Pohyby kontinetov

Pohyby kontinetov
V polovici 19. st zacali vedci zhromaždovat dôkazy o nálezoch podobných fosílii
(skamenelých stop pravekého cloveka) v skalách vzájomne velmi vzdialených
kontinetov. Na zaciatku 20. st. vyslovil americký geológ Frank B. Taylor domnienku, že
sa zemské kontinenty pomaly pohybujú. Domnieval sa, že práve pohyb kontinentov
mohol vyvolat bocní tlak, ktorý spôsobil vrásnenie zemskej kôry, a tým vznik
rozsiahlych pohorí. Nezávisle na Taylorovi pracoval Alfred Wegener, nemecký
meteorológ, geofyzik a astronóm. Wegener sa obzvlášt zaoberal zmenamy zemskej
klími behom geologického casu. Chcel nájst odpoved na mnoho otázok vyplyvajúcich zo
štúdia skamenelin. Skameneliny tropických rastlín boli napríklad objavené pod vrstvou
snehu a ladu v Grónsku. Naopak v tropických oblastiach Južnej Afriky boli objavené
stopy po pohyboch ladovcov.
Riešenie týchto otázok naznacil Wegener vo svojej knihe Die Enstehung der
Kontinente und Oceans (Pôvod kontinentov a oceánov), vydané v roku 1915. Tvrdil, že
v dobe, ked v Grónsku rastli tropické rastliny, musel sa tento kus pevniny nachádzat v
oblasti pozdlž rovníku. Tak isto v dobe, ked rozsiahle casti Afriky a Južnej Ameriky boli
pokryté ladom, museli tieto pevniny ležat blízko Južného pólu. Strucne povdané,
kontinenty sa museli pohybovat.
TEKTONICKÉ DOSKY:
Teórie pohybu kontinentov boli úplne prijaté až niekedy v pätdesiatych rokoch tokto
storocia, ked množstvo dôkazov dostalo tak mohutných rozmerov, že nešlo dalej ich
ignorovat. Zrodil sa nový pojem - tektonické (zemské) dosky. Podla teórie tektonických
dosiek sa kontinenty pohybujú rýchlostou jeden až desat centimetrov za rok na
vrcholoch rozsiahlych dosiek, ktoré tvoria pevnú vrstvu zemegule. Prijatím tejto teórie
zacala nová etapa štúdia planety Zem. TANEC KONTINENTOV:
Prvé teórie o pohybu kontinentov boli najprv založené na podobnostiach tvarov
pobrežia Ameriky, Európy a Afriky. Pobrežia kontinentov nie je však ich skutocným
okrajom. Okolo každého kontinentu sa nachádza tzv. kontinentálny šelf - riedko
zaplavená oblast, ktorá je ešte stále súcastou kontinentu. Až na jeho okraji, na vrcholu
srázu klesajúceho do hlbin oceánskeho priekopu, najdeme skutocnú hranu kontinentov.
Mapovaním okrajov šelfov jednotlivých svetadielov sa zistilo, že sú si ešte zretelnejšie
podobné ako tvary pobrežia. Další dôkaz o pohybe svetadielov bol objavený pri štúdiu
skalných štruktúr a skamenelín. Wegener napríklad vedel, že v histórii Zeme sa
vyskytlo niekolko dob ladových.
Ked sa zemská klíma ochladila, rozsiahle oblasti boli pokryté obrovskými ladovcami
podobnými tým, ktoré dnes pokrývajú Antarjtídu alebo Grónsko. Vrstva ladu sa vlivom
gravitacnej sily rozpínala a obrovské balvany zamrznuté na jeho dne odieraly zemský
povrch, zanechávajúc na nom škrabance a rýhy. Pôsobením ladu na masy nesených
skal (morény) vznikala hornina zvaná tillit.
Spolocne s juhoafrickým geologom Du Toitom skúmal Wegener skaly južných
kontinentov - Afriky, Južnej Ameriky, Antarktídy , Indie a cast Austrálie. Objavil tu
nánosy tillitu a rady rýh v skalách vzniknutých v období neskôršieho karbonu a ranného
permu. Ukázalo sa, že všetky tieto oblasti boli asi pred 300 miliónmi rokmi v zajatí
doby ladovej. Všetky dôkazy nesvedcujú tomu, že v tejto dobe tvorily kontinenty jeden
celok. SKALNÉ ŠTRUKTÚRY:
Štruktúra a vek horských masívov je dalším zdrojom dôkazov pohybu kontinentov.
