Podkarpatská Rus

Podkarpatská Rus, dnešná Zakarpatská oblasť Ukrajiny, je názov historického územia:

Veľkej Moravy (západná časť; asi 833 - 903/907)
Uhorska (11. storočie - 1919; v 16. a 17. storočí striedavo aj súčasť Sedmohradska)
Česko-Slovenska (1919 - 1939 a 1944 - 1945; tu aj oficiálne ako Krajina (Zem) Podkarpatskoruská 1928 - 1938 a potom chvíľu ako autonómna Karpatská Ukrajina 1938 - 1939)
Sovietskeho zväzu respektíve Ukrajiny (od roku 1945; tu aj oficiálne ako Zakarpatská oblasť od roku 1946).
V širšom zmysle územie zahŕňa aj oblasti pri hraniciach bývalého administratívneho územia Česko-Slovenska, ktoré sú obývané Rusínmi, čiže aj dnešné severovýchodné Slovensko.

V zásade platí, že Ukrajina a jej priaznivci používali názvy začínajúce sa na Zakarpat-, kým krajiny na západ (logicky) používali názvy začínajúce sa na Podkarpat-.

po slovensky/česky: Podkarpatská Rus, Krajina (Zem) Podkarpatskoruská (1928 - 1938), Zakarpatská Ukrajina (oficiálne až od 1938), Karpatská Rus , Uhorská Rus, Podkarpatsko',
po rusínsky a ukrajinsky: Pidkarpatska Rus.
po rusky:Podkarpatkaja Rus
po maďarsky: Kárpátalja (Podkarpatsko), Észak-Keleti Felvidék (severovýchodné Horné Uhorsko), Kárpát-Ukrajna (Karpatská Ukrajina)
po nemecky: Karpatenrussland (Podkarpatská Rus), Karpaten-Ukraine/Karpato-Ukraine ((Za)karpatská Ukrajina), Transkarpatien (Zakarpatsko),
po anglicky: Subcarpathia (Podkarpatsko), Carpathian Rus/Ruthenia/Russia (Karpatská Rus), Carpathian Ukraine/Carpatho-Ukraine ((Za)karpatská Ukrajina), Transcarpathia, (Zakarpatsko), Subcarpathian Ruthenia (Podkarpatská Rus).
Počas rozpadu Rakúsko-Uhorska sa niektorí Rusíni v novembri 1918 vyslovili za pripojenie k Ukrajine, iní sa chceli pridať k Rusku, iní zas chceli autonómiu v rámci Maďarska a americká národná rada Karpatských Rusínov pod vedením právnika Gregorijia Žatkoviča dohodla s Masarykom pričlenenie k Česko-Slovensku (Filadelfská dohoda). 26. decembra Budapešť územiu priznala autonómiu (pod názvom Ruská Krajina), ktorú v marci 1919 v rámci (krátko existujúcej) Maďarskej republiky rád ešte rozšírila.

Spojenci sa rozhodli územie pričleniť k ČSR, pretože sa ČSR ukázala byť najstabilnejším a hospodársky najsilnejším štátom oblasti, čo bolo pre viacnárodnostné a zaostalé Podkarpatsko vtedy dôležité. Potom, čo česko-slovenské vojská oblasť roku 1919 obsadili, odhlasovala Ústredná národná rada Karpatských Rusínov v Užhorode 8. mája 1919 pričlenenie k Česko-Slovensku. Keď potom ČSR videlo rozsah zaostalosti regiónu, začalo odmietať jeho pričlenenie. Bolo však neskoro, lebo pri rokovaniach k Saintgermainskej zmluve Spojenci ČSR prakticky donútili územie pripojiť. Saintgermainskou zmluvou z 10. septembra 1919 teda Podkarpatsko pripadlo Česko-Slovensku a na Parížskej mierovej konferencii pribudla úloha poskytnúť územiu autonómiu. Túto autonómiu Podkarpatsko (podobne ako Slovensko) v praxi až do roku 1938 nedostalo (parlament pre Podkarpatsko nebol nikdy zvolaný, guvernéra menoval prezident ČSR a podobne). Aj špeciálne administratívne vyčlenenie nastalo (podobne ako u Slovenska) až v roku 1928, keď sa v ČSR zaviedli tzv. krajiny. Hlavným mestom Podkarpatskej Rusi bol Užhorod. Úradným jazykom používaným na území Podkarpatska bol oficiálne „ľudový jazyk”, de-facto teda rusínčina, ktorá však nebola ešte kodifikovaná a ani neexistovali príslušné jazykové príručky. V školách sa teda napríklad až do druhej svetovej vojny používala (modifikovaná) ruština. V sčítacích hárkoch pri sčítaniach ľudu sa Rusíni viedli ako „Rusi” (hoci sa používal aj výraz Rusín).

Kvôli silnej kultúrnej a jazykovej príbuznosti tunajšieho obyvateľstva s Ukrajincami, Lemkami a Bojkami v Sovietskom zväze a v Poľsku medzivojnového obdobia boli pre toto územie charakteristické secesionistické (nezávislosť hľadajúce, odštiepenecké) tendencie. Politicky tu existovalo veľa strán, z ktorých najdôležitejšie boli strany ukrajinofilov, rusofilov, komunistov a Maďarov. Ukrajinofili, zastúpení Národnou kresťanskou stranou Augustína Vološina, boli spravidla gréco-katolíci a chceli autonómiu v rámci Česko-Slovenska (čiastočne však pričlenenie k Ukrajine). Rusofili, zastúpení Poľnohospodárskou federáciou Andreja Brodiho respektíve fašistickou stranou Fenčíka, boli spravidla pravoslávni a tiež chceli autonómiu. Maďarov zastupovala Zjednotená maďarská strana, ktorá vo voľbách zíkavávala stálych 10% miestnych hlasov a bola neustále v opozícii proti Prahe. Komunisti, ktorí boli silní (vzhľadom na zaostalosť územia), boli za pripojenie k Sovietskemu zväzu. Vo voľbách 1935 vyhrali strany, ktoré podporovali vládu v Prahe, len 25% hlasov a 63% pripadlo odporcom Prahy, čiže komunistom (25% hlasov), maďarskej strane a autonomistickým zoskupeniam.

