Udalosti okolo zániku samostatnosti Veľkej Moravy sú veľmi nejasné a ešte dlho potrvá, pokým sa vede podarí poodhaliť všetky nejasnosti, ktoré toto obdobie robia záhadným. Už v predchádzajúcich statiach sme videli, že v poslednej štvrtine 9. storočia do stredoeurópskych dejín sa začínajú miešať ugrofínske nomádske kmene stredoázijských a juhoruských stepí, ktoré súčastná historická spisba nazýva Turkami alebo Ugrami-Maďarmi. Ak proti Svätoplukovi I. popri franských šíkoch útočil iba na jeden staromaďarský jazdecký oddiel, tak koncom 9. storočia (896) stáli úž na hranici jadra veľkomoravského štátu staromaďarské kmene ako celok. Od toho času začali robiť sústredené útoky proti Veľkej Morave a nakoniec im aj podľahla. Maďarská okupácia slovenského územia nie len hlboko zasiahla do jeho etnickej jednoty, ale ovplyvnila aj ďalšie osídlenie, hospodársky, sociálny, politický a kultúrny vývoj slovienského ľudu. Starí Maďari prišli do Karpatskej kotliny v sústave siedmich ugrofínskych kmeňov (Megyer, Nyek, Kurt-Gyarmat, Tarján, Keszi, Kér,Jeno) a jedného tureckého kmeňa, Kovárov. Ešte v čase, keď bývali v susedstve Kozarov, na území nazvanom Lebédia, staromaďarský nomádsky kmeňový zväz sa začal postupne narúšať a po príchode do ich nových sídiel stáli na stupni vojenskej demokracie. Postupným vývojom pôvodne pastierska staromaďarská spoločnosť sa vnútorne začala diferencovať, rodová aristokracia začala systém života prispôsobovať vlastnému zisku. Uspokojovanie týchto potrieb, ako aj narastanie spoločenských rozdielov a zároveň nespokojnosti v jednotlivých rodoch, nútilo rodovú aristokraciu hľadať také možnosti, ktorými by zvýšila svoje zisky a tým aj moc, a zároveň ktorými by uspokojila aj náčelníkov iných rodov. Jediný prostriedok na dosiahnutie tohto cieľa viedla v lúpežných a dobyvačných výpravách, ktoré im na istý čas priniesli pokoj do vlastných radov. Podrobnejším popisom o vývoji starých Maďarov v ich pôvodných sídlach, o príčinách ich pohybu a smeroch postupu, o zaberaní jednotlivých území v Karpatskej kotline, alebo v ich výpravách do ďalekých franských krajov. Avšak preto, že rozrušením štátnej samosprávy a zničením samostatnosti Veľkej Moravy nedošlo k vyhubeniu slovienského obyvateľstva a jeho kultúry. Je len prirodzené, že staromaďarské družiny sa zacielili predovšetkým na sústredené útoky, ktorými chceli vyvrátiť správne, hospodárske, ale predovšetkým vojenské Veľkomoravské centrá. Preto nachádzame aj najviac nálezísk predovšetkým na nitrianskom území. Keď že družiny prichádzali v východu, je samozrejmé, že prvé vlny staromaďarských nájazdov zasiahli predovšetkým územie východného Slovenska, odkiaľ máme najviac archeologického materiálu, viažuceho sa k najstarším prejavom staromaďarskej materiálnej kultúry. Keďže prichádzali ako dobyvatelia, spočiatku sa domácim obyvateľstvom bližšie nestýkali a aj svoje menšie pohrebiská zakladali oddelene. Nálezísk s typickými staromaďarskými pamiatkami na území Slovenska nie je veľa, podobne je tomu však aj v iných oblastiach Karpatskej kotliny. Keďže išlo o kočovníkov, nepoznáme ich sídelné objekty a o ich spôsobe života, prípadne náboženských predstavách