Plán vykúpenia

Plán vykúpenia
Nad pádom človeka žialilo celé nebo. Boží svet poškvrnila kliatba hriechu a jeho obyvateľov odsúdila k utrpeniu a k smrti. Zdalo sa, že priestupníci zákona nemajú nijaké východisko. Nebesá naplnil smútok nad pustošivou mocou hriechu.

Boží Syn, slávny Veliteľ neba, sa zľutoval nad padlým ľudstvom. Jeho srdce naplnil nevýslovný súcit pri pomyslení na strašné utrpenie hriešneho sveta. Božia láska však pripravila spásny plán. Prestúpený zákon žiadal život hriešnika. V celom vesmíre bol však len jeden, kto sa mohol ujať človeka. Keďže Boží zákon je práve tak svätý ako sám Boh, odčiniť hriech mohol len ten, kto bol a je rovný Bohu. Len Boží Syn, Kristus, mohol vyslobodiť padlého človeka zo zlorečenstva zákona a znova ho uviesť do súladu s nebom. On vezme na seba vinu a hanbu hriechu, ktorý je Bohu tak odporný, že odlúči Otca od Syna. Na záchranu strateného ľudstva podstúpi Kristus najväčšie utrpenie.

Boží Syn sa zastal hriešnika pred Otcom. Nebeské vojsko očakávalo výsledok s takou živou účasťou, ktorú nemožno slovami vyjadriť. V „rade pokoja“ (Zach 6,13) prebiehal dlhý tajuplný rozhovor o padlom ľudstve. O pláne spásy bolo rozhodnuté pred stvorením sveta, pretože Kristus je „baránok zabitý od začiatku sveta“ (Zj 13,8). Aj Kráľ vesmíru však v srdci zápasil, keď mal za hriešne ľudstvo vydať na smrť svojho Syna. No „tak miloval Boh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nik, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život“ (Ján 3,16). Také je teda tajomstvo (63) vykúpenia! Láska Boha k svetu, ktorý ho nemiloval! Kto vystihne hĺbku lásky, ktorá „prevyšuje poznanie“? Po celé nekonečné veky bude sa nesmrteľná myseľ v úžase a v úcte vnárať do tajomstva tejto nevystihnuteľnej lásky.

Boh sa zjavil v Kristovi a „zmieril svet so sebou“ (2 Kor 5,19). Hriech tak ponížil človeka, že nebolo možné, aby sa sám zmieril s Bohom, ktorého prirodzenosťou je čistota a dobrota. Len keď Kristus vykúpil človeka spod zlorečenstva zákona, mohol mu prepožičať svoju božskú moc a spojiť ju s úsilím človeka. Takto sa pokáním pred Bohom a vierou v Krista mohli padlé Adamove deti znova stať „Božími deťmi“ (1 Ján 3,2). (40)

Plán vykúpenia človeka však vyžadoval neskonalú obeť celého neba. Anjeli nemali dôvod radovať sa, keď im Boží Syn vyjavil plán vykúpenia ľudstva, lebo videli, že pre spásu sveta musí ich milovaný Pán podstúpiť nevýslovné muky. V úžase a v zármutku počúvali o tom, ako musí opustiť čistotu a pokoj neba, vzdať sa radosti v sláve a svojho nesmrteľného života, prísť na hriešnu zem a znášať bolesti, potupu a smrť. Bude stáť medzi hriešnikom a odplatou za hriech, a aj tak ho málokto prijme ako Božieho Syna. Opustí svoje vznešené postavenie Vládcu neba, príde na zem, zníži sa na úroveň človeka a na vlastnom tele spozná bolesti a pokušenia, ktoré tiesnia človeka. To všetko urobí v snahe pomôcť tým, čo musia znášať pokušenie (pozri Žid 2,18). Po skončení svojho učiteľského poslania ho vydajú do rúk bezbožníkov a podstúpi všetky urážky a muky, ktoré z podnetu satana spáchajú na ňom ľudia. Medzi nebom a zemou podstúpi ako vinník tú najkrutejšiu smrť. Dlhé hodiny bude musieť zápasiť s takou strašnou smrťou, že anjeli sa na to nebudú môcť dívať a pred touto scénou si budú zakrývať tvár. Vytrpí takú duševnú tieseň, že sám Otec si pred ním skryje tvár, keď na ňom spočinie vina za hriechy celého sveta.

Anjeli sa vrhli k nohám svojho Veliteľa a chceli sa obetovať za hriešnika. (64) Moc vykúpiť človeka mal však len ten, kto ho stvoril. Svoje poslanie v pláne vykúpenia mali však aj anjeli. Ak mal Kristus okúsiť smrť, musel prísť v podobe „málo menšej od anjelov“ (Žid 2,9). Keď vezme na seba ľudskú podobu, jeho moc bude menšia ako ich, a vtedy mu budú slúžiť, posilňovať ho a zmierňovať mu utrpenie. Anjeli mali byť aj „služobnými duchmi, poslanými slúžiť tým, čo majú dostať do dedičstva spásu“ (Žid 1,14). Ich poslaním bude chrániť veriacich ľudí pred mocou zlých síl a pred temnotou, ktorú pokušiteľ okolo nich ustavične šíri.

Keď anjeli uvidia smrteľný zápas a poníženie svojho Pána, zmocní sa ich taká bolesť a roztrpčenie, že ho budú chcieť vytrhnúť z rúk jeho vrahov; no nebudú smieť zakročiť, aby zabránili tomu, čo sa musí stať. Kristovo pohanenie a potupenie zo strany bezbožných ľudí patrí k plánu vykúpenia, a on súhlasil so všetkým, aby sa mohol stať vykupiteľom ľudstva.

Boží Syn ubezpečil anjelov, že svojou smrťou vykúpi mnohých a zničí toho, kto šíri smrť. Opäť získa kráľovstvo, ktoré človek pádom do hriechu stratil. Spolu s ním ho získajú aj vykúpení, aby mohli v ňom bývať naveky. Hriech a hriešnici budú zničení, aby už pokoj neba a zeme nikdy nemohli narúšať. Vyzval anjelov, aby (41) s plánom jeho Otca súhlasili a aby sa tešili, že jeho smrťou sa padlý človek môže zmieriť s Bohom.

Nato v nebi zavládla nevýslovná radosť. Predstava slávy a blaženosti vykúpeného sveta prevýšila aj bolesť z obete Kniežaťa života. V nebeských priestoroch zazneli prvé tóny piesne, ktorú majú anjeli zaspievať nad betlehemskými pahorkami: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Luk 2,14). S radosťou, ktorá bola teraz väčšia než pri stvorení sveta „ranné hviezdy zvučne plesali a jasali všetci nebešťania“ (Jób 38,7).

Prvý oznam o svojom vykúpení dostal človek v raji, keď Boh vyriekol súd nad satanom: „Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu, medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo; ono ti rozmliaždi hlavu a ty mu schvatneš pätu“ (1 Moj 3,15). (65) Tento rozsudok v prítomnosti našich prvých rodičov bol pre nich zasľúbením. Predpovedal boj medzi človekom a satanom, v ktorom bude tento veľký a mocný nepriateľ nakoniec porazený. Adam a Eva stáli pred spravodlivým Sudcom ako vinníci a očakávali rozsudok za svoje prestúpenie. Skôr však, než niečo počuli o svojom ďalšom živote, plnom námahy a starostí, či o tom, že sa musia vrátiť do prachu zeme, počuli slová, ktoré v nich museli vzbudiť nádej. Aj keď budú musieť trpieť pod nadvládou svojho mocného nepriateľa, predsa sa môžu tešiť z konečného víťazstva.

Keď satan počul, že predovšetkým medzi ním a ženou a neskôr aj medzi jeho potomstvom a jej potomstvom bude nepriateľstvo, poznal, že jeho snaha o zničenie ľudskej povahy bude zmarená. Človek bude mať možnosť čeliť jeho moci. Keď bol plán vykúpenia človeka objasnený, satan a jeho anjeli zajasali, lebo dúfali, že po úspešnom páde človeka bude aj Boží Syn zvrhnutý zo svojho vznešeného postavenia. Tvrdil, že jeho doterajšie plány na zemi, sa mu úspešne splnili, a keď Kristus príde na svet ako človek, aj jeho premôže, a tým zmarí vykúpenie padlého ľudstva.

Boží anjeli podrobnejšie vyložili našim prarodičom plán pripravený na ich záchranu. Adam a Eva boli ubezpečení, že napriek svojmu hriechu nebudú opustení a vydaní na ľubovôľu satanovi. Boží Syn sa dobrovoľne rozhodol byť zmierujúcou obeťou za ich previnenie. Dostanú čas milosti, aby sa pokáním a vierou v Krista mohli opäť stať Božími deťmi.

Obeť, ktorú si vyžiada ich prestúpenie, objasnila Adamovi a Eve svätosť Božieho zákona. Len teraz si uvedomovali ohavnú povahu hriechu a jeho strašné následky. S výčitkami svedomia a s obavou (42) žiadali, aby trest nepadol na toho, ktorého láska bola zdrojom všetkej ich radosti, ale radšej na nich a na ich potomkov.

Boli poučení, že Boží zákon je základom Božej vlády na nebi i na zemi a že ako obeť za ich prestúpenie nestačí ani život anjela. Ani jediné ustanovenie zákona nemožno zrušiť či zmeniť len preto, aby vyhovovalo padlému človekovi. Jeho zmierenie môže sprostredkovať len Boží Syn, ktorý človeka stvoril. Ako Adamovo (66) prestúpenie malo za následok utrpenie a smrť, tak Kristova obeť prinesie život a nesmrteľnosť.

Nielen človek, ale aj zem sa následkom hriechu dostala pod moc Božieho nepriateľa a plánom vykúpenia mala byť obnovená. Adam sa pri stvorení stal na zemi vládcom. Keď podľahol pokušeniu, dostal sa pod satanovu nadvládu. „Každý je otrokom toho, kto sa ho zmocnil“ (2 Pet 2,19). Keď sa človek stal satanovým zajatcom, moc, ktorú mal, prešla na víťaza. Tak sa stal satan „bohom tohto sveta“ (2 Kor 4,4). Ovládol zem, ktorá bola pôvodne zverená Adamovi. Kristus však svojou obeťou, ktorou splatí trest za hriech, nielenže vykúpi človeka, ale obnoví aj vládu, ktorú človek stratil. Všetko, čo stratil prvý Adam, obnoví druhý Adam. Prorok hovorí: „Ty, veža stáda, pahorok dcéry Siona, k tebe sa dostaví, príde prvotné vladárstvo“ (Mich 4,8). Apoštol Pavol poukazuje na „vykúpenie tých, ktorých si získal“ (Ef 1,14). Boh stvoril zem, aby bola príbytkom svätých, šťastných bytostí. On „sformoval zem a utvoril ju, on ju založil; nestvoril ju nato, aby zostala pustou, ale pripravil ju na bývanie“ (Iz 45,18). Tento cieľ sa dosiahne vtedy, keď sa Božou mocou obnovená, hriechu a bolesti zbavená zem stane večným príbytkom vykúpených. „Krajinu budú vlastniť spravodliví, naveky budú na nej prebývať“ (Žalm 37,29). „Nič zlorečeného už nebude. Trón Boží a Baránkov bude v ňom a jeho služobníci mu budú slúžiť“ (Zj 22,3).

Kým bol Adam nevinný, mal voľný prístup k svojmu Stvoriteľovi; hriech však odlúčil človeka od Boha a len Kristovo zmierenie môže preklenúť priepasť a umožniť blahodarné a spásne spojenie medzi nebom a zemou. Človek bol olúpený o možnosť priameho prístupu k svojmu Stvoriteľovi. Boh však s ním bude v styku prostredníctvom Krista a anjelov.

Tak boli Adamovi zjavené významné udalosti, ktoré ľudstvo prežije odvtedy, čo v raji zaznel Boží ortieľ, po potopu a ďalej až po prvý príchod Božieho Syna. Bolo mu zrejmé, že hoci Kristova obeť bude stačiť pre spásu celého sveta, mnohí si zvolia radšej život v hriechu než život v pokání a poslušnosti. (67) V ďalších pokoleniach sa (43) zločinnosť rozšíri a kliatba hriechu bude stále viac tiesniť nielen ľudstvo, ale aj zvieratá a zem. Pôsobením hriechu sa ľudský život skráti, zníži sa jeho telesná zdatnosť a odolnosť, mravná a rozumová sila, kým svet nebude plný každého nešťastia. Uspokojovaním hriešnych žiadostí a vášní stratí človek schopnosť vážiť si významné pravdy plánu vykúpenia. Kristus, verný poslaniu svojho príchodu z neba na zem, bude ďalej pracovať v záujme ľudstva s výzvou, aby ľudia v ňom hľadali záštitu svojej krehkosti a nedokonalosti. On sa postará o potreby pre všetkých, čo prídu k nemu vierou. Vždy budú takí, čo si zachovajú vieru v Boha a v časoch rozmáhajúcej sa bezbožnosti zostanú nepoškvrnení.

Boh ustanovil zmierujúce obete, aby človekovi boli stálou pripomienkou a kajúcnym vyznaním hriechov i viery v zasľúbeného Vykupiteľa. Mali ľudstvu pripomínať svätú pravdu, že práve hriech je príčinou smrti. Prvá obeť bola pre Adama najbolestivejším obradom. Vlastnou rukou musel vziať život, ktorý môže dať len Boh. Človek videl prvýkrát smrť a poznal, že keby bol poslúchal Boha, nemuseli by zomierať ani ľudia ani zvieratá. Keď Adam zabil nevinné obetné zviera, zachvel sa pomyslením, že pre jeho hriech musí byť preliata krv nepoškvrneného Božieho Baránka. Tento výjav mu priniesol hlbší a živší pocit veľkosti jeho previnenia, ktoré môže zmierniť len smrť drahého Božieho Syna. Užasol nad nekonečnou Božou láskou, ktorá pre záchranu hriešnika dáva také výkupné. Hviezda nádeje zasvitla do temnej a strašnej budúcnosti a zmiernila jeho úplnú beznádej.

Plán vykúpenia však mal ešte širší a hlbší účel, než je spása človeka. Nielen kvôli nej prišiel Kristus na zem. Nielen preto, aby obyvatelia tohto malého sveta ctili Boží zákon tak, ako ho treba ctiť, ale aj preto, aby pred celým vesmírom obhájil Božiu povahu. Taký výsledok svojej veľkej obete – jej vplyv na rozumné bytosti iných svetov, ako aj na človeka – očakával Spasiteľ, keď krátko pred svojím ukrižovaním povedal: „Teraz je súd nad týmto svetom. Teraz bude vyhodené knieža tohto sveta. A ja, keď budem povýšený zo zeme, pritiahnem všetkých k sebe“ (68) (Ján 12,31.32). Kristova smrť pre spásu človeka nielenže sprístupní ľuďom nebo, ale pred celým vesmírom ospravedlní postup Boha a jeho Syna proti satanovej vzbure. Upevní večnú platnosť Božieho zákona a odhalí povahu a následky hriechu.

