Platón Ústava

Platón Ústava
Použitá literatúra:
p Hans Joachim Störig – Malé dejiny filozofie
p Dušan Machovec – Dejiny antické filozofie
p Tomáš Valent – Antológia z diel filozofov pre právnikov I.
PLATÓN AKO FILOZOF
Aby bolo možné pochopit a vyjadrit sa k takému rozsiahlemu a obsahovo
najbohatšiemu dielu ako je Ústava, je nevyhnutné, aby sme sa najprv oboznámili s
autorom samotným, obdobím v ktorom pôsobil a ktoré ovplyvnovalo jeho myslenie a v
neposlednom rade aj o motívoch jeho politického a filozofického myslenia.
Narodil sa roku 427 p.n.l. v jednej z popredných aténskych rodín. Ked dosiahol vek
dvadsat rokov jeho cestu mu skrížil Sokrates, ktorý sa stal jeho ucitelom na
nasledujúcich osem rokov. Na rozdiel od Sokrata, ktorého cinnost spocívala výlucne v
bezprostrednom pôsobení na spoluobcanov rozhovorom, Platón zanechal množstvo
spisov, i ked o písaní sa nevyjadroval práve s velkou úctou. „...o nom by som snád bez
ostychu mohol povedat, že bol najspravodlivejší muž svojej doby...“, takto sa v jednom
zo svojich dopisov vyjadril na adresu Sokrata, ktorého si velmi ctil a vážil, a preto nie
je prekvapujúce, že po jeho násilnej a nespravodlivej poprave sa Platón zacal o politiku
zaujímat ovela viac ako inokedy. Tvrdil, že ludské pokolenie nevyjde z biedy, pokým sa
bud stav pravých a naozajstných filozofov neujme politickej vlády, alebo pokým sa
trieda držitelov vládnej moci nejakým božským riadením vážne neoddá filozofii. Ked
opustil svoje rodné mesto, precestoval velkú cast Európy, daleký východ a dostal sa
dokonca aj do Egypta. Spoznával teda myslenie rôznych kultúr a bezpochyby bol nimi
do urcitej miery ovplyvnený – mnohé veci v jeho dielach to potvrdzujú. Roku 387 p.n.l.
otvoril v Aténach školu, kde bezplatne vyucoval svojich žiakov. Zomrel ako
osemdesiatrocný uprostred písania jednej zo svojich prác.
PLATÓN A „ÚSTAVA“
Tažisko Platónoveho pôsobenia spocívalo v ústnom výklade, a preto aj dielo Ústava,
ako väcšina jeho diel, je napísaná vo forme dialógu, ktorý sa uskutocnuje medzi
Sokratom, hlavnou postavou, ktorého Platón použil ako hlásatela svojich názorov, a
Glaukónom. Dialóg použil z toho dôvodu, že oproti systematickému rozvíjaniu
myšlienok má táto forma výhodu v ovela väcšej názornosti a živosti.
Platónova Ústava pozostáva z desiatich spisov. V nasledujúcich niekolkých riadkoch sa
pokúsim priblížit a opísat štvrtú knihu Ústavy.
V desiatej kapitole tejto štvrtej knihy sa zaoberá problematikou spravodlivosti a
definuje ju ako to, co bolo pri zakladaní štátu urcené ako všeobecná povinnost. Tvrdí,
že každý jedinec by sa mal zaoberat len jednou cinnostou v prospech štátu a to tou, na
ktorú je najlepšie uspôsobený. Na základe toho rozdeluje ludí na tri hlavné spolocenské
triedy:
1) trieda vládcov (filozofovia, t.j. vzdelanci) – vyznacujú sa múdrostou;
2) trieda strážcov (vojaci) – vyznacujú sa statocnostou;
3) trieda výrobcov (remeselníci, polnohospodári) – vyznacujú sa umiernenostou;
pricom úlohou výrobcov je poslúchat príkazy vládcov (štátnej moci) a dozor nad
výrobcami vykonávajú strážci (štátny aparát).
V jedenástej kapitole podrobnejšie rozvíja svoje myšlienky o spravodlivosti a tvrdí, že
len v dokonalom štáte je spravodlivost. Keby sa napríklad bojovník pokúsil dostat do
stavu radcov a strážcov, alebo keby niekto súcasne robil viac cinností naraz, bolo by to
pre štát škodlivé, to znamená, že mnohostranná cinnost alebo prestupovanie z jedného
stavu do druhého by sa rovnala najväcšiemu zlocinu a najväcší zlocin je vlastne
nespravodlivost voci štátu. Dalej vysvetluje aj podobnost medzi štátom a clovekom –
teda ak je spravodlivý clovek, v nicom sa nebude líšit od štátu a bude preukazovat
všetky znaky dokonalého štátu, t.j. bude rozumný, odvážny a múdry. V dvanástej
kapitole hovorí o troch druhoch cinností, resp. schopností ktorými sa clovek vyznacuje.
