Poklasická filozofia

Charakteristika a hlavné prúdy filozofického myslenia 19. Storočia

Nástupom 19. Storočia možno, v rámci filozofického myslenia, objaviť nové motívy a iniciatívy. Nová doba si vyžadovala novú, sebe primeranejšiu, realistickejšiu filozofiu, a tak končí vplyv nemeckého absolútneho idealizmu. A práve v opozícii k nemeckému idealizmu je treba hľadať počiatky súčasnej filozofie.

V dejino-filozofickej literatúre sa stretávame s členením novovekej filozofie na klasickú a poklasickú filozofiu. Klasická novoveká filozofia zahŕňa vývoj filozofie od Bacona, Descarta až po filozofiu Hegla. Poklasická filozofia, označovaná tiež ako súčasná filozofia, zahŕňa filozofické koncepcie od polovice 19. Storočia až po dnešok.
Klasická novoveká filozofia

bola podmienená základnými historickými ambíciami novonastupujúcich spoločenských skupín. Ako taká predstavuje reakciu na stredoveké myslenie

Klasická novoveká filozofia prichádza predovšetkým s novým vymedzením filozofického a vedeckého myslenia, na základe čoho sa filozofia a veda vymaňujú spod dohľadu teológie. Metafyzika ako uvažovanie o povahe, podstate bytia, je na ústupe. Dominujúcou filozofickou disciplínou sa stáva gnozeológia, s novým ponímaním a vymedzením úloh poznania. Základný záujem novovekej filozofie sa orientuje nie na otázku „čo a aké je bytie?“, ale na otázku „ako bytie poznávame?“.


Zdôrazňuje sa autonómnosť, kritickosť, jednota, ale najmä všemocnosť a univerzálnosť rozumu. Tzn. že rozum je nielen schopný poznávať, ale objektivizovaný vo vede a filozofii sa stáva najvyššou inštanciou pri riešení všetkých problémov spoločenského a individuálneho života. Do popredia sa dostáva striktné oddeľovanie subjetku a objetku, čo sa spochybnilo až vo filozofickom systéme Fichteho a Hegla. V rámci novovekej klasickej filozofie nové postavenie nadobúda človek, ktorému poznanie, sprostredkované filozofiou, má dopomôcť stať sa autonómnou bytosťou.


Vychádzajúc z autonómnosti ľudskej bytosti (indivídua) dochádza i k zdôrazňovaniu autonómnosti morálky a právneho vedomia. Vo všeobecnosti panovala zhoda v názoroch, že základom autentických spoločenských vzťahov sú zmluvné väzby, na základe čoho sa novoveké sociálno-politické myslenie charakterizuje ako právnický svetonázor.

Analogicky môžeme postupovať aj v prípade poklasickej filozofie. Jej vznik a formovanie je taktiež výsledkom vývoja filozofického myslenia. A preto základné tendencie vývoja poklasickej filozofie možno stručne charakterizovať ako reakciu, či polemiku s východiskovými princípmi klasickej filozofie.

Poklasická filozofia predovšetkým spochybňuje privilegované postavenie rozumu, najmä jeho univerzálnosť. Rozum sa podriaďuje vôli (Schopenhauer, Nietzsche), existencii (Kierkegaard) alebo tradícii a dejinám (Dilthey).

POZITIVIZMUS


Vznik pozitivizmu ako osobitého a samostatného filozofického smeru bol podmienený predchádzajúcou filozofiou, tzn. pozitivizmus vzniká ako reakcia na transcendentálnu idealistickú metafyziku Kanta, Heglov absolútny idealizmus a na Marxov historický a dialektický materializmus. Jeho vznik bol tiež podmienený špecifickými spoločenskými a hospodárskymi podmienkami (revolúcia 1848, rozvoj priemyslu, obchodu, rozmach exaktných vied).

Pozitivistické hnutie sa objavuje na konci prvej tretiny 19. Storočia vo Francúzsku, takmer súčasne a spočiatku aj nezávisle v Anglicku, šíri sa aj do ostatných krajín západnej kultúry. Predstaviteľ anglickej filozofie John Stuart Mill zisťuje, že jeho názory sa značne zhodujú s názormi francúzskeho filozofa Auguste Comta, ktorý už má vypracovaný ucelený systém „pozitívnej filozofie“. Táto zhoda spočívala predovšetkým v odmietaní každej „metafyziky“.


Pozitivizmus je antimetafyzickým filozofickým hnutím. Pozitivizmus prešiel rôznymi etapami vývinu, ktoré sú v zastúpení filozofických škôl klasického pozitivizmu, empiriokriticizmu, neopozitivizmu (logický pozitivizmus, logický empirizmus), postpozitivizmus, ktorý predstavujú vrchol, zavŕšenie a rozpad pozitivistického hnutia.


Každý z filozofických smerov 19. Storočia určitým spôsobom nadväzuje na myslenie 18. Storočia, ale ani jeden nie je takým jeho priamym pokračovaním ako je to v prípade raného, t. j. klasického pozitivizmu. To sa prejavuje predovšetkým v intenzívnej orientácii klasického pozitivizmu na prírodné vedy, v zameraní sa na gnozeologickú problematiku prírodovedného poznania a v pokuse vytvoriť vedu o spoločnosti, skúmanie spoločenskej problematiky. Pre klasický pozitivizmus je preto charakteristickou požiadavkou budovať filozofiu bezprostredne na vedách a vytvoriť vedu o spoločnosti.
August COMTE

Comte je považovaný za zakladateľa a hlavného predstaviteľa klasického pozitivizmu. Za vznik pozitivizmu sa považuje vydanie klasického diela celého raného pozitivizmu, Comtovho diela Kurz pozitívnej filozofie. V tomto diele je obsiahnutý program a hlavné ciele pozitivizmu. V tomto diele Comte reaguje na nedostatky predchádzajúceho metafyzického filozofovania. Toto Comtovo dielo je nielen pokusom vytvoriť ucelenú vedu o spoločnosti, sociológiu, ale zároveň je aj náznakom spoločenského programu, pokusom o realizáciu tohto programu.

Okrem tohto diela je Comte autorom aj nasledovného: Systém pozitívnej politiky s podtitulom Rozprava o sociológii, ktorou sa zakladá náboženstvo humanity.
Záujem o Comtovo učenie bol veľký a vyústil do založenia „Pozitivistického spolku“ (v Paríži 1848). Tento spolok nielen propaguje Comtovu filozofiu, ale svojím charakterom sa stáva akousi politickou organizáciou a náboženským združením.


Comte sa sústreďuje na rozpracovanie vedy o spoločnosti, na rozpracovanie vlastného sociálneho projektu, na vytvorenie „racionalistického“ pozitívneho náboženstva. Comtov spoločenský ideál sa zakladá na harmónii všetkých spoločenských vrstiev a tried danej spoločnosti.

Jeho nové náboženstvo, „náboženstvo humanity“, predstavuje pokus o vytvorenie „laického“ náboženstva. Toto náboženstvo je hierarchicky organizovanou cirkevnou spoločnosťou, uctieva „najvyššiu bytosť“, ktorú podľa Comta predstavuje ľudstvo. Tiež sa vyzdvihuje uctievanie veľkých osobností ako najvýraznejších reprezentantov ľudstva. Comte vychádza z princípu altruizmu a zdôrazňuje potrebu obety v prospech ľudstva.
Comte sa usiluje o nájdenie takých prostriedkov, ktoré by viedli spoločnosť k lepšej budúcnosti. Daný lepší stav spoločenského života by sa mal vyznačovať nasledovnými znakmi:

nastolením mieru medzi národmi
elimináciou ekonomických otrasov
adekvátnymi spôsobmi duchovného života
produktívnou kultúrou a iné.

Z toho vyplýva, že je potrebná spoločenská reorganizácia, spoločenská spása a tá je podmienená vedeckým poznaním, produktívnym a utilitárnym prístupom k jeho výsledkom, náhradou teológie pozitívnym vedením.

