Pokušenie

„Ježiš sa vrátil od Jordánu plný Ducha Svätého. Duch ho vodil štyridsať dní po púšti a diabol ho pokúšal“ (Luk 4,1). Svedectvo Markovho evanjelia je ešte významnejšie. Hovorí: „A hneď ho Duch pudil na púšť. Na púšti bol štyridsať dní a satan ho pokúšal. Bol medzi divou zverou a anjeli mu posluhovali“ (Mar 1,12.13). „Po tie dni nič nejedol“ (Luk 4,2).

Keď bol Ježiš vedený na púšť, aby bol pokúšaný, viedol ho ta Duch Boží. Sám pokušenie nevyhľadával. Šiel na púšť, aby osamote mohol uvažovať o svojom poslaní a diele. Pôstom a modlitbou sa chcel pripraviť na tŕnistú cestu, ktorou mal ísť. Satan však vedel, že Spasiteľ šiel na púšť, a predpokladal, že je to najvhodnejšia príležitosť dostať sa k nemu.

V zápase medzi Kniežaťom svetla a vodcom kráľovstva temnosti šlo o otázky pre svet veľmi významné. Keď satan zviedol človeka do hriechu, pokladal zem za svoje vlastníctvo a nazval sa kniežaťom tohto sveta. Keď našich prarodičov prispôsobil svojej povahe, hodlal si tu zriadiť svoju ríšu. Vyhlásil, že ľudia si ho zvolili za svojho vládcu. (114) Ovládnutím ľudí ovládol svet. Kristus prišiel vyvrátiť toto satanovo tvrdenie. Kristus aj ako Syn človeka chcel zostať verný Bohu. Tým sa malo dokázať, že satan nemá úplnú vládu nad ľuďmi a že jeho nárok na svet je klam. Všetci, čo sa chcú vyslobodiť z jeho moci, budú vyslobodení. Vláda, ktorú Adam hriechom stratil, mala byť obnovená.

Odvtedy, čo bolo v raji hadovi oznámené: „Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu, medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo“ (1 Moj 3,15), satan vedel, že svet nemá vo svojej neobmedzenej moci. V ľuďoch bolo vidieť pôsobenie moci, ktorá odporuje jeho nadvláde. S veľkým záujmom pozoroval obete, ktoré prinášal Adam a jeho synovia. V týchto obradoch videl názorné spojenie medzi nebom a zemou. Rozhodol sa toto spojenie prerušiť. Falošne predstavoval Boha a nesprávne vykladal zmysel obradov, ktoré znázorňovali Spasiteľa. Ľudia sa začali Boha báť ako tyrana, ktorý sa teší z ich záhuby. Obete, ktoré mali zjavovať jeho lásku, sa prinášali na uzmierenie jeho hnevu. Satan podnecoval v ľuďoch zhubné vášne, aby ich tým lepšie ovládol. Keď bolo Božie slovo napísané, satan skúmal prorocké údaje o príchode Spasiteľa. Z pokolenia na pokolenia bránil ľuďom (69) pochopiť tieto proroctvá, len aby ľudia Krista pri jeho príchode zavrhli.

Satan vedel, že v Ježišovom narodení prišiel niekto z Božieho poverenia, kto jeho právo ovládať svet spochybní. Chvel sa, keď anjelské posolstvo potvrdzovalo moc novorodeného Kráľa. Satan dobre poznal postavenie, ktoré mal Kristus v nebi ako milovaný Syn Otca. Desil sa a chvel pri pomyslení, že by tento Boží Syn mal prísť na zem ako človek. Nemohol pochopiť tajomstvo tejto veľkej obete. Vo svojom sebectve nevedel pochopiť toľkú lásku k padlému ľudstvu. Ľudia len nejasne vnímali slávu a pokoj neba a radosť zo spoločenstva s Bohom; (115) dobre to poznal aj Lucifer, kedysi „ochranný cherub“ (Ez 28,16). Odvtedy, čo stratil nebesá, bol rozhodnutý pomstiť sa tak, že k pádu privedie aj iných. Chcel to docieliť tým, že ľudí prinúti, aby podceňovali nebeské veci a svoje srdce upriamili na záujmy pozemské.

Nebeský vládca nebude získavať stúpencov pre svoje kráľovstvo bez prekážok. Od narodenia v Betleheme stále ho ohrozoval jeho úhlavný nepriateľ. V Kristovi bol zjavný Boží obraz a v satanských plánoch bolo rozhodnuté premôcť ho. Dosiaľ nikto neunikol moci tohto zvodcu. Proti Kristovi sa sprisahali mocnosti zla a chceli nad ním zvíťaziť.