sme informovali len z ojedinelých roztrúsených hrobov, alebo malých pohrebísk. Podľa doteraz zistených nálezísk môžeme predpokladať, že staromaďarské rody, ktoré trvalejšie obsadili územie Slovenska, dosiahli ne východnom Slovensku čiaru Čierna nad Tisou – Zemplín – Košice. Na juhu územia je zatiaľ známe iba pohrebisko v Prši, odkiaľ línia obsadená smerovala k Leviciam. Územie juhozápadného Slovenska bolo obsadené pomerne husto, staromaďarské náleziská sú rozložene na území Žitného ostrova i nitrianskej nížiny a siahajú na čiaru Nitra – Hlohovec – Sereď – Nové Zámky – Komárno. Na základe rozloženia jednotlivých pohrebísk môžeme usudzovať, že približne na vyššie uvedenej čiare staromaďarské družiny v druhej štvrtine 10. storočia vybudovali vojenskú obrannú hranicu. Na neveľkých pohrebiskách sa odkývajú hroby staromaďarských bojovníkov a ich rodinných príslušníkov orientované smere V – Z. Úprave hrobových jám ani vzájomnému usporiadaniu hrobov nevenovali veľkú pozornosť. Do hrobov staromaďarských jazdcov, ktorými však neboli iba muži, ale aj ženy, nevkladali celého koňa, ale iba lebku a končatiny, prípadne celú kožu, ostatné mäso skonzumovali pri obradných pohrebných zvyklostiach. So zvyškami koňa dali do jeho hrobu celý jeho postroj (ohlávku, sedlo, ozdoby, strmene). Bojovníka vystrojili šabľou prípadne mečom, ťažkým lukom, ľahším oštepom a železným sekeromlatom. Okrem pohrebnej hostiny máme doložené iba strieľanie šípmi do hrobu. Na staromaďarských pohrebiskách sa stretávame s výraznou nomádskou kultúrou, ktorú sprostredkovala Chazarská ríša. Medzi typické staromaďarské zbrane patrí ľahšia šabľa s prehnutým telom a kostenou rukoväťou, ťažký luk obložený kostenými vyrezávanými platničkami a šípy. Meče sú pomerne ťažké. Patria k tipu X a pokladajú sa za dovoz franský alebo normandský z oblasti Rusi. Získavali ho aj korisťou od Slovienov Staromaďarské sekery sú vlastne sekeromlaty, majú dlhý tyl, pomerne úzke mierne prehnuté telo a ostrie, otvor pre násadu uprostred. Z drobných predmetov sa v hroboch vyskytujú nože a pracky. Typický nomádsky je výstroj koňa, zvlášť drevené, bronzovými lištami kované sedlo, lomené zubadlo s kruhami po stranách, alebo s rovnými tyčinkovitými posranicani ukončenými obdĺžníkovou karičkou. Príslušníci staromaďarských kmeňov sa aj veľmi honosne zdobili. V niektorých hroboch sa nachádzajú okrúhle platničky, ktorými si ženy zdobili vrkoče, alebo šaty na prsiach alebo pleciach. Starí Maďari pomerne často používali na výzdobu tepané kosoštvorcové nášivky, liate srdcovité, ružicovité a kolieskové kovanie, alebo dvojdielne okrúhle zdobené geometrickým ornamentom, vyhotovené zo zlata, striebra alebo bronzu. Výraznou ozdobou u starých Maďarov boli strieborné mince perskej dynastie Samánovcov, ale i mince z územia Itálie a Franskej ríše, ktoré získali na výpravkách. Opatrili ich dierkami a našili. Vyššie uvedené predmety nepoužívali iba na výzdobu šiat, ale aj konského postroja. Ozdobou tela boli jednoduché zlaté, strieborné alebo bronzové krúžky a pásikové strieborné náramky so zaokrúhlenými koncami. Všetky tieto predmety do príchodu starých Maďarov v Karpatskej kotline boli neznáme