna Urbana a jeho detí Marka a Magalénky. Všíma si názory jednotlivých generácií, ich správanie, postoj k blízkemu i vzdialenému okoliu a vzťah okolia k nim. Ich vzájomné vzťahy, postoje k určitým problémom.. ALFONZ BEDNÁR
Sklený vrch
(román)
Stručný životopis:
Pochádzal z Rožňovej Neporadzi. Vyštudoval latinčinu, slovenčinu a češtinu. Pôsobil ako stredoškolský profesor. Prekladal z agloamerickej prózy.

Venoval sa literárnej tvorbe.
Jeho najznámejší román je Sklený vrch.
Z ďalšej tvorby môžeme spomenúť zbierku noviel Hodiny a minúty, román Balkón bol privysoko.
Ďalšia tvorba: Za hrsť drobných, Ako sme sušili bielizeň, Výpoveď, Osamelý havran, Kolíska, Role, Susedia.
Autor napísal aj scenáre k filmom Slnko v sieti, Orgán, Tri dcéry. Pre televíziu Ráno pod mesiacom a Moje kone vrané.

Hlavné postavy:
Ema Klasová – mladá žena, ktorá v minulosti milovala Milana, potom bola zasnúbená so Zolom a vydala sa za Joža Solana, pracovala na Úseku 5 ako vedúca závodného klubu a knihovníčka, účastníčka vojny
Jožo Solan – Emin manžel, pracoval na Úseku 5, mal rád Tichú dolinu a tu sa spoznal s Evou
Milan Kališ – priateľ Emy, čakali spolu dieťa, ale Ema si to dala preč, značkoval turistom trasu a mal rád Emu, účastník vojny

Dej:
Dielo je napísané formou denníkových zápiskov úradníčky Emy Klasovej a prelína sa v ňom minulosť s prítomnosťou. V tomto románe Alfonz Bednár prišiel s netradičným novým pohľadom na povojnovú problematiku, na SNP, na budovanie novej spoločnosti, ale predovšetkým na ľudské vzťahy. Bednárovi sa SNP stáva prameňom ustavičnej retrospektívy a konfrontácie minulosti so súčasnosťou. 3 deje - súčasný Emin život, spomienky na vojnu, spomienky na rok 1947

Ema Klasová nebola doma. Jožo Solan (manžel) zasvietil v obývačke a na posteli mal nový sveter. Z neho vypadol notes. Bol to Emin denník. Jožo si sadol a začal čítať ...
Ema sa rozpráva s mužom o práci. Opýtal sa jej, či pôjdu do Tichej doliny. Dohodli sa, že pôjdu na jar. Ema si spomenula na to, ako sa išla lyžovať so Zolom (vtedajší snúbenec) a zmeškali vlak a ona potom odišla sama do doliny, pretože sa Zolo vrátil domov. Bol u nich Tretina a rozprávali sa o práci, o stavbách. Tretina chcel, aby sa Ema stala vedúcou závodného klubu. Na druhý deň sa tak aj stalo a Bazelu zvolili za predsedu. Ema spomínala ako značkovali s Milanom Kališom trasu pre turistov, ako sedeli a hľadeli do Tichej doliny a Milan jej rozprával rozprávku o Sklenom vrchu. Dohodli sa, že sa presne o 4 roky stretnú na tomto mieste. No nestalo sa tak. Ema bola v Tichej doline, ale nešla tam. Milan boj aj tak nezvestný. Ema sa bola rozlúčiť s Tichou dolinou, pretože mala odísť so Zolom do Ameriky. Do chaty prišli 4 lyžiari. Ema sedela pri stole sama, tak si sadli k nej. Jeden z nich spomenul rozprávku o sklenom vrchu. Vždy, keď počuje túto rozprávku, tak si spomenie na Milana a v poslednom čase myslí na neho stále. Vidí ho všade, či už na skalách, alebo v príbehoch, ktoré rozpráva Mišo Pogáň (jeden z lyžiarov). Ema sa s nimi spoznala bližšie a tak sa stretávali a rozprávali si kadejaké príbehy. Ema zistila, že Mišo naozaj rozpráva o Milanovi a okonca sa aj poznajú. Zolo jej napísal list, aby sa vrátila domov, ale ona sa ešte vrátiť nechcela.

Dobre si rozumela s Jozom Solanom. Nakoniec išli lyžiari domov a Jožo ostal aj s Emou v Tichej doline.
Jej muža premiestnili na Úsek 4 a páčilo sa mu tam. Konečne budú mať pokoj od Tretinu, ktorý mal stále ničo proti nim.
Jožo a Ema chodili po dolinách. Raz večer ako tak sedeli, prišiel k nim chatár Kuna aj s pomocníkom. Rozprávali sa o kadečom a v tom si chatár spomenul, že mu prišlo oznámenie. Zolo sa ženil a Eme prišlo nevoľno a tak vybehla pred chatu. Keď sa vrátila, Jožo sa jej opýtal, či jej niečo nie je. Ona povedala, že to je v poriadku. Ďalej chodli po túrach, rozprávali sa a pritom myslela stále na Milana. No už nie tak veľmi, ako keď prišla do Tichej doliny.
Ema sa vydá za Solana, odídu na stavbu. Ema nešťastne zahynie (stane na spadnuté elektrické dróty), Solana práve dočítal jej denník. Autor podáva obraz SNP, neheroizuje ho, cez Emin vzťah k trom mužom naznačuje vzťah k SNP