Keď začiatkom októbra susedné Slovensko vyhlásilo v rámci Česko-Slovenska autonómiu, dostalo autonómiu aj Podkarpatsko a 11. októbra bola vytvorená prvá autonómna vláda pod vedením Andreja Brodiho. 26. októbra nasledoval ďalšia pod vedením Augustína Vološina. V novembri bolo územie z vôle obyvateľstva premenované na Karpatskú Ukrajinu.

2. novembra 1938 sa na základe prvej Viedenskej arbitráže juhovýchodná časť územia stala súčasťou Maďarska. Novým sídlom úradov sa stal Chust. Cieľom Maďarska bola naďalej obnova bývalého veľkého Uhorska. Keďže však Maďarsko bola pomerne chudobná krajina, rozhodli sa „začať” s malým (zvyšným) Podkarpatskom. Toto malo Maďarsku umožniť spoločnú hranicu so spriateleným (takisto fašistickým) Poľskom a umožniť získať prístup k prameňom Tisy. Preto hneď po arbitráži Maďarsko rozpútalo v tlači kampaň proti údajným „macedónskym pomerom” v Podkarpatsku. Napriek dôrazným varovaniam Nemecka a Talianska pred vojenským fiaskom dúfala maďarská vláda, že jej útok predsa len prejde (napriek tomu, že ho aj Viedenská arbitráž explicitne zakazovala). Krátko pred začiatkom maďarského útoku nariadeného Miklosom Horthym však musel byť tento zrušený, lebo štáty Nemecko a Taliansko, ktoré sa nechceli hneď po nimi vybavenej arbitráži nechať zdiskreditovať, 20. novembra v Maďarsku energicky intervenovali.

Keď 14. marca 1939 Slovensko vyhlásilo nezávislosť a 15. marca Nemci v Česku vytvorili Protektorát Čechy a Morava, vyhlásilo Podkarpatsko 15. marca nezávislosť (prvýkrát v dejinách). No ešte v ten istý deň ho Maďarsko napadlo a do 18. marca obsadilo, a to napriek tomu, že tu nežili takmer žiadni Maďari, a že to Viedenská arbitráž zakazovala. Maďarskí vojaci tu (na rozdiel od nemeckých v Česku) museli čeliť vojenskému odporu miestnych obyvateľov.

Už 15. marca Maďarsko obsadilo aj časť východného Slovenska. Keďže nenastala žiadna podstatná reakcia, 23. marca začalo z Podkarpatska veľký útok na Slovensko s cieľom „postúpiť tak ďaleko na západ, ako sa len dá”. Po nasledujúcej maďarsko-slovenskej vojne (s viacerými maďarskými náletmi napríklad 24. marca na Spišskú Novú Ves), Nemecko prinútilo Maďarsko prestať a začať rokovať. Výsledkom rokovaní (27. marca - 4. apríla 1939) bolo, že Maďarsko dostalo pás najvýchodnejšieho Slovenska (1897 km2) so 69630 obyvateľmi (všetko Slováci a Rusíni).

Po nemeckej okupácii Maďarska 19. marca 1944 bolo z Podkarpatska v apríli a máji 1944 deportovaných vyše 100 000 Židov do nemeckých koncentračných táborov. Na jeseň zas sovietska armáda postupujúca z východu vyhnala z územia veľa Nemcov a Maďarov.

Po obsadení Sovietmi bolo územie opäť súčasťou obnovovaného Česko-Slovenska. Na územie bola vyslaná česko-slovenská delegácia. Skutočnú moc však mali národné výbory, ktoré všade vznikali. Sovieti systematicky znemožňovali, aby národné výbory nadviazali kontakt s česko-slovenskými úradmi. Edvard Beneš zakázal činnosť maďarských, nemeckých a rusofilských strán aj fašistickej strany Fenčíka - ostali len komunisti a priaznivci Prahy.

26. novembra 1944 sa zhromaždenie národných výborov v Mukačeve na podnet komunistov z Mukačeva vyslovilo za pričlenenie k Sovietskemu zväzu opäť pod názvom Zakarpatská Ukrajina (v skutočnosti to samozrejme rozhodol samotný Stalin v Moskve). Po následných rokovaniach medzi Česko-Slovenskom a Sovietskym zväzom, pri ktorých komunisti (ktorých od druhej svetovej vojny čiastočne riadili z Moskvy) prehovorili Beneša, aby odstúpil územie ZSSR, bolo dohodnuté, že územie po skončení vojny pripadne ZSSR. V júni 1945 sa tak aj stalo. V roku 1946 bolo územie v rámci ZSSR začlenené do Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky (pozri aj Zakarpatská oblasť). Početní Česi a Slováci žijúci v Podkarpatsku dostali možnosť získať česko-slovenské občianstvo.

V roku 1991 v referende 78 % obyvateľov požadovalo autonómiu, ktorá nebola doteraz udelená.