Medzi svedkami krstu bol aj satan. Videl, ako Otcova sláva zostupovala na Syna. Počul, ako Boží hlas potvrdzuje Ježišovo božstvo. Odvtedy, čo Adam zhrešil, ľudstvo bolo bez priameho spojenia s Bohom; spoločenstvo medzi nebom a zemou sprostredkovával Kristus. Teraz však, keď Ježiš prišiel „v podobe hriešneho tela“ (Rim 8,3), prehovoril sám Otec. Predtým hovorieval s ľuďmi skrze Krista, teraz hovoril s nimi v Kristovi. Satan predpokladal, že dôsledkom Božej neľúbosti voči zlu bude večná odluka neba od zeme. Teraz však bolo zrejmé, že spojenie medzi Bohom a človekom bolo obnovené.

Satan videl, že buď musí zvíťaziť, alebo byť porazený. V tomto spore šlo o priveľa, než aby to mohol prenechať svojim odbojným anjelom. Tento boj musel viesť osobne sám. Proti Božiemu Synovi sa zamerali všetky odpadlícke sily, Kristus sa stal terčom všetkých pekelných zbraní.

Mnohí sa domnievajú, že tento spor medzi Kristom a satanom nemá nijaký zvláštny vplyv na ich život, preto sa oň málo zaujímajú. Tento zápas sa však stále znova odohráva v každom ľudskom srdci. Človek sa nikdy nevymaní z moci zla pre Božiu službu, aby nemusel bojovať proti satanským úskokom. Zvody, ktorým Kristus odolal, sú tie isté, ktorým sami tak ťažko odolávame. Na neho doliehali o to (70) mocnejšie, o čo nás on prevyšuje svojím charakterom. Kristus zaťažený bremenom hriechov sveta odolal pokušeniu chuti, svetským zvodom a okázalosti, ktorá vedie k domýšľavosti. (116) Tieto pokušenia premohli Adama a Evu a ľahko im podliehame aj my.

Satan poukazoval na Adamov hriech ako na dôkaz, že Boží zákon je nespravodlivý a že ho nemožno poslúchať. Adamovo prestúpenie mal Kristus odčiniť v našej ľudskej prirodzenosti. Keď však pokušiteľ Adama zaskočil, nijaké následky hriechu naňho ešte nepôsobili. Mal zdatnosť dokonalého človeka v plnom rozkvete duševných a telesných schopností. Obklopovala ho sláva raja a denne sa stýkal s nebeskými bytosťami. Celkom inak to bolo s Ježišom, keď odišiel na púšť zápasiť so satanom. Telesná, duševná a mravná sila ľudstva za štyri tisícročia ochabla a Spasiteľ vzal na seba krehkosť padlého pokolenia. Len tak mohol vyslobodiť ľudstvo z najhlbšieho poníženia.

Mnohí tvrdia, že Kristus nemohol podľahnúť pokušeniu. Potom by však nebol mohol byť v Adamovej situácii. Nebol by mohol zvíťaziť tam, kde Adam padol. Ak máme v nejakom ohľade ťažší zápas, než mal Kristus, potom by nám nemohol pomôcť. Náš Spasiteľ však vzal na seba ľudskú prirodzenosť so všetkými jej slabosťami. On vzal na seba prirodzenosť človeka s možnosťou podľahnúť pokušeniu. Neznášame nič, čo neznášal on.

Prvým veľkým pokušením, ktoré útočilo na Krista práve tak, ako na nevinný pár v raji, bolo pokušenie chuti. Práve tam, kde začal had, muselo začať aj dielo nášho vykúpenia. Ako Adam padol tým, že pokušeniu chuti podľahol, tak Kristus musel zvíťaziť tým, že pokušeniu chuti odolal. „Postil sa štyridsať dní a štyridsať nocí, a tak napokon vyhladol. Prišiel k nemu pokušiteľ a povedal: Ak si Boží Syn, rozkáž, aby sa z týchto kameňov stali chleby. On mu však odpovedal: Je napísané: Človek bude žiť nielen z chleba, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mat 4,2-4).

Od Adama až po Krista pôžitkárstvo vybičovalo chúťky a vášne natoľko, že ľudí takmer úplne ovládli. Ľudstvo stále viac upadalo, podliehalo chorobám a vlastnými silami nemohlo nad tým zvíťaziť. Kristus zvíťazil na mieste človeka tým, že v najprudšej skúške obstál. Jeho sebazapieranie kvôli nám bolo mocnejšie než hlad a smrť. V tomto prvom víťazstve šlo o mnohé z toho, o čo zápasíme v každom spore s mocnosťami temnoty. (117)

Keď Ježiš prišiel na púšť, obklopila ho Otcova sláva. Úplne pohrúžený do spoločenstva s Bohom bol povznesený ponad ľudskú slabosť. Táto sláva však ustúpila a on zostal v boji s pokušením sám. To naň neprestajne útočilo. Jeho ľudská prirodzenosť sa desila zápasu, ktorý (71) ho čakal. Štyridsať dní sa postil a modlil. Bol zoslabnutý a vychudnutý hladom, vyčerpaný a utrápený duševnou trýzňou, neľudsky bol znetvorený jeho výzor a jeho postava človekovi nepodobná (Iz 52,14). Teraz sa satanovi naskytla príležitosť. Predpokladal, že teraz už Krista premôže.

Akoby odpoveď na modlitbu prišiel k Spasiteľovi niekto v podobe nebeského anjela. Tvrdil, že ho poslal Boh, aby oznámil, že Kristov pôst sa skončil. Ako kedysi Boh poslal anjela, aby zadržal Abrahámovu ruku a zachránil Izáka pripraveného ako obeť, tak teraz Otec, spokojný s Kristovou ochotou nastúpiť cestu utrpenia a krvi, poslal svojho anjela, aby Ježiša vyslobodil a priniesol mu toto nebeské posolstvo. Spasiteľ bol hladný a túžil po jedle, keď k nemu náhle pristúpil satan. Pokušiteľ ukázal na kamene podobné bochníkom chleba a povedal: „Ak si Boží Syn, povedz tomuto kameňu, aby sa stal chlebom!“ (Luk 4,3).

Hoci sa javí ako anjel svetla, už prvé slová odhaľujú jeho povahu. „Ak si Boží Syn.“ Je tu náznak nedôvery. Keby Ježiš urobil, čo mu satan našepkával, tým by pripúšťal jeho pochybnosť. Pokušiteľ chce premôcť Krista tými istými prostriedkami, ktoré mu pomohli premôcť ľudstvo na začiatku. Ako zákerne sa satan priblížil k Eve v raji! „Či naozaj riekol Boh: Nesmiete jesť zo žiadneho rajského stromu?“ (1 Moj 3,1). Tieto jeho slová boli pravdivé, ale v spôsobe, ako ich vyriekol, skrývalo sa pohŕdanie Božím slovom. Skrýval sa v ňom maskovaný zápor, pochybnosť o Božej pravdivosti. Satan chcel presvedčiť Evu, že Boh nevykoná, čo povedal; veď by to odporovalo jeho láske a príchylnosti k človekovi, keby im odmietol tak pôvabné ovocie. Pokušiteľ chce teraz podobne presvedčiť Krista. „Ak si Boží Syn.“ Tieto slová znepokojovali jeho myseľ. Tón jeho hlasu naznačoval úplnú neveru. Že by Boh takto zaobchádzal s vlastným Synom? Že by ho nechal na púšti medzi divokými šelmami bez jedla, bez priateľov a bez útechy? Naznačuje, že Boh nikdy so svojím Synom nič podobného nezamýšľal. „Ak si Boží Syn“, prejav svoju moc (118) a pomôž si z tiesnivého hladu. Rozkáž, aby sa z týchto kameňov stal chlieb.

V satanových ušiach zneli dosiaľ slová z neba: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom som našiel zaľúbenie“ (Mat 3,17). Bol však rozhodnutý zvrátiť Kristovu vieru v toto svedectvo. Božie slovo bolo Kristovi uistením o jeho božskom poslaní. Prišiel medzi ľudí žiť ako človek, a práve tento výrok potvrdil jeho spojenie s nebom. Satan ho chcel zviesť k tomu, aby zapochyboval o týchto slovách. Vedel, že keby otriasol Kristovu dôveru v Boha, celý spor by vyhral. Mohol by zvíťaziť nad Ježišom. Dúfal, že skľúčený a krajne vyhladnutý Kristus (72) prestane dôverovať svojmu Otcovi a zachráni sa zázrakom. Keby to však Kristus urobil, plán spasenia by bol zmarený.

Keď sa satan a Boží Syn prvýkrát dostali do sporu, Kristus bol veliteľom nebeských zástupov; satan, vodca odboja, bol z neba zvrhnutý. Teraz je ich postavenie zdanlivo obrátené a satan chce svoju predpokladanú výhru patrične využiť. Povedal, že jeden z najmocnejších anjelov bol zvrhnutý z neba. Tým padlým, Bohom i ľuďmi opusteným anjelom je teda Ježiš, ako o tom zrejme svedčí jeho zúbožený zjav. Božská bytosť by sa predsa zázračne zachránila. „Ak si Boží Syn, rozkáž, aby sa z týchto kameňov stali chleby“ (Mat 4,3). Taký prejav tvorivej moci by podľa pokušiteľovho tvrdenia bol vrcholným dôkazom božstva. Urobil by koniec sporu.

Ježiš len s veľkým sebazaprením mohol ticho vypočuť dôvody arcizvodcu. Boží Syn však nehodlal satanovi dokazovať svoje božstvo ani mu vysvetľovať dôvody svojho poníženia. Keby bol vyhovel žiadosti svojho odporcu, nič by nebol získal ani pre blaho človeka ani pre Božiu slávu. Keby bol Kristus splnil našepkávanie nepriateľa, satan by bol ďalej žiadal: „Ukáž mi znamenie, aby som mohol uveriť, že si Boží Syn.“ Dôkazy by nepomohli zlomiť odbojnú moc v jeho srdci. Kristus predsa nemal používať svoju božskú moc pre vlastný prospech. Prišiel znášať útrapy života, ako ich musíme znášať aj my; dal nám príklad viery a odovzdanej poslušnosti. Ani teraz ani za iných okolností svojho pozemského života nerobil divy kvôli sebe. Všetky svoje obdivuhodné skutky vykonal pre blaho iných. Aj keď Ježiš poznal satana od začiatku, predsa sa nedal strhnúť do sporu s ním. Posilnený spomienkou na hlas z neba, (119) bezvýhradne sa spoľahol na lásku svojho Otca. S pokušením sa nehodlal dohadovať.

Ježiš odpovedal satanovi slovami Písma: „Napísané je!“ V každom pokušení víťazil Božím slovom. Satan žiadal od Krista zázrak ako znamenie jeho božstva. Pevná dôvera v Boží výrok „Takto hovorí Pán“, prevyšuje všetky divy a bola znamením, ktorému sa nedalo odporovať. Toto Kristovo neochvejné stanovisko nemohol pokušiteľ zvrátiť.

Kristus bol v paľbe najprudších pokušení práve vo chvíli najväčšieho telesného vysilenia. Satan chcel práve vtedy nad ním zvíťaziť. Tak totiž premohol ľudí. Keď ochabli telesné sily, keď bola podlomená vôľa a viera sa prestala pevne pridŕžať Boha, premožení bývali aj skúsení a odvážni obhajcovia pravdy. Mojžiš po štyridsaťročnom putovaní Izraela padol unavený, keď sa na chvíľu prestal vierou opierať o nekonečnú moc. Podľahol práve na hraniciach Zasľúbenej zeme. Podobne to bolo aj s Eliášom, ktorý sa neohrozene (73) postavil pred kráľa Achaba a celý izraelský národ pod vedením štyristopäťdesiatich bálových prorokov. Po strašnom dni na vrchu Karmel, kde boli všetci falošní proroci pobití a ľud sa hlásil k Bohu, Eliáš v úzkosti o svoj život utekal pred hrozbami modloslužobnej kráľovnej Jezábel. Takto satan využíval ľudské slabosti. Podobne to bude robiť aj v budúcnosti. Kedykoľvek sa niekto ocitne v bezvýchodiskovom položení, v zmätku okolností či v biede a zármutku, satan pohotovo prichádza k nemu s pokušením a nepokojom. Útočí na slabé stránky našej povahy. Chce otriasť našu dôveru v Boha, ktorý dovolil, že sme sa dostali do takej situácie. Sme v pokušení nedôverovať Bohu a pochybovať o jeho láske. Pokušiteľ k nám často prichádza tak, ako prišiel ku Kristovi, aby nás upozornil (120) na naše slabosti a nedokonalosti. Chce nás znechutiť a otriasť nám dôveru v Boha. Potom by mal korisť istú. Keby sme mu odporovali ako Kristus, neboli by sme tak často porazení. Ak s nepriateľom vyjednávame, dávame mu príležitosť k víťazstvu.