VLADIMÍR MINÁČ
Živý a mŕtvi
(román)
Stručný životopis:
Narodil sa v Klenovci. Mináč sa vo svojej literárnej tvorbe zaoberal aj tematikou premeny poľnohospodárstva na socialistické a všímal si aj osudy ľudí ako s tým súviseli a ako sa menili.
Takou je aj zbierka noviel Na rozhraní a v tejto zbierke je aj poviedka Skaliny.
Vrchol Mináčovej tvorby predstavuje dielo Generácia (Dlhý čas čakania, Živí a mŕtvi, Zvony zvonia na deň)
Z ďalšej tvorby: Smrť chodí po horách, Nikdy nie si sama, Tu žije národ, Dúchanie do pahrieb, Hovory M

Hlavné postavy:
1.) Ľudia, ktorí nechcú mať nič spoločné s fašizmom, chránia si vnútornú slobodu a žijú v očakávaní zmien, svojimi činmi otvorene vystupujú proti fašizmu, organizujú SNP:
kapitán Labuda - silný, energický, vitálny, robí mu potešenie ukazovať svoju silu
Janko Krap - veliteľ partizánov, vždy vie čo chce, energický, odvážny, veľmi náročný voči sebe aj iným
Marek Uhrín - študent, telesne slabý, obdivuje druhých o všetkom premýšľa a filozofuje, má prezývku „profesor“
čatár Koza
Hanka Krapová
Olina Ferkodičová
lekárka Ema
2.) Nemci - fašisti a gardisti
Lemnitzky - veliteľ gardistov
Filip Hracho - nadzbrojník
Vincent Ulrich - gardista
Ignác August Kolenatý
3.) Ľudia, stojaci na správnej strane z vypočítavosti, váhajúci ľudia, ktorí sa ešte len rozhodujú, ku ktorej strane sa pridajú

Dej:
Trilógia vznikla v 2. polovici 50-tych rokov, ale nebol to „útek do histórie“, hlavným cieľom bolo pomôcť vyznať sa v súčasnosti. Sám autor povedal: „Pomôcť svojej generácii orientovať sa dnes, uvedomiť , pochopiť sa - prečo sme takí, akí sme.

Neosvetľovať tie časy faktograficky - to sa už stalo, ale morálne a psychologicky - prečo a ako sa menil pocit života. Pochopiť poriadok v mravných hodnotách, rozpliesť uzlové body našej spoločnosti.“
Dej sa odohráva počas SNP, v Makove a Priehybách

Román nemá ústrednú postavu. Je to príbeh autorovej generácie i autora samého. Hoci je román o vojne, boje ani dej nie sú najpodstatnejším aspektom, zameriava sa skôr na to, ako sa jednotlivé typy prejavujú v rozličných situáciách., snaží sa zobraziť zločinný charakter doby a postáv, analyzuje ich morálne hodnoty tak, ako ich formoval sled udalostí. Je to autentická výpoveď o SNP, román nie je zidealizovaný, ale pravdivo zachytáva skutočnosť. SNP sa stáva oporným bodom, je nádejou pre jeho účastníkov.
Neďaleko Makova sa snažia preraziť Nemci oddiely kapitána Labudu a partizánsky oddiel Janka Krapa. Marek Uhrín pracuje ako telefonista a odovzdáva rozkazy oddielom. Vstúpil medzi vojakov čatára Kozu, ktorým velil kapitán Labuda. „Aj Marek bol hrdý, bol dojatý, lebo po prvý raz pocítil zodpovednosť za mnohých, za všetkých, za celý svoju vlasť, nebolo to nijaké abstraktné vedomie, bol to veľmi skutočný, skoro telesný pocit blízkosti k všetkým ohrozovaným, a po prvý raz v živote nebol zoči-voči veľkému pocitu zahanbujúco bezbranný: mal pušku a šiel do boja.“

Marek bol v bitke s Nemcami zranený a lieči sa v nemocnici, neskôr sa vracia späť k oddielu. Miluje Olinu Ferkodičovú, ktorá však s kapitánom Labudom čaká dieťa. Nemci obsadili Priehyby, z ktorých pochádzal aj Labuda. Ranený Janko Krap (veliteľ partizánov) sa v nemocnici zamiluje do lekárky Emy. Jeho matka i sestry odchádzajú do Ulrichovej horárne. Partizáni zabijú nemeckú hliadku, preto Nemci zatknú všetkých obyvateľov Ulrichovej horárne a uväznia ich vo väzení v Priehybách. Olina Ferkodičová sa za pomoci svojho bratanca Valéra Ferkodiča (nemeckého gardistu) dostane z väzenia a vracia sa domov. Hanku Krapovú, ktorá bola tiež vo väzení, Nemci znásilnia a zabijú. Kapitán Labuda sa za jej smrť chce pomstiť, a preto v nezmyselnom boji v Priehybách stráca veľa vojakov. Nemci obkľúčia tábor partizánov a oddiel kapitána Labudu. „Nevedel, čo v tejto chvíli treba urobiť, práve tak, ako to nevedeli stovky iných veliteľov a tisícky povstalcov. Ale bol rozhodnutý nestratiť hlavu, nevzdať sa, a keď nebude možnosť víťazstva, hľadať aspoň možnosť pomsty.“

Janko Krap, lekárka Ema, čatár Koza, kapitán Labuda a Marek Uhrín utekajú a dostanú sa ku Sovietskym oddielom. Tým sa zachránia. Janko Krap požiada Emu o ruku a takisto Marek sa zasnúbi s Olinou.