Napríklad väcšina pohorí v saharskej oblasti Severnej Afriky je nesmierne stará -
vznikly pred 2 000 miliónmi rokov. Blízko týchto prastarých masívov najdeme však tiež
pohorie o mnoho mladšie, asi 500 miliónov rokov stará. Prechod medzi starými a
mladými pohoriami je tvorení velmi zretelnou líniou, ktorá mizne v Atlantickom oceáne
blízko mesta Accra v Ghane. Znovu sa objavuje na druhej strane oceánu, v Sao Luis v
Brazílii, teda presne tam, kde priaznivci pohybu kontinentov predpokladali.
Podobnosti v zložení pohorí sú tiež velmi dôležité pre ludí zaoberajúcich sa tažbou
nerastných surovín. Ked je objavené ložisko ropy napríklad v oblasti kontonentálneho
šelfu centrálnej Afriky, je velmi pravdepodobné, že dalšie ložiska sa nachádzajú u
pobrežia Južnej Ameriky v mieste, kde boli kedysi tieto kontinenty spojené.
Dalšie dôkazy vyplyvúcich zo štúdia paleomagnetizmu, zaoberajúcich sa zmenami
magnetického pola Zeme v dávnych dobách. Pri tvorbe skal z roztavenej horniny sa
nerasty obsahujúce železo zmagnetizujú. Jak hornina chladne a tuhne, zoskupujú sa
tieto železné nerasty podla smeru zemského megnetického pola. Ako náhle úplne
vychladnú a sú napevno vtmelené do skaly, dalšie zmeny magnetického pola už na ich
usporiadaní nemajú vplyv. Díki tomu môžu magnetické castice objavené v skalách
pomoct pri urcení polohy zemského magnetického pólu v dobe ich vzniku.
DOKAZY Z MORSKÉHO DNA:
Vedci zistili, že žiadne pohorie nachádzajúce sa na morskom dne nie je staršie než asi
200 miliónov rokov, zatial co najstaršie pohorie pevniny pochádza z dob pred 3800
miliónov rokov.
To znamená, že oceány sú pomerne mladé.
Elektronickým mapovaním morského dna bolo objavených vela rozsiahlych útvarov,
okrem dlhých pohorí (tzv. mosrkých chrbátov). V oblastiach výskytu tychto útvarov
bola zaznamenaná sopecná cinnost a zemetrasenia. Morské chrbáty sú miestom, kde
boli objavené najmladšie podmorské horniny. Geológovia sú presvedcení, že tieto
mladé útvary vznikli v strede chrbátov pohybom dosiek zemskej kôry. Zistili tak tiež, že
vek hornin tvoriacich dno oceánov sa smerom od tychto chrbatov zvyšuje.
PANGEA A DALŠIE:
Vedci si uvedomili, že tvar Zeme sa neustále mení. Návštevník vesmíru, ktorý bol
letel okolo našej planéty pred 420 miliónmi rokov, by uvidel štyry kontinenty. Prvý
tvorila cast dnešnej Severnej Ameriky, dalšiu cast dnešnej Európy. Tretí kontinent,
ktorý geológovia nazvali Angara, tvorila cast dnešnšj Ázie. A konecne štvrtý zložený zo
všetkých kontinentov, dnes ležiacich na južnej pologuli. Tento južní svetadiel nazvali
geológovia Gondwanaland.
Pohyb zemských dosiek pomaly tlacil severoamerickú a Európsku dosku proti sebe.
Zrážka pevnin zvrásnila okraje kontinentov do rozsiahleho pohoria. Casti takto
vzniknutých pohorí sú napríklad hory dnešného Apalacského pohoria v Severnej
Amerike, hori východného Grónska, západného Írska a Škótska alebo pohoria Nórska a
Švédska. Zrážkou vznokol kontinent - Euroamerika.
Euroamerika sa asi pred 275 miliónmi rokmi zrazila s Angarou a dôsledkom tejto
kolízie bol vznik dnešného Uralského pohoria. Teraz boli spojené tri zemské dosky a
kontonent vzniknutý týmto spojením bol geológmi oznacený názvom Laurasia.
Gondwanaland a Laurasia boli naprv oddelené Tethyským morom, ale neskôr sa tieto
kontinenty stretli a vytvorily jediný obrovský svetadiel nazývaný Pangea.
Behom následujúcich 180 miliónov rokov sa Pangea rozpadla a jednotlivé dosky
pomaly unášali kontinenti až do miest ich dnešnej polohy. Medzi novými svetadielmi
vznikli nové oceány. Pohyb dosiek stále pokracuje a vedci dnes špekulujú o tom, ako
bude Zem vypadat v dalekej budúcnosti. Dnešná mapa sveta je teda len nejakou
momentkou tváre našej planéty, ktorá sa pomali, ale neustále mení.
________________________________________ __________________________
Zdroje: