povinne citanie pre 1rocniik na strednych skolach

1. ROČNÍK
STARÉ GRÉCKE BÁJE A POVESTI
Antigona
(báj)
Hlavné postavy: Antigona, Kreon
Vedľajšie postavy: Ismena, Eurydika, Hajmon, Teiresias, strážca, prvý posol, druhý posol, náčelník zboru, zbor
Útvar: tragédia
Dej sa odohráva pred kráľovským palácom v Tébach

Dej:
Antigona je dcéra kráľa Oidipa a sestra Ismeny a dvoch bratov Eteokla a Polyneika. Jej bratia viedli medzi sebou vojnu, ktorá sa skončila smrťou obidvoch. zahynuli v jeden deň, keď zdvihli ruku jeden na druhého. Ich nástupca Kreon dá Eteokla pochovať so všetkými postami, ale jeho brata Polyneika zakazuje postiť a oplakávať. Nepochovaného ho nechá napospas dravcom.

Antigona má v úmysle pochovať svojho brata a o pomoc požiada aj sestru Ismenu. Tá jej však odmietne pomôcť a radšej sa poddá zákonom. Antigona odchádza pochovať brata. Kreon sa rozpráva s náčelníkom zboru. V tom prichádza strážca, ktorý oznámi Kreonovi, že ktosi pochoval Polyneika so všetkými postami a vinník nezanechal za sebou žiadnu stopu. Kráľ prikáže strážcovi, aby našiel toho opovážlivca, lebo inak mu zaplatí životom. Strážcovia prichytia Antigonu pri čine a prevedú ku kráľovi. Antigona si tvrdo obhajuje svoj skutok. Kreon v hneve potrestá Antigonu smrťou a chystá sa potrestať aj jej sestru. Ismena sa takisto priznala k činu a chce zomrieť spolu so sestrou. Kreon prikázal strážcom, aby ich uväznili a dobre strážili. Hajmon, najmladší syn kráľa a náčelník zboru ho márne prehovárajú. Vravia mu, že ľudia v meste chvália Antigonin čin a skôr si zaslúži veľkolepé pocty. Kreon neustúpi ani výstrahe, že Hajmon sa zabije, ak jeho snúbenica zomrie. Kreon chce poslať na smrť obidve sestry, no nakoniec sa rozhodne zabiť iba Antigonu. Majú ju vyviesť do pustatiny, kde ju zaživa pochovajú v skalnej hrobke.
Sluhovia privádzajú Anitgonu z paláca a vedú ju k skalnej hrobke, ktorá jej je svadobnou sieňou a väzením zároveň. Antigona prosí ľudí, aby boli svedkami, ako jej poslednej z rodu za zbožný skutok spôsobujú strasť tí, čo ju vedú k hrobke. Do Téb prichádza veštec Teiresias vedený chlapcom. Teiresias ho prišiel upozorniť na jeho zlé rozhodnutie. Vystríha ho, že ak neustúpi, zomrie niekto z jeho najbližších. Až teraz sa Kreon zľakne a zmení svoje rozhodnutie. Sám pochová Polyneika a ponáhľa sa oslobodiť Antigonu z podzemného väzenia, ale je už neskoro, pretože sa obesila. Do Téb prichádza prvý posol, ktorý oznamuje, že sa zabil aj Hajmon. Zabil sa sám v hneve, pokladajúc otca za vraha. Z paláca prichádza Eurydika, žena kráľa Kreona. začula čosi, že rodinu postihlo nešťastie. Prvý posol jej všetko vyrozprával. Kráľovná odišla do paláca. Náčelník zboru a posol vchádzajú do paláca. V tom prichádza Kreon a v náručí nesie svojho syna mŕtveho. Pochopil, že vrahom je on. Z paláca vychádza druhý posol a nesie zlú správu: „Tvoja manželka sa zavraždila.“ Kreon volá svoj osud, aby ukončil jeho život, lebo nemá prečo žiť. Hoci nechcel, jeho vinnou zomrela Antigona, jeho syn a žena.

Náčelník zboru: „Človek, ktorý si mnoho o sebe myslí a používa veľké slová, neminie veľký trest a konať s rozvahou sa naučí až na staré kolená.“


Charakteristika:
Antigona: mladá, pekná, rozumná, milá, šľachetná, smelá, odvážna, nebojúcna

Hlavná myšlienka:
Jednoduchá žena sa postaví proti spoločnosti a sama sa rozhodne.

STARÉ GRÉCKE BÁJE A POVESTI
Bellerofontes
(báj)
Hlavná postava: Bellerofontes – vnuk Sizyfa
Vedľajšie postavy: Proit, Iolat
Netvor: Chimaira
Bohovia: Aténa, Zeus, Poseidon

Dej:
Nešťastný bol Sizyfov rod. Sizyfovho syna roztrhali kone a vnuk Bellerofontes musel újsť z vlasti. podozrievali ho z vraždy. Bellerofontes sa na úteku dostal ku kráľovi Proitovi, ten ho prijal a ponúkol pohostinstvo. Jeho správanie prezradilo, že pochádza zo vznešeného rodu. Zapáčil sa mladej kráľovnej, ktorá ho vyznamenávala pred šľachticmi. Ten si tieto pocty nevšímal. Kráľovná sa nahnevala a uvažovala, ako by ho očiernila, Kráľovi vravela, že je pyšný a nevšíma si pocty. Iste bude zlý. Kráľ si to nevšímal. Proites zaobchádzal s Bellerofontesom ako s priateľom. Kráľovná sa zlého úmyslu nevzdala. Podplatila služobníka a zašla za kráľom. Povedala mu: „Bellerofontes sa spojil s nepriateľmi a chce sa zmocniť trónu a ak sa ho nezbavíš, zabije ťa. Sluha vypočul rozhovor a môže ti to dosvedčiť.“ Zavolala sluhu a ten to dosvedčil. Kráľ jej nechcel veriť, no napokom jej uveril. Hosťa nechcel zabiť, preto načrtol na tabuľku tajné znamenia a vyslal Bellerofontesa ku kráľovi Iobatovi. Vydal sa na cestu. Iobat ho prijal. Hostil ho deväť dní. Potom sa ho spýtal na dôvod a účel cesty. Bellerofontes mu podal tabuľku, na ktorej spoznal znamenia smrti. Kráľ si hosť obľúbil a nechcel ho zabiť, preto ho poslal na nebezpečnú cestu. Mal zabiť obludu Chimairu. Obluda žila v rokline. Bellerofontes na ceste za ňou uvažoval ako ju zabije. V tom pri prameni zbadal okrídleného koňa Pegasa. Prišlo mu na myseľ, keď bude mať koňa bude rýchlejší a na Chimairu zaútočí zo vzduchu. Priblížil sa k Pegasovi, no ten ho zacítil a utekal. Bellerofontes si ľahol do trávy a zaspal. V sne sa mu zjavila bohyňa Aténa a podala mu zlatú uzdu. Vyzvala ho, aby sa prebudil a povedala mu, nech obetuje bohu Poseidonovi býka a uzdou ľahko skrotí koňa. Bellerofontes sa prebudil a vskutku ležala v tráve uzda. Od radosti, že sú mu bohovia naklonený, ponáhľal sa obetovať býka a bohyne Aténe zasvätil oltár. Schoval sa k prameňu a čakal, kedy priletí Pegas. Tentoraz sa dal pokojne osedlať. Prikázal mu, kam ma letietť. zakrúžil okolo mračien dymu, ktorej obluda vydychovala. Vyňal luk a šípy. Napol tetivu a z výšky obludu trafil. šípy ju zasahovali, kým jej nezhasli tri životy. Potom z nej stiahol kožu a vrátil sa k Iobatovi. Kráľ účasol na okrídleným koňom a kožou z obludy. Dal mu za ženu svoju dcéru a stal sa kráľom. Po čase sa začal nazdávať, že prejde bohom cez rozum. Nie nadarmo bol vnukom ľstivého Sizyfa. myslel si, že keď má okrídleného koňa môže navštíviť nesmrteľných bohov na Olympe.