Kapitán Labuda sa lieči v Moskve, pretože pri úteku si poškodí miechu. „Zavial studenejší vietor a priniesol mnoho vôní, vôňu orgovánu, vôňu mladej trávy a vôňu kvitnúcich sliviek. V mieste pod nimi dôverne a prítulne blikalo niekoľko svetiel. Boli mladí a všetko bolo pred nimi a všetko bolo pre nich, hviezdy, svetlá, mesto, moc, vône, všetko bolo pre nich, všetko to bolo kvôli nim, mali dosť síl, aby objali celý vesmír a aby objali svoju budúcnosť, o ktorej nepochybovali.“

ANDREJ PLÁVKA

zbierka Moje najmilšie
Po rokoch – venované Alexandrovi Matuškovi
Pieseň
(báseň)
Stručný životopis:
Pochádzal z Liptova. Po skončení gymnázia študoval právo, ale štúdium nedokončil, venoval sa literárnej tvorbe a prvé básne napísal už ako gymnazista.
V básnickej zbierke Z noci rána sa hlási k odkazu staršej generácie a k ľudovým tradíciám a k ľudovým útvarom.
V básnickej zbierke Vietor nad cestou sa zamýšľa nad sebou, nad zmyslom svojho života.
V básnickej zbierke Tri prúdy Liptova sa básnik prejavil už z vlastnou poetikou a pretvoril túto zbierku do konečnej podoby s názvom Liptovská pišťala.
Básnikovi nebodli cudzie ani voja, protifašistický odboj, povstanie. V tom duchu napísal zbierky Ohne na horách, kde okrem spoločenskej reality sa zameriava aj na obnovu vojnou zničenej krajiny.
Obraz SNP vytvoril v básnickej skladbe Tri vody. S povstaleckou tematikou je aj zbierka Neumrel na koni.
Z ďalšej tvorby: Zelená ratolesť, Domovina moja, Sláva života

Dej:
Básnik v básni Pieseň, v prvej časti opisuje svoju ponurú minulosť vo svojom rodnom kraji. Veľmi rád sníva.
V druhej časti básne opisuje svoju túžbu žiť bezstarostne, chcel by vzlietnuť a nechať sa unášať vetrom ponad svoj rodný kraj. Je to oslavná báseň Liptova. Oslavuje všetky zákutia Liptova, doliny, potoky, vietor, stromy. Básnik s radosťou v duši opisuje tento prekrásny kút Zeme, ktorý je jeho srdcu veľmi blízky. V závere hovorí o mladosti a zároveň o starobe, o novej dobe, ktorá mení jeho Liptov, „v dedinách len samé novoty“. Hovorí tiež o mladej generácii, ktorá je neskúsená a odkázaná na pomoc tých, ktorí už niečo zažili, hoci dnes už nemajú toľko síl. V úplnom závere poukazuje i na smrť, ktorú prináša staroba, no verí, že bude žiť ďalej vo svojej básni ako tí pred ním, čo s rovnakou radosťou v duši vyznali svoju lásku rodnej Zemi a zostali v pamäti ľudu.

MIROSLAV VÁLEK
Dotyky
(zbierka básní)
Stručný životopis:
Spolu s Rúfusom patria do poézie 60-tych rokov. Narodil sa v Trnave. Tu navštevoval gymnázium a Obchodnú akadémiu.

Neskôr študoval Vysokú školu obchodnú v Bratislave a bol redaktorom viacerých literárnych časopisov. Pôsobil ako predseda Zväzu slovenských spisovateľov a od r. 1969-1988 bol ministrom kultúry. Zomrel v Bratislave.
Literárna tvorba:
poézia pre deti: Veľká cestovná horúčka pre malých a veľkých, Do Tramtárie
poézia pre dospelých: zbierka Dotyka. Vyvolala veľký ohlas kritiky, pretože bola jeho debutom.
Ďalšia je zbierka Príťažlivosť. Autor porovnáva vnútro človeka s vonkajšou skutočnosťou.
Z ďalšej tvorby: Nepokoj, Milovanie v husej koži, Zápalky

Šachy

Básnik prirovnáva šachovú partiu k životu, kde je osud tiež často vrtkavý. Ilúziu šachovnice zloženej z čiernych a bielych políčok dosahuje antonymami:

Ak sadnete si z dlhej chvíle k šachu,
pre šťastie lebo pre sklamanie hrať,
nezabúdajte, že je problém, na kom
závisí vaše víťazstvo či pád.

S hlavou v ohni

Básnik sa snaží vyjadriť cit k žene tým, že by chce aby sa stala hlavnou náplňou jeho myšlienok:

Rád by som bol, keby si bola ráno iskrou,
aby si mi vždy, keď svitá, padla do oka.
.
.
Napoludnie by si mohla byť môj úpal.
Aby o mne hovorili: Celý horí.
.
.
O pol ôsmej večer:
aby ťa bol celý vesmír plný.
.
.
A rád by som bol, keby si raz v živote bola: áno.
Áno na srdci a áno na ústach.


Jablko

Jablko v básni symbolizuje vzťah dvoch ľudí, ktorý ostal zelený - nedozrel. On ju navonok vyháňa z domu, no vo vnútri nechce aby odišla. Keď však udalosti dostanú rýchly spád, nie je schopný tomu zabrániť:

Jablko zo skrine sa skotúľalo na zem.
Tak zbal si svoje veci a môžeš ísť.
.
.
Neprestávala prosiť, prišla k stolu,
plakala.
.
.
Otvorila dvere,
zbledol som a povedal som: Zostaň!
Ale ona si zbalila svoje veci a odišla.

Jablko zo skrine sa skotúľalo na zem.



MILAN RÚFUS
Až dozrieme
(zbierka básní)
Stručný životopis:
Narodil sa v Závažnej Porube. Jeho diela sú prekladané do mnohých európskych jazykov. Je to súčasný autor. Vyštudoval na vysokej škole slovenčinu a dejepis, pracoval ako vysokoškolský učiteľ a venoval sa poézii.
Debutoval zbierkou Až dozrieme.
Ďalšia zbierka má názov Chlapec maľuje dúhu, sú tu básne, ktoré naznačujú pominuteľnosť človeka v čase.
Ďalšia zbierka Zvony.