Podľa Comta skutočné poznanie môže byť iba výsledkom špeciálnych vied, predovšetkým vied prírodných. Pretože žiadna veda, nemá možnosti, nástroje, prostriedky, ktoré by umožnili rozšírenie nášho poznania. Comte dodáva, že dokonca ani filozofia už nespĺňa takúto funkciu, a preto nemôže už existovať tak, ako existovala pred pozitivistickou filozofiou.
Čo je teda úlohou filozofie? Comte a celý pozitivizmus potvrdzuje tieto úlohy filozofie:

* zaujímať sa výlučne o predmety skutočnosti, ktoré sú nám dané v empírii (skúsenosti)
* filozofia sa má opierať o utilitarizmus, tzn. má uvažovať o užitočných veciach a naopak vyhýbať sa prázdnym úvahám. Má slúžiť životu a neuspokojovať len osobné, individuálne potreby filozofov.
* má sa zamerať na skúmanie len tých predmetov, o ktorých môžeme dosiahnuť isté oznanie. Naopak filozofia sa má vyhýbať neriešiteľným otázkam, témam, problémom, ktoré vytvárajú len večné spory.
* formovať systém vedeckého poznania, ktorý vzniká v oblasti prírodných vied.



V zmysle pozitivizmu, predmetom vedy sú fakty, javy, veci podliehajúce skúsenosť. Predmetom pozitívnej, t. j. vedeckej, zdravej filozofie je „pozitívna“, „daná“, „istá“, „faktická“ realita. Comte sa odvoláva na „zdravý rozum“ a na možnosť racionálne, „vedecky“, t. j. „pozitívne“ spoznať svet javov.
Poznáme predmet pozitívnej filozofie, ale nevieme, čím je charakteristická sama pozitívna filozofie, aká je jej podstata. Comte hovorí: „...pozitívna filozofia sa od starej teologickej alebo metafyzickej filozofie líši najmä neprestajným úsilím odstrániť akékoľvek hľadanie príčin, či už prvých alebo posledných, ktoré nevyhnutne považuje za márne.“

Do oblasti pozitívnej filozofie nepatrí ani zisťovanie podstaty, vnútornej podstaty vecí.
Podľa Comta pozitívne poznanie sa musí obmedzovať na pozorovanie stálych vzťahov medzi javmi. Úlohou pozitívnej filozofie je ustálenie všeobecných zákonitostí medzi javmi, pričom zákon sa poníma ako vyjadrenie, formulácia percipovaných (vnímaných) vzťahov podobnosti a následnosti. „Naše pozitívne výklady sa skutočne vždy redukujú na vzájomné spájanie rozličných javov, raz ako podobných inokedy zasa ako následných, bez toho, že by sme pritom okrem nemenného faktu tejto podobnosti alebo tejto následnosti, ktorých pôvod a forma ostanú vždy nepoznateľné, čokoľvek mohli spoľahlivo zistiť.“

Podľa pozitivistov nemôžeme skúmať podstatu vecí, ale len zákonitosti vzťahov medzi jednotlivými javmi našej skúsenosti. Pozitívna filozofia sa tak neusiluje odpovedať na otázky, týkajúce sa príčin (prečo sú veci také ako sú), ale usiluje sa len o deskripciu javov a udalostí naše skúsenosti. Sme schopní len stanoviť vzťahy následnosti a podobnosti javov, ale nie sme schopní ich kauzálne vysvetliť, sme schopní ich len popísať. Skutočné poznanie je len to, ktoré sa zakladá na pozorovaných faktoch.

Táto zásada predstavuje základný gnozeologický postulát pozitivizmu. Len to poznanie, ktoré je možné redukovať na pozorované fakty, je korektné a oprávnené, len ono je zrozumiteľné, len pozorované fakty sú jediným základom zdravého uvažovania.

Dokonca aj samotná predstavivosť (ktorá je schopná vytvárať alebo zdokonaľovať prostriedky na spájanie zistených faktov) sa musí nevyhnutne podriadiť pozorovaniu, t. j. nemôže byť ani východiskom, ani udávať smer jednotlivým úvahám. „Každé predvídanie, ktorému nepredchádza nejaké pozorovanie, môže viesť iba k nezmyselnej utópii...Vidieť, aby sme predvídali, to je trvalá črta opravdivej vedy..“ tvrdí Comte. Pozitivizmus sa tak stáva striktne empiricky obmedzeným. Vzhľadom na podriadenosť predstavivosti empirickému pozorovaniu, sa (empirické) pozorovanie stáva univerzálnou metódou vedy.


Comte ďalej hovorí, že veda je svojou podstatou subjektívna, má sociálnu povahu, pretože slúži človeku, pomáha mu riešiť jeho problémy, uspokojovať potreby. Ak skúmame nejaké javy, neskúmame ich pre ne samotné, ale pre človeka, ktorý sa o tieto javy zaujíma. Z toho dôvodu pozitívna filozofa musí v sebe zahrňovať sociálne javy, v dôsledku čoho nadobudne charakter všeobecnosti.


Filozofia sa stáva súhrnom vied, bez ktorých ona sama nemôže existovať. Filozofia sa mení na teóriu všeobecných princípov pozorovania a opisovania javov. Filozofia plní funkciu metodológie, stáva sa teóriou vedy. Je filozofickou a metodologickou reflexiou vedy.


Klasifikácia vied
Všetko, čo ľudia robia, patrí do oblasti teórie alebo praxe, a preto naše reálne poznatky delíme na teoretické a praktické
Comte delí prírodné vedy na abstraktné a konkrétne.
Konkrétne vedy – ako aplikácia všeobecných zákonov na veci jestvujúce v skutočnosti sú zvláštne, opisné, sekundárne.
Abstraktné vedy – objasňujúce, všeobecné zákony vládnuce nad faktami, sú všeobecné, základné. Abstraktné vedy skúmajú javy anorganických a organických telies.
Javy anorganických telies skúma:

matematika
nebeská fyzika: astronómia alebo mechanika nebies
pozemská fyzika: fyzika a chémia
Javy organických telies skúma organická fyzika:

biológia
sociológia

Uvedenej klasifikácie je zrejmé, že filozofia nie je súčasťou systému vied, nie je vedou. Ale je filozofickou teóriou vedy.

Podľa Comta javy ktoré sú najvšeobecnejšie, najabstraktnejšie sú najjednoduchšie. Zatiaľ čo javy, ktoré sú najkonkrétnejšie, najšpecifickejšie sú aj najzložitejšie. A takýmito javmi sú sociálne javy, ktorými sa zaoberá sociológia (sociálna fyzika). Sociológia je veda najmenej rozvinutá. Treba odhaliť všeobecné zákony, ktoré riadia ľudskú spoločnosť a na základe týchto zákonov potom bude možné spoločnosť ovládnuť. Spoločnosť Comte poníma ako organizmus podobný rastlinnému, či živočíšnemu organizmu. Preto pri skúmaní spoločnosti využíva predovšetkým metódy vlastné biológii, menej historické metódy.



Vývin ľudského ducha alebo dejiny poznania
Comte vývin ľudského ducha, t. j. dejiny poznania, objasňuje na základe troch štádií vývinu ľudstva:, bájoslovné štádiumzahŕňa obdobie antiky, stredoveku a predstavuje podľa Comta detský vek ľudstva
ľudský duch je zameraný na vnútornú podstatu bytia, na prvé a posledné príčiny, t. j. na absolútne poznanie. Interpretácia javov sa uskutočňuje prostredníctvom pôsobenia nadprirodzených síl. Podstatu skutočnosti sa hľadá a nachádza v Bohu. Všetky javy sú vysvetľované teisticky.

