Pohádka máje

Vilém Mrštík sa narodil 14. mája 1863 v Jimravove. Otec pracoval ako obuvník, matka bola krajčírka. Jeho brat, o dva roky starší Alois, bol taktiež spisovateľom. Spoločne sú autormi divadelnej hry Maryša. Študoval dosť roztržite, najprv učinil pokus vstúpiť na maliarsku akadémiu, ale neuspel. Zapísal sa teda na právo, ktoré študoval celkovo po dva semestre. V zimnom semestri mal zapísané aj prednášky z praktickej filozófie. Omnoho väčšou mierou sa však venoval štúdiu jazykov – ruštiny a polštiny. V tomto období sa Mrštík rozbieha hneď niekoľkými smermi – začína ako kritik, prozaik i dramatik. Je súčasťou mladej generácie, ktorá podpíše Manifest moderny v roku 1895. Je vyhlásením o potrebe odklonu od tradičných umeleckých prúdov a okrem Mrštíka ho podpísali i Otakar Březina,
Antonín Sova, Josef Svatopluk Machar a ďalší. Medzi najznámejšie diela tohto osobitého českého autora patria diela Landauer, Perla jižní Moravy, Monako, ale jedinečnej obľube sa už po dlhé desaťročia teší predovšetkým dielo Pohádka máje.
Dej tohto obyčajne ,,neobyčajného“ príbehu lásky sa odohráva v Ostrovačických lesoch, niekedy okolo roku 1870, uprostred prekrásnej a nedotknutej prírody. Počet hlavných hrdinov, dôležitých pre ďalší vývin deja by sme zľahka spočítali na prstoch jednej ruky. A k ústrednému motívu príbehu, láske, by nám stačili dokonca a prirodzene len dva – jeden pre Richarda Gregora, prezívaného Ríša a jeden pre Helenku Ptáčkovú, dcéru tunajšieho polesného. Tým som vlastne prezradila všetko - Pohádka máje je kniha zasvätená mladosti, láske a prírode.
Hlavný mužský predstaviteľ Ríša je študentom práva Karlovej univerzity v Prahe. Jeho rodičia žijú už pekných pár rokov v Brne, kam sa presťahovali z jednoduchej dedinky menom Ostrovačice ako do ,,veľkého“ mesta , a tak nad svojím podareným synáčikom nemajú patričný dohľad. Ale Ríša sa nesťažuje – vychutnáva si spoločenský život Pražských krčmičiek a putík, rozhadzuje peniaze noblesnejšie ako veľkovojvoda, užíva si života ,,na dlh“, naháňa každú sukňu a z času na čas si veľkodušne dopraje aj prepychu návštevy univerzity, prednášok a štúdia. S tým posledným to však dvakrát nepreháňa, veď žije iba raz a zväzky práva Rímskeho mu predsa nikam neutečú. Trochu iný názor na túto ,,problematiku“ zastávajú však jeho, spočiatku naivní rodičia, ktorí čoskoro zistia, akého vzorného chlapca to vlastne podporujú v štúdiu, na čo to míňajú svoje ťažko zarobené peniaze. A tak rázne zakročia a ich verdikt je vyrieknutý bez možnosti na odvolanie. Ríša má stráviť istý čas v rodnej dedinke Ostrovačice, ktorá mu ako veľkému a svetaznalému pražákovi pripadá ako vyhnanstvo na konci sveta. Prostredie miestnej fary, kde zastáva jeho strýc ,,velebníček“ nanajvýš príkladné postavenie tunajšieho farára má poskytnúť Ríšovi čo najlepšie prostredie pre štúdium a zamyslenie sa nad svojím ďalším životom. To však ešte nevedia, že ho posielajú priamo do ,,jamy levovej“. Tu totiž stretá svoju Helenku - jednoduchú, neskúsenú, prirodzenú a krehkú, no proste vzor krásy a cnosti a viac už ani netreba. Sotva šestnásťročná dcéra staručkého revírnika, bývajúca hlboko v lese, v ,,myslivne“ je opradená závojom tajomstva, ktoré Ríša, ako inak, nehodlá nechať nerozlúštené. Poznali sa už ako deti a teraz sa znovu stretli…. A nechýba nič, aby sa zrodil príbeh celkom prostý a jednoduchý, no predsa krásny – príbeh prvej lásky.
Z ďalších postáv možno spomenúť azda len Helenkinu vernú priateľku Cilku, jej otca, staručkého polesného, jeho pomocníčku v domácnosti Martu, či vďačnú postavičku Ríšovho strýka, velebného pána Gregora z Ostrovačic.
Idea tohto diela je možno skromnejšia a obyčajnejšia ako ju v sebe nesú veľké psychologické a sociálne romány realizmu, či postrealizmu, ale rozhodne má aj niečo, čo ony nie. Je ľudsky bežná a tak nádherne prirodzená. Zobrazuje čaro prvej, nežnej opätovanej lásky. Máme možnosť sledovať, akú neuveriteľnú zmenu dokáže vyvolať v samotnej Helenke, ako sa nám doslova mení ,, pred očami“.
Tento, jej predtým neznámy cit, z nej robí novú bytosť, inú, odpútanú od reality. Keď ju má, kvitne s ňou celý svet, keď ju nemá, upadá a chradne. Nádherné je, v akom súlade je príroda s celučkým dejom, aký mu svojou prítomnosťou a pôsobením dáva dokonalejší ráz. Slnko svieti, stromy kvitnú, kvety pučia, všetko dookola spieva a tancuje, príroda je na vrchole svojej krásy…..je máj. Veď je to samozrejmé, kedy inokedy by sa aj mohol tento príbeh odohrať? Určite by sa jeho čaro a osobitosť vytratilo v spare leta, lístí jesene, či by jednoducho zamrzlo pod prikrývkou snehovej periny. Áno, je to tak, táto historka, ktorej tisícoraké obdoby by sme v histórii našli určite zľahka a bez námahy, bola predurčená jedine a len pre máj – mesiac, ktorý má na ňu výhradné privilégium, ktorý má niečo, čo žiadny iný, záhadné tajomstvo, ktoré je umožnené rozlúštiť asi len tomu, kto je zaľúbený. Príroda robí celej tej láske krásne útočisko a pozadie, veď práve vtedy, keď Ríša objavoval s železnou vôľou ,,baníka“ kľúč k Helenkinmu srdcu roztápali sa aj posledný ľad a sneh. A tak to v úplnom obraze deja vyznieva ako akýsi symbol.
Teplo a sila Ríšovej lásky totiž dokázali skoro nemožné, roztopiť strach a nedobytnosť Helenkinho srdca ako prvé jarné lúče porazili chlad a nostalgiu zimy, keď všetko leží ticho a smutne ako srdce bez lásky.
Všetko to Ríšove úsilie kým si vynúti aspoň zopár viet, jeden pohľad, odbobie naháňania a skrývania, sĺz, objavovania a následného šťastia opísal autor v takej prostote a nádhere, že nie je možné predstaviť si niečo úchvatnejšie, no pritom tak obyčajné, ľudské a samozrejmé. Nemôžem sa ubrániť používaniu tých dvoch slov a ich synoným – krásne a ľudské, ale nie je práve taká láska? Stále je tu s nami, obklopuje nás a dokazuje nám, že zo všetkého, čo je večné, je aj tak najkrajšia, že je šťastím, ktoré má každý možnosť rozdávať a práve tak aj prijímať. Veľmi sa mi páčilo, ako bol opísaný život obyvateľov ,,myslivny“, ktorým príroda dáva možnosť dýchať a žiť, radovať sa a snívať. Helenka je ako dobrá víla lesa, pozná každý jeho kút, každučké zákutie, každú špáročku, mapu svojho lesa má zapísanú hlboko vo svojom vnútri. Kým nevypučí zo zeme prvá snežienka, akoby Helenka ani nežila. Akonáhle však svitne prvý jarný deň, koná sa v jej duši neopísateľná slávnosť vítania. Akoby sa napila elixíru života, opäť môže behať lesom bosá a pojašená ako malé dieťa, tráviť každú voľnú chvíľku v svojom lesnom „budoárku“, celý deň sa túlať po lúkach ako horská divožienka, a vracať sa len na večer, aj to len z „povinnosti“.
Takýchto rozhovorov objavíme v texte nemálo:
,,Tati, bude už to jaro nebo nebude?“
,,Copak já vim, že na mně křičíš?“, usmál se starý poťouchle – ještě tu ani konopky nejsou – počkej – “
„A skřivánek jindy už bývá tu – “, já si nepamatuju na tak dlouhou zimu.“
Ale takýto okamih je iba jeden:
Helenka rozevřela okno a celá zalitá světlem v úžasu rozestřela svoje ruce. – Tak krásne venku nebilo snad ješte nikdy. A Helenka už ani nedbala, kto za ni ustele, kto uklidí, přehodila šátek přes hlavu, vysrkla snídani a ve chvíli s Brokem už se otáčela pod zelenajícími se stromy v lese.
Autor krásne zachytáva každý prírodný úkaz. So schopnosťou umelca opisuje aj najnepatrnejšie pohyby prírody vzrušujúco, podrobne a dramaticky ako príhody z  „dobrodružného“ románu. Takto napríklad opísal spev slávika:
V lese bylo smutno, vlahý vzduch omýval tváře – jeden smutněji než druhý a všichni tak, že všechno kolem nabylo nábožného jakéhosi vzezření, rozlehlo se veliké ticho, naplněné pouze svatými jejich zpěvy. Utichli všici ptáci ostatní a králem lesa zustal slavík sám. Hned se vzdalovaly, hned zblízka se rozléhaly jeho žaly a z nebe se lila boží zář – A slavíci, snad závodili spolu, jeden vzácnějšími tóny než druhý rozpouštěl své rulády, stále žalostněji, stále lítostněji draly se jich plesy z prsou, v slzách se koupaly, v slzách zmíraly, až jen zastřené pí – pí – pí – pronikalo lesem tak, jako by tam někdo slabounkého vraždil. – A chvíli bylo ticho zas, listí zašepkalo v mlází, v doubí zašveholil drozd. Pojednou tam dole, až kdesi na dně, zdálo se, že někdo zlatým prutem zazvonil. Dva tóny tak uhodili o sebe, zase se tak sevřely v tlumený pláč a pojednou vyrazily plnou silou. A slavíkum jako by hrdla rozvázal, už jeden zvuk bil za druhým…….