Keď Kristus povedal pokušiteľovi: „Človek bude žiť nielen z chleba, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mat 4,4), opakoval slová, ktoré pred viac ako štrnástimi storočiami povedal Izraelovi: „Pamätaj na celú cestu, ktorou ťa po púšti viedol za tých štyridsať rokov Hospodin, tvoj Boh... Pokoril ťa a dopustil na teba hlad a sýtil ťa mannou, ktorú si nepoznal a ktorú nepoznali ani tvoji otcovia, aby ti dal vedieť, že nie samým chlebom žije človek, ale všetkým, čo vychádza z úst Hospodinových“ (5 Moj 8,2.3). Keď sa na púšti vyčerpali všetky zdroje obživy, Boh posielal svoju mannu z neba a nadlho sa postaral o potrebnú obživu. Malo im to byť poučením, že dokiaľ budú dúfať v Boha a žiť podľa jeho vôle, on na nich nezabudne. Spasiteľ bol teraz v podobnej situácii, v akej kedysi vlastne sám oslovil Izraelcov. Božie slovo pomohlo zástupom Hebrejcov a z tohto slova mal žiť aj Ježiš. Pomoc očakával vo chvíli, ktorú určí Boh. Na púšti bol z Božej vôle a nechcel sa živiť podľa satanových pokynov. Pred celým vesmírom dosvedčil, že menším nešťastím je vytrpieť čokoľvek, než sa nejako odchýliť od Božej vôle.

„Človek bude žiť nielen z chleba, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.“ Kristov nasledovník sa neraz dostáva do situácie, v ktorej nemôže slúžiť Bohu a pritom vykonávať svoje občianske povinnosti. Môže sa zdať, že poslušnosť voči niektorému jasnému Božiemu príkazu mu zmenší potrebný príjem. Satan ho chce presvedčiť, že sa musí vzdať svojich zásad. To jediné na svete, na čo sa smieme spoľahnúť, je Božie slovo. „Hľadajte však najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, a toto všetko vám bude pridané“ (74) (Mat 6,33). Ani z hľadiska svetských záujmov nie je prospešné odchyľovať sa od vôle nášho nebeského Otca. Ak poznáme moc jeho slova, potom predsa kvôli pokrmu či záchrane života nepodľahneme satanovmu našepkávaniu. Našou jedinou otázkou bude: Ako znie Božie prikázanie a aké je jeho zasľúbenie? Ak to vieme, budeme poslúchať to prvé a dôverovať tomu druhému.

V poslednom veľkom zápase odvekého sporu so satanom budú veriaci v Boha pripravení aj o tie najnutnejšie životné potreby. Pretože odmietnu (121) prestupovať Boží zákon a neuposlúchnu mocných tohto sveta, bude im zakázané „kupovať i predávať“. Nakoniec vyjde rozkaz, aby boli usmrtení. (Pozri Zj 13,11-17.) Vernému však platí zasľúbenie: „Ten bude bývať na výšinách, skalné pevnosti mu budú útočišťom, dostane svoj chlieb a jeho voda bude stála“ (Iz 33,16). Boží ľud bude žiť z tohto zasľúbenia. Keď zem bude navštívená hladom, oni budú nasýtení. „Nevyjdú na hanbu v zlý čas a nasýtia sa v čase hladu“ (Ž 37,19). Príchod tohto času úzkosti predvídal prorok Habakuk a vieru cirkvi vyjadril slovami: „Hoci figovník nekvitne a ovocia niet na viničoch a sklame úroda olív, polia nedodajú potravy, ulúpené sú ovce z košiara a dobytka nieto v stajniach, ja radovať sa budem v Hospodinovi a jasať v Bohu mojej spásy“ (Hab 3,17.18).

Zo všetkého, čo si z prvého veľkého pokušenia nášho Pána musíme ujasniť, je dôležitosť ovládania telesných chúťok a žiadostí. Vo všetkých dobách mali na ľudstvo najzhubnejší a najponižujúcejší vplyv rôzne pokušenia týkajúce sa telesnej prirodzenosti. Nestriedmosťou satan podlamuje duševné i mravné sily, ktoré Boh dal človekovi ako neoceniteľnú výbavu. Nestriedmosť bráni človekovi vážiť si večné hodnoty. Satan chce uspokojovaním zmyselných pôžitkov zničiť každú stopu Božej podoby v človekovi.

