Pokušenie a pád

Keď už satan nemohol podnecovať vzburu v nebi, vo svojej nenávisti voči Bohu si našiel nové pole pôsobnosti a rozhodol sa zničiť ľudí. Pri pohľade na šťastie a pokoj svätého páru v raji si uvedomil, aké blaho navždy stratil. V návale závisti sa rozhodol, že v nich roznieti neposlušnosť a za ich vinu privolá na nich odplatu za hriech. Ich lásku zmení na nedôveru a ich chválospevy na výčitky proti Stvoriteľovi. Tým tieto nevinné bytosti vrhne do nešťastia, do ktorého sa dostal sám, no zneváži aj Boha a zarmúti nebo.

Nebeskí poslovia varovali našich prarodičov pred nebezpečenstvom, ktoré ich môže ohroziť. Rozpovedali im príbeh satanovho pádu i jeho zámer strhnúť ich do záhuby; podrobne im vysvetlili podstatu Božej vlády, ktorú chce knieža zla rozvrátiť. Satan a jeho stúpenci padli práve preto, že nechceli poslúchať Božie spravodlivé príkazy. Aké dôležité bolo teda, aby si Adam a Eva vážili tento zákon, pretože umožňoval zachovať poriadok a právo.

Boží zákon je rovnako svätý ako sám Boh. Zjavuje jeho vôľu, vyjadruje jeho povahu a je výrazom jeho božskej lásky a múdrosti. Súlad všetkého stvorenstva závisí od úplného súhlasu všetkých bytostí, všetkého živého i neživého so Stvoriteľovým zákonom. Boh ustanovil zákony, ktorými sa riadia nielen živé bytosti, ale aj všetky prírodné javy. Všetko podlieha pevne stanoveným zákonom, ktoré nemožno prehliadať. Kým všetko v prírode podlieha prírodným zákonom, z celého pozemského tvorstva len človek podlieha mravnému zákonu. Boh dal človekovi, ako vrcholnému dielu svojho tvorenia schopnosť rozumieť jeho požiadavkám, pochopiť spravodlivosť a blahodarný význam jeho mravného zákona i jeho svätých nárokov naňho. Preto od človeka vyžaduje neochvejnú poslušnosť. (52)

Tak anjeli ako aj obyvatelia raja museli prejsť skúškou poslušnosti a lásky k Bohu. Žiť šťastne mohli len pod podmienkou, že zostanú verní Stvoriteľovmu zákonu. Mohli v poslušnosti žiť, alebo v neposlušnosti zomrieť. Boh ich obdaril hojným požehnaním; ak by však neuposlúchli jeho vôľu, potom by aj ich stihol údel padlých anjelov. Prestúpením by sa pripravili o jeho dary a dostali by sa do nešťastia a záhuby.

Anjeli ich varovne napomínali, aby sa mali na pozore pred satanovými zvodmi, lebo ich bude stále pokúšať. Kým budú poslúchať (31) Boha, satan im nemôže uškodiť, pretože im v prípade potreby prídu na pomoc všetci nebeskí anjeli. Ak rázne odvrátia jeho prvé útoky, potom budú bezpeční ako nebeskí poslovia. Ak však len raz podľahnú pokušeniu, ich povaha sa natoľko zmení, že v sebe nenájdu ani silu, ani ochotu odolávať satanovi.

Boh stvoril strom poznania, aby pri ňom vyskúšal ich poslušnosť a lásku k sebe samému. Pri užívaní všetkých rajských plodov uznal za vhodné zakázať len jedno. Ak tento príkaz neuposlúchnu, musia prijať trest za prestúpenie. Satan ich nesmel stále pokúšať; stýkať sa mohol s nimi len pri zakázanom strome. Snahou o preniknutie podstaty tohto stromu sa vystavia satanským nástrahám. Boli napomenutí, aby dbali na Božie varovanie a uspokojili sa s poučením, ktoré dostali od Boha.