Zobrazil tu človeka práce, ktorý zápasí s každodenným údelom.
V Knihe rozprávok sa epické časti prelínajú s lyrickými pasážami.
Z ďalšej tvorby: Sobotné večery, Ľudia v horách, Stôl chudobných, Hudba tvarov
Rúfus písal aj eseje, ktoré vyšli v knihách: Človek, čas a tvorba, 4 epištoly k ľuďom, O literatúre.
S veľkým majstrovstvom spracoval aj ľudové rozprávky a to: Mechúrik košťúrik, Medovníkoví domček, Modlitbičky, Lupienky, Zvieratníček

Všeobecná charakteristika:

Zbierka prináša básne rôznej tematiky. Popri textoch o otcovi a mame, básňach, v ktorých autor vyznáva svoj vzťah k domovu, sú tu aj verše s motívmi 2. svetovej vojny, verše reagujúce na aktuálne politické problémy sveta, ale aj básne, v ktorých chce autor vyjadriť isté zovšeobecnené posolstvo o živote človeka, o osude ľudstva.

Materstvo

Autor tu vyjadruje vďaku ženám, vyzdvihuje ich nad mužov. Hovorí o nich, ako o verných bytostiach, ktoré určujú ľudský život na zemi.

Neskorá jeseň

Opisuje tu koniec jesene a príchod zimy. Zachytáva typickú jesennú prírodu a jej vzhľad (zosypala listy, padajúci dážď, sedí hmla). Koniec básne je vykreslením prírody, čakajúcej na príchod zimy.

Rozlúčenie

Je to monológ mŕtveho muža. Dúfa, že mu žena odpustí to, že musí spomínať pri jeho hrobe. Muž verí, že si jeho žena už nenájde druhého, zároveň s tým však racionálne ráta. Myslí si, že časom zabudne na jeho smrť a slzy jej uschnú.

LADISLAV MŇAČKO
Ako chutí moc
(román)
Stručný životopis:
Prežil ťažký život. Narodil sa na Morave vo Valaskych Kloboukách. Mladosť prežil v Martine. Po vyhlásení Slovenskej republiky sa pokúsil o útek do Sovietskeho zväzu. Potom utekal cez nemecko-holandskú hranicu, prežil koncentračný tábor. Odtiaľ utiekol a stal sa členom partizánskej skupiny. Bol ťažko zranený. Po obsadení Československými vojskami varšavskej zmluvy r. 1968 emigroval do Rakúska. Mal zakázané v Československu publikovať. Po r. 1989 sa znovu venoval slovenskému literárnemu životu.
Jeho prvým dielom je román Smrť sa volá Engelchen. Autor sa tu pokúsil podať pravdivú výpoveď o násilnom zániku obce Pleštín.
Ďalším dielom je novela Nočný rozhovor. Dej sa odohráva v povojnovom Nemecku.
Ďalším dielom je román Ako chutí moc.
Z ďalšej tvorby: Oneskorené reportáže, Agresori, Siedma noc, Súdruh Münchhausen, Jeden prežije, Slávnostný prejav, Gigant, Na východ

Hlavné postavy:
Frank - banketový, prominentný fotoreportér už 20 rokov, mal i bohatú zbierku ženských aktov, jeho záľubou bola súkromná zbierka fotografií, ktoré odrážajú druhú tvár významných ľudí
Paulína - jeho žena, ktorú zanedbával
mŕtvy šéf kabinetu - 1. muž v krajine, zomrel ako 52 ročný, Frankov dobrý priateľ už zo školských lavíc, kedysi nerád nosil kravatu, postupne urobil veľkú kariéru, zmenil sa i výzorovo (stučnel) i charakterovo, postupne sa odcudzil
Margita - 1.

žena, pokojná, vždy zhovievavá, ktorú zanedbal, lebo nebola reprezentatívnym typom, bývalé dievča Franka
Martin - syn Margity, otec ho vydedil kvôli afére na moskovskej univerzite
vdova - 2. žena, bývalá sekretárka, štíhla, vysoká, pekná, nežili spolu dobre, každý z nich mal známosti
Galovič - jeho politický sok a súper, bol na čele bezpečnostného aparátu
Muklík - prevracač kabátov a udavač, bol dosadený na miesto prednostu Hačového odboru
prof. Fonda - Frankov známy
Judita - partizánska žena
Licka - žena v bare, Frankova známa

Dej:
Rozprávačom celého príbehu je prominentný novinár a fotograf politického diania v spoločnosti Frank. Dej sa odohráva v priebehu troch dní počas pohrebu bývalého predsedu vlády a bývalého Frankovho priateľa. Nepomenovaný „Mŕtvy“ sa vlastne stáva hlavnou postavou. Kniha začína opisom prípravy rozlúčky s Mŕtvym. Frank má za úlohu zásobovať svoju redakciu fotografiami z rozlúčky. Dej v reálnom čase však nie je takmer žiadny, väčšinu tvoria úvahy novinára nad jeho vzťahom k Mŕtvemu a nad Mŕtvym samotným. Frank sa vracia v spomienkach do minulosti. Pripomína si chvíle, ktoré spolu prežili. Zo začiatku boli veľmi dobrí kamaráti, bojovali spolu v povstaní, bok po boku znášali útrapy. On bol vždy vodcovský typ a Frank sa mu podriaďoval. Spolu sa chodievali večer kúpať, s nimi aj Frankove dievča Margita. Keď mu ju prebral, po chlapsky si to vybavili a šlo sa ďalej. Áno, v tých časoch to bol ozajstný chlap. Lenže po vojne sa dostával vyššie. Stále vyššie a vyššie. Zabúdal na starých priateľov a nových nenachádzal, lebo všetci sa báli jeho moci a on sa zase bál ich. Posledný krok k odcudzeniu urobil vtedy, keď opustil Margitu (neskôr za ňou vyhodil aj syna Martina) a oženil sa so svojou bývalou sekretárkou. Začali sa stýkaš už len oficiálne. Občas síce spolu posedeli, ale boli to už iba škrobené stretnutia. Mocný muž už zabudol na všetko, za čím kedysi pevne stál. Ľudí, ktorí ho skrývali cez vojnu, dal kvôli vlastnej výtržnosti zavrieť. Podpisoval rozhodnutia, z ktorých sa niektoré ukázali chybné a vždy za to vinil druhých. Nikomu naokolo už nedôveroval. A potom nastal úpadok. Človek v pozadí, mocnejší ako najvyšší (Galovič) rozhodol, že nastala jeho spoločenská smrť. Zakázal uverejňovať jeho fotky v novinách. Potom prišla ozajstná smrť. Ešte i jej príčina sa zdala Galovičovi málo dôstojná (urémia - moč v krvi) a lekári ju museli zmeniť na leukémiu. Frank fotografuje ľudí, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť. Ľudí, ktorým bol poväčšinou úplne ľahostajný. Alebo ľudí, ktorí sa pretvarovali, pritom ho z celej duše nenávideli. Aj Galovičovo rozlúčkový prejav bol falošný a plný pretvárky.