To pokladám za veľké umenie. Schopnosť opísať a rozvinúť aj takú nepatrnú vec ako je spev vtákov, padanie lístia, či kvapka rosy si totiž vyžaduje ohromnú šikovnosť štylizácie a jedinečnej danosti využívať jazyk. Prostredníctvom nekonečného množstva opisov má čitateľ možnosť byť uprostred všetkého toho diania, používať svoju predstavivosť a obrazotvornosť, aby si vytvoril svoju vlastnú víziu tejto krajiny, aby mal možnosť utvoriť si jej obraz doslova i vo svojej najskrytejšej fantázii.
Kompozične mi toto dielo pripadalo v úvode trochu obrátené, alebo aspoň osobité v porovnaní s inými románmi. Autor sa totiž hneď v úvode pustil do rozvíjania deja a mierne na bok odsunul podrobné predstavovanie postáv príznačné pre iné diela. Už tým si získal moje sympatie. Dej sa začína rozvíjať na Ostrovačickom plese, či jednoducho miestnej tanečnej zábave. Ríša, ktorý „s ťažkým srdcom“ kvôli nemu opustil na pár dní chrabrý a namáhavý život pražského študenta tu po prvýkrát po dlhom čase stretne Helenku Ptáčkovú, s ktorej bratmi sa „za mlada“ priatelil. No otvorená náruč ho práve nečaká. Pre Helenku je táto tancovačka jej veľkou premiérou, je vystrašená z novej situácie, z prostredia, ktoré nepozná, ktoré je jej neznáme a preto v nej vyvoláva strach. Prvá jej reakcia je teda utiahnutie sa do kúta a pozorovanie všetkých tých dám, slečien a paní, ktoré s ľahkosťou koketujú, skrúcajú sa v náruči svojich spolutanečníkov a zabávajú sa tak, že je to Helenke až nepríjemné a neprirodzené. Ona vychovávaná v náručí a tíši lesa, je zrazu privezená sem, do spoločnosti toľkých ľudí, toľkých noviniek. A to po nej ešte chcú, aby tancovala! Ach, kdeže! Po niekoľkých márnych pokusoch pýtania o tanec to teda mužská časť vzdá a nechá Helenku v jej vlastných myšlienkach, ktoré sa pohybujú len okolo jej „myslivny“, lesa, psa Broka a návratu domov. V tomto jej rozpoložení ju prichytí Ríša tak trochu nepripravenú. Popýta sa na otca, súrodencov, život v horárni. Za odmenu sa mu dostávajú vždy len prísne holé vety, ani stopa po prívlastku, či predmete. No nevzdáva sa bez boja.
Na tretíkrát sa mu podarí prinútiť Helenku k tancu. Helenka teda pod prísnymi pohľadmi priateľky
Cilky i „staré paní“ nakoniec privolí, a pustí sa s Ríšom tancovať štvorylku. V tom okamihu sa oddá úplne do rúk fantázie a prežíva radosť z nového pocitu. Všetci dookola zhodne komentujú jej krásu a prirodzenosť, ktorá sa nevyrovná ani jednej z prítomných dám a slečien. O malý rozruch sa postará o chvíľku na to. Hudba dohrá, páry sa rozchádzajú z parketu a ona „vysilená“ krásou dosiaľ nepoznaného zážitku klesne bledá k zemi. Proste odpadne. To z nej v Ríšových očiach spraví ešte dokonalejšiu a jemnejšiu bytosť akou bola predtým. Po tejto príhode sa rýchlo ako uragán zvrtne a nemyslí už na nič iné, ako na odchod. Dokonca prinúti svojho otca, aby vstal od rozohranej partie kariet a aby už len išli domov, tam, kde všetko pozná, kde ju všetko víta, kde netreba nič spoznávať a objavovať, kde je všetko jasné a pre ňu prirodzené. Tentokrát teda pred Ríšom utečie, ale nie nadlho. Ríša sa vracia do Prahy, kde stále viac a viac pociťuje chatrnosť svojho života. Praha a bezduchý život v nej sa mu po stretnutí s jeho Helenkou začínajú protiviť. V tejto časti knihy autor dobieha, čo v úvode zanedbal, a nám sa tak naskytá prostredníctvom hodnotenia iných ľudí, ktorým autor zveruje túto neľahkú úlohu, možnosť vypočuť si posudok na Ríšu a jeho život. A to cez vyjadrenia „mladé paní“, Ríšovej domácej, či strýka „velebníčka“. Akonáhle sa Ríšov otec dozvedá o jeho nemalých dlhoch v krčmách, na stravnom, či ubytovaní, a hlavne po ich splatení, nie je ochotný čakať ani sekundu a posiela svojho „hriešneho“ syna za svojím bratom na farnosť. Ríša sa teda rozhodne pokorne, s  vôľou mučenníka dohnať zameškané učivo, zväzky nosí po vreckách, študuje. No stále ho aj tak púta myšlienka na záhadnú Helenku z „myslivny“, a pocit, že je tak blízko, mu nedá spať. Začína sa zápletka. Ríša oblieha myslivnu ako obežnica Slnko, snaží sa vyplašenú Helenku zachytiť v kostole, v lese. Tá však pri každom stretnutí reaguje rovnako, odmietavo a nedobytne. Ríša teda pritvrdí – posiela kvety, ľúbostné listy, úsmevy. Stále nič. Helenka začne kvôli svojmu nápadníkovi navštevovať dokonca aj kostol v susednej dedine. Ale náš gavalier sa stále nevzdáva, s  každým odmietnutím je odhodlanejší a odhodlanejší. Do prírody sa vkráda jar. Ríša teda viac a viac vychutnáva prostredie lesa a lúk k štúdiu a spomienkam. Jedného dňa sa mu pri tom pošťastí naďabyť na tajomný úkryt, Helenkinho útočisko v srdci lesa, pod korunami stromov s ktorými vyrastala a ktoré sa stávali nemými svedkami jej radosti i žiaľu, tichými spoločníkmi jej mladosti. Ríšova radosť v tej chvíli je neopísateľná. Prekračuje územie dlho ľudským okom nepoškvrnené a nevidené. Zápletka vrcholí na oslave farárových narodenín, kde sa odohrá i nasledujúca udalosť:
(Helenka sa ide prejsť do záhrady pred farnosť, ale Ríša ju objaví aj tu) Ohlédla se kolem a div nezaplakala, když viděla, že z  besídky není jiného východu ven, než u kterého stál Ríša. Lekla se ho tak podivného, úzkostlivě zdvihla ruku do tváře a loktem zastínila si oči. „Pusťte – “vykřikla už s pláčem a vyškubla prudce z jeho prstu druhou svoji ruku, kterou, nevědela ani, jak se jí zmocnil, začal líbat.
„Proč mě líbate ruku!?“ pravila s výčitkou ustrašeného děcka, které neví, co se s ním děje. Slzy jí zaplavaly v očích. A už ani nemluvila, jen loket nastavovala proti němu a lehce uhýbajíc zpět dívala se na něj jako laň přistižená v křoví. A Ríša drtil něco mezi zuby, cosi o plesu, o Praze, o jediné chvíli v živote, ale Helenka zavřela oči a svinuvši čelo v dětské svévoli vykřikla přiduseným hlasem: „Přestaňte - - - já vám nerozumím - - - Pusťte mě! - -“
A kde inde by sme mali hľadať vrchol románu o láske, ak nie práve v láske. V okamihu, keď sa zrodí a prežíva najkrajšie obdobie. Tu je rozhovor, ktorým sa Ríšovi podarilo konečne „preraziť ľady“ Helenkinej duše:
„Proč se mně bojíte, Helenko?“, přisedl k ní a svezl se před ní na kolena. „Ublížil jsem vám?“
Zatočila hlavou, že „ne“. „Proč tedy přede mnou utíkáte, proč?“ pravil a lehce se dotkl přitom její ruky.
„Já nevím,“ zvolala pojednou Helenka a upřela naň uslzené oči. – „ Já nevím.“ A jediným tím výkřikem zdálo se, že zmizela mezi nimi poslední hráz.
„Proč pláčete?“ pohlížel na ni Ríša a hladil jí vlas. „Ja za nic nemohu! Už tomu tak mělo být, náhodou jsem přišel sem a vidím vás. Neplačte!“ prosil Ríša, přitom stále jí hladě na obě strany rozčesané vlasy.
Nevědel, co si s nyní počít má. Nemluvil už a jenom se těšil, jenom ji hladil. Byl to první případ v živote, kdy mu děvče zaplakalo v náručí. Lekal se nevinných těch slz, ptal se jí:
„Helenko, je už dobře?“ Nahnul se k ní a pokusil se o úsměv. „Helenko, ukažte mi oči!“ Ale ona vzdorně držela krk. „Co, neukážete mně je?“
„Neukážu,“ pravila Helenka tónem vrtošivého dítěte. „Pusťte mě – já musím za tatínkem.“ A sbírala hned šátek a klobouk se slaměným košíčkem, chystajíc se k útěku. Ríša vyjeveně díval se na ni.
