Pohyb litosferickych dosiek

Pohyb litosferickych dosiek
Geopoézia
Pohyb litosferických dosiek a ich rozhranie
Geológovia zistili, že povrch Zeme je rozdelený na rozlahlé pevné bloky, nazývané
litosferické dosky, ktorých súcastou sú kontinenty a dná oceánov. Tieto bloky sú v
pohybe.
Základom litosferických dosiek je litosféra, t.j. zemská kôra a cast vrchného plášta.
Litosferické dosky plávajú na plastickej alebo žeravo tekutej astenosfére. Na niektorých
doskách leží len oceán, na iných len pevnina alebo sú oceán aj pevnina na jednej
litosferickej doske.
Zemská kôra litosferických dosiek môže byt:
• oceánska - ležia na nej oceány, nie je velmi hrubá (asi 5 km), je tažká,
• pevninská - na nej ležia kontinenty, majú hrubšiu (približne 30 km), ale lahšiu kôru.
Litosféra sa delí na 12 litosferických dosiek, z ktorých je 7 hlavných: severoamerická,
juhoamerická, africká, eurázijská, indoaustrálska, antarktická a pacifická. (vid obr.1)
Pohyb litosferických dosiek:
Roku 1972 Arthur Holmes vyslovil predpoklad, že konvekcné prúdy vznikajú z rozdielov
teploty. Teória Globálnej tektoniky predpokladá, že konvekcné prúdy sa vyskytujú v
astenosfére a možno aj v spodnom plášti. Teóriu podporujú merania tepelného toku -
teploty vyžarovania zo Zeme. Hodnoty teploty sú vyššie pod chrbtami a nižšie pod
priekopami. Z toho vyplýva že litosferické dosky sa v horizontálnom smere pohybujú po
astenosfére a akoby unášali jednotlivé pevniny a oceánska dná.
Litosferické dosky sa pohybujú horizontálne v dôsledku fyzikálneho javu - konvekcie,
pricom teplá hmota prúdi vzostupne a studená zostupne. Medzi vertikálnymi pohybmi
prebieha v astenosfére horizontálne prúdenie hmoty, ktoré spôsobuje pohyb dosiek na
povrchu Zeme.
Druhy pohybov:
1. Vzdalovanie - ked sa dve litosferické dosky od seba vzdalujú vznikajú oceánske rifty
(pokles a následný zlom pevninskej litosféry). Na ich povrch prenikne láva a z nej sa
sformujú oceánske chrbty (vid obr.3). Medzera medzi doskami sa potom zaplna
roztavenou horninou (magmou), ktorá vystupuje z astenosféry. Takto sa rozširujú dna
oceánov. Rocne sa rozšíria od 2 cm (Atlantický oceán) po 10 cm (Tichý oceán). Tieto
císla sú síce malé ale nie zanedbatelné. V oceánskych chrbtoch zemská kôra vzniká.
2. Približovanie - výsledkom stretnutia dvoch litosferických dosiek vznikajú oceánske
priekopy (zníženina oceánskeho dna, ktorá tvorí hranicu medzi dvoma litosferickými
doskami a je v mieste subdukcnej zóny) (vid obr.3). V oceánskych priekopách zemská
kôra zaniká.
3. Zrážanie - nárazom pevnín na okrajoch dosiek a ich silným stlacením za vzniku vrás,
zlomov a príkrovov a ich výzdvihom do znacných výšok vznikajú pásmové pohoria.
4. Podsúvanie - ciže subdukcia znamená ponáranie tažšej litosferickej dosky pod lahšiu.
Podla charakteru litosferických dosiek rozlišujeme niekolko typov subdukcie: (vid
obr.4)
a) oceánska doska sa podsúva pod pevninu: subdukcia oceán- pevnina (okraj Chile,
Peru, Mexika),
b) oceánska doska sa podsúva pod dosku, na ktorej leží súostrovie: subdukcia oceán -
ostrovný oblúk,
c) oceánska doska sa ponorí pod inú oceánsku dosku: subdukcia oceán - oceán
(Mariánska priekopa),
d) subdukcia je zablokovaná, pretože do seba vrazia dve pevninské dosky, ktoré sú
rovnako tažké- nastane kolízia: pevnina - pevnina.
5. Nasúvanie - subdukcia je niekedy spojená a nahrnaním sedimentov pri pobreží
kontinentu (akreácia), prípadne môže dôjst k rozdeleniu oceánskej litosferickej dosky v
horizontálnej rovine (delaminácia) a následnému ponoreniu spodnej casti oceánskej
litosferickej dosky pod kontinentálnu litosferickú dosku , na ktorú sa nasunie vrchná
cast oceánskej dosky.
6. Vodorovné posúvanie vedla seba - dve litosferické dosky sa klžu vedla seba a
vytvoria transformné zlomy ( vid obr.2). Tie pôvodne súvislý oceánsky chrbát roztrhnú
po šírke a posunú od seba. Jazvy po nich možno sledovat aj na vzdialenost viac ako
1000 km. Niekedy vznikajú aj na kontinentoch, napr. zlom San Andreas v Kalifornii
(USA).
Rozhranie litosferických dosiek:
Rozhranie medzi litosferickými doskami nemusí byt zároven rozhraním medzi pevninou
a oceánmi. Jednotlivé litosferické dosky od seba oddelujú:
a)oceánske chrbty - rozlahlé horské pásma na dne oceánov, niekedy široké až 3000
km, dlhé 60 000 km a niektoré dosahujú výšku do 2000 m.
b)oceánske priekopy - sú hlboké priepasti, najhlbšia je Mariánska priekopa (11 034 m)
v Tichom oceáne.
c)transformné zlomy - najmä na dne oceánov, ale niekolko ich je aj na povrchu Zeme,
kde sa dajú lahšie skúmat (zlom v oblasti Jordánu, San Andreas...)
Na miestach styku litosferických dosiek dochádza k:
• zemetraseniam,
• sopecnej cinnosti.
Zemetrasenie - prudký pohyb zemskej kôry, ktorý vzniká v urcitej hlbke. Do istej miery
mu litosferické dosky dokážu odolávat, ale po prekrocení hranice vznikajú seizmické
vlny (kmitanie) s casto katastrofálnymi následkami. Následkom podmorského
zemetrasenia bývajú niekedy tsunami - vlny vysoké až 30 metrov a na pobrežie sa
valia rýchlostou až 700-800 km/hod, kde zanechávajú spúšt.
Sopecná cinnost- horúca škvrna - miesto výstupu magmy z hlbín vrchného plášta, z
ktorého sa na povrchu Zeme vytvorí sopka. Horúce škvrny sa nepohybujú, ale sopky
nimi vytvorené áno, preto sa dá urcit vek sopiek (cím dalej od škvrny, tým staršia
sopka). Týmto spôsobom vzniká siet ostrovných sopiek (Havajské ostrovy...). Sopky
majú rôzny tvar, ktorý závisí od spôsobu erupcie. Sopky nie sú cinné stále, ožívajú v
urcitých casových intervaloch (napr. každých 30 rokov), niekedy na niekolko mesiacov,
inokedy na viac rokov.
________________________________________ __________________________
Zdroje: