pomôž svojmu kamarátovi

Bolo nádherné februárové slnečné ráno. Ale čosi ho robilo predsa len ešte krajším.

Čakal ma ďalší nádherný deň na svahu s kamarátmi. Rýchlo som si pripravila všetky veci, aby som bola pripravená, keď sa ocino zobudí aby ma odviezol na svah. Neviem, čím to bolo, možno vzrušením ale zbalená som bola behom piatich minút. Sadla som si pred televíziu a pozerala som záznam zo slalomu. Premýšľala som o tom, koľko driny to stojí byť v lyžovaní svetová špička. Z môjho snenia ma však prerušil nasledujúci pretekár. Rýchlosťou vyše 100kilometrov za hodinu sa rútil priamo na záchrannú sieť. Myslela som si, že stihne zabrzdiť a tým pádom sa vyhne pádu do siete, ale nie. Hmotnosť jeho tela a rýchlosť, ktorou išiel spôsobili, že doslova prevalcoval všetky tri záchranné siete. V nemom úžase a s výrazom zdesenia som pozerala na televíziu. Vtedy som Bohu ďakovala, že som nikdy nebola svedkom takejto tragédie.

Rýchlo som pozrela na hodinky a zistila som, že je najvyšší čas ísť. Ocko už sedel v aute. Obula som si svoje červené lyžiarky, zobrala lyže, palice a batoh, sadla do auta a o desať minút som sa už viezla na vleku. Pozdravil ma krik kamarátov ,,AHÓÓÓJ“ a rovnako som im odpovedala aj ja. Pri lyžovaní mám jednu zásadu a to, že prvá jazda je zahrievacia. Väčšinou ju absolvujem s viacerými zastaveniami, aby som poriadne zahriala svaly. Povedala som to aj kamarátom, ale tý ma vysmiali. Vraj čo je to za hlúposť.

Im vraj stačí päť drepov a pár poskokov a sú zahriati. Ja som aj tak trvala na svojom a oni sa chystali absolvovať ,,zahrievaciu“ jazdu bezo mňa. Videla som ako mi jeden za druhým miznú z dohľadu a strácajú sa za snežnými dunami. Pomaly som sa za nimi pustila aj ja. Počas jazdy som sa kochala nádhernou krajinou a myslela som na to, že milujem kraj, v ktorom som sa narodila. Bola som asi pri ôsmom stožiari, keď som z lesa začula krik kamarátky. Zrejme spadla a ostatní to nezbadali. Vyzula som si lyže a pustila som sa cestou k nej. Vetrovku mala roztrhnutú a z ruky sa jej liali potoky krvi. Pribehla som k nej a snažila som sa ju upokojiť:,, Neboj.

To bude dobré. Počkaj tu idem po vlekárov. Zostaň tu a čakaj. Dobre?“ Ani neviem ako, ale trvalo mi len pár sekúnd, kým som zišla zo svahu k búde vlekárov. Vysvetlila som im, čo sa stalo, a že kamarátka má asi otvorenú zlomeninu predlaktia. Vzali záchranársky batoh a ležadlá, nasadli na skúter a už ich nebolo. Zbadala som ich, len keď sa vracali. Na parkovisku už čakala sanitka a kamarátkini rodičia, ktorým som zatelefonovala. Posledné slová kamarátky zneli:,, Ďakujem.“

Napokon všetko dobre dopadlo. Kamarátku sme boli pozrieť aj v nemocnici, keďže si ju tam pre veľkú stratu krvi nechali na pozorovanie. Napokon predsa len sama uznala, že zahrievacia jazda nie je žiadna hlúposť.