„Helenko, smím vás doprovodiť?“ nabídnul se skromně Ríša. „Ne, nechoďte se mnou – tatínek by nás mohl vidět.“ „A už vás neuvidím?“ Teprve za chvíli odpovědela. „A proč bychom se videli?“
„Což – “ odpovědel Ríša a povzdychl si: „Já vás tedy trápit nebudu!“ „Přijdete- li, přijdete, nepřijdete-li – “
„Ale přijďte!“ „Přijdete tedy?“ Helenka odvrátivši hlavu lehce stranou, zahleděla se na ozářenou stráň jasně zelené mýtiny. A hned nato neodpověděvši Ríšovi ani slovem, lehounkým krokem odběhla po úvalu dolu. - - - - - - -
Po tejto epizódke už nie je dňa kedy by sa nestretli, už nie je hodiny, aby na seba nemysleli. Deň plynie za dňom, týždeň za týždňom. A asi by to tak plynulo „do nekonečna“, keby neprišla udalosť, ktorá sa dá charakterizovať ako vnútorná zápletka vrcholu, mračno, ktoré vystúpi na oblohu ich šťastia – prvá hádka. „Neviem“ síce, ako je to možné, ale mladý pán Ríša sa nám začne mierne „nudiť“ pri každodenných rozhovoroch o kvetoch a záhradke, lese a zvieratách. Spomína čoraz väčšmi na svoju Prahu, na voľný život, na starých priateľov, večery prežité v „hospode u Primasu“. A tak sa nám trochu rozhovorí. Rozpráva Helenke príhody zo svojho nie práve svätského života a neuvedomuje si, že slovíčko po slovíčku v nej ubíja vieru v jej Ríšu – vzorného študenta, čestného človeka. Už o seba nedbá tak, ako „kedysi“, netrhá kvety, neskladá básne, prichádza neskoro a s akousi nechuťou. Občas aj trochu „prifarbí“ skutočnosť tej- ktorej udalosti, povymýšľa si, aby uľavil svojej predstavivosti, odohnal nudu a fádnosť vidieka. Helenka spočiatku znáša tieto jeho „uľavovania duši“ ticho a odhodlane. Ale pohár trpezlivosti vždy raz prekypí, a kedy inokedy je na to vhodnejší čas, ako keď muž začne hovoriť o druhej žene. Jedného dňa sa totiž Ríša rozrozpráva už z dobre známych dôvodov o svojej domácej, podľa jeho slov stále krásnej a mladej vdove u ktorej žije. A viac už ani nebolo treba hovoriť. Čo na tom, že tá žena má skutočnosti pekne nad štyridsať, dve deti a manžela, ktorý sa do hrobu rozhodne ešte nechystá? A celá história sa môže začať opakovať znova. Naháňanie, dobiedzanie, prosíkanie, dary vracané bez rozbalenia. Ríša stráca Helenku a zároveň si uvedomuje, že kvôli svojim „príjemným“ povinnostiam sa jeho študijný plán nie a nie naplniť. Už som si myslela, že budem musieť niesť záver
smutne, niečo na spôsob Timravinej Bez hrdosti o nešťastnej láske, rozbitých ideáloch, zbúraných snoch. Všetko sa však napokon vyriešilo. Ríša sa opäť prejavil svojou vytrvalou vôľou, a neodbytnejšie ako predtým sa snažil celú situáciu urovnať. Celá tá trampota sa nakoniec rozuzlí a zakončí doslova na posledných troch stranách. Helenka odpustí všetky previnenia, zabudne v okamihu na každú slzu. Aj sám autor má možno pocit, že to všetko znie až príliš idealizovane, a tak dodáva na záver aj malé
„vysvetlenie“:
„Ano,“ namítne čtenář, ,,to všechno je náramně hezké, ale s tím Ríšou to opravdu zní jako pohádka.“
„Je mně líto, - zní, “ odpovím já, ,,ale – já nic jiného psáti neměl v úmyslu. Jak se to stalo, - suď to Buh sám - ale stalo se tak …“
A tak sa nám to všetko nakoniec uzavrie, ako má. Z Helenky Ptáčkové sa stane Helenka Gregorová, z  dievčaťa žena. Ale ani roky jej neuberú na kráse a čare, ktoré v mladosti dokázalo okúzliť istého nemenovaného študenta práva.
Dielo Pohádka máje je bohaté na rôzne štylistické a jazykové zaujímavosti. Začať by som mohla napríklad hojným výskytom vnútorných monológov, ktoré sa striedajú s autorskou rečou a rečou postáv.
„A já se ti líbím?“ chtěla říci, ale zastydela se a poskočila zas před ním jako pták.
„Tak já ti věřím, Ríšo,“ pravila. „Ale nesmíš mě ošidit !“ pohrozila mu prstem. „Neošidíš?“ ptala se, odhrnujíc jednou rukou před sebou větev, která jí do cesty trčela z křoví. Ohlížela se, aby jej větev neuhodila. A chtěla jej už uvést do svého „pokoje“, ale nová otázka těkala jí do tváří : že by přece jenom ráda věděla, proč, proč právě ona má být tou, kterou má rád, když jiných je na tisíce….
V texte nachádzame aj početné množstvo archaizmov ( voškeruša, trombeláček), prevzatých slov ( á jour – z francúštiny, hotový/vyrovnaný, alebo portmonka – z nemčiny, peňaženka), či typicky hovorových zvratov “pražáckeho nárečia” ( pujde po “A - B” – korzo, promenáda). Nájdu sa aj početné skupinky prirovnaní, niekedy z biblickým podtextom ( jako Jonáš, zapřela jako Petr Krista ). Helenka je často prirovnávaná k hrdinkám slávnych opier :
otevřel oči a jako ve snu viděl nad sebou dvě řady smějících se zubu, dvě modrá, vesele sevřená kolečka očí a ty měkké, ty známé dulky na tvářích, které se usmívaly jako Haidée, když se usmívala nad spícím Juanem.-
a to bylo tenkráte, kdy ji zase jako poprvé do náručí chyt a celuje ji na tváře, na oči, na krk jak Papageno svoji Papagenu na konec nesl světlé aleje….
Autor tiež občas využíva za niektorými vetami pomlčky, aby vyjadril to, čo z obsahu jasne vyplýva, ale čo úmyselne necháva na čitateľovej predstavivosti a dôvtipe:
prišla Marta a vypravovala, kdo tu byl, co přinesl, a špičkou svého malíčku jemně se dotknuvši
zelené kany řekla, takovou květinu že jakživa ještě neviděla - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
Celé dielo nádherne dopĺňajú jednoduché prejavy ľudovej slovesnosti ako pranostiky, básničky, či prostonárodné piesne:

Dolina, dolina, Jak čistá vodička,
kamenný chodníček, jako ten sníh bílý,
kde je naše dávná láska, rozpustí se, rozejdem se,
švarný šohajíček ! šohajíček milý.

Šohajova láska Ješte se ten kámeň
jak čistá vodička, v té vodě obrátí,
rozejde se, rozplyne se, ale naše milování,
moja galanečka. to se nevrátí…….

Jazyk je síce viac-menej realistický, prispôsobený prostrediu, ale dýcha z neho aj niečo ako závan „časov dávno minulých“, kúzlo akejsi „staročeštiny“. Slová znejú príjemne, rytmicky a eufonicky.
„A co,“ pomyslila si.
Ríša byl v rozpacích, nevěda co činit.
pokrčil teda ramenoma , splynul v takt a už zase byl na protějším konci sálu.
„Nate, fókete na mě, - mně se nechce,“
„Tož jakou vy to máte paměť?“

A čo dodať na záver? Hoci bol tento príbeh tak sladký, že som sa z neho počas čítania málom
„skaramelizovala“, musím uznať, že pútal čímsi, čo síce strieda podoby, časové horizonty, obdobia, ale pretrváva naveky. Aj keď mi chýbalo o trošku viac epického deja, aj mnoho opisov prírody a duševných stavov hrdinov malo svoje čaro a prednosti, veď práve to bola idea naturizmu. Jednoduchý a prostý príbeh totiž dokáže vzbudiť v človeku niekedy viac estetického zážitku ako hlboké frázy a filozofovanie. Každé dobré umenie nás predsa obohacuje v niečom inom, stačí len hľadať na správnom miest. Autorom diela je Jozef Cíger Hronský, jeden z popredných predstaviteľov slovenskej medzivojnovej literatúry. Narodil sa v roku 1980 v Krupine, študoval na učiteľskom ústave v Leviciach. Pôsobil ako učiteľ, neskôr bol tajomníkom a správcom Matice slovenskej. V roku 1945 musel emigrovať, od roku 1948 do konca svojho života (1960) žil v Argentíne. Bol talentovaným maliarom. Písal prózu pre deti i dospelých. Z jeho tvorby možno spomenúť diela Kremnické povesti, Zlatý dážď, Budkáčik a Dubkáčik či nedávno sfilmovanú rozprávku Sokoliar Tomáš. Už tu sa prejavil Hronský ako bystrý pozorovateľ života a dobrý rozprávač. Jeho literárne dielo však vrcholí až románom Jozef Mak (1933).
Dej príbehu sa odohráva v typickej slovenskej dedine, niekedy koncom 19. storočia. Autor nám ani neprezradí meno tejto dediny, akoby tým chcel naznačiť, že svojou obyčajnosťou, nevýraznosťou a rovnakosťou si to ani nezasluhuje, že jej to ani neprislúcha. Ak by som mala stručne charakterizovať náplň deja, povedala by som: „Autor nám na živote jednoduchého človeka Jozefa Maka, jedného z milióna, ničím nevystupujúceho z radu, predkladá zlé sociálne pomery doby.“ To je však len veľmi hrubá charakteristika. Dôležité je spomenúť, že autor sa nezaoberá ani tak konkrétnymi udalosťami privodzujúcimi sociálny problém. Aj keď sa o nich v diele zmieni, pôsobia skôr dojmom vedľajšej dejovej línie, dojmom nedôležitých udalostí spomenutých akoby len náhodou. Autor sa zameriava skôr na dopad týchto udalostí na osudy týchto bezvýznamných jedincov. Dedina síce v diele vystupuje v podobe kompaktného, celistvého kolektívu, ale Jozefovo správanie nikdy jej tlak neovplyvňuje. Je individualitou, samostatným charakterom a aj napriek tomu je jeho osud ako brožúra, maketa podobná životom iných miliónov. Ak by som toto dielo porovnala napríklad s Urbanovým Živým bičom, vidno jasný rozdiel v tom, že tam bojoval dedinský, doslova národný kolektív za spoločnú vec ako jeden. Mali spoločný problém, ktorý chceli spoločne vyriešiť. Jozef Mak naopak bojuje iba z vlastným problémom, s dojmom, akoby bojoval iba sám za seba, neuvedomujúc si, že jeho problém a životný osud je osudom ďalších miliónov.
Hlavné postavy:
Jozef Mak Narodil sa ako nemanželské dieťa matky – vdovy po Janovi Makovi, ktorej inak nikto nepovie ako Makovka. Už táto skutočnosť je prvou zo série nešťastí, ktoré ho v živote postretnú. Z manželstva s Jánom Makom už Makovka jedno dieťa má. Je preto oprávnený nosiť meno svojho otca – Jano Mak, Jozefov nevlastný brat. V Jozefovom charaktere možno vďaka príbehu vypozorovať znaky pasivity i aktivity. Nie je však nerozhodný. Ako každá expresívna postava aj on koná pudovo, tak, ako mu káže momentálny pocit, impulz. Jeho večným prekliatím sú ale mĺkve ústa, ktoré nedokážu vyjadriť pocity, ktoré by chcelo nežné, láskavé srdce pretlačiť na povrch.