V závere Frank rozmýšľa, čo vlastne moc je a čo je jej dôsledkom.

„Načo ti bola všetka tá moc, ktorú si získal? Ako ti chutila? V čom ti pomohla, čo ti vyriešila, kam ťa doviedla? Kedysi si býval zdravý, mocný, plný elánu. A šťastný. Zintenzívnilo sa tvoje šťastie? Priniesla ti moc ďalšie šťastie, alebo nahradila bývalé nejakým iným? (...) Možno je také šťastie, čudné, ale pripúšťam, že môže byť také: šťastie z moci. Ukazovať, že si viac ako iní, že môžeš rozhodovať o ľudských osudoch, suverénne rozhodovať, ty sám, bez zodpovedania, bez skladania účtov. Možno aj to je šťastie, niekoho vyzdvihnúť a potom ho zašliapnuť. Chutí to? Dáva to človeku uspokojenie? Ukája to jeho vášne, jeho pudy?“


Charakteristika moci:
„Ako s ňou vie zaobchádzať? Čím bola moc v tvojich rukách? Bola dobrom? Bola zlom? Či bola iba samoúčelom? Hračkou, s ktorou si sa pohrával, v ktorej si sa kochal? Keby bola dobrom, mnohí by ťa dnes chválili a ľutovali by tvoj odchod. Keby bola bývala zlom, dnes by ťa mnohí preklínali a tešili by sa z tvojho neslávneho konca. Ale nikto neľutuje tvoju smrť.“



LADISLAV MŇAČKO
Smrť sa volá Engelchen
(román)
Dej:
Celý román je rozprávaním partizána Voloďu, ktorý sa aj po skončení vojny nedokáže vyrovnať so stratami, ktoré počas nej utrpel.
Pred koncom 2. svetovej vojny zasiahne Voloďu guľka do chrbta a spôsobí, že má ochrnuté nohy. Je koniec vojny a on chápe svoje ochrnutie ako trest. Postupne sa zmieruje so svojou invaliditou, keď mu nohy precitnú. Tu nastáva v jeho správaní akýsi zlom - kým si bol istý svojou nevládnosťou, dusil svoje myšlienky v sebe. No keď zistil, že bude žiť, snaží sa vysporiadať so svojou minulosťou a všetky zážitky z vojny rozpráva mladej sestričke Eliške, do ktorej sa zamiloval.
Hlavným podnetom na spomínanie je návšteva Marty - židovky, ktorá pomáhala partizánom tým, že spávala s Nemcami, aby získala dôležité informácie. Marta sa prišla s Voloďom rozlúčiť (odchádza do Kanady) a pred odchodom mu povie: „Musela som ti voľačo povedať, viem, čím ti bola Ploština. Ostatní sa opili mocou, majú iné starosti. Nemám to komu povedať, iba tebe. Ten Nemec sa volá Engelchen.“
Voloďa rozpráva, ako bol prvýkrát nasadený na dôležitú úlohu - predať dôležitý dokument. Vtedy prvýkrát videl Martu a zamiloval sa do nej. Počas plnenia ďalšej úlohy - zistil meno zradcu - býval Voloďa s Martou v jednom byte a Marta mu opätovala city.
Marta však žila 2 životy - jeden život zaľúbenej ženy s Voloďom a druhý život v šľapajach Matahari.

