Pieninský národný park

Pieninský národný park
PIENINSKÝ NÁRODNÝ PARK
Rozloha: na území SR: 2125 ha
na území Polska: 2231 ha
Dátum vyhlásenia: 16.1.1967
Prvý národný park bol vyhlásený v Polsku už roku 1930, ale hranice sa ustálili až roku
1932 na ploche 733 ha. Dna 17.7.1932 otvorili Slováci v Cervenom kláštore „Slovenskú
prírodnú rezerváciu v Pieninách“ na rozlohe 423 ha. Bola to svojho druhu prvá
medzinárodná rezervácia v Európe. Druhá svetová vojna prerušila spoluprácu. Poliaci
znovu potvrdili Pieninski Park Narodowy v októbri1954, jeho dnešná rozloha je 2231
ha. Na našom území bola rezervácia najprv súcastou TANAPu. 16.1.1967 bolo územie
na rozlohe 2125 ha v katastroch obcí Cervený Kláštor, Haligovce, Lechnica, Lesnica a
Velký Lipník vyhlásené za Pieninský národný park (PIENAP). Geomorfologické clenenie:
V tretohorách sa na severnej strane Karpát rozlievalo more. Z hornín, ktoré sa
denudáciou ukladali na jeho dne, vznikli koncom tretohôr mohutným vrásnením flyšové
pohoria. Pieniny sú súcastou karpatského bradlového pásma; tvoria ho druhohorné
jurské vápence, ktoré pri horotvorných procesoch koncom starších tretohôr boli
zvrásnené do flyšu a vyerodované z mäkkých bridlíc. Majú zložitú geologickú stavbu a
svojráznu morfológiu, ktoré dávajú krajine atraktívny, scenericky pôsobivý ráz.
Územie vybudovali tri skupiny hornín:
1. Bradlá – vytvárajú ich tvrdé odolné jurské a kriedové série, vápence, rohovce a
scasti menej odolné bridlice a zlepence.
2. Bradlový obal – tvoria ho mäkké neodolné vrchnokriedové a paleogénne bridlice,
pieskovce a zlepence.
3. Subtatranská séria – odolné tvrdé horniny Haligovských skál so silne krasovatejúcimi
vápencami, dolomitickými vápencami a zlepencami. Povrchové tvary vznikli práve
prekrývaním sa uvedených druhov hornín, a tak sa na malej ploche územia NP
striedajú skalné útesy, sutiny a tiesnavy s miernejšími a širšími dolinami. Dosahuje
nadmorské výšky od 429 m.n.m (Dunajec) do 899 m.n.m (Šlachovky).
Hydrologické pomery:
Územie PIENAPu a celého Zamaguria odvodnuje rieka Dunajec, ktorá spolu s Popradom
tvorí jedinú riecnu sústavu na Slovensku odtekajúcu do Baltského mora. Povodie
Dunajca má 1487 km2, z toho na našom území iba 256 km2, co je 17,2%.
Spolocnou pohranicnou riekou sa stáva pri obci Lysá nad Dunajcom, kde vytvára štátnu
hranicu v dlžke 21 km a od obce Cervený Kláštor v dlžke 9 km aj hranicu NP.
V úseku medzi Czorsztynom a Cerveným Kláštorom tecie širším údolím, ktoré na úseku
medzi Cerveným Kláštorom a Lesnicou prechádza do hlbokej prielomovej doliny v dlžke
8,5 km. Vytvoril ju Dunajec svojou cinnostou vo vápencových horninách od druhohôr
až dodnes. Prielom Dunajca patrí k prírodovedecky najzaujímavejším a
najhodnotnejším castiam PIENAPu. Dunajec tu v kanone vytvára štyri hlboké stlacené
meandre, po oboch stranách lemované skalnými bralami a vežickami, ktoré striedajú
skalné sutiny a súvislejšie komplexy zmiešaného lesa. Dunajec sa zaraduje medzi
najcistejšie rieky. Na území Slovenska má vysokohorský hydrologický režim. To
znamená, že maximálny stav vody v letnom období je priemerne do 320 cm a najnižší
od januára do marca: 185 – 195 cm. Priemerný letný prietok je 13,50 m3/sek.
V PIENAPe je málo pramenov podzemných vôd, pretože Dunajec preteká cez flyšové
oblasti, ktoré tvoria tažko priepustné a nepriepustné horniny. Oblast je pomerne
chudobná na minerálne pramene. Jediný zdroj minerálnej vody je priamo v Cervenom
Kláštore, kde vyviera zemitá sírna glauberova voda s teplotou 10°C. Využitie má len
miestny význam.
Klimatické pomery:
Pieninský národný park leží v mierne teplej oblasti, v mierne teplom, vlhkom úseku s
chladnou zimou. V oblasti Pienin prevládajú západné až severozápadné vetry ( 46%).
