Postavenie žien v starovekej Číne na pozadí dobových pomerov

Ženy a rodina
Rodina bola v starovekej Číne organizovaná na základe dvoch princípov, ktoré sa stali neoddeliteľnou súčasťou konfuciánskeho spôsobu života: nadradenosť staršej generácie nad mladšou a nadradenosť muža nad ženou. Ak sa tieto dva princípy dostali vzájomne do konfliktu, platil zmiešaný princíp, teda stará matka bola nadradená svojmu synovi i vnukovi. Inak však mali všetky ženy v Číne nezávideniahodné spoločenské postavenie.
Poslušnosť voči svojim rodičom pred sobášom po svadbe vystriedala poslušnosť voči manželovým rodičom. Všetky sobáše boli vopred dohodnuté a akékoľvek predchádzajúce priateľstvo alebo láska medzi dievčaťom a mladým mužom boli maximálne odsudzované. Ak sa žena pred svadbou objavila v spoločnosti muža, hoci aj za celkom nevinných okolností, mohlo jej to tak pokaziť povesť, že ju už nikto potom nechcel. Nevesta a ženích sa iba zriedka poznali pred manželstvom, a ak im aj ich mená boli známe, etiketa vyžadovala, aby sa až do svadby vôbec nevideli. A ak sa dvaja mladí ľudia pred svadbou do seba zamilovali, zväčša to bol dôvod nezosobášiť ich, pretože by hrozilo, že budú uprednostňovať svoje vlastné záujmy pred želaniami rodičov. Ak sa predsa len vzali, žena sa po svadbe dostala na milosť či nemilosť svokry, ktorá sa jej mohla stať priateľkou, alebo jej mohla urobiť zo života peklo.
Hlavnou úlohou ženy bolo splodiť čo najviac synov pre rodinu – ak sa jej to nepodarilo, hrozil rozvod alebo to, že si manžel dovedie ďalšiu manželku, či konkubínu. Podľa konfuciánskych princípov mala láska k rodičom prednosť pred láskou k žene. Ak sa žene podarilo splodiť syna, jej nádej na zlepšenie postavenia v rodine sa zväčšila, pretože sa z nej stala potenciálna svokra. Ako vo väčšine spoločností, aj v tradičnej Číne sa kľúčové udalosti v živote vyznačovali zvláštnymi obradmi a rituálmi. Podobne to bolo aj v prípade pôrodu. Obyčajne sa na ňom zúčastňovala len matka rodičky a pôrod sa konal mimo domu, aby sa rodina vyhla nepríjemným situáciám. Rodička mala v posteli odpočívať mesiac, čo je 1.5 krát menej ako súčasné šestonedelie. Ani takýto luxus si však väčšina rodín dovoliť nemohla a tak väčšina rodičiek zostávala na posteli iba dva alebo tri týždne a potom sa opäť začlenili do normálneho života. Dievčatá bývali v rodinách tak málo vítané, že ho po narodení často zabili, najmä v chudobných rodinách, kde dcéry skončili často ako otrokyne. Vo fuťienskej provincii, ktorá je husto obývaná, vraj neexistuje v nižších triedach ani jedna rodina, ktorá by sa nezbavila jedného alebo viacerých dojčiat ženského pohlavia.
Ženy sa odjakživa starali o všetko v domácnosti, a tak je to v Číne vlastne dodnes. Na druhej strane, všetky záležitosti týkajúce sa vzťahu rodiny s inými rodinami či s vonkajším svetom bola doménou mužov. Len veľmi silné osobnosti a neobyčajne schopné ženy sa mohli na niečo také občas podujať aj samy.

Ženy a zväzovanie nôh
Nepochybne najhroznejšou manifestáciou podrobenia ženy v tradičnej Číne bol zvyk zväzovania nôh. Pôvodne vznikol na cisárskom dvore asi v r. 1100 pred n.l., keď čínska cisárovná vychýrená svojimi výstrednými (zdá sa že aj zvrátenými) mravmi a deformovane krivými nohami nútila ženy aby ju napodobňovali. Rýchlo sa však rozšíril v celej čínskej spoločnosti. Nepraktizovali ho jedine kmene národnosti Hakka v južnej Číne, ako aj ostatné nečínske národnostné menšiny, napr. Ujguri, Mongoli a Manžuovia.
Zväzovanie nôh spočívalo v pevnom omotaní chodidiel dievčat vo veku štyroch až piatich rokov dlhým obväzom tak silne, že sa im chodidlá postupne zlomili a prsty sa im dostali až pod päty. Tento veľmi bolestivý proces trval celé roky, kým im nohy neprestali rásť. Výsledkom boli tzv. ľaliové nôžky, to znamená 7-8 cm cm dlhé chodidielka sťa ,,zlaté ľalie“. Sobášni dohadzovači ich síce oceňovali veľmi vysoko, ale chodiť sa na nich dalo len veľmi ťažko a utekať už vôbec nie. Iný, ,,lepší” spôsob je taký, že po zohnutí prstov sa pod nohu podložil kovový valec, potom sa noha čo najsilnejšie stiahla obväzom, siahajúcim až pod koleno, aby sa svalom znemožnilo pôsobiť proti žiadúcemu tvaru. Takto znetvorená noha sa potom obuje do topánky so silne vypuklou podošvou. Obväzy ostanú na nohe celý deň a noc, aj keď sa nôžky zapália a dieťa trpí veľkými bolesťami. A už v prvých týždňoch musí v obväzoch chodiť, aby to nezabudlo. Okrem múk, ktoré museli deti vytrpieť, niekedy táto operácia mala za následok nohy zahnisané až po členky a zaznamenané boli aj smrteľné prípady.
Čiastočne by sa tieto praktiky dali vysvetliť mužskou snahou o zvýšenie sexuálnej príťažlivosti takej ženy, ale ich druhotným cieľom bolo aj uväzniť ženu v domácnosti a znemožniť jej akúkoľvek aktívnu spoločenskú rolu.
.

Ženy a vzdelanie
Ženy sa nemohli zúčastňovať ani na štátnych skúškach a teda mali veľmi malú šancu študovať. Do čínskej kultúrnej histórie sa však napriek tomu zapísalo viacero talentovaných žien, ktoré sa stali poetkami, literátkami historičkami a vedkyňami. Najlepším dôkazom je Li Čchingčao (1084 – 1141), vynikajúca čínska poetka z obdobia dynastie Sung, ktorá vďaka svojej nesmierne krehkej a melodickej poézii o prírode a ľudských pocitoch vystúpila z literárneho úzadia a stala sa vrcholnou predstaviteľkou tzv. piesní v štýle čch’ So svojím manželom napísala aj významnú umenovednú prácu.
Z roly konkubíny na post cisárovnej sa vypracovala cisárovná Wu C’tchien. Pôvodne bola konkubínou tchanského cisára Tchajcunga (626 – 649) a po jeho smrti jeho syna Kaocunga (vládol v rokoch 649 – 683). Bola to však veľmi inteligentná žena, ktorá veľmi rýchlo porozumela umeniu spravovania ríše. Keď zomrel cisár Kaocung, zvrhla z trónu jeho nástupcu – svojho vlastného syna – a dala sa korunovať za cisárovnú Wu. Jej dvadsaťročná vláda bola obdobím všeobecnej prosperity, počas ktorej urobila zásadnú reformu administratívneho systému ríše tým, že zaviedla nové podmienky skladania štátnych skúšok.

Ženy a právo
Čo sa týka postavenia ženy v súdnom práve, tiež sa dá rozlíšiť zjavne odlišný prístup k priestupkom mužov a žien. Čína mala od najstarších čias dobre vyvinutý právny systém, založený na veľmi detailnom trestno-právnom zákonníku. Z dynastie na dynastiu dochádzalo k miernym obmenám, ale veľa zákonov zostávalo nemenných. Čínske právo sa nikdy neodvolávalo na nijaké božie zákony či prikázania, a vždy reflektovalo len reálnu spoločenskú prax a bezprostredne sa v ňom odrážajú konfuciánske hodnoty.
Rodinné právo siahalo až tak ďaleko, že ak syn ublížil otcovi nesynovským správaním, v krajných prípadoch to mohlo viesť až k poprave. Ale ak otec ubil svojho syna hoci aj na smrť, mohol byť úplne oslobodený, ak mal na to patričné dôvody. Žena, ktorá udrela svojho muža, bola potrestaná palicovaním. Ale ak muž zbil ženu, zaobišlo sa to bez trestu ak žena nebola vážnejšie zranená. Ani za to niekedy nebol muž potrestaný, ak podplatil sudcu alebo svedkov. Žena si niečo také väčšinou nemohla dovoliť, pretože jej jediný majetok bol zároveň aj manželov.