Satan si v snahe vykonať svoje dielo nepozorovane zvolil za svoj nástroj hada ako vhodný spôsob svojho ľstivého zámeru. Had bol vtedy jedným z najkrajších a najmúdrejších pozemských tvorov. Mal krídla ako z jagavého zlata a pri lietaní bol oslnivo krásny. Odpočíval medzi bohato obťažkanými vetvami zakázaného stromu a pochutnával si na vzácnom ovocí. Ľahko mohol teda upútať záujem pozorovateľa. Takto číhal škodca v záhrade pokoja na svoju obeť.

Anjeli varovali Evu, aby sa pri dennej práci nevzďaľovala od svojho muža. Pri ňom jej hrozilo menšie nebezpečenstvo, než keby bola osamote. Zaujatá však svojou prácou ani nezbadala, (53) že sa od neho vzdialila. Keď zistila, že je sama, začala tušiť nebezpečenstvo. Zahnala však obavy v istote, že je dosť múdra a silná, aby zlo rozpoznala a odolala mu. Na výstrahu anjela zabudla. Náhle sa ocitla pred zakázaným stromom a so zvedavým obdivom ho začala pozorovať. Pri pohľade na krásne plody sa pýtala, prečo im ho Boh nedopraje. To bola príležitosť pre pokušiteľa. Akoby čítal jej myšlienky, oslovil ju: „Či naozaj riekol Boh: Nesmiete jesť zo žiadneho rajského stromu?“ (1 Moj 3,1). Prekvapením ohromenej Eve sa zdalo, že počuje ozvenu vlastných myšlienok. Vtedy had začal zaliečavo vychvaľovať jej krásu. Jeho lichotenie sa Eve páčilo. Namiesto toho, aby stadiaľ ušla, zotrvala tam v údive, že počuje hada hovoriť. Keby ju bola oslovila nejaká anjelská bytosť, bola by sa preľakla. Nemohlo ju však ani napadnúť, že by tento očarujúci had mohol byť nástrojom porazeného nepriateľa.

Na pokušiteľovu zákernú otázku odvetila: „Z ovocia rajských stromov smieme jesť, ale o ovocí stromu, ktorý je v strede raja, Boh povedal: Nejedzte z neho, ani sa ho nedotknite, aby ste nezomreli! (32) Had však povedal žene: Vôbec nezomriete; ale Boh vie, že v ten deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh; budete vedieť, čo je dobro a čo zlo“ (1 Moj 3,2-5).

Had vyhlásil, že ak budú jesť z tohto stromu, dosiahnu vyšší stupeň bytia a ich poznanie sa rozšíri. Veď aj on jedol zo zakázaného ovocia, preto má dar reči. Naznačoval, že Boh tento strom žiarlivo stráži a bráni im z neho jesť, aby sa mu nemohli vyrovnať. Boh im z neho zakázal jesť, ba i len dotknúť sa ho práve pre jeho zázračné vlastnosti, z ktorých pochádza múdrosť a sila. Pokušiteľ naznačoval, že Božia výstraha nie je mienená vážne, má ich len zastrašiť. Veď ako by mohli zomrieť? Či nejedli zo stromu života? Boh im chce len zabrániť vo vyššom rozvoji a v získaní väčšej blaženosti.

Táto satanova taktika je od čias Adamových až po naše dni veľmi úspešná. Našepkáva ľuďom, aby nedôverovali Božej láske a pochybovali o jeho múdrosti. Ustavične sa snaží (54) podnietiť v ľuďoch opovážlivú zvedavosť a ustavičnú túžbu vniknúť do tajov božskej múdrosti a moci. V snahe prebádať to, čo Boh prozreteľne nezjavil, mnohí prehliadajú zjavné pravdy, ktoré sú pre spásu podstatne dôležité. Satan zvádza ľudí k neposlušnosti a navráva im, že môžu získať obdivuhodné vedomosti. To všetko je však len klam. Zaslepení ideami pokroku, bez ohľadu na Božie prikázanie idú cestou vedúcou k poníženiu a k smrti.

