Planéta

Planéta (z gréckeho πλαν ήτης , planétés - „pútnici“) alebo obežnica je približne guľaté teleso značného objemu, ktorého hmotnosť je menšia ako 80 MJ (hmotností Jupitera). Obieha na obežnej dráhe okolo hviezdy, ale zároveň neobieha okolo iného telesa. Produkuje veľmi málo alebo žiadnu energiu prostredníctvom jadrovej reakcie.

Vznik
Predpokladá sa, že planéty vznikli zo zvyškov hmloviny, z ktorej sa sformovala materská hviezda planéty, nazhromaždených z plynu a prachu obiehajúceho prahviezdu v hustom prahviezdnom disku pred tým, než sa v jadre hviezdy zapálili jadrové reakcie a slnečný vietor odfúkol ostávajúci materiál preč. Za počiatočné štádium planéty sa považuje protoplanetárny disk, z ktorého sa sformujú planétezimály. Spájaním a zrážkami planetezimál vznikajú protoplanéty, ďalším spájaním a zrážkami protoplanét sa tvoria samotné planéty.


Energia
Vo vnútri planéty neprebiehajú žiadne termonukleárne reakcie, ktoré by produkovali energiu. Všetku vyžarovanú energiu získavajú planéty z gravitačných, mechanických a termodynamických javov, rozpadov rádioaktívnych prvkov, zhromažďovania a odrážania energie z centrálnej hviezdy
Okrem Zeme (ktorá v staroveku nebola považovaná za planétu) sú všetky planéty v slnečnej sústave pomenované podľa gréckych a rímskych bohov, avšak niektoré neeurópske jazyky, ako napríklad čínština, používajú odlišné názvy.

Ide o osem „dominantných“ telies a prvého objaveného predstaviteľa transneptunického objektu, ktoré obiehajú okolo Slnka (slnečná sústava). Sú to telesá s menami (v poradí podľa vzdialenosti od Slnka):

Merkúr (☿)
Venuša (♀)
Zem (♁)
Mars (♂)
Jupiter (♃)
Saturn (♄)
Urán (♅)
Neptún (♆)

Trpasličie planéty

Medzinárodná astronomická únia na svojom kongrese, ktorý sa konal v dňoch od 15. augusta do 25. augusta 2006 v Prahe, zaviedla nové pomenovanie pre bývalú planétu Pluto a niektoré väčšie planétky (Ceres a 2003 UB313), tzv. trpasličia planéta.


Iné objekty slnečnej sústavy
Do tejto kategórie spadajú asteroidy (planétky) a kométy a objekty za obežnou dráhou Neptúnu tvz. transneptunické objekty patriace Kuiperovho pásu. Rozmery transneptunických objektov v niektorých známich prípadoch prevyšujú rozmery pluta. Nie je vylúčené, že takéto „mamutie“ transneptunické objekty budú časom pribúdať.

Mesiace planét sú tiež pomenované podľa bohov a postáv z klasickej mytológie alebo podľa Shakespearových hier. Asteroidy môžu byť nazvané, podľa uváženia ich objaviteľov, podľa hocikoho alebo hocičoho (návrh však podlieha schváleniu panelu terminológie Medzinárodnej astronomickej únie). Pomenovanie planét a ich rysov je známe ako planetárna terminológia.

Nedávno bol objavený transneptunické teleso 90377 Sedna, ktorý obieha Slnka vo vzdialenosti 13 miliárd kilometrov, čo je trikrát ďalej ako Pluto. Sedna, podľa inuitskej bohyne mora, má v priemere 1180 až 2360 km. Jej priemer však stále nie je presne známy, no odhaduje sa na 1/2 až 3/4 priemeru Pluta. Niekoľko zdrojov už informovalo o Sedne ako o desiatej planéte, čo je mylné a značne zavádzajúce označenie a astronómovia ho neakceptujú. Ďalší podobný objekt je 90482 Orcus, objekt s obežnou dráhou a objemom podobným Plutu. Ďalšie objekty značných rozmerov sú 50000 Quaoar a 20000 Varuna. Najnovšie je ako 10. planéta občas označované transneptúnske teleso 2003 UB313, ktorého priemer je ešte väčší ako priemer Pluta.