Maruša Meľošová (Maková) Dcéra Jozefovej krstnej Hany Meľošovej. Je to postava, ktorej charakter, výzor i duša prekonajú od začiatku deja k jeho koncu neuveriteľnú vzdialenosť. Sprvu pôsobí dojmom idealizovanej postavy. Nežná, čistá, no hrdá žena, ktorá sa nebojí postaviť ani vlastnému otcovi, keď je znechutená jeho správaním. Zo začiatku ochotná bojovať a víťaziť nad ukrutnosťou a zlom. K Jozefovi ju viazala úprimná, krásna láska. Jej zmena je úplná, priama, radikálna. Neprejaví sa len na rapavej tvári, ale i otupenej, zúboženej duši. Z ženy, ktorá kedysi pracovala od svitu do mrku je lenivá gazdiná, alkoholička, ktorá sa nedokáže postarať ani o vlastné dieťa. Pudovo sa až do konca snaží opäť získať jediné skutočné šťastie a lásku, ktoré stratila v Jozefovi.
Jula Petrisková (Maková) V príbehu sa objavuje až neskôr. Je to veľmi jednoduchá, dobrá a skromná žena. Keďže je mrzáčka, nikto nepredpokladal, že sa nájde muž, ktorý by sa s ňou oženil. Od malička ju posudzovali ako menejcennú, odlišnú, až sa takou začala cítiť i sama. Nebráni sa príkazom, pomáha každému a s vďakou sa zastane každej živej duše, aby dopriala iným, čo sama nepociťuje. Sama má veľmi nízke sebavedomie, je poníženecká, ústupčivá a pokorná, nedokáže sa brániť. Materstvo jej ale zázračne pridá na kráse. Na tvár vystúpi radosť a šťastie odzrkadľujúce jej čisté vnútro. Jej zdravie však začína upadať pri podozrení o Jozefovej nevere. Nikdy jej nepovedal, že ju má rád, že ju potrebuje. Ale to isté nikdy nepadlo ani z jej strany. Ich srdcia k sebe nachádzajú cestu až keď je už príliš neskoro.
Idea
Základnou, dominantnou ideou diela, na ktorú nadväzujú aj všetky ostatné, je snaha o úplné vykreslenie duše človeka. Autor sa snaží preniknúť až na koreň duší postáv a na rôznych príkladoch ich analyzovať. Ako som už spomenula, nezameriava sa ani tak na to, že je hospodárska kríza, nezamestnanosť, že sa Slovensko nachádza v zložitej národnej situácii. Tieto udalosti sú podávané iba ako niečo neovplyvniteľné, nezmeniteľné. Aj keď sa v diele stretneme so snahou dediny zabrániť poštátneniu slovenskej školy, tento pokus končí neúspechom a dokonca ani hlavný hrdina sa ho nezúčastňuje, z čoho vlastne vidíme, že autor mu v rámci kompozície prikladá nedôležitú, vedľajšiu úlohu. Alebo, Jozef Mak je zatknutý za politizovanie počas služby, ale ani sám poriadne nevie, čo spáchal, čo sa v štáte deje, výrazu Slovenský snem neprikladá v slovnej zásobe žiadnu dominantu. Vníma možno, že krčmárovo meno sa z Baniara zmenilo na Bánocziho, že ľudí vypočúvajú a zatýkajú. Nevie ale prečo. Pozná dôsledky, ale príčiny mu zostávajú skryté. Nevie, že krčmár by mal bez zmeny mena problémy začať s podnikaním a vyšetrovačky súvisia s blížiacim sa tisícročným výročím Uhorska. Autor nám chce podať svet precítený, vnútorný, našim očiam neviditeľný, svet vnútra ľudskej duše. Hoci nevieme dopodrobna všetky informácie o politickej situácii, o psychike Jozefa, July, Maruše a ďalších postáv máme úplný prehľad. Pomáhajú nám pri tom hlavne vnútorné monológy, ktorých v texte objavíme viac ako samotných dialógov. Všeobecne pre toto dielo platí, že dialóg je skôr výsada, ako pravidlo. Postavy sú tiché, neschopné prejavenia citu a náklonnosti slovami. Niekedy sa zdá, akoby sa vedeli porozprávať jedine vo vypätej situácii, napríklad pri hádke, rozoberaní dôležitej udalosti. Bežný rozhovor v texte takmer nenájdeme.
Jula, ani si mi nepovedala, v akom si stave …..
Keby sa Jula aspoň zachvela. Ale Jula nič.
Nechcela som, aby si sa mrzel, Jožko, však ešte dosť času.
Ja?
Mohla by ťa mrzieť.
Prečo by ma mrzelo, Jula? Chvíľu mlčala.
Neviem, prečo by ťa malo mrzieť. Tak som si nejako myslela.
Ak len teba mrzí.
Mňa nie.
Keby si nebola tajila…..
Nehovorila som nikomu, pravda, a ty si sa nespýtal.
Akože som sa mal?
Veď je tak.
Ja nedbám ani trochu…..
Aby len bolo zdravie.
Bude.
To nik nevie vopred.
Ja viem. Jula záporne kývala hlavou.
Nik nevie….A keď bude, keby bolo dievča. Či by si sa nemrzel Jožko?
Však som ti už povedal!
Ale som akási nevládna. Zavše nevládzem robiť.
A kto ti káže, há?
Sama si kážem.
Tak si nekáž.
V tomto texte napríklad jasne vidno neschopnosť prejaviť cit. Jula čaká druhé dieťa a Jozefovi to ani nepovie. A on, hoci má možno aj veľkú radosť nedokáže ju plne prejaviť. (“Prečo by ma mrzelo, Jula?“ – „Ani nevieš, akú mám radosť!“; alebo „A kto ti káže, há?“ – „Nikto ťa predsa nenúti pracovať, radšej si oddýchni.“). Ešte, že je tu autor, ktorý povie za postavu všetko, čo ona nedokáže. Autor predstavuje doslova ústa ich duše, ich vnútorného radcu.
Jula, buď múdra, zanechaj strašiakov, dívaj sa iba na muža a teš sa, že je tu, že je zdravý, iba slnce ho opálilo do vôle. /autor/
A či sa neteším?….Veď ani nechcem myslieť na nič na svete zabila by som sa, že ma pichlo, lenže čože ja môžem? Nemôžem si vnútro vyvrátiť, ba nijakej rady si neviem, keď ma pichne. Či som sa nezmáhala dosť, aby mi dalo pokoj, ale …. Maruša sa zhovárala s Jozefom prvšia…. /vnútorný monológ/
Čo myslíš na takú daromnicu! /rozprávač doslova vstupuje do deja a prihovára sa Jule/.
Veď ja nechcem myslieť, ale ….Maruša si nedávno aj truhlu odniesla domov, do Meľošov, i poháre s papierovými kvetmi, a zasa je tu!
Často sa aj samotný Jozef veľmi trápi, že nedokáže prejaviť cit ani v situáciách, kde by to malo byť samozrejmé, prirodzené.
Napríklad:
po návrate z väzenia
A čím sa viac díva Jozef Mak, tým väčšmi mračí sa mu duša, lebo nevie, nevie, ako povedať Jule aspoň jedno jediné láskavé slovo, ako sa k nej prihnúť aspoň trochu, ako sa jej aspoň nejakým úškľabkom poďakovať za obsah plachtičky, čo vlečie pred sebou a za jedenásť ciest. Nič nevie Jozef Mak, iba hlavu by si vedel rozťať.
pred odchodom za prácou /jeho rozlúčka = príkazy/
Keď bude prudký dážď, pozri na poval, či dakde nepreteká cez strechu. – Áno.
U Žida som bol, dá ti groš, ak budeš v súre. Jula nepovie nič.
K Baniarovi nechoď. Dobre.
Vo vrátkach nemáme kľúč. Založím žrďkou.
A čakaj ma…. Čo tu povedať? Nič.
vo vzťahu k synovi a manželke
- Ale nezazlieva nikomu nemotu Jozef Mak, iba na seba sa začne mrzieť a závidieť najmä malej Hane, ako vie vykrikovať, váľať sa po zemi, hovoriť a poskakovať. Vie, že mal by sa pohnúť, prikročiť k chlapcovi a osloviť ho nejako, lenže je presvedčený, nevykonal by to dobre a radšej si sadá na lavicu dívať sa, čo sa v chyži robí.
- Iba večer, keď sa Jula vtiahla k nemu do postele na svoje miesto a keď si myslel, že už tuho spí, prikryl ju opatrne, aby sa nezobudila, keď chyža vychladne.
Ani Jula nevie prísť za manželom v situáciách, ktoré by si to vyžadovali. Nechá sa vnútorne umárať obavou jeho nevery, neskôr mu nevie povedať, že mu odpustila a že ho potrebuje. O čo jednoduchší život by mali títo ľudia, keby boli schopní otvárať svoje duše jeden druhému a rozumieť si.
Ešte dačo sprobuje, nazbiera si dosť odvahy a potom kľakne pred Jozefa Maka, srdce si vyšklbne na dlaň a bude ho prosiť: Jožko, veď ťa ja rada a pre rany Kristove ťa prosím, nechoď viac do Meľošovie domu. Pekne ťa prosím… Ja ti hocičo na svete vykonám po vôli, len mi toto jedno urob. Nikdy som nič neprosila od teba, ani nebudem, ale mne je Meľošov dom ako smrť. Ja ťa neobviňujem, zakľajem sa ti, že na nič zlého nepomyslím, ale ťa pre materinu pamiatku prosím ….
Povedz mu: Nemám ja nikoho na svete okrem teba, Jožko, nemám ani seba. Na svete je náramne mnoho ľudí, na svete je naša celá dedina, susedia, moje sestry tri, malá Hana, i syn môj, čo sa mi hockedy usmeje ako jasný deň, ono jednak by som bola sama, keby teba nebolo.
Starostila som sa, premýšľala až do večera, a keď si prišiel domov, nehovoril si nič, lebo ťa vrecia zodrali, ale hneď som vycítila, že nás je v chalupe dosť.