Satan presviedčal svätý pár, že porušenie zákona pre nich znamená len zisk. Či aj dnes nepočujeme podobné dôvody? Tých, čo zachovávajú Božie prikázania, aj dnes mnohí označujú za duševne obmedzených. O sebe však tvrdia, že majú širší rozhľad a väčšiu slobodu. Je to však len ozvena hlasu z raja: „V ten deň, keď budete z neho jesť“ – keď prestúpite Boží zákaz – „budete ako Boh.“ Satan tvrdil, že jedením zo zakázaného ovocia mnoho získal, no zamlčal, že za svoj priestupok bol vyvrhnutý z neba. Hoci vedel, že hriech má za následok večné zatratenie, zatajil svoje vlastné nešťastie, len aby do podobnej situácie strhol aj iných. Aj dnes sa hriešny človek snaží zakryť svoju pravú povahu. Môže hovoriť o svojom posvätení, ale svojím tvrdením sa stáva ešte nebezpečnejším zvodcom. Koná dielo satanovo, nedbá na Boží zákon a svojím príkladom zvádza iných na cestu do večnej záhuby.

Eva skutočne uverila satanovým slovám, no táto viera ju však neochránila pred trestom za hriech. Zapochybovala o tom, čo povedal Boh, a to ju viedlo k pádu. Pri poslednom súde ľudia nebudú zatratení preto, že uverili lži, ale preto, že neuverili pravde, keď (33) mali príležitosť poznať ju. Neposlúchnuť Boha je vždy nebezpečné, napriek všetkým satanským námietkam. Pravdu musíme poznávať celou dušou. Každé naučenie, ktoré nám Boh vo svojom Slove odkazuje, nás má usmerniť, viesť a ochrániť pred zvodom. Zanedbať to môžeme len na vlastnú škodu, pretože všetko, čo odporuje Božiemu slovu, určite pochádza od satana.

Ovocie zo zakázaného stromu odtrhol vlastne satan a vložil ho do Evinej váhajúcej ruky. Potom jej pripomenul (55) jej vlastné slová, že Boh im zakázal dotýkať sa ho, lebo inak zomrú. Presviedčal ju, že jedením ovocia si nijako viac neuškodí, než keď sa ho len dotkne. Keď Eva nijaké zlé následky svojho činu nepozorovala, bola smelšia. „Keď žena videla, že by bolo dobre jesť zo stromu, že je pre oči zvodný a lákavý na zmúdrenie, vzala z jeho ovocia a jedla“ (1 Moj 3,6). Ovocie malo príjemnú chuť a pri jedení sa jej zdalo, že cíti v ňom životodarnú moc a predstavovala si, že vstupuje do vyššej sféry bytia. Bez obáv teda trhala a jedla. Po tomto hriešnom skutku sa stala satanovým nástrojom a do záhuby zviedla aj svojho muža. V stave zvláštneho neprirodzeného vzrušenia a so zakázaným ovocím v ruke vyhľadala Adama a rozpovedala mu všetko, čo sa stalo.

Adamova tvár zosmutnela. Bol prekvapený a vyľakaný. Eve povedal, že to musel byť iste ten nepriateľ, pred ktorým boli varovaní, a že podľa Božieho rozhodnutia musí zomrieť. Eva ho namiesto odpovede ponúkla, aby aj on jedol, pričom opakovala hadove slová, že iste nezomrú. Presviedčala ho, že je to určite pravda, lebo nijaký prejav Božej neľúbosti nepocítila, ba naopak, že pozoruje príjemný osviežujúci účinok, ktorý jej do údov vlieva nový život a ktorý – ako sa nazdáva – cítia aj anjeli.