O niekoľkých hypotetických planétach, ako napríklad Planéta X (predpokladá sa, že by mohla byť za obežnou dráhou Pluta) alebo Vulcan (s možnou obežnou dráhou medzi Merkúrom a Slnkom), sa uvažovalo počas rôznych historických období a boli predmetom intenzívneho, no neúspešného hľadania.


Klasifikácia Planéty v slnečnej sústave môžu byť podľa zloženia rozdelené do viacerých kategórií:

terestriálne planéty - planéty podobné Zemi, zložené prevažne z hornín
Merkúr
Venuša
Zem
Mars
jovialne planéty - planéty podobné Jupiteru, ktorých zloženie pozostáva prevažne z plynného materiálu
Jupiter
Saturn
Urán
Neptún
Uránske planéty sú podkategóriou, odlišujúcou sa od obrých gigantov menším percentuálnym zastúpením vodíka a hélia. Naviac obsahujú amoniak a rôzne organické zlúčeniny.

Ľadové planéty/planétky - niekedy sa pridáva tretia kategória, v ktorej sú zahrnuté telesá ako Pluto, ktoré sú zložené prevažne z ľadu. Táto kategória „ľadových“ telies tiež zahŕňa neplanetárne telesá, ako napríklad ľadové mesiace vonkajších planét našej slnečnej sústavy (napr. Triton).
Osem skalnatých a plynných planét je všeobecne rozoznávaných ako hlavné planéty. 1 Ceres bol označený ako planéta pri svojom objavení, no bol reklasifikovaný na asteroid po tom, čo bolo nájdených veľa podobných objektov. Podľa nedávnych objavení planét za obežnou dráhou Neptúnu, ktoré sú podobné Plutu svojou obežnou dráhou, veľkosťou a zložením, si veľa ľudí myslí, že Pluto by malo byť definované ako planétka. Napríklad, Mike Brown z Caltechu definuje planétu ako: každé teleso v slnečnej sústave, ktoré je hmotnejšie ako celková hmota všetkých ostatných telies na podobných obežných dráhach. Podľa tejto definície by nebolo ani Pluto planétou.

Mnoho astronómov považuje Zem a Mesiac za dvojitú planétu z niekoľkých dôvodov:

Mesiac, meraný podľa svojho priemeru, je 1,5-krát väčší ako Pluto.
Gravitačná sila, ktorou pôsobí Slnko na Mesiac, je väčšia ako tá, ktorou na Mesiac pôsobí Zem (asi 2,2-krát).
Druhá skutočnosť nie je v slnečnej sústave jedinečná, avšak pre tak veľký satelit je neobvyklá. Iné satelity, na ktoré pôsobí Slnko väčšou gravitáciou ako ich materská planéta, sú:

Najvzdialenejší mesiac Jupitera (S/2003 J; 1,5-krát)
Najvzdialenejší mesiac Uránu (S/2001 U 2; 1,2-krát)
Dva najvzdialenejšie mesiace Neptúnu (S/2002 N 4 a S/2003 N 1; 2,1-krát)
Niekoľko mesiacov asteroidov (napríklad S/2001 (22) 1 Linus 1.6-krát; S/1998 (45) 1 Petit-Prince 2.8-krát; S/1993 243 (1) 1.3-krát; a, najnápadnejšie, S/2001 (66391) 1 625-krát)

Exoplanéty Pred rokom 1990 bolo známych len deväť planét, všetky v našej slnečnej sústave; v súčasnosti (január 2007) je ich známych 209 a všetky novoobjavené sú planéty mimo našej slnečnej sústavy. Nazývajú sa exoplanéty.