metafyzické, abstraktné štádium

viaže sa na obdobie nástupu reformácie až po Veľkú francúzsku revolúciu (1789), predstavuje mladícky vek ľudstva.
je obdobou predchádzajúceho obdobia. Nadprirodzené sily sa nahrádzajú abstraktnými silami, metafyzickými podstatami, abstrakciami. Za podstatu skutočnosti sa považuje rozumom vyšpekulovaná abstrakcia. Aj tu je možné skúsenosť prekračujúce poznanie. Obidve uvedené štádia predstavujú podľa Comta mylné názory, ktoré treba prekonať. Zároveň podotýka, že práve vďaka metafyzickému štádiu je možný prechod k tretiemu štádiu

pozitívne, t. j. vedecké, priemyselné štádium
prezentuje mužský vek ľudstva. Ide o štádium rozvoja moderných priemyselných vzťahov.

v tomto štádiu ľudský duch si uvedomuje, že absolútne poznatky sú nemožné, vzdáva sa hľadania pôvodu vesmíru. Nehľadá podstatu a poznanie vnútorných príčin javov, ale pomocou veľmi zložitého usudzovania a pozorovania sa venuje objavovaniu ich skutočných zákonov, t. j. ich stálych vzťahov podobnosti a následnosti. Tzn. zisťovanie exaktných súvislostí medzi javmi skutočnosti. Poznanie sa tak opiera o fakty, o induktívne skúmanie, s cieľom predvídať ďalšie fakty a javy a vládnuť nad nimi. Pozitívne poznanie je skutočné, presné, prakticky užitočné.

IRACIONALIZMUS


Predstavitelia iracionalizmu považujú svet za chaotický, nerozumný a nepoznateľný. Popierajú poznávaciu silu rozumu. Do popredia stavajú iracionálnu vôľu (Schopenhauer), existenciu (Kierkegaard), pudy (freudizmus), intuíciu (Bergson) a pod.
Z toho vyplýva, že filozofická dôvera sa obracia k iným východiskám, k iným základom a využíva iné prostriedky. Formuje sa obrat k iracionalistickým modelom filozofie.

Črtou iracionalizmu je voluntarizmus. Je to filozofický smer, učenie o vôli. Podstata sveta v rámci tohto smeru sa vymyká rozumnosti a chápaniu rozumom; podstata svet je iracionálna.

Arthur SCHOPENHAUER


Jeho myšlienkový horizont je možné určiť z jeho hlavných spisov:
„O štyroch koreňoch zákona dostatočného dôvodu“
„Svet ako vôľa a predstava“
„O vôli v prírode“
„Dva základné problémy etiky“
„O základe mravnosti“
Z etiky, estetiky:

„Metafyzika lásky“
„Štýl spisovateľa“

Filozofické východiská Schopenhauerovej filozofie:

Kantova filozofia
Tradícia indického myslenia
Filozofický odkaz Platóna

Schopenhauer vytvoril tzv. voluntarizmus, ktorý je protikladný Heglovej filozofii. Kým v Heglovom svete vládne rozum, u Schopenhauera všetkým preniká vôľa. Vôľa sa v prírode prebúdza k sebauvedomeniu, ktorého najvyšším stupňom je človek. Ale v dejinách, podľa Schopenahuera, niet vývoja. Vždy sa deje to isté, iba v inej forme. Lenže čím väčšmi sa vôľa prebúdza k sebauvedomovaniu, tým väčšmi sa trápi. Veď vôľa je ustavičná túžba, ustavičná snaha, a preto ju nemožno uspokojiť.


Sotva dosiahne svoj cieľ, už sa aj derie k ďalším cieľom. Miera ľudského utrpenia teda nezávisí od toho, aké vonkajšie údery človeka postihujú, ale od toho, na akej úrovni stojí prebudené sebauvedomenie jeho vôle. Géniom je človek, ktorý pochopí, že život je podriadený nevyhnutnosti, že človek sa môže oslobodiť od pudu zachovania rodu a od vášní iba vtedy, keď sa vzdá svojich náruživostí a všetkého svojho snaženia. Vykúpením je ničota – nirvána.

Schopenhauerova iracionálna, jediná a svetová vôľa je obdobou Kantovej „veci osebe“. Podľa neho, vôľa je podstatou vecí, je skutočným bytím, hýbateľom individuálnych existencií v empirickom svete, v ktorom vôľa je už konkrétne formovaná. Vôľa je primárna. Intelekt nám slúži k poznávaniu, ale „vôľou sme“.