Adam pochopil, že jeho žena prestúpila Božie prikázanie tým, že nedbala na jediný Boží zákaz, ktorý im dal Boh, aby vyskúšal ich vernosť a lásku. V jeho mysli prebiehal strašný zápas. Vyčítal si, že Eve dovolil vzdialiť sa od neho. Skutok sa už stal; bude sa musieť rozlúčiť s tou, ktorá mu bola príjemnou spoločníčkou. Dopustí to? Adam sa tešil zo spoločenstva s Bohom i so svätými anjelmi. Smel obdivovať Stvoriteľovu slávu. Chápal vznešené určenie ľudstva, ak zostane verné Bohu. Všetky tieto požehnania však prevážila obava, že stratí dar, ktorý si mimoriadne cenil. Lásku, vďačnosť, vernosť k Stvoriteľovi – to všetko zatlačila do úzadia láska k Eve. Veď bola časťou z neho a pomyslenie na rozlúčku nemohol zniesť. Neuvedomil si, že tá istá všemohúcnosť, ktorá ho z prachu zeme stvorila ako živú krásnu bytosť a z lásky mu dala aj ženu, by mu ju mohla nahradiť. Rozhodol sa prijať jej údel. Ak musí zomrieť, zomrie (34) s ňou. Napokon, (56) nemohol by had mať pravdu? Eva stála pred ním rovnako krásna a zdanlivo rovnako nevinná ako pred pádom do hriechu. Bola ešte milšia, než predtým. Nepozoroval na nej nijaké príznaky smrti. Rozhodol sa následky jej činu vziať na seba. Vzal teda ovocie a zjedol ho.

Aj Adamovi sa po páde do hriechu spočiatku zdalo, že dosahuje vyšší stupeň bytia. Čoskoro ho však myšlienka na hriech vydesila. Obom sa zrazu zdalo, že rajské ovzdušie dosiaľ vyrovnané sa ochladilo. Doterajšiu lásku a zhodu narušil nepokoj; zmocnil sa ich pocit viny a desila ich obava z budúcnosti. Náhle si uvedomili svoju duševnú nahotu. Ocitli sa bez svetelného rúcha, ktoré ich dosiaľ zahaľovalo. V záhrade si potom namiesto neho zhotovili zásteru, lebo bez nej sa nemohli ukázať pred Bohom a pred jeho svätými anjelmi.

Len teraz začali spoznávať pravú podstatu svojho prestúpenia. Adam vyčítal Eve jej nerozvážnosť, keď sa vzdialila od neho a hadovi dala možnosť, aby ju zviedol. Utešovali sa však nádejou, že Boh, ktorý im podal toľko dôkazov svojej lásky, im tento jediný hriech tiež odpustí, alebo že nebudú musieť vytrpieť tak strašný trest, akého sa obávali.

Satan mohol jasať nad svojím úspechom. Zviedol ženu, aby pochybovala o Božej múdrosti, aby prestúpila Boží zákon a aby prostredníctvom nej zapríčinil pád aj Adamovi.

Nebeský Zákonodarca sa však už chystal oboznámiť Adama a Evu s následkami ich prestúpenia. V záhrade bola zjavná Božia prítomnosť. Kým boli nevinní a svätí, svojho Tvorcu vítali vždy s radosťou; teraz však vyľakane utiekli a skryli sa v kroví záhrady. „Hospodin Boh však zavolal na človeka a povedal: Kde si? A on odpovedal: Počul som ťa v záhrade, bál som sa, lebo som nahý; a skryl som sa. Nato Boh povedal: Kto ti oznámil, že si nahý? Nejedol si zo stromu, z ktorého som ti zakázal jesť?“ (1 Moj 3,9-11).

Adam nemohol zapierať svoj hriech, ani ho ospravedlňovať, no namiesto prejavu kajúcnosti, snažil sa zvrhnúť vinu na svoju ženu, a tým vlastne na samého Boha: „Žena, ktorú si mi dal, aby bola pri mne, dala mi zo stromu, a jedol som“ (1 Moj 3,12). Ten, ktorý z lásky k Eve vedome obetoval (57) Božiu priazeň, rajský domov i večný život v radosti, odvážil sa teraz po páde zvaľovať zodpovednosť za svoj hriech na svoju ženu, ba na samého Stvoriteľa. Takú strašnú moc má hriech.

Keď sa Boh pýtal ženy: „Čo si to urobila?“ odpovedala: „Had ma podviedol; jedla som teda.“ Nevyslovená zostala výčitka: Prečo si stvoril hada? Prečo si strpel, aby vošiel do raja? V týchto otázkach (35) vlastne obhajovala svoj hriech, a ako Adam zodpovednosť za svoj pád zvaľovala na Boha. Lož má svoj pôvod v sebaospravedlňovaní. Utiekli sa k nemu naši prví rodičia, len čo podľahli satanovmu vplyvu, a po nich v ňom hľadá záchranu všetko ich potomstvo. Namiesto toho, aby svoje hriechy pokorne vyznali, snažia sa ospravedlniť tým, že vinu zvaľujú na iných ľudí, na okolnosti alebo na Boha. Za zámienku svojho reptania proti nemu vedia zneužiť aj jeho požehnanie.

Boh potom vyniesol rozsudok nad hadom: „Pretože si to urobil, prekliaty budeš nad všetok dobytok i nad všetky poľné zvieratá. Po bruchu sa budeš plaziť a prach budeš hltať po všetky dni svojho života“ (1 Moj 3,14). Hada postihol rozsudok Božieho súdu, lebo sa stal satanovým nástrojom. Z najkrajšieho, najobdivovanejšieho poľného tvora sa stal tvor zo všetkých najodpornejší a najopovrhovanejší; boja sa ho ľudia i zvieratá a nenávidia ho. Ďalšie Božie slová vyslovené nad hadom sa týkali priamo samého satana a naznačovali jeho konečnú porážku a záhubu: „Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu, medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo, ono ti rozmliaždi hlavu a ty mu schvatneš pätu“ (1 Moj 3,15).

Eviným údelom mali byť odteraz strasti a bolesti. Hospodin povedal: „Veľmi rozmnožím ťažoby v tvojom tehotenstve; v bolestiach budeš rodiť deti a budeš túžiť za svojím mužom, ale on bude vládnuť nad tebou“ (1 Moj 3,16). Eva bola pri stvorení rovná Adamovi. Keby boli Boha poslúchali a žili podľa príkazov jeho zákona lásky – mohli žiť večne vo vzájomnom súlade. Hriech však spôsobil rozkol a ich zväzok sa mohol udržať len za cenu, že jeden bude podriadený druhému. Eva zhrešila prvá. Podľahla pokušeniu, lebo sa napriek Božiemu zákazu vzdialila od muža. Na jej naliehanie zhrešil aj Adam; preto bola odteraz podriadená svojmu mužovi. (58) Kým padlé ľudstvo žilo podľa zásad Božieho zákona, mohol byť tento údel aj napriek tomu, že je dôsledkom spáchaného hriechu, pre nich požehnaním. Muž však pričasto zneužíva takto získanú nadvládu; žene to strpčuje život a robí jej ho ťažkým jarmom.

Eva bola pri svojom mužovi v rajskom prostredí celkom šťastná. No ako mnohé dnešné nespokojné Evy aj ona sa utešovala nádejou, že dosiahne vyššie postavenie, než aké jej určil Boh. V snahe povzniesť sa, klesla hlboko pod svoje pôvodné určenie. Podobný výsledok dosiahne každý, kto nechce radostne plniť svoje životné povinnosti podľa Božieho zámeru. Mnohé ženy v snahe dosiahnuť postavenie, ktoré im Boh neurčil, opúšťajú svoje miesto, kde mohli byť požehnaním. Vo svojej túžbe po vyššom postavení sú ochotné (36) obetovať svoju ženskú dôstojnosť a povahovú ušľachtilosť a zrieknuť sa toho, pre čo ich určilo samo Nebo.

Adamovi Hospodin povedal: „Pretože si poslúchol hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, čo som ti zakázal: Nebudeš jesť z neho! – Pre teba bude prekliata pôda, s námahou sa z nej budeš živiť. Ba tŕnie a hložie bude ti rodiť a poľné byliny budeš jedávať. V pote tváre budeš jesť chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, lebo z nej si vzatý, pretože si prach a do prachu sa vrátiš“ (1 Moj 3,17-19).