Na jednej z akcií Marta zabije nemeckého generála, s ktorým spávala a ktorý ju bíjal a odchádza do Zlína.
Ďalšou akciou, ktorá na Voloďu zapôsobila, bolo zabitie 2 nemeckých dôstojníkov: k miestu, kde partizáni sídlili sa blížili 2 Nemci. Pôvodne si vyšli na prechádzku, ale partizáni ich zabili. Jedného namieste zabili a druhému po vypočúvaní ponúkli návrh, že jeho mužov odzbroja a oslobodia a jeho samotného zabijú (po vojne by ho aj tak zabila nemecká armáda za to, že stratil svoju jednotku). Tesne pred tým, ako ho zastrelili, sa Voloďa dozvedá, že dôstojník dr. Armin Weiss bol žid a vojna sa mu zdá ešte nepochopiteľnejšia, keď vidí, že žid zabíja židov.
Partizáni plánujú odchod z Ploštiny, ktorá sa pre nich stáva nebezpečná. Medzitým na akcii v Zlíne Voloďa spoznáva 2 hlavných dôstojníkov SS - Skorzenyho a Engelchena.
Medzi partizánov prichádzajú 2 mladí muži - Baťa a Machú. Aj napriek podozreniu, že ich nasadilo Zlínske komando, prijímajú ich partizáni medzi seba. Potom, ako zomiera vodca Nikolaj, 2 podozriví utekajú a partizáni opúšťajú Ploštinu. Sprevádza ich však pocit strachu - obľúbili si ľudí, ktorí tam žijú, ktorí im pomáhali, darovali jedlo, domovy, ba aj svoje dcéry.
Do partizánskeho oddielu prichádzajú 2 nemeckí zbehovia.
Myšlienky všetkým stále smerujú k Ploštine a rozhodnú sa vrátiť. Dedinu nachádzajú vypálenú a partizáni to pokladajú za svoju chybu - keby neodišli, boli by dedinu ubránili. Dedinu, ktorá im poskytla všetko nechali vyhorieť. Odchádzajú splniť svoje úlohy v priesmykoch, sú však prenasledovaní Nemcami. Vďaka 2 nemeckým dezertérom sa im podarí uniknúť a všetci sa rozlúčia.
Dej sa vracia do súčasnosti. Voloďu navštívi Martin brat, aby mu oznámil, že Marta zobrala morfium a zomrela. Voloďa odchádza z nemocnice aby našiel muža, ktorý zapríčinil smrť Ploštiny a ktorý partizánom spôsobil neustále výčitky svedomia.

ALBERTO MORAVIA
Vrchárka
(román)
Stručný životopis:
Prozaik, dramatik, publicista, hlavný predstaviteľ talianskeho neorealizmu. Narodil sa v Ríme v rodine architekta. Vlastným menom sa volal Alberto Pincherle, bol samoukom. nemohol študovať kvôli kostnej tuberkulóze a ustavičným liečebným pobytom v mnohých sanatóriach. Pracoval ako novinár, bol zahraničným korešpondentom talianskeho časopisu La Stampa v Londýne a v Paríži. Pre svoj židovský pôvod mal počas vojny obmedzené publikačné možnosti a musel sa ukrývať. V povojnovom období sa pre nekonformné názory dostal do sporu s cirkvou. Dočkal sa však i slávy a pôct. Zomrel v Ríme.
Rozsiahle literárne dielo zo začiatku ovplyvňoval existencializmus, v 40. a 50. rokoch neorealizmus, ktorého bol vedúcim predstaviteľom.

Vynikol ako románopisec (Sklamané nádeje, Pochybená ctižiadosť, Ľahostajní, Maškaráda, Manželská láska, Rimanka, Opovrhnutie, Vrchárka, Nešťastná milenka, Konformista, Nuda, Pozornosť, Ja a on, Cesta do Ríma, Leopardia žena a iné). Významné sú i jeho poviedky a novely (Epidémia, Rímske poviedky, Nové rímske poviedky, Agostino, Automat a iné). Písal aj divadelné hry (Beatrice Cenci, Život je hra a iné) a publicistické knihy (napr. Človek ako cieľ, Predstava Indie).

Dej:
Dej sa odohráva v Taliansku v rokoch 1943 a 1944. Vojna sa blíži k Rímu, preto sa ľudia z obavy, že Rím bude bombardovaný, húfne sťahujú na vidiek. Tak robí aj hlavná hrdinka románu Cesira. Obchod, ktorý viedla po smrti muža, zanecháva do nájmu priateľovi Givannimu, a s osemnásťročnou dcérou Rosettou odchádza k svojim rodičom do Vallecorsy. Vlak však nejde až k cieľu ich cesty a preto ostávajú vo Fondi u manželov Concetty a Vincenza. U nich žijú dlhý čas v biednych pomeroch. Concetta má dvoch synov, ktorí sú vojenskí zbehovia. Aby ich zachránila pred nemeckými fašistami, ktorí už niečo tušia, ponúkne im Rosettu ako dievča do kychyne. Cesira sa o dcéru právom bojí, pretože počula, čo robia nemeckí vojaci s dievčatami, preto obidve v noci ujdú. K rodičom Cesira nemôže ísť, pretože Vallecorsy fašisti vysťahovali, všetci obyvatelia sú v zbernom tábore vo Fronsinone.
Pretože má Cesira peniaze, nejako sa pretlčie a obidve ženy sa dostanú do horskej osady Sv. Eufemia k roľníkovi Paridovi. Nie sú sami, u Parida je viac uprchlíckych rodín. V protiklade s Paridom, ktorý vidí zmysel života len v peniazoch a jedle, je jeho syn Michelo. S ním sa obe ženy spriatelia. Rosette sa s ním nezhodne v náboženskej otázke, pretože Michelo neverí v Boha, ale zistí, že má tiež rád prostých roľníkov a má tiež takú jemnú a šľachetnú dušu ako ona. Celé dni trávia s ním a keď sa Michelo musí skrývať pred Nemcami, ktorí verbujú mládencov na front, skrývajú sa s ním. Občas sa stretnú aj s vojakmi iných národností a od nich sa dozvedia, že došlo k vylodeniu spojencov. Cesira si uvedomuje, že pre blaho Talianska musia vyhrať vojnu spojenci a bez zimu poskytne úkryt dvom Angličanom, ktorí im dajú nejakú správu pre anglické jednotky.
Raz príde do osady skupina Nemcov a odvedú Michela, aby im v horách ukázal cestu. Michelo sa už nevráti. Cesira si uvedomuje, že ani Sv. Eufemia nie je pre nich bezpečné miesto a preto s Rosettou odchádzajú od Parida a jeho rodiny. So zásobami jedla sú už tiež na konci.
Dolné dediny sú už oslobodené. Vďaka lístku od Angličanov dostanú Cesira a Rosetta potraviny, oblečenie a tiež auto, ktoré ich odvezie do Vallecorsy. Keď tam prídu, v dedine nik nie je a ženy odpočívajú v kaplnke.

Keď už chcú odísť, prídu tam vojaci z Maroka a chcú ich znásilniť. Cesira sa ubráni, ale neskúsená Rosetta nie. Toto na ňu zapôsobí ta, že sa stane ľahkou ženou. Najprv s vodičom, ktorý ich odvezie ku Concette a Vincenzovi. Vodič Chorindo ju nechá, pretože má ženu. Neskôr sa Rosetta miluje aj s Concettiným synom Rosariom.
Cesira sa o jej budúcnosť obáva. Chce sa vrátiť do Ríma. Rosario ich tam vezie na aute, ale na ceste ho zabijú zlodeji. Cesira mu zoberie peniaze a s hrôzou rozmýšľa, čo všetko z nich vojna spravila. Keď uvidí Rím, spomenie si na Michela, do ktorého vkladala všetky nádeje, ktorého si obľúbila ako vlastného syna a ktorého Nemci zastrelili.



ALBERTO MORAVIA
Rimanka
(psychologický román)
Dej:
1. časť
Adriana bola veľkou krásavicou. Oválna tvár, sladké oči, rovný nos, ústa s červenými plnými perami. Mala rovné, dlhé nohy, guľaté boky, dlhý trup s úzkym pásom, široké ramená, plné brucho a jej prsia boli tiež plné, vysoké a pevné.
Jej matka sa rozhodla, že v ich chudobe môže pomôcť Adrianino telo a navrhla maliarovi, že mu poslúži ako modelka. Tak sa z Adriany stala modelka a pózovala viacerým maliarom.
Matka si však myslela, že ako modelka zarába málo, a preto sa rozhodla, že z Adriany sa stane tanečnica. Adriana však na skúške neuspela, takže tanečnica z nej zrejme nebude. Zostala teda len modelkou, hoci matke sa to nepáčilo a dávala to najavo. Adriana všetky zarobené peniaze dávala matke.
Pre Adrianu jej sen šťastne sa vydať a mať deti zmocnel, keď sa stretne s mladým šoférom Ginom, s ktorým sa aj zasnúbila. Jedného dňa odišli Ginovi zamestnávatelia z domu a Adriana prijala jeho pozvanie navštíviť ho v jeho izbe. Dom a prepych urobí na ňu silný dojem. Potom sa s Ginom vyspí.
Matka sa naoko hnevá, dovedie Adrianu pred lekára, keď sa jej nechce zdôveriť s tým, čo sa medzi ňou a Ginom stalo. Paradoxne sa upokojí, keď sa presvedčí, že vzťah sa naplnil. Je presvedčená, že vydaj Adriane už nehrozí - Gino dosiahol, čo chcel.
Adrianinou najväčšou túžbou je vydať sa za Gina. Za peniaze svoje matky, ktorá jej ich odkladala, kupuje skromnú výbavu a nábytok do spálne na pôžičku.
Napriek tomu, že je Gino šofér a nie pán, má pripomienky k tomu, že pracuje ako modelka a nesúhlasí s tým, aby sa stýkala s priateľkou Gisellou, ktorú si vydržiava bohatý pán.

Adriana mu potom radšej stretnutia s Gisellou zatajuje.
Gisella ju vezme na výlet za mesto, má robiť spoločnosť solventnému pánovi Astaritovi, ktorý od prvej chvíle nemohol oči od nej odtrhnúť. Spoločnosť pila a bavila sa. Adriana sa ocitla sama s Astaritom v prázdnej izbe. Astarita ju pomiloval. Na ceste domov jej vstrčil do ruky papierik. Neskôr zistila, že sú to peniaze - tri tisícky. Doma sa nemohla na ne vynadívať. Na chvíľu bola šťastná. Zaplatí splátky a ešte jej niečo ostane.
Pred Ginom mala výčitky svedomia a strach.V kostole sa vyspovedala, prijala poučenie kňaza a peniaze si - nechala. Trápi ju to, že Gino odložil termín svatby. Matka neverí, že sa svatba vôbec uskutoční.
Astarita pozval Adrianu k sebe do úradu. Na stretnutí hovorí o svojej láske k nej, ponúka jej skvosty a bohatstvo, Adriana však odmieta, a preto jej povie dôležitú informáciu o jej snúbencovi. - Jej snúbenec Gino Molinari, je 4 roky ženatý s Antoniettou Partiniovou, dcérou Emilia a Diomiry Lavagniovej, a majú dievčatko menom Mária.
Keď sa o tomto dozvedela Adriana, rozhodla sa, že sa už nebude živiť ako modelka, ale ako prostitútka.
Jej prvým klientom bol Gisellin známy - obchodník Giacinti, ktorý neustále hovorí o sebe, ale je štedrejší než obvykle. Adriana sa obáva reakcie matky po jeho odchode z izby. Matka ju však nezastaví a Adriana sa stane prostitútkou.
S Ginom sa stretla až po odchode jeho pánov v ich dome. Gino sa jej páčil, prežije s ním krásne poludnie a nakoniec mu povie, že vie o jeho manželstve. Potom z trucu ukradne pudrenku Ginovej panej.
Muži sa striedajú, Adriana si dáva záväzok, že jej budú ľahostajní, že sa nepripúta k žiadnemu z nich. Po čase zlenivie, v truhlici na peniaze majú často prázdno a až to ju opäť vyženie do ulíc.
Aj Adrianina matka si dopriala viacej jedla, sem-tam prechádzku po obchodnej štvrti.
Kolobeh Adrianinho života opäť naruší Gino, ktorý jej prišiel oznámiť,že panej zmizla vzácna pudrenka a teraz ich vyšetruje polícia. Prizná sa, že ju ukradla a vráti mu ju.
Astarita jej odkazuje po Giselle, že je ochotný rozísť sa svojou rozlúčenou manželkou a zobrať si ju, Adriana odmietne jeho ponuku, môže byť len klientom ako každý iný.