Ženy a náboženstvo
V starovekej Číne prevládali tri náboženstvá: konfucionizmus, taoizmus a budhizmus. Mnohí obyvatelia Číny boli prívržencami akéhosi zmiešaného náboženstva, ktoré preberalo princípy zo všetkých troch hlavných náboženstiev. Toto náboženstvo sa označovalo ako taoizmus, hoci malo aj prvky budhizmu a taoizmu.
Pre ženy bol najpríťažlivejšiu alternatívu budhizmus ako viera univerzálneho spasenia. Prvý ženský budhistický konvent bol založený v Číne už v roku 312 a ženský kláštorný poriadok prežil bez ujmy dokonca aj pád cisárstva.
Pomerne dôležitú úlohu hrali ženy aj vo väčšine taoistických škôl. Existovali dve formy taoizmu: forma ľudového náboženstva rozšírená medzi väčšinou prostých obyvateľov a náboženská forma. Náboženský taoizmus sa formálne traduje od r. 142, keď taoistický majster Čang Taoling založil sektu nazvanú Cesta nebeských bratov.
V konfucionizme sa už ženy podobnému významu netešili. Konfucionizmus bol základom pre spoločenské pravidlá určujúce žene postavenie podriadené mužovi aj rodičom. Zakladateľom konfucionizmu sa stal Kchung Fu c’, v Európe nazývaný Konfucius. Hlásal najmä striktné dodržiavanie mravných princípov, nadradenie muža nad ženou a rodičov nad deťmi. Úplná rovnosť mohla podľa neho nastať iba medzi priateľmi a aj to iba v niektorých prípadoch. Čeng-Ťi-tung, autor knihy Čína a Číňania, obhajovacieho spisu proti Európanom, ktorých zaujímavo kritizuje, hoci sa nevyhol dejepisným omylom a pre svoju zaujatosť nie je vždy spoľahlivý, píše toto:
,, Naše tradície nám dovoľujú urobiť ženu šťastnou, lebo u nás mužské pohlavie symbolizuje Slnko a ženské pohlavie Mesiac. Slnko žiari, mesiac je ožarovaný. Slnko svieti oslepujúcim jasom, Mesiac mu ďakuje za svoj bledý odraz.” Časté samovraždy dievčat pred svadbou boli dôkazom toho, že ženy sa v úlohe bledej luny necítili príliš šťastné.
Takéto názory na ženy panovali v Číne od čias, keď Konfucius uskutočnil svoju reformu, pre Čínu veľmi zhubnú. Nariaďoval, že muž a žena majú byť v dvoch osobitných častiach domu, nemajú mať vôbec nič spoločné, muž nemá hovoriť o vnútorných veciach , žena o vonkajších. Keď si muž a žena navzájom odpovedajú, majú sa jeden druhému pokloniť. Takéto zákony však mohli platiť iba pre vládnuce a bohaté triedy, dedinské ženy vždy pracovali na poli s mužmi. Konfucius však vyslovene prikazoval, že žena má byť podriadená mužovi a nemá mať nad ničím moc.
Napriek postaveniu ženy v spoločnosti boli v náboženstvách Číny aj bohyne. V taoizme je to hlavne Kráľovná Matka Západu – Si wang mu – a je to zároveň jedna z najuznávanejších a najpopulárnejších predstaviteliek nesmrteľnosti. Taoisti ju považujú za počiatočný závan a zosobnenie prapodstaty jin a zároveň za učiteľku a ochotnú záchrankyňu tých, ktorí sa usilujú získať nesmrteľnosť. Ďalšou významnou bohyňou je budhistická bohyňa Kuanjin – bohyňa milosrdenstva. Medzi všetkými budhistickými božstvami, ktoré sa stali v Číne populárnymi počas obdobia politickej nestability, nebolo žiadne väčšmi milované než bohyňa milosrdenstva Kuanjin. Táto bohyňa je vlastne čínskou transformáciou indického bódhisattvu Avalókitéšvara, ktorý je dodnes populárny v celom budhistickom svete.