Pocuté neznamená objektívne a videné neznamená

Pocuté neznamená objektívne a videné neznamená
pravdivé
Priama rec patrí medzi najviac podložené. Nikto, ked je nafilmovaný, ako nieco
rozpráva nemôže povedat, že to nepovedal. Povedané sa nikdy nedá popriet. Uhol
záberu a šikovný strih ale dokážu urobit svoje. Inak budeme reagovat, ak uvidíme
premiéra vystupujúceho z auta, ako sa vyjadruje na protest zdravotníkov, ked ho
vidíme v bielom svetri a inác ak uvidíme aj to, že drží v ruke tenisovú raketu. Ešte
väcší význam má strih. Nespocetne vela brutálne nasilu odstrihnutých viet v
spravodajstve, zábery, ktoré nechávajú hovoriacim priestor necelých desat slov,
úryvky, ktoré vyzerajú skôr ako anketa a nie ako názor, prilepené násilím k
rozhodnému tvrdeniu reportéra - to všetko mení skutocnost na akúsi "pulp reality"
zameranú iba samú na seba. Pocut reportérovu otázku je takisto nieco výnimocné. Pri
preberaní záberov so slovami v cudzom jazyku je prekrytá zvuková stopa pôvodných
slov volným prekladom, ktorý môže mat takisto nejaké manipulujúce prvky ako
zvukomalba, poprípade iné viac významové slová. Používanie ilustracných záberov sa
považuje za bežnú súcast spravodajskej práce. Je ich síce málo (v sledovanom týždni 3
šoty z 319), ale to je iba špicka ladovca, lebo skoro každý šot, ktorý nie je realizovaný
naživo je svojim spôsobom ilustracný. Vždy sme bud v inom case, inom priestore,
alebo v inom deji. Ilustratívnost je ale uznávaná až vtedy, ked nie jedna, ale všetky tri
sféry sú iba približné. Ked predvádzané prostredie, cas ani dej nezodpovedajú tomu, o
com je správa. Problém býva takisto niekedy rozlíšit, co vlastne zábery ilustrujú. Ci
miesto (Brusel, Biely Dom, parlament), dej (vojnu, alebo napríklad iba vojenskú
prehliadku) alebo emócie (zábery z demonštrácie, policajného zásahu). Aby vypadala
správa lepšie zamienajú sa obcas tieto komponenty a tak sa namiesto deja napríklad
nahrádzajú emócie. Nieje predsa zaujímavé, že ludia niekam hodinu pochodujú.
Zaujímavé je, ked sa dostanú do konfliktu s policajtmi, alebo napríklad s inou skupinou.
Tieto neistoty takisto niektorí mediálny herci bezostyšne zneužívajú. Ospalá snemovna
sa premení na sálu plnú búrlivých diskusií a chrliacu technické poznámky v momente,
ako sa zapne kamera. Pokojní ludia, ktorí štrajkujú pred bránami zacnú skandovat
heslá v tom okamihu ako príde televízny štáb. Rozbalia si svoje transparenty a niektorí
sa dokonca zacnú šplhat po bráne z ktorej ich rozospatí strážnici stahujú dole. Vo
chvíli, ked sa kamery zastavia sú už transparenty zasa zabalené a úcastníci si idú po
svojich.
Šot do spravodajstva je hotový. (Lamb)
Príklad: 5.6.96 bol v súhrnnom materiály "21" o rôznych formách vládnych kabinetov
využitý záber dievcata ležiaceho na pláži. Ten istý záber bol použitý v TV Premiéra
30.7.95 v reportáži o požiaroch v USA. Pracovníci spravodajskej relácie ich teda o
necelý rok použili a pritom ich doprevádzali slová, že talianský premiér Andreoti sa
preslávil zostavovaním tzv. "plážových vlád", ktoré mali za ciel preklenút letné obdobie
pred mimoriadnymi volbami. Išlo o typický ilustracný prvok, ale nebol ako ilustracný
oznacený. Do tejto roviny zapadajú aj dalšie obrazy a zvuky ako smiech, hluk bitky,
zvuk telefónu, postava bežiaceho ozbrojenca v maskácoch, muža v ciernej kukle so
samopalom, ruky píšuce na klávesnici, peniaze práve pri pocítaní a obecne aj väcšina
leteckých záberov. Dalej to bývajú aj casto sa opakujúce udalosti a inštitúcie ako
parlament, úraz vlády, prezidentský palác, hrad, Biely Dom, Brusel, veže atómovej
elektrárne, pláže atd.
Trivialita ilustracných obrázkov pred správou v nás zasa vyvoláva konzervované
predikcie obsahu správ. Obrázky za ramenami moderátorov v nás vyrábajú emócie o
nieco skôr ako ku nim má naozaj dôjst. Muž so samopalom nás nielen pripravuje a
orientuje na tému, on nás dokonca dopuje adrenalínom. Je to zahrievajúci obraz pred
nasledovnou správou a okrem toho klame tak ako klamú ukážky z filmu, ktoré sú
samozrejme graficky vylepšené a o celkovom obraze filmu nehovoria celkom pravdu.
Prefabrikácia titulkov naviac vyvoláva pocit, že ide iba o neustálu obmenu niekolkých
tém a situácií. Že svet nie je nekonecná rôznorodost, ale šablónovitá tematickost, ktorá
je jednoduchá k pochopeniu. K podobnej jednoduchosti zvádza aj používanie
infografických prvkov. Zvukovo to znie asi takto: "Podla informácií, poskytnutých
hovorcom policajného zboru...", pricom v obraze sa zatial na chvílu objaví stena domu
s policajným znakom. Aha, povie si v duchu divák, toto je tá budova, v ktorej ten
hovorca pracuje. Je to dom ako dom, ale plechová tabula so znakom polície ho
identifikuje. Spojením slov, tabulky, poprípade obrazu policajného predstavitela sa nám
jednotlivé zábery zoradujú a vzájomne potvrdzujú. Sme potom spokojný - urcili sme
pomocou znaku, nejaký predmet správy, bez toho aby bol slovne oznacený.
Nehovoríme si ale: to nám ale pekne zložili obrazy za sebou, že ich jednoducho
chápeme! Namiesto toho obdivujeme svoju vlastnú vnímavost.
Casto sa v správach nachádzajú tabule s názvami obcí, texty vyhlášok a dopisov, císla
dverí, mapy, orientacné tabule, grafy, piktogramy a podobne. Robí to dojem akoby
mali redaktori priam detinskú radost z informacných rovín, ktoré tým otvárajú.
Rovnakému úcelu slúžia aj dalšie názorné pomôcky - mapy, grafy, tabulky atd.
Infografia je ale zradná. Zdá sa totiž, že vypovedá o svete viac ako v skutocnosti. Tak
ako nemôžeme vediet, že reportér do domu, na ktorom visí znak Polície, takisto vešal,
nevieme ani, ci císla a text, ktoré nám ukazujú sa naozaj vztahujú k povedanému. .