Nasadol na Pegasa a hnal sa do nadoblačných výšok. Pegas sa vzoprel úmyslu a jazdca zhodil z chrbta. Bellerofontes dopadol do močiara. Zachránil si život, no nikdy sa neukázal pred ľuďmi. Hanbil sa pred bohmi a aj pred ľuďmi. Žil v pustinách, kde našil aj svoju smrť. Kôň doletel na Olymp a vstúpil do služieb vládcu bohov Dia. Charakteristika:
Bellerofontes: nebojácny, ľstivý, prešibaný, smelý, odvážny

STARÉ GRÉCKE BÁJE A POVESTI
Trójska vojna
(báj)
Trójski hrdinovia: Paris, Hektor
Grécky hrdinovia: Menelaos, Agamemnón, Odyseus, Achilles, Patrokles, Aias, Neoptolem, Filoklet
Bohovia: Héra, Aténa, Afrodita, Thetis, zeus, Artemis

Dej:
V Malej Úzii stálo v dávnych časoch mesto Trója. Vládol mu Kráľ Priamos s kráľovnou Hebabe. Raz v noci sa kráľovnej sníval zlý sen, ktorý veštil, že sa jej narodí syn, ktorý prinesie skazu celému mestu. Preto syna hneď po narodení odniesli do hôr. V horách sa ho ujala medvedica, ktorá ho vychovala so svojimi deťmi. Pri medveďoch sa naučil ľudskej reči. V týchto končinách no našiel pastier. Zobral ho k sebe do chatrče, kde ho naučil hovoriť. Vyrástol z neho mocný mladík. Nazývali ho Paris. Stal sa pastierom a všetci ho mali radi. Raz sa pred ním zjavili tri bohyne. Héra, Aténa a Afrodita. Héra ho požiadala, aby rozhodol, ktorá z nich je najkrajšia a má dostať zlaté jablko. Paris sa rozhodol pre Afroditu, ktorá mu sľúbila najkrajšiu ženu na svete. Tým rozhneval bohyňu Héru a Aténu a rozhodol o svojom osude i osude mesta Tróje. Pastieri poslali Parisa do mesta, kde sa konali slávnosti a veľké preteky. Paris sa ich zúčastnil. Porazil všetkých svojich bratov. Kráľ si dal zavolať víťaza. V rozhovore sním zistil, že je to jeho syn. Prijal ho na hrad. Čoskoro sa mu zjavila Afrodita a povedala mu, že najkrajšia žena je Helena, manželka kráľa Menelaa. Paris začal stavať loď na cestu za Helenou. Všetci ho odhovárali, ale aj tak sa vydal na cestu. Kráľ Menelaos prijal Parisa ako hosťa. Paris a Helena si padli do oka. Paris odvrhol zákony a uniesol Helenu na svoju loď, ktorá sa vydala na spiatočnú cestu. Menelaos so svojim bratom sa chystali na vojnovú výpravu proti Tróji. Do vojny zatiahli aj kráľa Odysea. Išiel aj Achilles so svojim priateľom Patroklesom. Achilles bol najsmelší hrdina výpravy, ktorý bol nezraniteľný okrem päty. V Aulide sa zišli všetci bojovníci. Zeus im zoslal znamenie, že vojna potrvá deväť rokov a na desiaty Trója padne. Lode nemohli vyplávať kvôli bezvetriu.

Kráľ Agamemnón podľa veštby obetoval svoju dcéru Ifigéniu, ktorá sa stala kňažnou bohyne Artimes. Vojsko vyplávalo z prístavu. Gréci sa dostali k Tróji. Trójskych bojovníkov viedol Hektor. Gréci ich zahnali za hradby. Postavili si tábor a každý deň chodili na vojnové výpravy. Na desiaty rok vypukol spor medzi Achillom a Agamemnómom o korisť. Achilles poprosil matku, aby sa prihovorila u Dia za porážku gréckych vojsk. Trójania sa stali odvážnejšími. Patrokles si požičal od Achilla výzbroj. Keď ho videli Trójania dali sa na ústup. Hektor ho smrteľne zranil a ukoristil si Achillovu výzbroj. Achilles bol smutný zo smrti svojho priateľa a chcel sa pomstiť. Opäť sa vrhol do boja proti Trójanom. Zabil Hektora, ktorého povláčil pod hradbami. Večer bol Priamos vypýtať od Achilla mŕtvolu svojho syna. Neskôr padol aj Achilles. Zabil ho Paris. O jeho výzbroj sa uchádzali Odyseus a Aias. Dostal ju Odyseus. Preto chcel Aias pozabíjať všetkých vojvodcov. Aténa naňho zostala šialenstvo. Napadol stádo oviec. Keď to ráno uvidel sám si vzal život. zajali trójskeho veštca, od ktorého sa dozvedeli, že treba priviesť ešte dvoch gréckych hrdinov. Achillovho syna Neoptolema a Filokleta, ktorému dal Herakles luk a smrtiace šípy.
Filokletes zabil Parisa. Odyseovi prišla na um lesť. Preobliekol sa za žobráka a presliedil celé mesto, kde sa stretol s Helenou. Po návrate dal postaviť dreveného koňa, kde sa skryl s hrdinami. Ostatní spálili tábor a odplávali za neďaleký ostrov. Trójania sa tešili z odchodu Grékov. Pred hradbami mesta stál veľký kôň, ktorému sa potešili, ale netušili, že je to pasca. Kňaz Laokaon tušil, že kôň prinesie mestu skazu. Preto ho kázal zničiť. Kňaza zabili dva hadi. Trójania vtiahli koňa za hradby. Mesto si ľahlo pokojne spať. Večer vyšla Helena na hradby a dala Grékom znamenie, aby sa vrátili. Z útrob koňa vystúpili hrdinovia a otvorili brány vojsku. Vojsko zničilo celé mesto. Ženy a deti zobrali do otroctva. Kráľ Menelaos si odviedol Helenu na loď. Vojna nepriniesla nič dobré pre obe strany. Vojnovú korisť a plavcov pohltilo more. Po dlhej dobe sa vrátili domov ako cudzinci. Vojna sa skončila a zlo, ktoré zrodila kráčalo ďalej. Príčina vzniku vojny:
Paris – syn kráľ Priama, uniesol Helenu, ženu sparského kráľa Menelaa

STARÉ GRÉCKE BÁJE A POVESTI
Teseus
(povesť)
Hlavná postava: Teseus – syn kráľa Aigeusa
Vedľajšie postavy: Aigeus, Minos, Ariadna
Netvor: Minotaursu

Dej:
Syn aténskeho kráľa Aigeusa, vydal sa do sveta a nevracal sa. Aténam hrozila vojna a preto vyslal kráľa poslov, aby hľadali syna.