Skoro tak sa jej zazdalo, ako by Jozef nebol iba jedon človek. Ako by Mak vypĺňal celú medzeru, čo do počtu ľudstva chýba.
Autor nám v tomto diele predkladá obraz života slovenskej dediny neskreslene. Neprifarbuje, nedopĺňa, len tlmočí skutočnosť. Využíva pri tom silne expresívny jazyk, ktorý je plný citovo zafarbených slov, či už zjemňujúcich alebo naopak tvrdých a nemilosrdných.
Máme sa máme. Roboty teraz hockde, Jana aj na tri miesta volajú razom. Ale máme dievča, aha, také nie najsúcejšie. Hovoria, že nám skoro umre. Ako, koľko múch naň sadá, však sú ošklivé, nestačím ich oháňať, aby trochu spalo. Hádam aj k doktorovi pôjdeme, ale ženy vravia, že mu nepomôže. Ktože ho vie? – Huš, huš, bodaj vás! Ale radšej vás pobijem a nebudem sa zjedať! – Nuž tak sa ti mi máme.
Ani na ume nemal, aby Marušu objal, a nemohol za to, že stalo sa tak, no keď ju pocítil v ramenách, zdivela v ňom krv.
Choď jej povedať, že ju zmlátim. Nech sa viac nikto môjho nedotýka, čo je moje, nech mi nik neberie, nadával som sa dosť, zožrali by ma celého a tú tam rozdriapem na kusy, ak pôjdem von. Vmlátim ju do zeme, pokým jej bude trčať čo len jediný prst. Nech sa mi tu nevláči. Vykopni ju, Jula!
Dôkazom, že autorovi išlo o skutočné vykreslenie života, odhalenie najčistejšej pravdy, je aj záver diela, v ktorom sa prihovára Jozefovi Makovi. Príbeh, ktorý nám vykreslil nepovažuje za román, považuje ho za život.
Tu sedí a biedny je. Nuž, a kto je biedny, tomu nemôžeš inšie priložiť, iba biedu, tak počúvaj, Jozef Mak, aby si mal biedy ešte viac. – Či sa ti nechce? …..Nemožno ti utiecť, darmo, počúvať musíš, lebo si tu. Nuž vedz, že sa ešte všetko neskončilo. V románoch bývajú takéto veci ukončené. V románoch sa s Jozefom Makom niečo takého musí stať, aby ho viac na svete nebolo. Lenže život nie je román, život je bralo, dolina, vrchy, kláty, sekera, vášne, chlieb a inovať, a všetky tieto veci nie sú iba kulisne, aby sa dali hocijako postrkovať, ako sa fantázii páči. Nuž nemôžeš ty len tak zmiznúť, Jozef Mak. Obyčajný človek si a obyčajný človek musí zachovať veľký zákon sveta: musí v druhej nemúdrej tridsiatke žať, čo v prvej nemúdrej tridsiatke sial. Hocikto ti uverí, že je to smiešny poriadok, ale nepomôže ti nik, lebo zákon je zákon. Ani nech sa ti nesníva, aby si si zúfal, ba ani sa nežaluj, ani nezloreč. Trp, Jozef Mak.
Krutosť osudu je zvýraznená na predurčení budúcnosti oboch hlavných hrdinov. Jozef určite nebude v živote šťastný, pretože je nemanželský. Dokonca ani jeho krst nebol odbavený podľa tradícií. A tak isto aj Jula. Narodila sa ako mrzáčka a tak si z nej spravili svojho služobníka. Dopredu jej naplánovali bez jej vedomia celý život. Ako mrzáčka sa určite nevydá a pretože je tichá a pokorná je nesprávne považovaná za hlúpu a neschopnú samostatne uvažovať. Aj týmto spôsobom sa dotvára krutý obraz expresívneho diela.
Zaujímavé je samotné podanie postavy Jozefa Maka a jej charakteru. Občas sa mi zdalo, že je strašne pasívny k svojmu osudu, že ho prijíma bez akýchkoľvek poznámok a pripomienok. Napríklad pri pobyte vo väzení.
Napokon – kto býva päť mesiacov po celách, odnaučí sa i myslieť, i všímať si ľudí a vecí, lebo rozmýšľajú iní namiesto neho: ukážu mu, kde si sadnúť, kde stáť, čo vypiť a čo žrať. Ani sa len nespýtal, kde ho vedú, keď zanechávali Prešporok.
Ale možno mu vyčítať nečinnosť vo väzení? Alebo že nebol politicky, národne aktívnejší? On, obyčajný sedliak? Nie, to rozhodne nie. Ale zrejmá je uňho citová pasivita. Jeho srdce je síce široké, citlivé, plné aj milších slov akými hmýri jeho slovník, ale ústam sa nedarí pretlmočiť na reč pocity vnútra. Ale ako činný človek formujúci svoju budúcnosť, stavajúci sa proti neprávosti, schopný zasiahnuť sa prejavil viackrát. Či už to bol jeho ciel postaviť chalupu, snaha zarobiť peniaze pašovaním tabaku, odchod za prácou až ku Košiciam, rozhodnutie odkúpiť si prácou u Bánocziho polovicu chalupy, keď sa dozvie, že čakajú s Julou druhé dieťa alebo iniciatíva, s akou bránil Julu, keď sa mali brať a skutočnosť, že si ju vzal aj bez majetku.
Zastal si pred Petriskovie plotom, pozrel do dvora a zvolal:
Jula! Chvíľu dočkal a zvolal znova:
Jula, poď von!
Z chalupy išla vrava, mohol si myslieť, že ho tam dnu nepočuje nik, ale počul, kto nemal a vyšla Julina sestra.
Jožo, ja som ti už povedala….
Jula, poď von, - opakoval Jozef Mak, na Petriskovku ani nepozrel, sťa by tu bol iba on a plot.
Nik ti z nás neverí a zavádzať žobráka…..
Jula!!! – buchol zľahka na plot a začal mu tvrdnúť krk.
Petriskovka zavrieskala. Ale v chalupe počul i ten, kto mal počuť. Jula sa strhla, zhrbila a pokým sa stačili spamätať, ako premohla seba, vykročila a zastala iba pri plote.
Poď Jula! – pochytil ju za rukávec Jozef Mak. Odpadol z nej kameň, hoc jej nepovedal, kde má ísť.

- Jožo, a myslíš si, že sme my dakedy mysleli, že príde hlúpy, čo kúpi, a chystali Jule truhlu?
Nik vám nekázal.
Akurát je tak! Ale o týždeň budeš vykrikovať: Jula, ty žobrák, ani plachtu si si nepriniesla! A kde my máme plachty nabrať? Druhým je dnes hej, ale chováme ju od malička a….
Zadarmo sa nenajedla ani deň.
Ty to akurát vieš!
Viem. A o truhlu sa nestarajte.
Čože?
Aby ste čušali.
Aha, reči sa vravia….A pred troma rokmi dvanásť zlatých sme platili v Brezne doktorovi za Julu, keď sa jej palec zbieral.
Odrátali ste si už.
Zaujímavá je tiež výmena dominantnosti postáv Maruše a July. Spočiatku sú navzájom úplne rozdielne. Maruša je krásna, hrdá žena, stojaca si za svojimi zásadami, ktorá sa nebojí ťažkej práce a nebojí sa povedať otvoreným protestom svoj názor. Jula je iná. Tichá, prostá, nečinná, nevýrazná, ktorá svojou osobou dovoľuje druhým, aby s ňou zaobchádza-li nedbanlivo, ako s menejcennou. Nakoniec je to však ona, ktorá si zachová svoju usilovnosť, pracovitosť, čisté srdce a pridá k nim, pod radosťou materstva a Jozefovej lásky aj krásnu, nežnú tvár. Maruša je tá, ktorej postava sa zmení. Zmení nielen výzorovo, fyzicky, ale aj duševne, úplne a neodvrátiteľne. Starostlivá gazdiná a hrdá žena je preč, prichádza nešťastná, životom sklamaná postava alkoholičky.
V diele možno spozorovať niekoľko zvratov alebo doslova šokov, ktoré sme nečakali a s ktorými sa musia hrdinovia vysporiadať. Medzi tri najsilnejšie patria asi náhly odchod na vojnu, svadba Jana s Marušou a Julina smrť. Sú to kruté obraty, ktoré zanechávajú na deji jasné následky. Napríklad odchod na vojnu spôsobil Jožovi stratu Maruše. Aj Maruša mohla žiť iný život, ako ten, ktorý ju nakoniec dohnal k samovražde. Jeho odchod sa dotkol aj života samotnej Makovky. Keby začala bývať s Marušou a Jozefom, nebola by aj naďalej denne vystavená na milosť a nemilosť chlípneho Meľoša. Druhý zvrat, svadba Jana s Marušou, jasne vyplýva z prvého. Jano by sa s Marušou určite neoženil, keby Jozef neodišiel. No a nakoniec Julina smrť. To je asi ten najtragickejší obrat, aký nikto nečakal. Je plný krutosti, smútku a nešťastia. Veď Jula zomrela práve vtedy, keď konečne pocítila silu Jozefovej lásky, v deň, ktorým sa mohlo všetko v ich živote zlepšiť a oni mohli byť spolu navždy šťastní.
Autor použil na zvýšenie dramatickosti diela aj motív tajomstva. Objavil sa v troch prípadoch. Najprv netušíme, kto je Jozefov skutočný otec. Dozvedáme sa to, rovnako ako Jozef, až po smrti jeho otca – drevorubača Gregora Bialoša. Potom je to aj tajomnosť zmiznutia Aduša a jeho truhlice a odchod Jana z domu. Nikto nevie kde sú, či ešte žijú. Tieto dve záhady sa vyriešia jednou ranou. Aduš zomrel a jeho truhlicu i s remeslom si privlastnil Jano.
A nakoniec by som chcela ešte zvýrazniť, podľa môjho názoru zámer autora stotožniť život Jozefa Maka s životmi ďalších miliónov. Dáva nám to pocítiť už v jeho mene – Mak. Jeho meno je vlastne symbolom. Pretože ako je makovica plná makových zŕn, ktoré sa navzájom podobajú ako vajce vajcu, tak je aj svet plný Jozefov Makov, ktorých životy sú navzájom identické, totožné.