Ich priemerná rýchlost je 3,1 – 4,5 m/sek. Malú aktivitu majú severovýchodné až
juhovýchodné vetry, ktoré predstavujú len 5.5% a majú priemernú rýchlost 3,0 m/sek.
Cirkulácia vzduchu je najväcšia od októbra do marca, najmenšia od mája do
septembra. Priemerná rocná teplota v okolí Dunajca je asi 6,5°C, na ostatnom území
sa mení podla nadmorskej výšky. Pocas roka sú najnižšie priemerné rocné teploty v
januári a februári od –6,7 do –5,2°C. Absolútne minimá sa vyskytujú od decembra do
februára. Najnižšia teplota dosiahla –36,3°C. Najvyššia priemerná mesacná teplota
pripadá na júl a pohybuje sa od 13,7 do 16,4°C. Absolútne maximá sa vyskytujú od
júna do augusta – s maximom 34,7°C. Prvé mrazy bývajú okolo 25. septembra a
posledné približne 20. mája. V zime býva 36 – 44 dní, ked teplota vzduchu klesne pod
–10°C, a v lete 22 – 27 dní, ked teplota vystúpi nad 25°C. Priemerná rocná vlhkost na
území sa pohybuje od 79 do 82%, s najvyššími hodnotami v zime a najnižšími
hodnotami v lete. Medzi casté úkazy patria hmly. Pocas roka sa tu vyskytuje 56 – 70
dní s hmlou. Najhmlistejšie mesiace sú august až október.
Celá oblast Pienin leží v dosahu daždového tiena a charakterizujú ju pomerne nízke
úhrny zrážok, výška ktorých je v rozmedzí od 690 do 850 mm rocne, s minimom v
zime a maximom v júni – júli.
Flóra Pieninského národného parku:
Rastlinstvo je druhovo bohaté a pestré. Podmienuje to jednak vápencové podložie,
velká clenitost územia, a tým velké mikroklimatické rozdiely, jednak blízkost
Belanských Tatier, co ulahcovalo migráciu druhov do Pienin. Napokon stredná
nadmorská výška, najmä pri zmenách klímy v poladovej dobe, pri takej velkej clenitosti
povrchu vyhovovala nielen nížinným , ale aj horským druhom.
Máme tri základné druhy rastlinných spolocenstiev: severné strany pohoria, južné
svahy pohoria a samostatnú skupinu tvorí dolina Dunajca a priliehajúce nivné lesy.
Pieniny nikdy neboli zaladnené, a preto sa stali miestom výskytu vzácnych rastlín.
Izolovanost pohoria spôsobila, že sa tu vyvinuli pieninské endemity (druhy rastúce iba
v tejto oblasti) a zároven sa udržali druhy z dávnych dôb, ktoré tu majú velmi
izolované lokality. Najpozoruhodnejší endemický druh je králik Zawadského, je velmi
podobný sibírskemu druhu, a preto ho niektorí botanici považujú za identický, iní za
odlišný. Medzi relikty doby predladovej ako vzácnost patrí borievka netata – chvojka
kláštorská. U nás sa vyskytuje na nedostupných vápencových strminách Siedmich
mníchov a Kace. Rebrica pyrenejsko–sibírska sa zo Slovenska udáva len z Pienin. Zo
západokarpatských endemitov sa uvádza soldanelka karpatská, bodliak lalocnatý,
peniažtek lesný karpatský. Z karpatských endemitov to sú materina dúška sudetská, z
karpatských subendemitov kuricka Kitaibelova, kostihoj srdcovitý, nevädza mäkká. Z
karpatsko – panónskych endemitov sa uvádza bodliak kopcový. Pieniny majú podobné
rastlinstvo s Nízkymi Tatrami. Niektoré druhy sa sem zrejme splavili z Tatier, napríklad
rožec tatranský. Z horských druhov tu rastú ocianka solnohradská, astra alpínska,
horec jarný. Z teplomilných druhov tu rastie silenka hájna, nátržnik priamy, škarda
odhryznutá.
Zo vzácnejších druhov sa uvádza carovník alpínsky, plamienok alpínsky.
Vyskytujú sa tu zmiešané lesy (jedla + buk), lokálny výskyt jedlín a smrecín. Znacne
rozšírenie smreka je však druhotné, a takisto ako porasty smrekovca a borovice. Na
južných svahoch sú porasty lipy malolistej. Zastúpenie tu majú napríklad aj lieska
obycajná, javor mliecny, svíb krvavý, jarabiny vtácia. Na vlhkých lúkach sa vyskytujú
napr. praslicka mociarna, páperník úzkolistý, iskerník prudký. Na mezofilných lúkach sa
vyskytujú napr. nátržník rovný, datelina lúcna, králik biely. Zaujímavé sú aj porasty na
štrkoviskách Dunajca. Tu prevládajú napr.
praslicka pestrá, turica ostrá, komonica biela.