a aj na našom území utvárajú zvláštnu nálezovú skupinu. Spomedzi doteraz zistených a preskúmaných hrobov osobitnú zmienku si zasluhuje bohatý hrob zo Zemplína. Hrob bol zapustený do mohyly zo staršej doby rímskej a okrem ľudskej kostry sa tu našli j zvyšky koňa. Od ľudského tela, uloženého v dubovej rakve, bola oddelená hlava a položená konča nôh. Zomretý bol vystrojený honosnou železnou šabľou, ktorá mala zlatým plechom ovinutú rukoväť i objímky pošvy na pripevnenie k opasku, tulcom so šípmi, nožíkom, ocieľkou a vedierkom. Honosné šaty, do ktorých bol mŕtvy oblečený, zdobilo veľa tepaných i liatych strieborných pozlátených nášiviek. Podobné boli aj na konskom postroji a ich počet presahuje 300 kusov. Okrem týchto okrás boli v hrobe zlaté Náušnice náhrdelník zo zlatého drôtu, náramky a nánožné kruhy. Ozdobné predmety doplňujú veľké strieborné pozlátené kotúče, ktoré pôvodne slúžili ako ozdoba vrkočov žien z príbuzenstva pochovaného. Motívy fantastických zvierat na týchto kovaniach, ako aj rastlinný a geometrický ornament na ostatných, tkvejú v najstaršej histórii, umení a mytológii starých Maďarov. Jedinečnými ozdobnými predmetmi sú aj pozlátené faléry a hrkálky z konskej ohlávky. Do hrobu vložili aj skvostnú pozlátenú čašu s bohatou palmetovou rastlinnou výzdobou, ktorá nepochybne patrí k vrcholovým prejavom staromaďarského kovotepeckého umenia, koreniaceho v kozarskom remesle. V hrobe sa našli aj zvyšky textílií, kožušín a semienka prosa. Tento hrob je nielen najbohatším staromaďarským hrobom na území Slovenska, ale v Karpatskej kotline vôbec a patril nepochybne príslušníkovi vládnuceho kmeňa, ak nie samému náčelníkovi, ktorý mal významné postavenie vo vtedajšej staromaďarskej spoločnosti. Hoci len z toho krátkeho náčrtku môžeme vidieť, že pôvodné staromaďarské obyvateľstvo donieslo k nám svojrázne prejavy materiálnej kultúry. Nakoľko sa sami zúčastňovali na tejto výrobe, to ukáže až ďalší výskum, isté však je, že ako tvarove, tak aj výzdobou zodpovedali nomádskemu spôsobu života i vkusu. Obsadenie dôležitých dunajských ale i vážskych brodov a významnejších strategických pozícií a ich viac-menej trvalé usadenie na juhozápadnom Slovensku dáva predpoklad, že práve toto územie bolo východiskom staromaďarských výprav na Západ. Zároveň si tu vybudovali významné obranné dunajské predmostie, ktoré malo chrániť ich nové sídla v niekdajšej Panónii pred vonkajším nepriateľom; predstavoval ho český štát, ako nástupník Veľkej Moravy, či poľský záujemca ale franský pomstiteľ. V tretej štvrtine 10. storočia nastali však významné zmeny v politickom a hospodárskom živote strednej Európy. Víťazstvom franských a českých zbraní nad nájazdmi Maďarov roku 955 pri Lechu, nastal koniec ich výpadom na západ. Maďarský vládcovia Taksoni, ale najmä Gejza, pre vnútorný vývin krajiny určili nový smer. Nastal rozvoj obchodných, ale politických stykov s Malou Áziou, do ktorého sa zapojila Kyjevská Rus, Poľsko, Čechy, Škandinávia ale aj Karpatská kotlina. A toto všetko nemohlo nepôsobiť aj na ďalší vývoj starých Maďarov, ktorý prešli k Usadlému spôsobu života a k vyšším formám hospodárstva a postupne aj štátnemu Usporiadaniu.