Jozef to pocíti pri návšteve kostola:
Všetci sme hriešni, i ja, i Litera, Bronda, i ty, Jozef Mak. Káram seba i teba, rovnako, spravodlive, lebo rovnako znášame biedy sveta. Teraz máš biedu ty, Jozef Mak, o chvíľu budú ju mať iní. Pozri na rad klasov – hláv pred tebou, každý už mal nejakú biedu, alebo nevieš, o akej rozmýšľa teraz.
Chlapci pred oltárom zacengajú a rovnako sa skláňajú a dvíhajú hlavy, hoci je jedna vyššia, druhá strieborná a tretia vzdorovitá. – Jozef, ani teba tu nik nezbadá, že si Mak. Všetko sa tu urovná, keď sa rozleje ťahavá pieseň ponad hlavy, takí sú všetci, ako ty, taký si ty, ako si všetci. Tu sme hora : strom pri strome, a len to má význam, čo všetky korene ovlaží rovnako a rovnako rozkolíše všetky vrcholce. Ty nie si Jozef Mak, ale celá dedina je v tebe. Všetci sa tu rovnako boria, rovnako rodia a mrú. Tak majú radi strechu nad sebou, ako ty.
Kompozícia:
Dej príbehu sa začína narodením Jozefa Maka. Jeho matka prezývaná Makovka je vdovou, má jediného syna Jana. Už pri narodení teda nastavuje život Jožkovi svoju odvrátenú tvár. Jediné čo ho víta na svete, sú matkine unavené oči. Celé jeho postavenie vyjadril Jano v jednej vete:
Mater už v chyži nestene, ticho je, iste už porodila . . . Budeme mať hanbu mater i ja.
Nevinné, malé, nežné a bezbranné dieťa, presne také ako všetky ostatné – a predsa iné: nemanželské. Jožkovi bol zasadený prvý úder bez toho, že by sa mal možnosť brániť a rozsudok – “nemanželský” ho mal sprevádzať celým jeho životom, životom človeka – milióna. Jediné, čo mu prisúdi do vienka hosť v bielom oblečení – Boh, sú ukrižované ruky. Neobdarí ho však darom oveľa väčšej hodnoty, ktorý by azda Jožkovi zabezpečil i ľahší a šťastnejší život, neobdarí ho ústami, teda umením vyjadrovania, výrečnosti.
Dávam ti ukrižované ruky, tie mi ostali z tejto noci. Vezmi si ich a nehľadaj k nim ústa ani potom,
keď budeš ľuďom rozumieť, a keď ťa budú chcieť nahovoriť, aby si si ústa od niekoho požadoval.
Ani jedna žena v dedine sa netúži stať krstnou tomuto dieťaťu. Až na jednu - Hanu Meľošovú, Makovkinu susedku. Je to veselá, dobromyseľná aj keď možno trošku lenivá a nedbalá gazdiná. V dedine sa udržiava zvyk, podľa ktorého má kmotra vyložiť do okna po narodení dieťaťa misu s krúpami. V Jožkovej chalupe však ešte na tretí deň po jeho narodení žiadna misa nestojí. Nakoniec si Meľošová splní svoju povinnosť a uvíta na svet svoje krsňa. Jožko si žil bezstarostne azda len prvých pár rokov. Matka musela chodiť ďaleko za prácou, a tak zostala starosť o brata na staršom Janovi. Už ako malý chlapec nosieval Jožka celé dni na chrbáte, hoci nevládal.
Plakal. Slzy mu kvapkali na zem a tak slabol ešte väčšmi. Začal sa v ňom chvieť boľavý hnev.
Niet preto divu, že v ešte nedospelom chlapcovi vzbĺkla voči bratovi nenávisť. Často ho bil a vŕšil si na ňom svoju silu. No aj Jano bol len obeť. Kvôli nemanželskému bratovi bol tŕňom v oku dedine, brata musel celé dni ťahať na chrbte, dávať mu jesť z toho, čo zarobili jeho mozole. Čia to bola teda vlastne vina? Matkina? Vina dediny, ktorá sa nedokázala preniesť cez múry svojej nepoškvrnenej morálky? Alebo zlé sociálne pomery ? Bitka od brata pripadala Jožkovi taká prirodzená, že keď na ňu Jano zabudne, vníma to ako nejakú ľahostajnosť, nezáujem. Má pocit, že ho brat už nemá rád.
Keďže ho Jano Mak nezbil, strpklo v ňom čosi, prestal brata milovať, na druhý deň prestal mu pomáhať pri štiepaní pníkov na šindoľ.
Nech už bol vzťah Jana k Jožkovi akýkoľvek, Jožko ho vždy obdivoval, mal ho úprimne rád. Rozprával mu rozprávky o strigách, mátohách a o Jánošíkovi. V tom bol Jano majster. Čím je ale Jožko starší, tým viac mu hádže Jano na oči, že žije len z jeho milosti, že sám nič nezarobí, že žije v chalupe jeho otca. Jožko teda začína pracovať, hoci ledva dočiahne na ostrie kosi. Pracuje a pracuje, len aby sa vyhol bratovmu hnevu. Situácia sa vyhrotí natoľko, že mu matka radšej nájde prácu u baču Kubandu. Dúfa, že tam bude synovi lepšie, ako doma, kde je Janovi večne na očiach. V to ráno nechá Makovka syna dlhšie spať, dá mu zjesť veľký kus posúcha a venuje mu starý kožuch, ktorý patril Janovmu otcovi. Jožko je skromný, pastiersky život v prírode ho napĺňa a uvedomuje si, ako dobre mu matka radila. Nemusel viac počúvať bratove nadávky, krik a nechávať sa biť, akoby bol nejaký kus handry. Jedného dňa vypukol v dedine ohromný požiar. Zničil celý dolný koniec dediny a medzi mnohými inými vyhorel i dom Jána Maka. Úbohú Makovku prichýli Jožkova krstná. Zachránila ju od najhoršieho, pretože Jano nemienil stavať novú chalupu a o matku sa nestaral ani v najmenšom.
Myslel na krstnú mater, Hanu Meľošovú, aká je statočná už od tých čias, ako si po požiari vystavila novú chalupu a jeho mater pojala do nej, aby mala kde bývať, lebo syn Jano, čo bol v práve, nechcel dvíhať novú srub. Jemu netreba a mater nech sa stará.
Krstná pozve aj Jožka, aby býval u nich. Tu bližšie spoznáva aj jej dcéru Marušu, do ktorej sa zaľúbi. Maruša je čestné a pracovité dievča, čím má tak trochu protipól v lenivej a nedbanlivej matke V nevinnej láske k Maruši objavuje Jožko aspoň kúsok šťastia a lásky, ktorých mu nikdy nebolo dopriatych dostatok. Jožko dospel, cíti že je čas rozhodovať sám za seba, že už nie je žiadne usmrkané dieťa. Vzbúri sa proti bačovi Kubandovi, ktorý ho celé roky iba využíval ako lacnú pracovnú silu a klamal ho o peniaze. Až teraz má Jožko silu povedať mu to všetko otvorene do očí. Chlapec Jožko už nie je, prichádza muž Jozef.
Ej, strýc, nech vás parom pobije, ale ste ma celé roky vyplácali za službu, ako ste sami chceli. Aj žobrákovi by sa bolo viac ušlo, keby bol deň po deň pýtal, ale za mňa sa nemal kto prihovoriť, a s materou ste tak skončili, ako ste chceli.
Jožko potom zíde z lesov do dediny, na konopisko. Nejde však za matkou, lebo nechce, aby vedela, že ukončil službu u Kubandu. Mala svojej ťažoby akurát dosť. Často preplakala celé noci a jej zdravotný stav nebol tiež najlepší. S Marušou sa dohodne, že mu bude nechávať otvorené zadné dvere na stajni, aby mal kde cez týždeň spávať. Rýchlo si ale nájde prácu ako drevorubač. V kolektíve drevorubačov sa cíti dobre, zapadne sem, všetci ho majú radi. Večer čo večer im musí rozprávať rôzne príbehy a rozprávky. Jedným z drevorubačov je aj Gregor Biaľoš. Jožovi utkvie v pamäti, pretože má na ľavom líci jazvu od kamennej trosky, ktorá mu zasiahla tvár v kameňolome. Neskôr sa z textu dozvedáme, že práve Biaľoš je Jožovým “strateným” otcom. Nešťastnou náhodou si Jožo zraní nohu. Cez doslova “materinskú” starostlivosť drevorubačov si vtedy uvedomuje, ako ho majú radi. Láskavo si ho doberajú a starajú sa oňho:
Počúval Jozef posmešky a poznámky a nikdy si dosiaľ nemyslel, že ho rubári majú tak radi. Pravdaže, Gregor s pošarpaným lícom neľutoval ani octu, všetok mu vylial do vody, aby si vymočil a obkrútil členok. (pravdaže z Biaľošovej strany išlo i o chabú snahu vynahradiť Jožovi drsný život nemanželského dieťaťa).
Jožo má strach, ako zíde v sobotu z koliby. Nechce pred chlapmi priznať bolesť, nechce vyzerať ako malý usmrkaný chlapec. Doslova do dediny “doskacká”, hoci mu to trvá až do polnoci. Jediný, kto s ním má pri tom trpezlivosť je Biaľoš. Rýchlo zdoláva posledné metre, ktoré ho delia od chalupy, ale zrazu mu udrie do uší tichý pohrebný spev. Už si je úplne istý, že mu zomrela matka. Veď kto iný z ich chalupy by to mohol byť? Nesmelo zatiahne kľučkou na chalupe, a tu ho víta hlas o ktorom si ešte pred chvíľou myslel, že ho už nikdy nezačuje:
Krstná mať ti umrela, povedala vtedy Makova mať, a to tak, ako by sa bola spytovala: Kde sa teraz podejeme? Jozef jej nerozumel, lebo ako by sa jej bol bál, že žije.
Prvá vec, ktorá Jožovi napadne, je, že treba postaviť chalupu. Chalupu preňho, pre matku a pre Marušu. Dúfa, že mu ľudia pomôžu. Jožo pomáha Meľošovi pri výrobe truhly pre nebohú krstnú. Meľoš ju ale zle vymeria a v opilosti nadáva Jožovi, že je to jeho vina.