Poslovia prišli do cudzieho kráľovstva, kde sa Aigeus oženil s kráľovskou dcérou. Narodil sa im syn Teseus. Aigeus sa dozvedá od poslov prečo prišli. Vydá sa s nimi do Atén, aby bránil vlasť. Prv než vstúpil na loď, zodvihol balvan a ukryl pod ním svoj meč a črievice. Manželke povedal: „Keď sa nebudem vracať a náš syn dorastie, zaveď ho k balvanu. Ak zodvihne kameň, nech si zoberie meč a črievice a poberie sa za mnou do Atén.“ Aigeus odišiel. Keď syn zosilnel a dospel, zaviedla ho matka k balvanu. Teseus zodvihol kameň, obul si črievice, opásal meč a vydal sa na cestu za otcom. Do Atén sa vybral cez vrchy. Túžil po hrdinských činoch. Po tejto ceste ho prepadli mnohí lúpežníci, ale dokázal ich premôcť. Premohol aj obra Prokrustesia. Teseus onedlho prišiel pred aténske brány. Vošiel do Atén a prezeral si nádherné stavby. Pred palácom bolo živo. Nadišli deň, kedy mali Aténčania poslať na Krétu netvorovi Minotaurovi sedem mládencov a sedem dievčat. Bola to daň krétskemu kráľovi. Kedysi sa konali v Aténach hry a zápasy. Krétsky kráľ Minos vyslal na ne aj svojho syna. Jeho syn porazil všetkých súperov. Aigeus dal kráľovského syna zabiť. Tak vypukla vojna medzi Krétou a Aténami. Aténčania vojnu prehrali a museli krétskemu kráľovi platiť daň. Každý deviaty rok mu posielali obete. Minos ich zatváral do bludiska, kde ich Minotaurus pohlcoval. Teseus sa dal ohlásiť u kráľa, ktorý ho prijal ako hosťa – nepoznával ho. Teseus povedal kráľovi, že chce odplávať s obeťami ako jeden z nich. Povedal mu: „Ak mi splníš toto želanie, poviem ti kto som.“ Aigus súhlasil. Teseus mu ukázal črievice a meča. Ale kráľ už nemohol porušiť sľub. Dav odprevádzal obete a Aigus sa so synom ťažko lúčil a povedal mu: „Na loď som dal uložiť aj biele plachty. Vyplávate s čiernou, ale ak sa ti podarí zabiť Minotaura, vyveste bielu. Tak uvidím z diaľky, či sa mám radovať.“ na Kréte už čakali loď. Teseus povedal Minasovi, že prišiel zabiť netvora a oslobodiť vlasť od dane. Zapáčil sa kráľovnej dcére Ariadne, ktorá vedela, že bez jej pomoci netvora nepremôže. Večer prišla Ariadna za Teseusom do väzenia. Povedala mu: „Tu máš klbko niti a meč.“ Ráno vyhnali Aténčanov k bludisku. Keď vstúpili do bludiska, Teseus si priviazal niť o stĺp a pobral sa za Minotaurom. Ostatní ostali pri východe. Teseus sa stretol s Minotaurom. Mal ľudské telo a veľkú býčiu hlavu. Netvor ho chcel rozmliaždiť. Teseus uskočil a obratne sa rozohnal čarovným mečom a zasiahol ho do srdca. Keď Minotaurus spadol, zem zadunela. Teseus sa tápal temnými chodbami k východu.

Starostlivo sa pridržiaval nite až sa dostal k svojim. Keď ho uvideli, všetci sa objali od radosti. V tom sa pred nimi zjavila Ariadna. Povedala im, že musia rýchlo odísť, lebo otec sa dozvedel, že im pomohla. Vyviedla ich z bludiska a nastúpili na aténsku loď. Plavbu prerušili len na ostrove Naxe, kde si urobili zásoby. Ariadna tam zaspala a mala živý sen. Podľa toho sna, mala ostať na ostrove a vydať sa za boha Dionéza. Keď lodníci nastúpili do lode, Ariadna odmietla ísť s nimi. Bolo im to ľúto. V zármutku zabudli vymeniť plachty – čiernu za bielu.
Kráľ Aigeus netrpezlivo očakával príchod lode. Keď uvidel čierne plachty, vrhol sa v zúfalstve do mora. Mládenci a dievčatá sa zvítali s rodičmi, ale sám Teseus sa s otcom už nezvítal. Kráľa dal slávnostne pochovať a od tých čias sa nazýva more po ňom. Aigeiskym, Egejskym. Teseus nastúpil na trón. Nevládol iba mečom, ale aj rozumom. Tak oslobodil Teseus vlasť a postavil pevné základy slobode a právu. Charakteristika:
Teseus: silný, odvážny, nebojácny, smelý, múdry a spravodlivý

STARÉ GRÉCKE BÁJE A POVESTI
Filemon a Baucis
(báj)
Hlavné postavy: Filemon, Baucis
Bohovia: Zeus, Hermes

Dej:
Za starých čias brával na seba Zeus podobu pozemšťana a skúmal, či sú ľudia dobrí alebo zlí. Na cestách ho sprevádzal Hermes, posol bohov.
Raz sa zastavili vo sviežom údolí. V tomto údolí sa nachádzalo veľa bohatých gazdovských dvorov. Keďže sa už schyľovalo k večeru Hermes chodil po gazdovstvách a prosil o nocľah. No však všade ho vyhnali. Keď sa vrátil za Zeusom, vyrozprával ako sa mu vodilo. Povedal mu, že tu žijú iba samí zlí ľudia, ktorí nemajú zľutovanie s pocestnými a nepoznajú pohostinstvo. Zeus sa ho hneď spýtal či bol všade. Hermes odpovedal: „Všade, okrem biednej chalúpky na kraji lesa.“ Zeus mu povedal, aby skúsil šťastie aj tam. V tejto chalúpke býval starček Filemon a starenka Baucis. Žili tu od mladosti a v svornosti a láske tu aj zostarli.
Hermes zbadal starčeka na dvorci a spýtal sa ho, či by im neposkytol nocľah. Filemon súhlasil, aj keď bol veľmi chudobný a veľa toho nemal. Hermes poďakoval a priviedol Dia. Filemon odrezal hlávku kapusty, kúsok údeniny a priniesol to starenke, ktorá pripravila z toho jedlo pre hostí. Filemon miešal v čistom hlinenom miesidle víno s vodou a nalieval ho do drevených bukových čaši. Ospravedlňoval sa, že víno nie je také dobré ako v mestách. Zeus povedal, že víno je sladké a dobré vtedy, keď je aj hostiteľ milý. Starček nalieval po druhý a tretí raz, ale víno neubúdalo.

Keď to Baucis zistila s básňou vzdychla a povedala: „Bohovia navštívili našu chalúpku.“ Filemon a Baucis sa poklonili vzácnym hosťom a začali sa ospravedlňovať za skromné pohostenie. Vybehli na dvor, kde chceli chytiť a upiecť svoju jedinú hus, ale Zaus ich zastavil a povedal, že sú jediní, ktorí ich privítali a pohostili. Zeus riekol: „Nechajte všetko tak a vystúpte s nami na úbočie vrchu.“ Filemon a Baucis počúvli bohov a o paliciach sa vliekli za nimi na stráň nad údolím. Zeus zalial celé údolie vodou a vzniklo tu jazero. Len na brehu jazera stála chalúpka Filemona a Baucis, ktorá sa zmenila na nádherný chrám. Zeus im za pohostinstvo a dobrotu splní želanie. Filemon povedal, aby ich nechal strážiť krásny chrám a keď sa ich život naplní, aby zomreli naraz. A tak sa aj stalo. Keď prišiel ten osudný deň, Filemon a Baucis sa začali meniť na strom. A tak sa Filemon premenil na dub a Baucis na lipu.
Aj po smrti sú si nablízku a keď zavanie vietor, nežne sa dotýkajú jeden druhé konármi.


