Poľnohospodárstvo starovekého Egypta

Už v Neolite sa údolie Nílu vyznačovalo vynikajúcim klimatickými podmienkami a to do takej miery, že sa v ňom usadili nomádi ako farmári spolu s dobytkom, sadili ľan a domestifikovali dobytok, somáre, ovce a husy.Život do značnej miery ovplyvňoval Níl. Civilný kalendár delil rok podľa záplav na obdobie pred nimi, počas nich a po nich. Život v krajine sa riadil podľa rytmu záplav. Po kulminácii záplav nastal čas na výsadbu, to bolo cca v strede októbra a začiatkom novembra. Hlavnou úrodou bola dvoj(klasová)radová obilná tvrdá pšenica (16 chromozómová), ale pestovaný bol aj jačmeň(šesťradový) a bol využívaný špeciálne pri varení piva. Múka sa v tomto období ešte netešila takej dôležitosti. V apríli a máji bola žatva zhromažďovaná a skladovaná v sýpkach. Pisári viedli pomerne presné záznamy o úrodách. Údaje o úrode jačmeňa boli na payrusový zvitok zaznamenávané čiernym atramentom, o pšenici zasa červeným. Záznamy o rozdelení obilia pre robotníkov a pekárne boli vedené veľmi presne.
Záhradníctvo


bolo veľmi dôležitou súčasťou egyptského hospodárstva. Záhrady boli obklopené múrmi a kanály ich delili na políčka . Okolo bazénov rástli kríky, ďatle, domestifikované palmy, hoja vosková (ľudovo aj Kristova koruna), Svätojánsky chlieb, stromčeky, tamarišky, vŕby a tiež čiastočne ovocné stromy s figami. Pestovali sa aj granátové jablká, ringloty a jablká. Tieto záhrady podliehali zvláštnej dani. Zo zeleniny sa v záhradách pestovala cibuľa, cesnak, fazuľa, pór, hlávkový šalát, šošovica, tekvica, melóny, podobne ako bylinky či korenie (koriander, borievky, rasca a olejniny ako sezam, ricínové semienka, alebo slnečnica).
Červenému hroznu sa celkom dobre darilo v nílskej Delte a oázach kde rástlo v špeciálne postavených viniciach. Vinič bol sadený do dier (výmoľov) ktoré potom naplnili úrodným bahnom a obklopili zvýšeným okrajom aby udržiaval vodu. Boli pravidelne zalievané a hnojené trusom holubov chovaných v holubníkoch vo viniciach. Zdá sa nám to zvláštne? A čo potom víno z éry Ramzesa II. Veľkého (19. dynastia) z jeho sídla v Pi-Ramesse, ktoré bolo z viníc hnojených konským močom z jeho veľkých kráľovských stajní?

Drevo - drevárenstvo

Dôležitá časť priemyslu spočívala v produkcii stavebného dreva ktoré zabezpečovalo materiály pre výrobu rakiev, nábytku a veľmi širokého spektra predmetov. Stavebné drevo sa požadovalo pri stavaní striech, lodí, obrovských priestorov a na lešenia pri stavbe chrámov. Veľké množstvá dreva boli spaľované pri koncovej úprave vyrobenej keramiky ako aj v metalurgii (hutníctve).
Na brehoch Nílu rástlo kedysi oveľa viac stromov, ale stráročiami sa ich počet výrazne znížil. Najdôležitejšími druhmi boli sykomora, nílska akácia, tamarišk, ďatlová palma a moruša. Len vezír mohol udeliť povolenie na výrub veľkých stromov. Tvrdé drevo ako céder a eben sa dovážalo z Núbie a Libanonu. Snáď ani nie je potrebné dodávať, že patrilo k veľmi vzácnym druhom.
Pôda zmiešaná s pozáplavovými naplaveninami plnými živín sa veľmi dobre hodina na pestovanie prepotrebnej plodiny - ľanu. Z ľanu sa vyrábali nielen bežné odevy, ale aj kostýmy na slávnosti, ceremónie či obrady. Bavlna sa v Egypte začala pestovať až v Neskorej dobe. Včasné a hojné záplavy či dobrá úroda boli predmetom náboženských slávností, procesií a obradov. Ľudia a kňazi sa obracali na Mina, Renenutet, Neper stelesňňujpcich plodnosť zeme a na Usira.

Dobytok


Najdôležitejším aspektom chovu dobytka bola produkcia mäsa a mlieka, potomto prišlo získavanie kože, kožušiny, vlny, rohov, vajec a tuku. Domestifikované zvieratá tiež zabezpečovali hodnotnú prácu na poliach a pri preprave ťažkých nákladov. Počty stád sa udržiavali či navyšovali plieniteľskými útokmi, hlavne do Sýrie, Líbie a Núbie. Ramzes II. sa takto pýšil, že zajal 3609 kusov dobytka, 184 koní, 86 somárov a 9136 husí a doviezol ich do Egypta. Krava, primárna opora ľudí patrila k najcennejším zvieratám. Hospodárske zvieratá žili vo veľkých stádach a keď záplavy opadali boli dopravené na obrovské pastviny v močarinách západnej Delty kde sa kŕmili rastlinami na to pestovanými. Začiatkom leta sa zvieratá vracali na svoje domovské pastviny a boli sčítavané pre daňové účely. Krátkonohý dobytok bol ustajňovaný v kotercoch na vykŕmenie a používaný na sakrálne obetovanie pri záhrobných kultoch a uctievaní bohov.Kravské mlieko bolo hodnotným produktom. O zvieratá bolo veľmi dobre postarané, aby nemohli zabehnúť alebo ich ukradnúť, zväzovali im nohy dokopy. Zabíjali ich podrezávaním hrdiel. Pred použitím zabité zviera skontroloval inšpektor na to určený. Slávny papyrus z 12. dynastie nazývaný aj "veterinárny papyrus" z El-Lahun pojednáva dokonca aj o liečení kravských chorôb.

Ovce - prasiatka - husy - somáre

Chovali sa aj ovce a husy. Dlhosrsté ovce s zakrútenými rohami boli nahradené v priebehu Stredného Kráľovstva plemenom jemno-nohej vlnenej ovce a tuk bol vysoko cenený. Koža husí poskytovala voduvzdornosť, dôležitá to vlstnosť pri preprave suchýmy púštnymi oblasťami Egypta. Prasiatka boli chované na otvorených výbehoch aj v chlievoch ale neboli veľmi cenené. Nálezy ale hovoria, že i napriek nízkemu oceneniu prasaťa bolo bravčové mäso veľmi obľúbeným jedlom. V poľnohospodárstve sa zvieratá využívali aj na zašlapávanie semien do zeminy. Antilopy a gazely tiež nestáli mimo, o.i. boli slúžili ako posvätné zvieratá a ako zdroj rohov. To isté platilo o kozorožcoch či hyenách u ktorých ale nikdy nebola domestifikácia úplne úspešná.Somárovi zlenivenie nehrozilo celkom určite. Využívali ho nielen ľudia, ale aj božstvá. Ak somárika niekto nevlastnil mohol si ho prenajať alebo zapožičať(za trojnásobok ceny ženskej slúžky). Kôň prišiel do Egypta s Hyksósmi, ale jeho využitie bolo výlučne vojenské. Arabská ťava tiež zdomácnela, ale skôr slúžila pri preprave tovarov cez púšť v Neskorej dobe.

Hydina

Špecifickým odvetvím poľnohospodárstva bol chov hydiny. Kačky, labute, husy, hrdličky či žeriavy boli chované na hydinových farmách a vykrmované na rezancoch a namáčaných rastlinách. Kura, ktoré "dáva život denne" sa prvý krát spomína až v Novej Ríši. Ako domestifikované zviera dosiahlo významu až v Neskorej dobe.

Lov

Egypt sa vyznačoval obrovským lovnými plochami ktoré ležali na ceste migrujúcich vtákov, ktoré boli lovené skladacími alebo vrhacími sieťami v papyrusovej húštine alebo na vode, v stromoch a kríkoch sa lovilo pomocou jemných sietí.

Ryby

Ďalšou základnou potravou bola ryba, ktorú lovili hákmi, do sietí či košíkov. Vo východnej Delte /Lake Mansala a Birket Qarun (Lake Moeris)/ vo Fajjúme boli bohaté lovné územia rýb.