Darmožráč si, Jožo, nemáš svedomia ani za mak. Len aby som ťa z chalupy zaraz vyvliekol . . . Vidíte, ľudia, človek ho raz potrebuje, a čo vykoná! Hana, Hana, veď sa ti len bude ležať, mala si koho pri krste držať, aby ho hrom pobil! . . .
Makovka vie, že sa jej po smrti Hany nebude u Meľoša bývať dobre. Inú možnosť ale nemá a vie, že Maruša by ju z chalupy nikdy nevyhnala. Jožovi uloží na fare peniaze, ktoré ušetrila a radí mu, aby ostával radšej aj v sobotu v kolibe a ak bude niečo potrebovať, nech sa len spýta Gregora Biaľoša. Jožo vycíti matkino rozpoloženie, keď o ňom hovorí a uvedomuje si, že s tým Biaľošom nebude všetko v poriadku, možno dokonca niekde v podvedomí tuší, že je jeho otcom. Rozpráva s ním o svojom sne: mať vlastnú chalupu. Jeho návrh nezavrhuje, ale otvorene mu povie, že mu musia pomôcť iní. On, že mu nemá z čoho pomôcť. Jozef sa ťažko zmieruje s touto odpoveďou, aj keď uznáva, že keby mu Biaľoš pomáhal, verejne by priznával otcovstvo. Týždne v kolibe bežia ako voda. Kým Jožo nemôže na nohu varí, rozpráva večer rozprávky a v mysli už dohotovuje svoj domček. V nedeľu za ním prichádza Maruša s novou košeľou. Večer ho prekvapí predčasný príchod Gregora Biaľoša, obyčajne totiž chodí až v pondelok s ostatnými. Snaží sa s Jozefom nadviazať rozhovor. Jeho ale tento náhly záujem nijak nenadchýna , práve naopak. Urazí sa, keď sa mu Biaľoš mieša do vzťahu s Marušou. Veď kto je on, že by sa mu mal zverovať?
Šumná stvora je Maruša a robotná. Robieva za celý Meľošovský dom. Súca žena ti bude.
A čože?! – spurno vypľul slovo Jozef Mak, ba nechcel prekážať ani tým, čo sa mu v hrdle
zasekli, lebo ho celého premrvil nečakaný a neodôvodnený jed.
Možno by sa k nemu správal prívetivejšie keby vedel, že je to naposledy, čo sa s ním zhovára. Na ďalší deň ho totiž privalí strom. To, že o Biaľošovom otcovstve vedeli všetci, okrem samotného syna, dokazuje i veta, ktorú povedal Jožovi jeden z drevorubačov:
No, Jožo, jedným úderom dorazilo ti Biaľoša. (hoci chcel pôvodne povedať: Jožo, dorazilo ti otca.)
Jožo si vyčíta, že mu nedal ani príležitosť, aby mu povedal pravdu. Na čas schádza do dediny. Rozpráva sa s Meľošom, ktorý spomína na Biaľoša len v dobrom. Ochotne posiela Makovku do komory, aby priniesla Jožovi krpce, pretože tie jeho sa už úplne zodrali. Jožo spozoruje zvláštne chovanie svojej matky a nevie, čo ho spôsobilo. Ešte viac ho naplaší, keď ho matka posiela späť na rúbanisko ledva prišiel. Jozef nevie, že kým je preč je jeho matka vydaná na milosť a nemilosť starého Meľoša nielen po sociálnej stránke, ale aj ako žena. Chce ho ušetriť pohľadu na život akým je nútená žiť, preto ho tak rýchlo zavracia späť do lesa. Maruša má však tento život pred očami deň čo deň. Keď sa Meľoš opije, tvrdí, že ho žena večer zobúdza, pretože je jej v malej truhle tesno a žiada, aby sa za ňu pomstil Jožovi. Maruša sa bojí, že otcov hnev prejde z Jozefa na Makovku. Bojí sa ju nechávať samú doma s Meľošom. Maruša je otcovým správaním úplne zhnusená a jej smútok vyústi k protestu. Nemieni sa ďalej tupo prizerať, čo sa u nich doma deje a tváriť sa, že je to normálne. Začne sa správať ako gazdiná, ale nie hocijaká, je z nej doslova generál v sukni. Smútok zakrýva príkazmi a tvrdosťou. Len škoda, že jej hnev a hanba sa obráti aj proti Makovke.
otec, choďte do Plevov, či by nám nešli zviesť hŕby spoza Hájnice. Ale hneď.
Veď chytro, Plevovci nebudú doma sedieť a na vás čakať! - Však pôjdem. A čo? . . . V otázke chcel mať spurnosť, lenže mu ušla spod jazyka: habkavé bolo Meľošovo zapieranie hneď na začiatku.
Pôjdete za Hájnicu rozhodiť naše hŕby, azda sa presušia, pokým Plevovci prídu. Chleba si odkrojte poriadne, aby som vám ho posielať nemusela, i tvarohu dosť: nečakajte, aby vás človek
večne vynukoval, veď kto robí, nech je!
Takto sa teda Maruša hrdo snažila brániť proti všetkej tej špine a zlu okolo nej, ale aj ona si kladie otázku: “Ako dlho to ešte vydržím?” Neskôr si ale uvedomí, že nad Makovkou vyriekla priskoro súd. Uvedomila si totiž, že jej správanie je podmienené snahou obrániť od toho všetkého Jozefa. Za to ju Maruša obdivuje. Ale vo svojej čistej duši nevie nájsť východisko. Hoci už vníma Makovkine dôvody, aj tak nechápe a hnusí sa jej, s akou tupou bezmocnosťou sa nechá využívať jej otcom. Jožo chce čo najrýchlejšie realizovať svoj sen o stavbe chalupy. Sťahuje brvná z hory, hoci je všade plno snehu a neraz sa ním musí doslova prebrodiť. Nakoniec uzná, že bude lepšie počkať so stavbou na jar, ako mu radili ľudia. Ale na jar ho už nikto neodradí. Pracuje dennodenne, bez oddychu. Pomáha mu aj niekoľko mužov z dediny. Najradšej by ich bol poháňal, tak veľmi túžil byť už hotový, ale vedel, že nemôže. Pracovali totiž zadarmo, bol teda rád, že vôbec prišli. Chalupa zo dňa na deň rástla, a keď chýbalo už len jediné, a síce, ako bolo zvykom na prostrednú hradu napísať:“ tento dom vystavil Jozef Mak“, prišlo mu náhle povolanie na vojenskú službu. Ani sa nestihol spamätať, už mal v rukách liter pálenky a dve zlaté mince, teda toľko, koľko mu od obce prináleží za tri a pol ročnú službu. Nevediac ani ako, ocitol sa na voze, ktorý naberal smer Viedeň. Tu niekde sa začína zápletka. Veď všetko mohlo byť úplne inak. O pár týždňov sa mohla stať z Maruše Meľošovej – Maková, Makovka by bývala s nimi a možno prvýkrát v živote by bola skutočne šťastná. Ale osud chcel inak. Vo Viedni sa Jožo dlho nezdrží, odvelia ho do Hercegoviny. Listy musí zaňho písať vždy nejaký krajan, pretože sám nevie písať. Čas beží, Jožo plní rozkaz za rozkazom. Pašuje aj tabak, nevie totiž ani poriadne, že je to zakázané. Možno práve preto sa mu darí a nikdy ho nechytia. Zarobí si dosť peňazí. Keď však vyše roka nedostáva správu od Maruše, začína sa báť. Domyslí si, že matka určite už zomrela a Maruša sa vydala za iného. Je o tom tak silne vnútorne presvedčený, že zostáva v Hercegovine dobrovoľne ďalšie dva mesiace a zaúča nových. No ani potom neodchádza do rodnej dediny. Zdrží sa aj v Komárne, kde nakladá vrecia na dunajské lode. Len potom sa poberie domov. V Brezne stretá Cigána Imra, od ktorého sa dozvie, že Makovka už zomrela a Maruša, že si vzala iného - presne tak, ako Jožo predpokladal. Ale nepredpokladal, že bude s Marušou aj tak rodina. A to, že bude jej švagrom už vôbec nie. Jožo je z toho v úplnom šoku, ani nevníma, čo mu Imro rozpráva. Ďalším šokom preňho je Maruša samotná alebo to, čo z nej ešte zostalo. Nielenže sa zhrozí jej výzoru, on sa zhrozí doslova jej duše. Ledva ho pozdraví a správa sa k nemu, ako ku náhodnému pocestnému, nie ako k človeku, ktorý sa vrátil po siedmych rokoch z ďalekej krajiny a ešte k tomu k človeku, ktorého predtým milovala. Jej slová sú chladné a tvrdé, aj keď hovorí o vlastnej dcére .Čo strašného sa tejto žene muselo stať, keď sa z milého, nevinného stvorenia zmenila na tvrdý kameň? Alebo, čo ju dokázalo tak drasticky zmeniť, že tomu nemohol Jožo ani uveriť? Je to vôbec ona, tá Maruša, ktorá pracovala za celý Meľošovský dom? Tá, ktorej sa hnusila neprávosť páchaná na Jožkovej matke? Tá, ktorá ho mala tak rada? Veď to nie je ani možné. Jano mu milostivo dáva polovicu chalupy. Tej chalupy, ktorú on v pote tváre staval! Jano mu totiž oznámi, že stojí na Makovom majetku, a tak má na ňu právny nárok. Ale keďže vraj vie, koľko sa na nej nadrel, milostivo mu polovicu prepúšťa. Nakoniec to vyznieva, že ten, kto robí niekomu milosť, je azda Jano. Jano a Maruša spolu nie sú šťastní. Maruša po chorobe veľmi oškaredela, pokožka na tvári jej zrapavela na nepoznanie. Prvé dieťatko im umrelo, a druhej, Hanke, nedávajú tiež veľké šance. Jožo sa tiež dozvie, že Makovka je mŕtva už štyri roky. Cestou domov ho sprevádzala snáď ešte aká – taká skrytá nádej, ale teraz stratil v jednom okamihu všetko: matku, lásku, dom….všetko. Maruša začne byť po návrate Jožka o niečo svedomitejšia gazdiná i matka, ale táto premena netrvá dlho. Onedlho opäť prepadá alkoholu. Ešteže má Julu, Julu Petriskovú. Tá sa objavuje v deji až teraz. Hoci je mrzáčka, ktorá má ľavú ruku od pleca až po lakeť vyschnutú, zvládne viac roboty, ako zdravá Maruša. Denne jej chodí pomáhať do domácnosti i s dcérkou. Bez toho, aby Jožo niečo vytušil, často naňho u Maruše vyčkávala, aby ho mohla aspoň pozdraviť. Jožo sa vracia k starému remeslu a pracuje s Janom ako drevorubač. Jano sa v prírode úplne mení, stáva sa z neho iný človek. Sotva však prekročí prah domu stáva sa z neho opäť panovačný tyran a alkoholik. Prvé, čo spraví vždy, keď zíde do dediny, je, že zbije Marušu. Akoby ona mohla za všetko zlo, ktoré ho v živote postretlo. Spravil si z nej symbol svojho utrpenia. V lese je však celkom iný, zhovorčivý, priateľský, veselý, že to vyzerá doslova tak, akoby boli dvaja Janovia – jeden z dediny a druhý z lesa.