Dosiaľ sa nám nepodarilo ani jednu z nich priamo pozorovať iba odlíšiť ju od materskej hviezdy, prípadne pozorovať spektroskopicky. Väčšinu z nich vedci vytušili na základe charakteristických zmien ich materskej hviezdy (napr. mierne kmitanie pôsobením gravitácie exoplanéty), iné identifikovali, keď prechádzali pred svojimi hviezdami, čím hviezda na chvíľu zoslabla v jasnosti.

Väčšina exoplanét, ktoré boli objavené, majú hmotnosť väčšiu alebo porovnateľnú s plynnými obrami v slnečnej sústave.

Výnimku tvoria tri planéty obiehajúce vyhasnutú hviezdu alebo zvyšok supernovy zvaný pulzar, ktorých hmotnosť je porovnateľná so Zemou; a planéta obiehajúca μ Arae s hmotnosťou približne 14-krát väčšou ako je hmotnosť Zeme [1].

Nie je jasné, či sa budú novoobjavené planéty podobať plynným obrom našej slnečnej sústavy alebo či budú úplne iného typu, ktorý v našej slnečnej sústave nie je známy. Obzvlášť niektoré novoobjavené planéty, známe ako horúce Jupitery, obiehajú v extrémnej blízkosti ich materských hviezd po temer kružnicových obežných dráhach. Dostávajú preto oveľa viac hviezdnej radiácie než plynné obry našej slnečnej sústavy. Vyvstáva tak otázka, či sa jedná o ten istý typ planét.

Národná agentúra pre letectvo a vesmír Spojených štátov (NASA) má v plnom prúde projekt na vyvinutie umelého satelitu na hľadanie planét pozemského typu (angl. en:Terrestrial Planet Finder), ktorý bude schopný nachádzať planéty veľkosti Zeme. Frekvencia výskytu takýchto planét je jednou z premenných v Drakeovej rovnici, ktorá odhaduje počet inteligentných, komunikujúcich civilizácií existujúcich v našej galaxii.

V súčasnosti nastal podľa amerického Národného úradu pre letectvo a vesmír posun, pretože svetlo z dvoch priamo pozorovaných planét zaznamenal Spitzerov vesmírny teleskop, ktorý skúmal ich infračervené žiarenie.

Obe planéty patria k tzv. typu „horúceho Jupitera“ - čo sú obrie plynné planéty veľkosťou podobné Jupiteru. Na rozdiel od neho obiehajú svoju hviezdu omnoho v menšej vzdialenosti, než Jupiter obieha Slnko.

Takéto blízke obežné dráhy znamenajú, že planéty pohlcujú množstvo energie svojej hviezdy a vysielajú späť do vesmíru množstvo infračerveného svetla. Vo viditeľnom svetle by planétu nebolo možné pozorovať, pretože by ju úplne pohltilo svetlo jej blízkej hviezdy.

Objav vedcom poskytne spôsob, ako sa dozvedieť viac o teplote, atmosfére a orbite planét, ktoré sú od nás vzdialené stovky svetelných rokov.


Medzihviezdne planéty Medzihviezdne planéty sú samotármi v medzihviezdnom priestore, ktoré nie sú gravitačne spojení so žiadnou hviezdnou sústavou. Dodnes nie je známa žiadna medzihviezdna planéta, no ich existencia je považovaná za možnú na základe toho, že výsledky počítačových simulácií pôvodu a vývoja planetárnych systémov často obsahujú procesy sformovania a následného vyvrhnutia telies značnej hmotnosti.

Existuje minimálne množstvo kmitania, ktoré je súčasná technika schopná zachytiť. Môžeme zachytiť len planéty, ktoré sú dostatočne veľké a obiehajú v značnej blízkosti materskej hviezdy tak, že túto hviezdu rozkmitajú aspoň na minimálnu zachytiteľnú úroveň. Postupom času, ako sa budú zlepšovať ďalekohľady, stane sa možným zachytiť v súčasnosti hypotetické menšie a vzdialenejšie planéty.