Veľký boj sa od samého začiatku týkal Božieho zákona. Satan sa pokúšal dokázať, že Boh je nespravodlivý, že jeho zákon nie je dokonalý a že ho v záujme blaha vesmíru treba zmeniť. Útokom proti (44) zákonu chcel znevážiť autoritu jeho Tvorcu. V boji sa muselo ukázať, či sú Božie ustanovenia chybné a treba ich meniť, alebo sú dokonalé a nezmeniteľné.

Satan sa po vyvrhnutí z neba rozhodol zriadiť si svoje kráľovstvo na zemi. Keď zviedol a premohol Adama a Evu, nazdával sa, že získal celý svet. Tvrdil totiž, že prví ľudia si ho zvolili za svojho vládcu. Dôvodil, že hriešnikovi nemožno odpustiť, a teda padlé ľudstvo právom patrí jemu a s ním aj svet. Boh však vydal svojho drahého Syna – ktorý mu bol roveň – aby trest za hriech vzal na seba, a tým pripravil cestu, ktorou môžu znova získať jeho milosť a vrátiť sa do svojho rajského domova. Kristus sa podujal vykúpiť ľudstvo a vytrhnúť svet z moci satana. Veľký boj, ktorý sa začal v nebi, sa mal rozhodnúť na zemi, na mieste, na ktoré si satan robil právo.

Celý vesmír užasol nad tým, že sám Boží Syn, bdelý Strážca vesmíru, ktorý prozreteľnostne dbá o všetky potreby stvorených bytostí, sa pre spásu ľudstva pokorí, rozhodne sa opustiť svoju slávu a vezme na seba ľudskú prirodzenosť. Bezhriešne bytosti iných svetov chceli pochopiť toto tajomstvo. Keď Kristus prišiel na svet v podobe človeka, všetci nebešťania s najúprimnejším záujmom sledovali krok za krokom jeho cestu od jasieľ po Golgotu. Nebesá boli svedkom toho, ako bol Kristus z podnetu satana tupený a výsmešne urážaný. Nebo sledovalo nielen postup zákerného úsilia protivníka, jeho snahy šíriť na zemi temnotu, bolesť a utrpenie, ale aj Kristovo dielo namierené proti tomu. Sledovalo stupňujúci sa boj medzi svetlom a tmou. A keď Kristus (69) vo svojom poslednom smrteľnom zápase na kríži zvolal: „Dokonané je“ (Ján 19,30), v celom vesmíre zaznel víťazný jasot. Odveký veľký spor s jeho dlhým priebehom na zemi bol definitívne rozhodnutý a Kristus zvíťazil. Jeho smrť bola odpoveďou na otázku, či Otec a Syn milujú ľudí natoľko, že prejavia až také sebazaprenie a prinesú takú obeť. Satan vyjavil svoju pravú povahu luhára a vraha. Bolo zrejmé, že keby bol mohol ovládnuť nebeské bytosti, bol by nad nimi vládol rovnako, ako ovládal ľudské pokolenie. Celý vesmír jednomyseľne velebil Božiu vládu.

Keby bolo možné Boží zákon zmeniť, človek mohol byť spasený bez Kristovej obete. Sama skutočnosť, že za hriešne ľudstvo Kristus obetoval svoj život, dokazuje trvalú platnosť požiadaviek Božieho zákona, podľa ktorých odplatou za hriech je smrť. Kristova smrť spečatila konečnú záhubu satana. Keby podľa mienky mnohých bol zákon zrušený, potom by bol Kristus, drahý Boží Syn, podstúpil na kríži smrteľný zápas len preto, aby satan dostal, čo žiadal; potom (45) by bolo knieža zla triumfovalo a jeho obvinenia namierené proti Božej vláde mohli byť ospravedlnené. Sama skutočnosť, že Kristus znášal trest za prestúpenie človeka, je pre všetky rozumné bytosti vesmíru pádnym dôkazom, že zákon je nezmeniteľný, že Boh je spravodlivý, milosrdný a obetavý a že v jeho vláde sa spája večná spravodlivosť a milosť. (46) (70)