I srnča oratoval Jano Mak. Chytili ho pri potoku medzi drevom, lebo malo odlomenú prednú pravú nôžku pod kolenom a zradilo sa samé, lebo žalostne bľačalo. Chlapi kládli naň veľké svoje dlane, vyťahovali nože, ale Jano Mak ho oratoval. Zhúkol nad hlavami rubárov a vzal im srnča. Odrezal kožu, na ktorej sa odlomená kosť combáľala, obviazal okyptenú nohu a začal stavať pre srnča košiar. Keď odložil sekeru, choval srnča a také láskavé slová vymýšľal preň, jako len vedel. Nelenilo sa mu trojakej vody doniesť z doliny, aby srnča mohlo piť, z ktorej chcelo, a vymýšľal podivné histórie z písma svätého, kde bola reč o zvieratách, ktoré sú viac hodni ako človek. (neublížili mu tak, ako ľudia).
A v sobotu, keď šli dolu chodníkmi, videl, ako sa Janova tvár mení na mrzutú, ako sa mu vťahujú oči do jamôk, ako mu pomaly ustáva a klesá hlava.
Musím ju nabiť. Čože si inšieho počnem? . . .
Jožo je znechutený bratovým správaním. Najprv zostáva i v nedeľu na rúbanisku, neskôr si nájde inú skupinu drevorubačov. Po čase začína pociťovať, že mu v živote niečo chýba. Dovtedy nad tým neuvažoval. Jeho životnou láskou bola Maruša a jeho ani vo sne nenapadlo, že jej miesto by mohla zastúpiť druhá. Marušu stratil, no stále pociťuje ich vzťah ako neuzavretý, nedopovedaný. Všetko sa udialo veľmi rýchlo a on si až teraz, keď z  neho ako – tak opadol šok a emócie, uvedomuje, že v živote musí ukončiť starú kapitolu a načať druhú. Ale je ťažké odísť od nedočítaného a začať iné. Preto práve, hoci nadviaže bližší vzťah s Julou, ostáva mu Maruša stále blízka. Dá sa povedať, že od tohoto miesta dielo v podstate vrcholí. Ak by sme ho chceli nahradiť inými slovami, najlepšie by to asi vystihol názov „odpútavanie sa od Maruše.“ Jeho vzťah k Jule nie je podmienený ani láskou, ani náklonnosťou a dokonca ani obdivom. Aj toho pociťuje k Jule minimum. Vadí mu, aká je obetavá, nezištná, ako každému slúži za rohož, o ktorú si môže otrieť topánky. Nie je preňho ideálom, ani životnou láskou, ale je to žena. Je to kruté, Jožo sám nemôže uveriť prečo robí to, čo robí.
Zošklivil sa Makovi svet, keď vstával so zeme, Julu bol by odsotil, ono bezradné mal ruky, i neposlušné, lebo nevykonávali to, čo si myslel. Držali Julu, ale nevedeli prečo, hoc prostá vec to bola, za to ich zavládla bezradnosť, lebo vytratila sa z nich i horúčava, i sila a ostala v nich iba ťarcha.
Maruša spočiatku ich „lásku“ schvaľuje a bráni alebo sa tak aspoň tvári. O svadbe rozhodne prakticky skôr ako Jožo sám. Možno si myslela, že keď sa ožení, aj ona si konečne uvedomí, že je definitívny koniec.
Dobrú ženu budeš mať, Jožko. Len jej sám povedz, kedy budete mať svadbu, lebo sa ti sama neopýta.
Ťažko povedať, či by si Jožo Julu vzal. Možno áno, možno o tom aj uvažoval. Ale skutočným impulzom k tomuto kroku bolo preňho aj tak niečo iné. Juline sestry majú strach, že jej svadbou stratia dom. Ich otec, v presvedčení, že Jula sa nikdy nevydá, nechal po svojej smrti prepísať chalupu na jej meno. A všetci boli spokojní. Jula mala naveky slúžiť v rodnom dome. Svadbou by sa všetko zmenilo. Chalupa bola jej, sestry by teda podľa práva mali dňom svadby dom opustiť. Jožo je teda nútený odolávať paľbe obvinení. Julu si vraj berie len kvôli domu a majetku. Veď čo iného by asi videl na tej úbohej mrzáčke? Jožo nechce ani ich majetok, ani ich chalupu. Teraz by pekne vyznelo napísať „on chcel len Julu“, ale ani to by žiaľ nebola pravda. Čo tým teda vlastne sledoval? Nemiloval ju, neobdivoval, bral si ju chudobnú ako kostolnú myš. Možno chcel cez ňu zabudnúť na Marušu, možno mu dala príležitosť postaviť sa proti neprávosti a možno jednoducho cítil, že patria k sebe. Aj keď to tak z počiatku nevyzerá, Jula bola skutočne jediným šťastím v jeho živote. Vtedy však ešte netušil, čo v nej získava. Jula je strašne šťastná. Vie o Jožovom vzťahu s Marušou, vie, že ju nebude nikdy tak milovať. Ale čo bolo, bolo. Teraz je to ona, kto sa vydáva za Jozefa Maka a bude nosiť jeho meno. Je to ona, za ktorú sa postavil proti jej sestrám a je to ona, ktorú si berie aj bez vena. Jej istotu ešte viac znásobí Jožovo tvrdenie:
Jula, ty málo rozumieš, ako sa veci majú. Mne bolo vo svete dobre, ani mi už tak nikdy nebude, ale mi prišiel na rozum dom, reku nebude ho mať kto opatriť, a na starosť žobrať nepôjdem, aby som nikde nepatril. A to je to! Musím sa starať, však vieš…A čože ma po Maruši! Bolo, bolo, ale v kostole sa stalo ináč, nuž musíme mať pokoj. Len povedz Maruši, aby nič nespomínala, musíme sa tak mať, ako Boh prikázal, a vašim doma povedz, že nech sa nestarajú, či ťa budem návidieť alebo nie.
Na svadbe musí Jožo neustále sledovať Marušu. Vidí, ako sa zubami – nechtami snaží odolávať alkoholu. Vie, že mu nechce urobiť na svadbe hanbu.
A stretli sa im oči. Marušine hovorili:
Sebe by som si hej, ale tebe hanbu robiť nebudem….
Porozumel im Mak a zdivel, aby ľudia mohli povedať, že sa strhal na svojej svadbe na handru,
trieskal, pokým bolo iba trochu vlády, a Jula v svadobnú noc musela ho opatrovať chorého, aby
sa plnil osud, že stvorená je strážiť nad biedou iných.
Hoci sa Jožo spočiatku bráni, Maruša ho aj po svadbe stále prenasleduje a ovláda. S Julou žijú v spoločnom dome s ňou, Janom a ich dcérou Hanou. Toto spolunažívanie nie je ale nijak harmonické. Jano raz prosí Joža o peniaze. Nemá mu však z čoho požičať, veď po svadbe ostal úplne zadlžený. Joža veľmi trápi, keď sleduje, koľko bolesti si Maruša s Janom vytrpí. Počuje ako jej nadáva, že si nepovie o peniaze pred Julou.
Zahlušiť ťa treba ! Či nemáš hubu, há? ….. Neradím ti dobre, há? Jula je inakšia, ako Jožo. Keď jej povieš, požičia…Ale ty si ako hrčavý peň, do teba len rúbať, a ani ostrie ťa nechytí….
Často sa ozývajú domom tupé údery rán. Jožo by sa pred tým najradšej skryl. Čo má urobiť? Môže jej pomôcť? Epizóda s peniazmi však pokračuje, keď Jula Jožovi oznámi, že všetky ich úspory zmizli. Jožo vie, kto je zlodejom a chce sa bratovi pomstiť. Konečne má zámienku, aby sa s bratom vyrovnal aj za Marušu. A vtedy mu Maruša podá peniaze s vysvetlením, že ich našla. Jožo jej samozrejme neverí. Vie, že len striehla na Jana, aby mu ich nedovolila vziať. Ale prečo ho potom všetkom pre Boha ešte bráni? Aký to má zmysel? Jožo je z toho úplne dezorientovaný a do toho ešte pokorná Jula, ktorá sa domnieva, že jeho zlosť spôsobila ona. Jula Maruši totiž uverí a myslí si, že Jano peniaze skutočne nevzal. Je jej ľúto, že kvôli nej sa mohla strhnúť medzi bratmi hádka. Jožo vie, že Jula za nič nemôže, jeho ale neustále dráždi tá jej podriadenosť. Ďalšou udalosťou je povolanie Jozefa do Komárna. Stretne tu Ivana Pietora, ktorého zhodili z hodnosti slobodník, pretože sa zastával Slovákov. Jozef nikdy o jeho reči neprejavoval výraznejší záujem, ale keď sa Joža vypytovali na jeho názory, netušiac o čo im vlastne ide, povedal, že sa mu zdali pravdivé. Ponachádzajú naňho dosť nájdenej špiny. Vraj majú svedectvo, že Jozef povedal o maďarónovi Bánocim, že si zašpinil meno aj hubu, keď sa pomaďarčil. Vypytujú sa ho aj na slovenský snem, ale o tom už nemá Jozef ani poňatia. Zatvoria ho za politizovanie počas služby. Putuje od súdu k súdu, dostane sa aj pred samotný Prešporský súd. Odsedí si dlhých päť mesiacov. Jediný, kto verí v jeho návrat a chodí ho vyčkávať je Jula