Prvou schopnostou sa ucíme, druhou sa rozohnujeme a tretou túžime po rozkošiach
spojených s jedlom a plodením, i po všetkom co je tomu príbuzné; a každú z nich
využívame, ked sa k nej podnietime.
V trinástej kapitole sa zameriava na vysvetlenie jednej z troch zložiek duše; je nou
žiadostivost. Na jej vysvetlenie použil príklady cloveku velmi blízke. Sú nimi smäd a
hlad, základné ludské potreby, ktoré reprezentujú ludské túžby. Smäd a hlad nie sú len
túžbou k požitiu urcitého typu ci množstva jedla a nápojov, ale kedže všetky pojmy sa
vztahujú aj na urcitú kvalitu, tak aj clovek túži po tom najlepšom, teda aj po najlepšom
nápoji ci jedle. Následne dodáva, že pojmy sa vztahujú aj sami na seba. Na vysvetlenie
uvádza príklad s vedou o stavbe domu: ked vznikla, odlíšila sa od ostatných vied,
pretože mala urcitú kvalitu, ktorú nemá ani jedna z vied. A kedže sa vztahovala na
nieco s urcitou kvalitou, sama o sebe nadobudla urcitú kvalitu.
V štrnástej a pätnástej kapitole rozvíja teóriu o protikladných cinnostiach, ktorú len
okrajovo nacrtol v predchádzajúcej kapitole.
Uvádza nasledovný príklad: niektorí ludia nechcú pit aj ked sú smädní, a to z toho
dôvodu, že v ich duši je nieco, co ich nabáda k pitiu a nieco, co im vtom bráni – sú to
dve rôzne zložky duše:
1) ktorou uvažujeme (rozumová)
2) ktorou túžime (nerozumová, teda žiadostivá)
a vzápätí dodáva aj dalšiu zložku
3) vznetlivost (hnev)
V šestnástej kapitole dochádza medzi Sokratom a Glaukónom k zhode v tom, že v
štáte i v duši cloveka sú tie isté zložky. Cím je múdry a spravodlivý štát, tým je múdry
a spravodlivý aj jednotlivec. Dalej tvrdí, že rozumovej zložke prislúcha vládnut, lebo je
múdra a stará sa o celú dušu a zložke vznetlivej prináleží poslúchat ju a pomáhat jej.
Do súladu ich vraj uvedie vhodná zmes múzickej výchovy a gymnastiky, t.j. krásne reci
a myšlienky na jednej strane, harmónia a rytmus na strane druhej.
V sedemnástej kapitole vysvetluje, že clovek sa skladá z množstva zložiek, z ktorých si
každá síce robí svoje, ale je schopný ich spojit do takej formy, že predstavujú len
jediný celok – rozumný a harmonický.
V osemnástej kapitole sa snaží charakterizovat pojem nespravodlivost. Tá vraj nastáva
vtedy, ked sa jedna z troch zložiek duše vzbúri proti duši ako celku s cielom vládnut v
nej, hoci jej podla prirodzenosti prislúcha iná funkcia. Na záver dodáva, že tak ako
zdravé veci spôsobujú zdravie a nezdravé veci chorobu, tak spravodlivé konanie
spôsobuje spravodlivost a nespravodlivé konanie nespravodlivost.
PLATÓN – ZÁVER
V súcasnosti sa Platónova náuka o štáte z velkej casti považuje za utópiu. Obsahuje
síce vela správnych názorov a myšlienok, no v praxi ich nie je možné uskutocnit. No na
druhej strane Platónova velkost je neodškriepitelná. Spocíva v v prenikavosti jeho
psychologického pohladu a v univerzalite jeho ducha, ako aj v pevnom ludskom
charaktere, preniknutom hlbokou vážnostou.
Goethe: „Platón je vo vztahu k svetu ako blažený duch, ktorému sa zachcelo na nejaký
cas sa v nom ubytovat.. Preniká do hlbok, skôr preto aby ich naplnil svojou bytostou,
než aby ich preskúmal. Tiahne k výšinám s túžbou, že sa opät bude podielat na svojom
pôvode. Všetko, co vraví, sa vztahuje k vecnému celku dobra, pravdy, krásy a túžbu po
nom chce prebudit v každej hrudi.“.