Fauna Pieninského národného parku:
Vdaka dobrým klimatickým podmienkam sa tu vyskytuje bohatá fauna. Napríklad len
motýlov sa tu vyskytuje 766 druhov, mäkkýšov 99 druhov a stavovcov viac ako 200
druhov. Dôkazom faunistickej jedinecnosti Pienin je výskyt viacerých endemických
druhov, napr. kobylky pieninskej, mucha bystruša, cerv – hlístovec, ktoré sa vyskytujú
len na tomto území. Vdaka izolovanosti sa tu vyskytujú živocíchy, ktoré sa tu udržali od
tretohôr, ale aj od dôb ladových. Medzi ne patria napr. slimáky, jason cervenooký,
orešnica perlavá, piskor vrchovský. V pestrej palete pieninských biotopov má svoje
miesto špecifický biotop skál, skalných stien, sutín, vápencovych brál, kde žije skaliar
pestrý, vzácne sa tu vyskytuje murárik cervrnokrídly, na neprístupných miestach
hniezdia krkavce obycajné, výr skalný, sokol lastoviciar. K zaujímavým biotopom patria
skalné dutiny a jaskyne Haligovských skál, predovšetkým jaskyna Aksamitka. V jej
pdzemných priestoroch zimujú pocetné kolónie rôznych druhov netopierov, spomedzi
ktorých je najvzácnejší lietavec stahovavý. Živocíchy viazané na vodu sa vyskytujú v
na vodnom toku Dunajca, v jeho prítokoch a brehových porastoch. Z rýb sa tu
vyskytujú druhy lipnového pásma. Dominuje lien obycajný, pstruh potocný a umelo
vysadená hlavátka obycajná. Cistotou vodných tokov indikuje množstvo hmyzu –
vážok, podeniek a potocníkov. Svoje vývojové štádia prežívajú v stojatých vodách a
mladých vodných nádržiach obojživelníky – mloky a žaby: skokan hnedý, salamandra
škvrnitá a ropucha zelená. V tesnej blízkosti vôd hniezdia vtáky, napr. kalužiacik malý,
trasochvost biely, kacica divá, miestami vzácky rybárik obycajný. V pobrežných
porastoch i priamo vo vode loví užovka obycajná, hryzec vodný a niekolko párov vydry
riecnej. Rozsiahlejšie lesné porasty poskytujú domov pre lesnú faunu. Hniezdia tu
mnohé druhy spevavého vtáctva. Staré vysoké stromy osídluje bocian cierny, orol
kriklavý, jastrab velký, sova dlhochvostá. Na zemi hniezdi sluka hôrna, jariabok hôrny.
V Pieninských lesoch žijú aj niektoré druhy polovnej zveri, napr. jelen obycajný, srnec
hôrny, svina divá, zo šeliem líška obycajná, macka divá, vzácne rys ostrovid a
prechodne sa objaví aj vlk.
Vplyv cloveka na prírodu Pienin:
Obyvatelstvo premienalo lesy na pasienky a polnohospodársku cinnost. Negatívne
vplývali aj na drevinné a výškové zloženie lesov v tejto oblasti. V dôsledku túlavého
spôsobu tažby, ktorý je badatelný v oblastiach nezasiahnutých neskorším holorubným
hospodárstvom, vznikli výškovo a vekovo diferencované drevinové porasty.
Súcasný stav ochrany v PIENAPe:
Súcastou Pieninského národného parku od roku 1967 sa stali:
1. Štátna prírodná rezervácia Pieniny – Prielom Dunajca, s rozlohou 362,7 ha, ktorá
patrí k prírodovedecky zaujímavejším a najhodnotnejším castiam národného parku.
Rieka Dunajec tu v úzkom kanone vyhlbila štyri stlacené meandre, ktoré spolu so
zaujímavým modelovaním krajiny, vytvárajú vzácny klenot.
2. Chránený prírodný výtvor Prielom Lesnického potoka – Kace s rozlohou 29,53 ha.
Lesné komplexy nahradila skalná úžina, ktorá sa vyznacuje aj odlišným zastúpením
rastlinných druhov.
3. Chránený prírodný výtvor Haligovské skaly, s rozlohou 80,79 ha, ktoré predstavujú
komplex brál vystupujúcich vplyvom erózie vody z flyšového obalu a vytvárajú tak
vysokohodnotnú krajinnú dominantu s mnohými botanickými a zoologickými
zvláštnostami. Súcastou je aj jaskyna Aksamitka, vyhlásená roku 1979.
použitá literatúra:
Spišská Magura, Pieniny – turistický sprievodca CSSR, Šport 1980
Flóra a fauna Pieninského národného parku – Obzor 1987
Názvy chránených území Slovenskej socialistickej republiky – Bratislava 1985.