2. časť
Jedného dňa Gisellu a Adrianu sledujú dvaja mladí muži v aute. Adriana po dohode s Gisellou ich oboch vezme do svojho bytu. Mladší z mužov, Giacomino (neskôr ho bude volať Mino a stane sa jej životnou láskou), odmietne Adrianine služby, hoci jej zaplatil. Je jemný, plachý, kultivovaný. Prežili príjemný večer na prechádzke po štvrti, v ktorej Adriana vyrástla.

Mino odmieta dôvernosti a priam sa hrozí, ak sú na verejnosti. Je zahľadený sám do seba, nevidí, že sa Adriana ponúka, že ho hľadí, pretože sa zaľúbila.
Bolí ju Giacomovo odmietnutie a nezáujem, vezme matku na prechádzku po obchodoch a v jednom z nich ukradne hodvábnu šatku, aby nezabudla, do ktorej sociálnej vrstvy patrí.
Nechce sa ani v mysli pred Giacomom pokladať za lepšiu než je, je pobehlica, a tak sa aj správa. Gino ju zoznámi s mužom, Sonzogno, Z ktorého aj on sám má poriadny strach. Adriana o ňom nič nevie, a predsa tuší, že by sa ho mala báť. Keď odišiel, Gino jej prezradil, že ho kvôli pudrenke podozrievali, ale šikovne zvalil podozrenie na jednu slúžku, ktorá je teraz vo vyšetrovacej väzbe. Adriana sa nevie zmieriť s tým, že nevinné dievča pyká za krádež, ktorú spravila ona.
Sonzogno sa k nej vráti ako klient. Spolu sa pomilujú. On jej prezradí, že je vrahom klenotníka a zlodejom. Obchodník mu ponúkol príliš malú cenu za vec, ktorú mu priniesol na predaj. Sonzogno má temnú povahu a nezvyčajnú silu v ramenách, hoci na to nevypadá. Namiesto peňazí, ktoré Adriana od neho nechcela, jej nechá Ginovu pudrenku, ktorú ona ukradla Ginovej panej.
Po nejakom čase sa stretne s Gisellou a nenápadne sa vypytuje na mladého študenta, ktorý odvtedy nebol u nej ani raz. Po návšteve Giselly ju na pozvanie navštívi Astarita. Zdôverí sa mu, že ukradla pudrenku a že jej je ľúto tej nevinnej slúžky. Astarita jej poradí, aby pudrenku dala kňazovi a nech ho požiada, aby ju doručil polícii, tak najlepšie nepoznaná pomôže slúžke, ktorú na základe Ginových úkladov obvinili z krádeže. Astaritovi nedovolila dlhšie ostať, pretože v kuchyni čakal počerný mladík - Giacomo.
Adriana ho pozve na obed a Giacomo sa prizná, že nemá so sebou ani groša, očakáva, že ho Adriana pošle preč. Nakoniec sa jej prizná, že celý mesiac myslel len na to, aby sa s ňou stretol.
Je o dva roky mladší ako ona, má 19 rokov, študoval a býval v Ríme v podnájme. Je nesmelý a úzkostlivý, nevie prejaviť ani túžbu ani cit. Požiada ju, aby schovala u seba balík, po ktorý si po čase príde. Prezradí jej, že je v ňom množstvo tajne vytlačených letákov, v
ktorých sa ľuďom vysvetľuje, prečo súčasná vláda nie je dobrou vládou a akým spôsobom by sa mala odstrániť. Lichotí mu, že jeho činnosť považuje Adriana za nebezpečnú, má aj revolver.
Po niekoľkých dňoch Adriana nevie vydržať bez Minovej prítomnosti a rozhodne sa ho navštíviť v jeho podnájme.

Mino ju pozve do jedálne, kde jeho pani domáca pripravila preňho večeru.
Adriana odchádza šťastna, Mino jej sľúbil, že na druhý deň po večeri za ňou príde. Giacomo nemal dosť peňazí na život v Ríme, ale nechcel nič prijať od Adriany. Unikal jej, mala pocit, že s ňou zaobchádza ako s menejcenným tvorom.
Jedného dňa, keď išla s Minom električkou z kina, oslovil ju Sonzogno. Mina poslala preč. Sonzogno sa jej zdôveril, že má pocit, akoby ho sledovali. Mohli ho prezradiť iba dvaja ľudia - Gino a ona. Nechce s ním ísť do bytu, ale rana do tváre ju presvedčí, aby poslúchala. Chce, aby s ním ušla do Milána, má vraj dosť peňazí a oni dvaja sú pre seba ako stvorení. Uviedla ho do izby a pod zámienkou z nej vyšla a utiekla z domu k Minovi.
Domáca pani jej povedala, že Mina zatkli. Adriana sa dovolala Astaritovi, pozval ju na ministerstvo. Povedal jej, že agenti išli zatknúť Mina do jeho, ale aj jej bytu. Tam objavili Sonzogna, ktorý pri zatýkaní postrelil agenta a ušiel. Mina zatkli, ale po neskoršom Astaritovom zásahu ho prepustili.
Adriana sa bála ísť domov po Sonzognovej streľbe, ale čakal ju tam zúfalý Mino. Ten jej vyrozprával, že ho vypočúvali a on zradil. Povedal všetko o svojej činnosti, ba aj mená svojich kamarátov.
Adriana musí ísť na políciu, kvôli výpovedi o Sonzognovi. Neprezradí ani jeho meno, povie, že išlo o bežného neznámeho klienta. Na ceste domov sa zas