Bezuzdné pôžitkárstvo s chorobnými následkami a ponížením z doby Kristovho prvého adventu sa ešte väčšou mierou zopakuje pred jeho druhým príchodom. Kristus hovorí, že situácia vo svete bude podobná, aká bola pred potopou a zničením Sodomy a Gomory. Všetky ich predstavy a celé zmýšľanie bolo len zlé. Žijeme na prahu tejto nebezpečnej doby a mali by sme si uvedomiť zmysel Spasiteľovho pôstu. Len Kristova nevýslovná úzkosť nám pomôže pochopiť hriešnosť nespútaného pôžitkárstva. Jeho príklad nám jasne ukazuje, že našou jedinou nádejou na večný život je podriadenie chúťok a vášní Božej vôli.

Nie je možné, aby sme vlastnou silou premohli žiadosti svojej padlej prirodzenosti. Ona je nástrojom satanových pokušení. Kristus vedel, že nepriateľ bude pokúšať každého človeka prostredníctvom (75) zdedenej slabosti a svojím zvodným našepkávaním zvedie všetkých, čo nedúfajú v Boha. (122) Pán nám pripravil možnosť víťazstva tým, že žil v podmienkach nášho pozemského života. Nechce, aby sme v boji so satanom boli nejako v nevýhode. Nechce, aby nás útoky toho starého hada zastrašili a znechutili. Hovorí: „Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet“ (Ján 16,33).

Kto bojuje so žiadosťou chuti, nech pohliadne na Spasiteľa pokúšaného na púšti. Podívajme sa na neho v smrteľnom zápase na kríži, keď zvolal: „Žíznim.“ Vytrpel všetko, čo môže stihnúť aj nás. Jeho víťazstvo je naším víťazstvom.

Ježiš sa spoliehal na múdrosť a moc svojho nebeského Otca. Hovorí: „Hospodin, Pán, mi je na pomoci, preto som nevyšiel na posmech; preto som si zatvrdil tvár ako kremeň a vedel som, že nebudem zahanbený. Blízko je Ten, čo mi priznáva právo; kto sa odváži prieť sa so mnou? Spolu sa postavme: Kto je mojim žalobcom, nech pristúpi ku mne! Ajhľa, Hospodin, Pán, mi je na pomoci, kto ma odsúdi? Hľa všetci sa rozpadnú ako rúcho, mole ich zožerú. Kto z vás sa bojí Hospodina a počúva na hlas jeho služobníka? Kto chodí vo tme a nežiari mu svetlo, nech dúfa v meno Hospodinovo a nech sa spolieha na svojho Boha“ (Iz 50,7-10).

Ježiš povedal: „Prichádza knieža sveta. Nado mnou nemá nijakú moc“ (Ján 14,30). Satan so všetkým svojím chytráctvom nemal úspech u Spasiteľa. Ježiš nepovolil hriechu, ani jedinou myšlienkou neustúpil pokušeniu. Aj tu smieme nasledovať jeho príklad. Kristova ľudská prirodzenosť bola spojená s božskou; na boj ho pripravila stála prítomnosť Ducha Svätého. Kristus prišiel, aby sme sa mohli stať účastníkmi božskej prirodzenosti. Dokiaľ sme s ním spojení vierou, hriech nás neovládne. Boh vedie našu ruku viery, aby sme ňou mocne uchopili Kristovo božstvo a dosiahli dokonalý charakter.

Kristus nám ukázal, ako to možno dosiahnuť. Čím zvíťazil v boji so satanom? Božím slovom. Len týmto Slovom mohol odolávať pokušeniu. Povedal: „Napísané je!“ Dostali sme „vzácne a veľmi veľké prisľúbenia, aby ste sa skrze ne stali účastnými na božskej prirodzenosti a unikli pokušeniu, ktoré je vo svete pre žiadostivosť“ (2 Pet 1,4). Z Božieho slova nám patrí každé zasľúbenie. Smieme žiť „z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mat 4,4). V pokušení nehľaďme na okolnosti ani na vlastnú slabosť, ale na moc Božieho slova, v ktorom je všetka vaša sila. Žalmista hovorí: „Tvoju reč som skryl vo svojom srdci, aby som proti tebe nezhrešil.“ „Podľa slova tvojich úst pri ľudských činoch chránil som sa chodníkov násilných“ (Ž 119,11; 17,4). (76) (123)