Schopenhauerova téza: svet ako predstava, vyplýva z Kantovej myšlienky, že všetky veci sú nám dané ako javy. Schopenhauer zdôrazňuje Kantovu zásluhu rozlišovania javu a veci osebe. Vlastne je to už Platónova téza, že svet, ako sa javí zmyslom, nie je skutočným bytím. A je to tiež myšlienka, ktorú indické vedy formulujú tak, že viditeľný svet je zdanie, závoj, ilúzia.

Čo je to vôľa?

Vôľa je aktívnou, túžiacou silou, ktorá tvorí rozmanité formy. Vôľa je ideou, večnou formou. Vôľa je východiskom.

Svet vo svojich charakteristikách je neautonómnym. Svet je takým, akým ho robí kozmická, metafyzická vôľa. Svet je objektivizáciou, spredmetnením kozmickej, metafyzickej vôle. A to platí aj pre človeka, pre ľudský život. Podstatu človeka tvorí nadosobná a neosobná vôľa, ktorá núti človeka konať určitým spôsobom. Táto vôľa dáva, určuje ľudskému životu jeho základné antropologické dimenzie.

Práve vôľa spôsobuje, že ľudský život je taký, aký je a že v ľudskom živote dominujú negatívne aspekty. Úlohou správnej a negatívnej filozofie je poukázať na tieto negatívne aspekty a umožniť človeku eliminovať tieto negatívne aspekty, eliminovať zlo zo života človeka. Schopenhauer tak konštruuje etiku pesimizmu.

Svet ako predstava

„Svet je moja predstava“ – základné tvrdenie Schopenhauerovej noetiky. Všetko, čo existuje, čo je poznateľné, je objektom iba vo vzťahu k subjektu, k tomu, kto poznáva, kto formuluje ľubovoľný výrok o skutočnosti. „...všetko, čo nejako patrí alebo môže patriť k svetu, je nevyhnutne podmienené subjektom a je to iba pre subjekt; svet je predstava“.

„Každá poznávajúca bytosť si jasne uvedomí, že nepozná nijaké slnko a nijakú zem, ale vždy len oko, ktoré vidí slnko, ruku, ktorá hmatá zem; že svet, ktorý ho obklopuje, existuje len ako predstava; tzn. výlučne iba k niečomu inému, k predstavujúcemu, a tým je on sám“.

Všetko je len výplodom, fenoménom mozgu, vedomia. Celý svet trvá vo vedomí. Svet sa tak nelíši od sna, lebo je práve tak neskutočný a hypotetický, aspoň pri poznávaní, pri epistemologickom zdôvodnení. Tento svet akoby ani neexistoval, lebo tento svet je len našou predstavou (epistemologicky, noeticky). Táto predstava patrí len človeku, je jeho súčasťou.

Všetky veci sú len kombináciami predstáv, priestoru a času, tzn. čohosi, čo patrí len človeku, subjektu, nie objektu. (Priestor a čas – uznáva ich tak ako ich chápal Kant, tzn. ako apriórne formy zmyslového nazerania). Problém reálnosti vonkajšieho sveta je len sporom tých, ktorí nevedia, o čom hovoria.

Metafyzika voluntarizmu

Schopenhauer hovorí, že podstata skutočnosti je iracionálna. Podstatou skutočnosti je slepá iracionálna vôľa a životný pocit. Hlavné charakteristiky ľudského života sú zdrojom pesimizmu.

Svet je predstavou iba noeticky (epistemologicky). Tzn. takto svet chápeme (ako predstavu) vtedy, ak k nemu pristupujeme zvonka, t.j. ako poznávajúci subjekt k objektu poznania. Svet = objekt poznania. Subjekt, človek = subjekt poznania, ten, kto poznáva. Zvonku sa však nedá priblížiť k svetu, do podstaty, vnútra sveta. Tzn. vybudovať metafyziku na tomto subjekt- objektovom vzťahu.