Charakteristika:
Filemon, Baucis: skromní, milí, pohostinný, dobrosrdeční

JANKO KRÁĽ
Zakliata panna vo Váhu a divný Janko
(balada)

Stručný životopis:
Janko Kráľ sa narodil v Liptovskom Mikuláši dňa 24. apríla 1822. Bol zo synov najmladší. Sprvu študoval v Kežmarku a neskoršie na lýceu v Bratislave, kde bol profesorom Ľudovít Štúr. Po zosadení Ľudovíta Štúra z profesorskej katedry bol medzi prvými, ktorí podpísal svoj protest a odišiel z Bratislavy. Z tohto obdobia sú známe jeho básne: Duma Bratislavská a Zverbovaný.
J. Kráľ sa snažil poznať ťažký život poddaného ľudu a jeho revolučné zmýšľanie. Osobitne si všímal jánošíkovské tradície. Dokázal skutkami to, čo hlásal básňami. V revolučnom roku 1848 spolu so svojim priateľom, učiteľom v Honte, burcoval národ do povstania. Tam ho zlapali a odvliekli do väzenia do Šiah. Ohlasom revolučných udalostí sú jeho básne: Krajinská pieseň, Jarná pieseň, Duna dvoch bratov, Šahy
J. Kráľ väčšinu svojich básni neuverejnil, pretože obsahovali kritiku spoločnosti. Výber jeho poézie vyšiel pod názvom Verše Janka Kráľa.
Jeho poézia je z tvorby Štúrovcov najosobitnejšia, predstavuje vrchol slovenského revolučného romantizmu. Bol najsubjektivnejším a najrevolučnejším básniko Štúrovskej školy.
Najvýznamnejšou baladou je Zakliata panna vo Váhu a divný Janko.

Dej:
Janko Kráľ v tejto balade vyjadril svoju nespokojnosť so svetom, smútok a rozpory ale aj lásku k ľudu a odhodlanie priniesť mu slobodu. V balade opisuje chlapca menom Janko, ktorého nikto nemal rád. Dokonca aj vlastný otec ho od malička bíjaval. Janko nenachádza nikde porozumenie a preto sa uťahuje do samoty, kde je mu najlepšie.

Dostal prezývku „divný“, pretože sa s nikým nekamarátil. Často chodil sedávať a plakávať na brehy Váhu.
K Váhu sa viazala aj povera, ktorá rozprávala o zakliatej panne, ktorá vždy o polnoci chodila tancovať a šuhaj, ktorý si oblečie šaty naopak a skočí do Váhu, môže ju odkliať. Panna mu za odmenu dá všetko o čo si len požiada.
Jedného dňa pri večery, keď všetci povstali, Janko odišiel z domu. Prišiel na skalu pri brehu Váhu. Zrazu zbadal niečo vo vode. neskôr zistil, že je to tá panna. Kľakol si, pomodlil sa k Bohu a skočil za ňou do vody. Zabudol si však obrátiť košeľu a preto mu bolo súdené zomrieť. Ráno pastieri našli mŕtveho Janka na brehu Váhu. Idyla víťazi nad tragikou. Autor dáva na povrch spoločenské dôvody, ktoré spôsobujú osamelosť, nespokojnosť hrdinu s okolím v ktorom žil. Balada hovorí o obeti za blížneho. Balada má pochmúrny dej, tragický a zobrazením života je realistická a citovo romantická.

JANKO KRÁĽ
Moja pieseň – výber básni
(balady)
Remeselník

V tejto básni autor poukazuje na chudobu remeselníka, ktorý veľmi ťažko pracuje, aby si horko-ťažko zarobil na živobytie. Jedného dňa sa rozhodne skúsiť šťastie vo svete. Tu mu tiež šťastie nepraje. Niekedy nemá čo jesť, piť a sem-tam ho aj tovariši okradnú. Keď sa po ťažkej ceste vráti domov, je celý natešený, že je už zase doma. Pri pomyslení, načo mu bolo vidieť mestá a dediny vo svete, veď iný človek z neho nie je. Remeselník bol, bude a remeselníkom aj zomrie.
Básnik tu poukazuje na clivý údel remeselníckych pomocníkov, ktorí sa dlhé roky potulujú za prácou, všade rovnako majiteľmi dielni vydieraný a na koniec sa vracajú domov ako žobráci.

Ovčiar

Autor tu opisuje prostredie okolo Poľany, krásne lesy, čisté potôčky a štebo vtákov. tu opisuje starého baču, ktorý má veľmi rád svoje veľké stádo oviec. Vždy keď valasi mali ísť pásť ovce, bača im hovoril, aby s nich oči nespúšťali a aby ich chránili ako oko v hlave. Valasi sa však v horách na vlkov zmenili a ovce biť a zabíjať začali. Bača večer smutno hľadel na hory a čakal valachov a svoje ovečky. Čakal márne. Svitlo ráno a ovečky nikde. Až keď mesiačik začal vychodiť spoza mrakov, ovečky špinavé, doráňané a skrvavené sa bez valachov vracali domov. Bača pri pasení oviec smutno hral a spieval, pretože ťažko znášal stratu svojich oviec. Keby všetky ovce mal, veselo by hral a spieval.

Zverbovaný

Básnik tu vystihuje život ľudu cez vojnu, keď chodili vojaci a verbovali mladých junákov. Takýmto junákom bol aj Janík. Janík sa zamýšľal nad tým, že by radšej doma ostal.

Radšej nech ho otec bije, sestra ohovára a frajerka mu je neverná. Hoci i doma môže prísť o život; napríklad pri kosení pšeničky na vŕšku – môže spadnúť, alebo tiež kosou sa zraniť, presto by radšej zostal doma. Mať Janíka oplakáva, ťažko ho vychovala a teraz ho stráca. Janík podnapitý, mocnou päsťou o šabličku sa oprie a povie: „Či to má vždy tak byť, ako dosiaľ bolo?“

Zabitý

Autor tu píše o silnej láske Janka a jeho dievčiny. Javor pod ktorým spolu sedávali, vyschne skôr ako ich láska zanikne. Ich láska je tvrdšia ako kremeň.
Janíka raz pri pasení oviec zastihol silný vietor a mráz. Janík hovorí, aby nezničil všetko, aby nechal aspoň pár kvietkov. Na druhý deň sa vrátili ovce bez Janíka. Dievčina po horách, lúkách behala na Janíka volala. Už aj tráva vyschla, po ktorej chodili i javor, pod ktorým sedávali už vyrúbali až potom ho na nábreží našli. V ruke mal fujaru, na tvári ľaliu a na srdci pivóniu.
Teda jeho myšlienka, že ich láska bude trvať dlhšie ako javor bude stáť, sa splnila.

Kvet

V tejto balade autor opisuje, žiaľ dcéry, ktorú chce matka vydať. Ona však s tým nesúhlasí, že má ešte čas na takéto rozhodnutie a že radšej bude chodiť kúsky pásť a priedom upratovať, ako by sa mala za fúzatého chlapa vydať. Lenže jej mať nehľadí na to, že jej dcéra bude nešťastná, ale na to, aké bohatstvo bude mať.
Autor to prirovnáva ku kvietku, ktorý presadili zo slnka do tieňa. Kvietok tu smutne hľadí na zelenú horu a pri tom pomaly vyschýňa.