Dane & administratíva poľnohospodárstva

Hodnotné zvieratá boli predmetom zdaňované. Od dôb 2. dynastie sa hodnota dobytka a iných zvierat zaznamenávala a vyznačovala aj do egyptského kalendára. Počas Novej ríše mala napr. krava hodnotu dobrej polovice hektára ornej pôdy. Od dôb Stredného kráľovstva boli štátne a chrámové stáda správou "starostu" mesta (obce). V priebehu Novej ríše bola správa dobytka prevedená do rúk kráľovského správcu dobytka (dozorcu nad dobytkom). Stáda často mali svoje vlastné mená a zvieratá boli identifikované podľa značiek. V súlade so staroegyptskou dogmou, že zem patrí kráľovi samotnému sa k tejto problematike aj tak pristupovalo. Vlastník zeme tak nebol vlastníkom v plnom význame, ale vlastne správcom. Panovník ako jediný vlastník pôdy kontroloval priemer produkcie - výnosy polí, zvierat, rastlín, semien, úroda zrna, ovocia a zeleniny, ako aj kanálov, vodných nádrží. Krajina bola rozdelená na administratívne jednotky. Tieto jednotky tiež nazývané nómy alebo oblasti boli mestami/obcami s poliami a pomocnými budovami. Administratíva pyramíd či veľkých chrámov bola separátna. Provinciálni úradníci administrovali nómy (oblasti) pokrývajúce plochy s priemerom 23 - 24 aruras (10 aruras zodpovedalo 2,75 ha).

Cca od 3. dynastie už panovník prideľoval zem aj slúžiacim štátnym úradníkom, čo sa postupne rozvinulo do súkromného vlastníctva. Neskôr, v Novej ríši dostávali veteráni vojem alebo členovia iných povolaní polia na kultiváciu v súlade so skvalitňovaním ich života. Štandardná veľkosť takéhoto poľa bola medzi 3 až 5 aruras (podľa sociálneho postavenia). Zariadenie, alebo zvieratá na prácu si "hospodár" mohol prenajať od štátu.

Práca v poľnohospodárstve bola organizovaná v línii plánovaného hospodárstva. Väčšina Egypťanov bola "najímateľnými" a pracovala na štátnych alebo chrámových pozemkoch. V súlade s dekrétom mohli byť títo ľudia prenajatí do služby ako oráči, honci stád, alebo robotníci na stavbách kanálov a hrádz. Nebolo im dovolené odmietnuť prácu a boli zaviazaní svojej oblasti. Proporcionalita bola požadovaná centrálnymi sýpkami kôli zabezpečeniu dostatočného množstva zásob nielen pre bežný rok, ale aj pre prípad zlej úrody v roku nasledujúcom. Kvóta, ktorú mal oblastný správca zabezpečiť bola determinovaná najvyššnou úrovňou zaznamenanou Nílometrom počas posledných záplav. Potom bolo každé individuálne pole znovu zmapované.

Za významné tribúty (poplatky) boli považované vrecia zrna (obilia), dobytok hovädzí ako aj víno či med. Počas Novej ríše prenajatá zem daná veteránom musela zabezpečiť 5 vriec obilia na každých 10 vriec celkovej úrody poľa. V zvyšných oblastiach produkcie existovali fixné kvóty. Je zaznamenané, že napr. rybár mal povinnosť zabezpečiť 5000 rýb ročne. Ak kvótu nenaplnil bol potrestaný. Celková rozloha pôdy využívanej v poľnohospodárstve za tejto éry bola cca 6 mil. aruras a populácia dosahovala počet cca 4,5 mil. V čase Ptolemaiovcov niektoré 2/3 z 3/4 ornej pôdy boli vysadené obilninami. V súlade s princípami rozloženia hospodárstva boli úrody skladované v obilniciach - sýpkach aby bolo obyvateľstvo zabezpečené po celý rok. Poľnohospodárski pracovníci ako aj obchodníci či úradníci, vojaci - všetci títo boli zamestnaní ako odborníci vo svojej profesii.

Počas ťažkých časov bolo bežné, že sa neplatila mzda. Súdne dokumenty zaznamenali vzburu kôli platbe obilím znamenajúcu značné škody v hospodárstve. Z dostupných staroegyptských zdrojov sa nedala celkom presne určiť ročná produkcia obilia. Obilie ako prostriedok platby bolo predmetom fluktuácie hodnoty závislej na období alebo záplavách. Jačmeň bol často aj dvojnásobne drahší ako pšenica.

Práca na pôde bola životne dôležitá. Roľníci (pracujúci na poli) často kontrastovali s urodzenými úradníkmi (zobrazovaní s tvrdými bielymi vlasami a mozoľmi. Roľníčina neopúšťala človeka ani v živote po smrti.