Nebolo Božou vôľou, aby nevinný pár nič nevedel o hriechu. Boh ich štedro obdaroval všetkým dobrým a chránil ich pred zlom. Oni však napriek jeho zákazu jedli z ovocia zakázaného stromu, a teraz, keď poznali zlo, budú z neho jedávať po celý svoj život. Odteraz budú na ľudstvo tiesnivo doliehať satanove pokušenia. Namiesto doterajšej radostnej práce ich ďalším údelom bude únavná lopota a starosť. Postihnú ich sklamania, žiale, bolesti a nakoniec smrť.

Keďže zlorečenstvu za hriech podľahla celá príroda, aj ona mala človekovi pripomínať, aké následky má vzbura proti Bohu. Stvorený človek mal byť vládcom na zemi a nad všetkými živými tvormi. Kým Adam zostal verný Nebu, bola mu podriadená celá príroda. Keď však neuposlúchol Boží zákon, vzbúrili sa proti jeho vláde všetky nižšie tvory. (59) Takto Boh vo svojom veľkom milosrdenstve zjavil ľuďom svätosť svojho zákona. Na vlastnej skúsenosti museli poznať, ako je nebezpečné odkláňať sa od neho, hoc aj v maličkostiach.

Život plný únavnej lopoty a starostí, ktorý mal byť odteraz údelom človeka, bol predsa len prejavom Božej lásky. Po páde do hriechu je ľudský život tvrdou školou, ktorá má brzdiť jeho hriešne túžby a vášne a v ktorej sa má rozvíjať schopnosť sebaovládania. To patrí k Božiemu veľkolepému plánu na povznesenie človeka zo záhuby a poníženia, do ktorej ho strhol hriech.

Výstraha, ktorú dostali naši prví rodičia: „V deň, keď budeš z neho jesť, istotne zomrieš,“ (1 Moj 2,17) neznamená, že mali zomrieť hneď v ten deň, keď zjedli zakázané ovocie. V ten deň však začal platiť neodvolateľný rozsudok. Na začiatku im bola sľúbená nesmrteľnosť pod podmienkou poslušnosti; prestúpenie však znamenalo stratu večného života. Ešte v ten deň boli teda zatratení.

Ak by človek mal žiť večne, musel by trvale jesť ovocie zo stromu života. Bez tejto možnosti sa mu život bude postupne skracovať, kým celkom nevyhasne. Satan si zaumienil zviesť Adama a Evu k neposlušnosti; s tou však Boh nemôže súhlasiť. Nepriateľ dúfal, že ak im Boh neodpustí, budú môcť jesť zo stromu života a potom (37) večne žiť v hriechu a nešťastí. Svätí anjeli dostali po páde človeka príkaz strážiť strom života. Okolo anjelov žiarili lúče svetla, ktoré sa javili ako blýskavý meč. Adam a Eva nesmeli prekročiť túto zábranu a jesť z ovocia životodarného stromu. Žiaden hriešnik nie je teda nesmrteľný.

Príval utrpenia, ako následok prestúpenia našich prvých rodičov, mnohí pokladajú za príliš krutý trest v porovnaní so spáchaným hriechom a znevažujú Božiu múdrosť a spravodlivosť v zaobchádzaní s človekom. Ak sa však hlbšie zamyslia nad problémom, spoznajú svoj omyl. Boh stvoril človeka na svoj obraz, bez hriechu. Zem mali obývať bytosti len o málo nižšie, než sú anjeli. Ich poslušnosť mala obstáť v skúške, pretože Boh nechcel, aby svet naplnili bytosti, ktoré nerešpektujú jeho zákon. Vo svojom veľkom milosrdenstve však neuložil Adamovi neúmernú skúšku. Keďže dodržanie príkazu bolo ľahké, jeho prekročenie bolo hriechom nadmieru ťažkým. Ak Adam nevedel obstáť ani v takejto skúške, (60) nemohol by obstáť v skúške náročnejšej v prípade väčšej zodpovednosti.

Keby bol mal Adam podstúpiť nejakú veľkú skúšku, potom by tí, ktorých srdce je naklonené k zlému, mali pre seba ospravedlnenie a povedali by: „To je bezvýznamná záležitosť; Boh sa predsa nezaoberá takými drobnosťami.“ Tak by dochádzalo k stálemu prestupovaniu v záležitostiach zdanlivo malicherných, ktoré by ľudia beztrestne prehliadali. Boh tým zjavne ukázal, že ho uráža každý hriech, či je malý alebo veľký.