JÁN BOTTO
Smrť Jánošíkova
(balada)
Stručný životopis:
Ján Botto sa narodil vo Vyšnom Skalníku dňa 27. januára 1829. Mal staršieho brta. Do ľudovej školy chodil Botto na Nižný Skalník. Nadanie i postavenie v rodine predurčovali Bottu na odchod z domu a tak sa zapísal na evanjelické gymnázium do Oždian. Literárne začal tvoriť počas štúdii v Levoči pod menom Janko Maginhradský. Hlavným zdrojom jeho poézie bola ľudová slovesnosť. Vyvrcholením jeho básnickej tvorby bola báseň K mladosti. Vznikla vtedy, keď činnosť mládeže ochabovala. V podobnom duchu je napísaná i povstalecká pieseň Pochod, v ktorej volá mládež k revolučným činom. Okrem toho napísal i Vojenské piesne a Prísaha Slováka.
Jeho najväčšie dielo je Smrť Jánošíkova. Ján Botto neskladal svoj spev o Jánošíkovi podľa historických dokladov, ale vzorom mu bola ľudová skladba. Jánošíka predstavil ako bojovníka za národnú slobodu. Túto skladbu nazval romancou.
Ján Botto najlepšie precítil z našich básnikov ľudovú tradíciu o Jánošíkovi.


Dej:
Obsahuje úvod a 9 spevov.

V úvode, ako predspev smrti Jánošíkovej je obranou hôrnych chlapcov a oslava slobodného života.
I. spev - oslavuje vodcu Jánošíka a jeho družinu. Krása a sila Jánošíkovej družiny je u Bottu symbolom veľkosti, hrdosti a sily ľudu. II. spev - v dojemnej piesni plačúceho pastierika zvýrazňuje žiaľ ľudu a nad osudom Jánošíka a kreslí jeho obraz zlapania
III. spev - Jánošík je vo väzení a prichádza k nemu v podobe dievčiny duša ľudu a nežným tónom sa s ním lúči, ako milá s milým
IV. spev - Jánošík vo väzení sníva krásny sen voľnosti a slobody
V. spev - precitá a uvedomuje si svoje položenie. Svitá nový deň, ale jemu prináša smrť. Pýta sa, kto viac zbíjal, či on alebo jeho kati? On chodil po zboji preto, lebo chránil spravodlivosť. Odsúdili ho, no on verí, že príde odplata
VI. spev - Jánošíka vedú k šibenici. Kňaz ho vyzýva k modlitbe, ale on káže modliť sa za úbohý poddaní ľud
VII. spev - v deň popravy mu naposledy mysľou prebiehajú obrazy jeho mladosti a slobodného života. Lúči sa s krajom
VIII. spev - predstavuje Slovensko po jeho smrti. Všade je smutno, no ľud verí, že Jánošík nezomrel
IX. spev - ukazuje sa v ňom budúce víťazstvo oslobodenej krajiny a ľudu

ANDREJ SLÁDKOVIČ
Detvan
(lyrickoepická báseň)
Stručný životopis:
A. Sládkovič, vlastným menom Braxatoris, sa narodil v Krupine, v rodine učiteľa a literáta. Študoval na lýceu v Banskej Štiavnici, kde sa zapojil do činnosti literárneho krúžku. Rok bol vychovávateľom, aby si zarobil na štúdium v Nemesku. Od roku 1847 pôsobil ako evanjelický farár v Hrochoti a v Radvani, kde aj zomrel.
A. Sládkovič je jedným z hlavných tvorcvo novodobej slovenskej poézie.
Sládkovičova tvorba nie je rozsiahla. Prvé väčšie dielo je filozoficko-reflexívna báseň Sôvety v rodine Dušanovej.
S vlastným ľúbostným zážitkom sa vyrovnal v básnickej skladbe Marína. Skladba má dve veľké časti. Bezprostredne po Maríne napísal Sládkovič ďalšiu skladbu Detvan a iné.

Dej:
Detvan je lyrickoepická báseň. Má päť spevov: Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady a Lapačka.

Martin: Na lúke pod Poľanou pri zapadajúcom slnku tancovali dievčatá. Medzi dievčatami bol aj Martin, pekný mládenec, oblečený v detvianskom kroji s valaškou v ruke. Keď začal nový tanec, prišiel k švárnej Elene a vytočil ju v tanci. Po skončení tanca odišiel do hory, kde videl sokola ako zletel na bezbranného zajaca. Jediným úderom valašky sokola zabil. Keď ho zdvihol, videl že má na nohe znak, aký mal sokol kráľa Mateja.

Rozhodol sa, že ho osobne odovzdá kráľovi Matejovi na jarmoku.
Družina: Elena sa neskôr po tanci vybrala hľadať Martina do hory. Bola už tma. Cestou v hore stretla zbojníkov, ktorý ju chytili a poviazali. Elena kričala o pomoc. Martin sa vracal zo salaša zamieril k lesu. V tom počul z diaľky volanie Eleny. Rozbehol sa za hlasom. Keď ju našiel zobral zbojníkov a Elenu so sebou.
Slatinský jarmok: Martin sa vybral na jarmok do Slatiny. Cestou sa zastavil na zvolenskom zámku, kde chcel sokola odovzdať. Martin Kráľa stretol na ceste, kde smelo pred ním ospravedlňujúci sa, odovzdal zabitého sokola. Kráľovi sa jeho postava a ešte viac jeho smelé počínanie páčilo a preto mu odpustil.
Vohľady: Večer Elena sedela pod oknom na lavičke a hrala peknú pieseň. Prišiel k nej vojak a začal sa jej zaliečať. Spytoval sa aj na Martina, ale Elena ho vždy odbila. Vojakovi sa odklopil kabát a ona mu na prsiach uvidela kráľovský znak.
Lapačka: Do Detvy prišli verbovanci. Chodili po dedine a prišli aj do Hudcov. Kráľ odkázal Martinovi, aby prišiel na zámok. Martin prišiel. Kráľ sa ho spýtal, či by nešiel za vojaka. Martin súhlasil, ale pod podmienkou, že si ponechá dlhé vlasy, svoj kroj, valašku a dovolenie sobáša s Elenou. Kráľ Martinovi vyhovel a zaradil ho do Čierneho pluku.


Charakteristika:
Martin: detviansky mládenec, spravodlivý, smelý, odvážny silný

VICTOR MARIA HUGO
Chrám Matky Božej v Paríži
(historický román)
Stručný životopis:
V. Hugo začal písať veľmi mladý a jeho básne dosiahli veľké úspechy. Stal sa členom Francúzskej akadémie a získal šľachtický titul – pair. Po prevrate a nástupe Napoleona III. odišiel do exilu. Po návrate sa mu dostalo uznanie. Pochovaný je v Pantheone.
V. Hugo je autorom mnohých básnických zbierok, z ktorých najvýznamnejšie sú: Kontemplacie a Legenda vekov. Predhovor k dráme Cromwll sa stal manifestom romanizmu.
Ďalšie známe Hugove diela: Bedári, Robotníci mora, Deväťdesiattri, Hernani, Muž, ktorý sa smeje.
Najvýznamnejším dielom V. Huga je román Chrám Matky Božej v Paríži.
Victor Hugo sa svojou rozsiahlou tvorbou zaslúžil o uplatnenie princípov romantizmu a humanistických tradícií vo Francúzskej próze a dráme.

Hlavné postavy:
Quasimodo - zvonár v Chráme Matky Božej
Frollo - kňaz, parížsky biskup a vychovávateľ Quasimoda
Esmeralda - cigánka, ktorá tancovala na námestí
Phoebus - veliteľ kráľovskej stráže, do ktorého sa zaľúbila Esmeralda
Pierre Gringoire - básnik a cigánkin „manžel na štyri roky“.

Dej:
Príbeh sa začína na parížskom námestí pred chrámom Matky Božej.

Tam sa má odohrať mystérium, hra o Panne Márii na počesť príchodu bourbonského arcibiskupa. Hru napísal básnik Pierre Gringoire. Keďže obecenstvo je veľmi nedočkavé a arcibiskup nie a nie prísť, hra sa začína.
Zopár minút ju všetci napäto sledujú, no zrazu všetkých preruší hrozný vreskot a krik. Reakcia je nečakaná, lebo temer všetci sa vyhrnuli a pokračovali ďalej za veselým davom. To práve volili najškaredšiu a najodpornejšiu tvár v meste. Po veľkom predstavovaní sa napokon vyhral Quasimodo, veľký, zhrbený a škuľavý človek. Toho chudáka ovešali mnohými handrami, vyzdvihli ho vysoko nad seba a korunovali za „kráľa bláznov.“ Hrbáč nič nechápal, ale akoby aj mohol, keď bol hluchý. Vreštiaci dav napredoval parížskymi ulicami. Vtom sa z jednej uličky vynoril akýsi mních. No len čo nový „kráľ bláznov“ zbadal jeho nahnevanú tvár, ako zhypnotizovaný poslušne odišiel s čudesným mníchom. To bol Frollo.
Tí, čo sa pridali k davu, sa opäť vrátili, aby si pozreli mystérium. Pierre Gringoire horel od šťastia, no dlho tak nevydržal, lebo znovu niečo upútalo divákov. Tentoraz to bolo čosi, čo všetci obkolesili a nedalo sa k tomu dostať. Iba Frollo sa zo svojej veže v chráme Matky Božej na „to“ v kruhu vždy pozeral akosi zvláštne, až zaľúbene. Bola to cigánka Esmeralda, ktorá tancovala spolu so svojou kozou Džali.
Už spomínaný Pierre Gringoire po neúspechu svojej hry, ktorá mu nevyniesla ani halier, pustil sa ísť poloprázdnymi uličkami Paríža, lebo stratil domov. Zatúlaný a v zamyslení začul výkrik. Rýchlo sa rozbehol na toto miesto. Tam, v slepej uličke, uvidel, ako čosi hrbaté a obludné za pomoci nejakého mnícha sa pokúša uniesť kričiacu cigánku Esmeraldu, ktorej skrachovaný básnik stihol pre jej krásu aj odpustiť. Tak ako bol, nedbajúc na seba, sa Pierre holými rukami pustil do tej „ohavy“ menom Quasimodo. No Esmeraldin krik neprivolal len básnika, ale aj kráľovskú stráž. Len čo Frollo uvidel stráže na koňoch, čosi rozkázal Quasimodovi a ten ako šibnutím čarovného prútika všetko nechal tak a pobral sa za ponáhľajúcim sa mníchom.
Medzi stráže patril aj mladý Phoebus. Ten Esmeraldu vysadil na svojho koňa a odviedol ju z tohoto miesta. Vtedy sa cigánka do Phoeba zaľúbila.
Po nepríjemnej roztržke pokračoval beznádejný spisovateľ Pierre vo svojom blúdení. V hlbokej tme sa dostal na neznáme miesto, medzi žobrákov a čudne vyzerajúcich ľudí. Tí ho násilne odviedli do najväčšieho „brlohu“ zlodejov, žobrákov a iných podobných ľudí. Ich vodca chcel Pierra obesiť. Pred smrťou mohol odsúdenca zachrániť iba sobáš so ženou.

Keďže ani jedna nemala záujem, Pierre sa už rozlúčil so životom. Vtom začul hlas: „Ja sa za neho vydám.“ Tento spásny hlas patril Esmeralde. Vodca na to pristúpil. Pierra sňali, postavili pred Esmeraldu, rozbili pred nimi džbán, ktorý sa rozbil na štyri kúsky. To znamenalo, že obaja budú manželia štyri roky.
Zatiaľ, čo sa básnik Pierre snažil už ako manžel získať priazeň Esmeraldy, Quasimodo rozmýšľal vo svojej vežičke v chráme Matky Božej. Tento tvor tu bol zvonár. Mal dušu dieťaťa. Aj napriek tomu, že nenávidel všetkých ľudí, boli tu dvaja, ktorých zbožňoval: Frollo, povýšený na biskupa, vychovávajúci Quasimoda takmer ako syna a Esmeralda, ktorú zvonár miloval. lenže čo Quasimodo netušil bolo, že „jeho cigánku“ miloval aj Frollo.
hneď ráno zvonára odviedli pred súd za minulo večerný útok na cigánku. A keďže Quasimodo nerozumel sudcom položeným otázkam, pridali mu ešte o hodinu trestu viac. Takže zvonár bol odsúdený na dve hodiny verejného bičovania na námestí De Gréve
Na tomto námestí stála asi tristoročná veža - cela. V nej žila stará žena menom Chudôbka. Tá sa tu zatvorila a živorila už 16 rokov len z milodarov. Dôvod jej utrpenia bol známy všetkým Parížanom. Práve pred 16-timi rokmi sa jej narodila dcéra. Keď malo čiernovlasé dievčatko pár mesiacov, uniesli ju cigáni. Po dcére ostala Chudôbke len jej ružová topánočka, ktorú nosila na krku. Takú istú ružovú topánočku vídali mnohí na krku tancujúcej Esmeraldy, ktorú všetci, ako inak považovali za cigánku.
Už pár týždňov prešlo odo dňa, čo Phoebus zachránil Esmeraldu a tá ho odvtedy milovala, ale Phoebus na cigánku zabudol a mal sa oženiť s bohatou slečnou de Gondelaurier. Pri jeho návšteve u slečny - snúbenice sa zhodou okolností stretol s Esmeraldou. Vtedy sa s ňou dohodol na stretnutí u „Falourdelky“. O tomto stretnutí sa však dozvedel Frollo, ktorý cigánku stále miloval. Dohodol sa s Phoebom, že ich oboch môže tajne sledovať. Keď Phoebus prišiel na dohodnuté miesto a vošiel, v izbe ho čakala Esmeralda. No len čo ju chcel veliteľ stráže pobozkať, Frollo vyskočil zo svojho úkrytu a prebodol Phoeba nožom. Esmeralda kričiac zostala nehybne stáť. Privolaná stráž ju okamžite zatkla za vraždu. Esmeralda sa však ani nebránila. Ešte stále nemohla uveriť, že jej milovaný Phoebus je mŕtvy. Ten však v skutočnosti ani mŕtvy nebol. O pár hodín sa prebral v nemocnici, kde ho dlho liečili.
Zamilovanú Esmeraldu odviedli a zatvorili do väzenia. Pobytom v temnici už uverila, že zabila Phoeba.

Frollo bol za ňou vo väzení a prehováral ju, aby ostala s ním, že ju z tohoto hrozného miesta dostane. Ale Esmeralda sa kňaza bála a hnusil sa jej, takže ho zakaždým odmietala.
Počas súdneho pojednávania usvedčili tanečnicu - cigánku nielen za vraždu, ale za pomoci mučenia sa „priznala“, že je bosorka. Tak Esmeraldu odsúdili na trest smrti obesením.
Na druhý deň už pred chrámom na námestí stála pripravená šibenica. Keď cigánku vyviedli pred popravisko, okolo sa zhrčil veľký dav ľudí. Toto „divadlo“ sledoval aj odmietnutý Frollo a nič nechápajúci Quasimodo. Ten pochopil len to, že jeho milovaná zomrie. A preto sa hrbáč spustil na dlhom lane prichytenom o vežu a zachytil už takmer visiacu Esmeraldu a opäť sa na lane dostal až do svojej vežičky. Polomŕtvu odsúdenkyňu uložil do postele a vytrvalo sa o ňu staral, až kým sa neprebrala a neuzdravila sa. Esmeralda sa najprv vždy Quasimodovej tváre zľakla, no postupom času si na ňho zvykla. Aj keď si už cigánka - tanečnica vytrpela viac než dosť, nikdy nezabudla na Phoeba. Po tom, čo sa Frollo dozvedel o Esmeralde, pokúsil sa ju uniesť z izby v chráme, kde ju starostlivo ukrýval zvonár. No mníchovi sa to znova nepodarilo.
Súdneho pojednávania pred pár týždňami rozhodujúceho o Esmeralde sa zúčastnil aj Pierre Gringoire, manžel. Hneď po nevydarenej a nedokončenej poprave Pierre všetko rozpovedal kapitánovi zlodejov a žobrákov. Bol to ten istý vodca, ktorý ho chcel obesiť. Len čo sa o tom dozvedel kapitán, rozhodol, že svoju sestru, cigánku oslobodia z chrámu Matky Božej. Táto skupina parížskeho podsvetia sa už začala pripravovať na útok na chrám a oslobodenie Esmeraldy. Títo zloduchovia nemysleli len na záchranu, ale aj na všetky drahocennosti v katedrále.
Počas týchto príprav už vyhlásili znovu rozsudok smrti pre ukrývajúcu sa Esmeraldu. Noc pred znovu vykonaním rozsudku vyvrcholili prípravy podsvetia a všetci zloduchovia sa vybrali na námestie pred chrám. Cestou zo svojho úkrytu šli tak potichu, že ani jeden Parížan ich nepočul. Pri pokuse otvoriť veľké a ťažké dvere katedrály sa zobudil Quasimodo a všemožne sa brániaci, mysliac si, že sú to ľudia, ktorí chcú jeho Esmeraldu obesiť. No spŕška kameňov, či olova útočníkov neodradila. A Quasimodo brániaci chrám, ani nezistil, že cigánka zo svojej izby zmizla. Počas útoku pomohol vystrašenej Esmeralde Pierre Gringoire dostať sa pomocou tajných dverí von z chrámu. Obaja sa mali dostať na druhú stranu mesta preplávaním v loďke cez rieku. Esmeraldu zarazilo to, že pri loďke ich čakal tajomný človek v čiernom plášti.

Po preplávaní na druhý breh sa záchranca Pierre odpojil a nechal cigánku s tajomným človekom osamote. On ju zrazu chytil za ruku a viedol ďaleko od brehu. Po zdĺhavom blúdení v uliciach zastal a odhrnul si plášť z tváre. Esmeralda zbledla a temer onemela, bol to Frollo. Ten ju zas prosil, aby s ním ostala, ale ona znovu odmietavo a neoblomne pokrútila hlavou.
Aj napriek vyhrážkam Esmeralda stále odmietala. Frollo však svoje slovo dodržal a viedol cigánku krivolakými uličkami naspäť na námestie pred chrámom. Po príchode priviedol Esmeraldu k veži - cele, kde bola Chudôbka neznášajúca cigánov, kvôli únosu jej dcéry. Prikázal jej, aby Esmeraldu nepustila, dokiaľ neprivedie stráže. Keď Frollo odišiel, cigánka začala úpenlivo prosiť, aby ju Chudôbka pustila. Tá však zovrela ruku dievčaťa ešte mocnejšie a stále čosi rozprávala o svojej dcére, ktorá by mala toľko, koľko Esmeralda a o svojej črievičke. Prekvapená cigánka vytiahla svoju črievičku a ukázala ju Chudôbke. Tá len v úžase na ňu pozerala a konečne pochopila, že našla svoju dcéru a Esmeralda svoju matku. No keď znovu nájdená matka zistila, prečo má strážiť svoju dcéru, rýchlo ju vtiahla do veže a skryla pod seno.
Len čo stráž zastala pred vežou, žena tvrdila, že jej tá prekliata cigánka utiekla. Po zdĺhavom presviedčaní sa chystali stráže na odchod, keď sa vtom ozval už zdravý Phoebus. Keď Esmeralda začula tento hlas, rýchlo vyskočila a niečo zakričala. Veliteľovi nebolo treba dvakrát hovoriť. Ale Chudôbka sa nechcela nájdenej dcéry vzdať a tak museli vojaci rozobrať vežu a vybrať z nej cigánku. Keď sa im to nakoniec podarilo, Chudôbka sa svojej dcéry držala celou cestou na vedľajšie popravisko. Tam zomrela po surovom odtrhnutí od odsúdenej cigánky. Esmeraldu už nikto nezachránil a zomrela na smrť obesením.
Hneď, ako sa Quasimodo dozvedel o Esmeraldinej smrti a o jej vinníkovi, nedbal na to, kto to je. V zúrivosti strčil Frolla zo strechy chrámu. Ten sa po páde zabil.
Zvonár zmizol a nik o ňom dlho nepočul. Až raz sa niektorí dozvedeli, že v priestore, kde hádzali mŕtvoly odsúdencov, našli dve kostry, ktoré akoby do seba zapadli. Jedna bola útla a druhá zakvačená do útlej bola veľká a mala zvláštny hrb na chrbtici.


Charakteristika:
Quasimodo: mrzák, nemý, krivý, škaredý. Aj napriek svojej nepeknosti vie jeho srdce úprimne milovať
Esmeralda: pekné, nežné bojazlivé cigánske stvorenie, ktoré miluje Phoeba
Phoebus: vojenský veliteľ, ktorý sa pretvaruje, aby utešil Esmeraldu

JEAN BAPTISTE POQUELIN MOLIERE
Lakomec
(komédia)
Stručný životopis:
Moliere bol najväčším komediografom.

Celý život zasvätil divadlu ako autor, herec, režisér, riaditeľ. Na javisku aj zomrel po predstavení svojej poslednej hry Zdravý nemocný. Ako dramatik sa pridŕžal dvoch vzorov: domácej frašky a talianskej komédie.
napísal 33 komédií, z ktorých vyše polovica tvorí dodnes základ komediálneho repertoára všetkých divadiel.
K vrcholom Molierovej tvorby patria Misantrop a Lakomec. Hlavnou myšlienkou v knihe Lakomec je obraz mešťana, ktorý sa stane pre peniaze bezohľadný voči vlastnej rodine, no zároveň tým spôsobuje starosti aj druhým.