Je preto potrebné pristúpiť ku skúmaniu svetu z celkom iného pohľadu, z inej strany. Jediné miesto, ktoré nám umožňuje vstúpiť do vnútra sveta, je v nás samých, v indivíduu. Tzn. z pohľadu na seba samého. Tzn. introspekcia (pohľad na seba, sebapozorovanie, skúmanie vlastného duševného života) sa stáva metafyzickou metódu. Autoanalýza odhaľuje podstatnú vôľu, ktorá je v pozadí každého individuálneho činu. Tým však odhaľuje nielen podstatu individuálneho ja, ale aj celého sveta.

Introspekcia a intuícia umožňujú identifikovať podstatu každého človeka s vôľou (podstata každého človeka = vôľa). Všetko ostatné je len objektivizáciou vôle. Vôľa je objektivizovaná v čase a priestore. Len introspekciou a intuíciou môžeme odhaliť vnútornú podstatu vecí.


Vôľa je všade, vo vnútri človeka, vôľa je to najvnútornejšie, je jadrom všetkého, je podstatou, prejavuje sa rôzne na rôznych stupňoch existencie. Prejavuje sa slepo. Vôľa je jediná, jednotná, je sama bez akejkoľvek mnohosti, avšak jej prejavy sú nespočetné. Vôľa je mimo času, mimo priestoru, je nám daná bezprostredne; všetko ostatné poznávame ako predstavu.
Vôľa sa prejavuje svojou objektivizáciou v rôznych stupňoch:

prírodné sily,
pozadie všetkého diania,
pozadie ľudských činov.

Vôľa je príčinou všetkého, ona sama je však bezdôvodná. K jej podstate patrí to, že absentuje cieľ, nemá cieľ. Vie, čo chce teraz a tu, ale nevie všeobecne, čo chce. Vôľa je preto slepá, jej prejavy sú pudové, neočakávané.
Heglov panlogizmus je tak nahradený panvoluntarizmom.

Schopenhauerov pesimizmus

Schopenhauer vychádza zo stanoviska, že vôľa je slepá, iracionálna. Je v prírode a preniká do ľudského života. Schopenhauer tak prichádza k záveru, že vôľa robí z ľudského života nepretržité a sústavné utrpenie. Život je utrpenie. Ľudský život objavuje len náhodne, bezdôvodne. Ľudský život nemá zmysel. Človek nežije preto, že chce žiť z vlastného rozhodnutia, ale preto, že tak či onak poslúcha tlak vôle, ktorá je aj jeho podstatou. Preto nielen ľudský život nemá zmysel, ale ani hocičo iné.


Ľudský život je plný aktivity, činu, konania, snaženia, pohybu, napriek tomu je však všetko márnosť nad márnosť – nič nemá zmysel, pretože k ničomu nesmerujeme a ak áno, tak vždy len pod tlakom slepej, nerozumnej vôle. Všetko naše vynakladané úsilie je zbytočné, nezmyselné
Vôľa je metafyzickým počiatkom a jej objektivizáciou je vôľa k životu ako pud sebazáchovy.

Človek je egoista, jeho konanie je egoistické. Tento egoizmus, pud sebazáchovy núti človeka konať v zmysle „človek človeku vlkom“ (homo homini lupus). Ľudský život je permanentným úsilím, ktoré smeruje k uspokojeniu stále sa striedajúcich a nikdy nekončiacich želaní. Zmietajúc sa pudmi a túžbami, nikdy nenájdeme trvalé šťastie ani pokoj. Z každej uspokojenej žiadosti ihneď rastie nová. Sotva pominie jedna bolesť a my veríme, že sa môžeme voľne nadýchnuť, prichádza nové zlo.

Šťastie je iba dočasnou absenciou želaní a túžob.
Chcenie je formou bolesti.
Šťastie je vždy negatívne, nie pozitívne. Človek hľadá človeka iba preto, aby uspokojil vlastné ciele, človek nie je človeku cieľom, ale človek je človeku zloduchom, prostriedkom.
Schopenhauerovi sa preto každý optimizmus javí ako absurdný a zvrátený spôsob myslenia.