Eva to pokladala za maličkosť, ak neuposlúchne Boha a ochutná ovocie zakázaného stromu a ak do hriechu zvedie aj svojho muža. Ich hriech však uvoľnil záplavu utrpenia na svete. Kto môže vedieť vo chvíli pokušenia, aké hrozné následky prinesie jediný chybný krok?

Mnohí, čo tvrdia, že Boží zákon nie je pre človeka záväzný, snažia sa dokázať, že nie je možné žiť podľa Božích prikázaní. Ak by to však bolo tak, prečo bol potom Adam potrestaný za svoj priestupok? Hriech našich prvých rodičov priniesol svetu vinu a utrpenie, a nebyť Božej dobroty a milosrdenstva, uvrhol by ľudstvo do beznádejného zúfalstva. Nech sa nikto neklame! „Odplata za hriech je smrť“ (Rim 6,23). Boží zákon nemožno beztrestne prestupovať dnes práve tak ako vtedy, keď bol vynesený rozsudok nad otcom ľudského pokolenia.

Adam a Eva po páde do hriechu nesmeli zostať v raji. Úpenlivo prosili, aby aj ďalej mohli bývať tam, kde prežili dobu svojej nevinnosti a radosti. Uznali, že stratili právo na šťastný život v raji, (38) no sľubovali, že v budúcnosti budú verne poslúchať Boha. Museli však pochopiť, že hriech zničil ich povahu; zmenila sa ich odolnosť odporovať hriechu a satan už mal ľahký prístup k nim. Vo svojej nevinnosti podľahli zvodu a teraz s vedomím vlastnej viny budú mať menej síl na zachovanie svojej neporušenosti.

V pokore a v nevýslovnom žiali sa rozlúčili s krásnym domovom a odišli osídliť zem, na ktorej teraz spočívala kliatba hriechu. Ovzdušie, kedysi tak mierne a vyrovnané, prekonávalo teraz výrazné zmeny a Boh vo svojom milosrdenstve oboch priodial kožou na ochranu pred veľkou páľavou a veľkou zimou. (61)

Keď vo vädnúcej kvetine a v padajúcom liste poznávali prvé známky zániku, žialil nad tým Adam s Evou viac, než dnešní ľudia žialia nad svojimi mŕtvymi. Smrť nežných, ľúbezných kvetov bola naozaj dôvodom k bolesti. Keď však majestátne stromy zhadzovali svoje lístie, živo im to pripomenulo neúprosnú skutočnosť, že údelom všetkého živého je smrť.

Rajská záhrada zostala na zemi ešte dlho potom, čo ju musel vyhnaný človek opustiť. Padlému ľudskému pokoleniu bolo dovolené ešte dlho hľadieť na domov nevinnosti; no vstup doňho strážili anjeli. Pri rajskej bráne, chránenej cherubom, sa prejavila Božia vznešenosť. Sem prichádzal Adam a jeho synovia uctievať Boha. Tu obnovovali svoj sľub poslušnosti zákonu, ktorého prestúpenie ich vykázalo z raja. Keď vlna neprávosti zaplavila svet a bezbožnosť ľudí mala za následok pustošiacu potopu, ruka, ktorá stvorila raj, vzala ho zo zeme. Pri konečnej obnove, keď bude „nové nebo a nová zem“ (Zj 21,1), raj bude znova zriadený v ešte krajšej podobe než na začiatku.

Tí, čo zachovávali Božie prikázania, budú sa smieť v tieni stromu života tešiť z nesmrteľnosti. Počas neskonalých vekov večnosti budú môcť obyvatelia bezhriešnych svetov vidieť v dokonale krásnom obnovenom raji bez poškvrny hriechu obraz toho, čím mohla byť celá zem, keby bol človek splnil vznešený zámer Stvoriteľa. (39) (62)