Hlavné postavy:
Harpagon - Kleantov a Elizin otec; zažúbený do Mariany.
Kleant - Harpagonov syn; Marianin milý
Eliza - Harpagonova dcéra; Valérova milá
Valér - Anzelmov syn; Elizin milý
Mariana - Kleantova milá; Harpagonova vyvolená
Anzelm - Valérov a Marianin otec
Frozína - dohadzovačka
Jakub - Harpagonov kuchár a kočiš

Dej:
Dej sa odohráva v Paríži. Bohatý lakomý vdovec Harpagon, ktorý rozmnožuje svoj majetok prepožičiavaním peňazí na vysoký úrok, je posadnutý peniazmi a bohatstvom. Podriaďuje tomu všetko: vzťah k vlastným deťom, k služobníctvu i osobný vzťah k citovému životu. Jeho dcera Eliza sa tajne zasnúbi so šľachticom Valérom. Jej brat Kleant je však odkázaný na otca. Musí sa podrobiť jeho vôli, no miluje chudobnú dievčinu Marianu. Tú si však chce vziať jeho otec Harpagon, ktorý všetkých podozrieva a neverí dokonca ani svojim deťom. Svojho syna Kleanta chce oženiť s bohatou vdovou a Elizu hodlá vydať bez vena a jej súhlasu za starnúceho boháča Anzelma, ktorého jej otec vychvaľuje aký je múdry a bohatý. Harpagon požiada o pomoc Anzelmovho syna Valéra, aby ich rozsúdil, kto má pravdu. Valér s ním súhlasí, ale len preto, aby si Harpagona nerozhneval. Harpagon stojí ciež v ceste Kleantovi, je mu sokom v láske. Kleant si chce však od otca požičať peniaze. Dohadzovačka Frozína presvedčí Harpagona, že sobáš s Marianou bude preňho výhodný. Prezradí mu, že sa jej vraj páčia len starší muži. Frozína presviedča takisto Marianu, že jej starý ženích čoskoro zomrie a ona ostane bohatou vdovou. Poprosí Harpagona o peniaze, ale zbytočne. Harpagon pozve hostí na večeru do svojho domu. Chce sa druhýkrát oženiť, a tak rozkáže svojim sluhom pripraviť hostinu. Na nej daruje Kleant Mariane otcov prsteň, za čo sa Harpagon na syna veľmi nahnevá. Nakoniec sa Kleant otcovi prizná, čo cíti k Mariane. Ten však chce, aby sa Kleant Mariany vzdal a prenechal ju jemu. Ale ani po rozhovore s Harpagonovým sluhom Jakubom sa veci nevyrovnajú. Harpagonovi ktosi ukradne peniaze.

Po tomto zistení chce nešťastný Harpagon všetkých obesiť, dokonca aj seba, ak ukradnuté peniaze nenájde. Harpagon je taký lakomý, že dokonca odmieta zaplatiť aj policajnému komisárovi, vyšetrujúcemu krádež jeho vlastných peňazí.
Po ubezpečení Harpagona, že skrinka s jeho priateľmi - peniazmi sa mu vráti a po zistení, že Mariana a Valér sú Anzelmovými deťmi, Harpagon dáva súhlas na ich svadbu s Kleantom a Elizou. Aj preto, že všetky svadobné náklady uhradí pán Anzelm. Charakteristika:
Harpagon – za cenu života, čo je drahí na svete, sa nechce vzdať svojich peňazí a svojho bohatstva. Stáva sa bezmocným i voči vlastným deťom
Eliza a Kleant – nevzdávajú sa svojich lások i napiek otcovho tvrdého srdca. Dúfajú v kútiku srdca, že sa nájde deň, kedy sa začne zamýšľať na osude svojich detí a ich šťastného života.
Anzelm – sa zamýšľa nad svojou minulosťou a necháva mladých spolu. Dobrovoľne sa vzdáva svojej budúcej ženy



JÁN KALINČIAK
Reštaurácia
(novela)
Stručný životopis:
J. Kalinčiak sa narodil v Hornom Záturčí v rodine evanjelického farára. Bol najvýznamnejším a najkritickejším štúrovským prozaikom.
Po štúdiách v Gemeri a Levoči prichádza na lýceum do Bratislavy, kde sa stal aktívnym členom Spoločnosti česko-slovanskej. Patril k romantikom. Je to štúrovec, ktorý ako jeden z mala štúrovskej generácie písal prózu. Kalinčiakove literárne začiatky sú žánrovo pestré. Písal poéziu, prózu, zaoberal sa literárnou kritikou i prekladmi. Už počas štúdii si získal meno najlepšieho poviedkára. Z tohto obdobia je známa historická povesť Bozkovci.
J. Kalinčiak mal veľké tvorivé plány, ale nestačil ich uskutočniť. Na jeho náhrobku je nápis: „Hranica života, ale nie lásky.“
Najkrajšou romantickou povesťou je Púť lásky. Ďalšie známe Kalinčiakove povesti: Milkov hrob, Bratova ruka, Mládenec slovenský, Knieža liptovské.
Život zemanov, ich spory a charakter, Kalinčiak naplno vykreslil v svojej vrcholnej próze Reštaurácia. Je to jediná humoristická próza so šťastným koncom. V tomto diele zachytil zemianstvo na Slovensku v 30-tych rokoch minulého storočia, tesne pred jeho neodvratným pádom, ale predsa ešte v čase, keď z času na čas ožívala jeho sláva, najmä pri reštauráciách.
Reštauráciou sa nazývali voľby úradníkov. Právo voliť mala len šľachta. Slovenskí zemani - drobná šľachta sa skoro ničím neodlišovala od ľudu, lebo boli na mizine, no mohli voliť. Pri svojej biede predávali svoje volebné hlasy tej strane, ktorá ich viac podplácala, kŕmila, opíjala.

Dej:
V Záhorskej stolici je pred voľbami.

O miesto prvého vicišpána sa uchádza strana Bešeňovských a strana Potockých. Na dva tábory bolo rozdelené aj zemianstvo stolice. Obidve strany častujú svojich prívržencov a snažia sa podplácaním privábiť jednotlivcov i celé rodiny do svojho tábora. Adam Bešeňovský, už 15 rokov stále prvý vicišpán pred voľbami urazí rodinu Levických tým, že nechce dať svoju dcéru Aničku Štefanovi Levickému, hoci sa mladí majú radi. Bešeňovský zamýšľa vydať svoju dcéru za grófa, aby však nestratil hlasy Levických sľúbil, že ju dá Štefanovi vtedy, ak bude vicišpánom. Bol si istý, že sa to nejako nemôže stať, lebo je chudobný. Štefanov strýc, ktorého onen gróf bol aj osobne urazil, vyhúta plán, akoby sa Štefan stal vicišpánom. Dohodne sa s Potockým, že ak vyhrá voľby, urobí Števa vicišpánom. Aby víťazstvo Potockého bolo isté, bolo treba nepripustiť k voľbe nejakým spôsobom niekoľkých voličov Bešeňovského. Plán sa podaril, tak že jednu skupinu voličov poopíjali do nemoty a dali zaviezť ďaleko do hory na opačnú stranu od miesta voľby, inú skupinu podplatený mýtnik nepustil cez most, iných zvábili do cirkusu, aby zmeškali voľby.
Všetci títo na voľby nemohli prísť včas a tak prvé miesto získal Potocký a tak Štefan Levický sa stal vicišpánom a mohol si tak zobrať Aničku.


Charakteristika:
Adam Bešeňovský: predstavuje bohatú vrstvu zemepánov. Je pyšný, vypočítavý, prefíkaný
Štefan Levický: mladý, urastený švárny chlapec uchádzajúci sa o dcéru Adama Bešeňovského
Matiáš Bešeňovský: Výborný vábnik na voľbách

Príslovia a porekadlá :
„Rozumie sa tomu ako hus pivu“
„Čo sa vlečie, neutečie“
„Vola lapajú za rohy a človeka za slovo“
„Ja o vlku a vlk za humny“
„Nie je všetko zlato, čo sa blyští“
„Ja o voze, ty o koze“
„Keď sa raz žobrák na koňa dostane, ani čert ho nedohoní“
„Blázon dáva a múdry berie“
„Kto počtuje, ten gazduje“