Peter Liba

Peter Liba


Narodil sa 27. juna 1931 v Klenove v rolnickej rodine. Ludovu skolu vychodil v rodisku, mestiansku skolu v Gelnici. Jeden rok sa ucil v Batovej skole prace vo Svite, potom pokracoval v studiu na Gymnaziu v Gelnici. Po maturite roku 1952 studoval slovencinu a dejepis na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od roku 1957, po skonceni vysokoskolskych studii, sa stal pracovnikom bibliografickeho odboru Matice slovenskej v Martine, kde najskor zastaval funkciu veduceho oddelenia teorie bibliografie, potom veduceho bibliografickeho oddelenia a od roku 1968 funkciu riaditela Bibliografickeho ustavu. Pod tlakom totalitneho ovzdusia a politickeho prenasledovania niektorych pracovnikov Matice slovenskej odisiel roku 1973 na Pedagogicku fakultu v Nitre, kde sa stal vedeckym pracovnikom Ustavu literarnej komunikacie. Roku 1987 bol veducim katedry slovenskej literatury a literarnej vychovy. Roku 1990 ho zvolili za dekana Pedagogickej fakulty a roku 1993 za rektora novokonstituovanej Vysokej skoly pedagogickej v Nitre (dnes Univerzita Konstantina Filozofa).

Pociatocnu literarnu a vedeckovyskumnu cinnost Petra Libu determinoval jeho kulturnohistoricky zaujem a praca na projekte slovenskej narodnej bibliografie. Paralelne rozvija literarnohistoricky vyskum a teoriu bibliografie. Odborne a vedecke studie z vyskumu teorie a dejin slovenskej bibliografie publikoval predovsetkym v Bibliografickych zbornikoch Matice slovenskej. Ako spoluautor sa zucastnil na projektoch Slovnik pseudonymov slovenskych spisovatelov (1961) a Bibliografia slovenskych knih 19011918 (1964) a Bibliografia knih 19181938 (12 zv., 1964, 1979). Samostatne knizne vydal bibliograficke dielo zakladneho vyznamu Vydavatelske dielo Matice slovenskej 18631953 a komentoval ho obsiahlou vedeckou studiou.

Bohate poznanie z bibliografickej cinnosti a vyskumu spajal s literarnohistorickym badanim. Najskor pripravil na vydanie dva zvazky korespondencie Listy Viliama PaulinyhoTotha Marine Hodzovej (1961) a Listy Mariny M. Hodzovej Viliamovi PaulinymuTothovi (1965). Zaroven sa intenzivne venoval vyskumu problematiky ludovej literatury na Slovensku od roku 1848 az do prevratu roku 1918. Vysledkom tejto cinnosti je monografia Citanie starych otcov (1970), v ktorej na zaklade analyzy procesov vzniku ludovej literatury, jej vydavania, sirenia a spolocenskej ucinnosti dokazal pozitivnost jej spolocenskej funkcie a dovod zaradit ju tak do prirodzeneho literarneho procesu a jeho vyvinu. Ako editor pripravil vyber z poezie Svetozara HurbanaVajanskeho Co lud moj citi (1971) a pod kryptonymom J. R. Chovan vyber z diela Ludovita Janotu Povesti o hradoch (1972). Neskor pripravil na vydanie Vlastny zivotopis Gaspara FejerpatakyhoBelopotockeho (1975).

Po prichode na Pedagogicku fakultu v Nitre sa najskor ako spoluautor zucastnil na odbornom diele Pojmoslovie literarnej komunikacie (1976). Z aspektov literarnej komunikacie napisal monografiu Prijemca bibliografie (1977) a ako spoluautor vstupil do pripravy dalsieho odborneho projektu Pojmoslovie literarnomuzejnej komunikacie (1979), Original/preklad (1983), vysokoskolsku prirucku Interpretacia umeleckeho textu (1981) a z textologickeho hladiska napisal pracu Tendencny prepis (1978). V nasledujucich kniznych dielach nadviazal na svoj predchadzajuci literarnohistoricky zaujem o problematiku popularnej literatury a jej spolocenskeho fungovania vo vztahu k roznym vrstvam spolocnosti, ale aj vo vztahu k inym oblastiam umenia. Tymito temami sa zaoberaju Kontexty popularnej literatury (1981), Citatel a literarny proces (1987), Literatura a folklor (1991), Dostredive priestory literatury (1995), ktore analyzuju aj duchovnu literaturu a otazky kulturologicke.